V deň súdu sa Amanda stretla s Christopherom na raňajkách, ale odmietla sa naňho čo len pozrieť. On sa jej pozdravil, ale ostalo to bez odozvy.

„Myslela si to vážne?" spýtal sa po chvíli ticha. „Že ma nechceš za brata?"

Neodpovedala, ignorovala ho, tak len pokrčil plecami a vrátil sa k raňajkám.

V súdnej sieni si Christopher sadol na miesto sudcu, kde zvyčajne pri veľkých procesoch sedával kráľ. Ten teraz sedel za senátom, iba ako divák, vzdal sa teda každého rozhodovacieho práva, celú zodpovednosť nechal na Christopherovi. Amanda tiež do senátu nešla, cítila, že by to nedopadlo dobre, takže sedela vedľa otca.

„Prečo si nešiel do senátu?" spýtala sa otca čo najmiernejšie, tak, aby v hlase nemala výčitku.

„Aby som to Christopherovi neuľahčoval. Vieš, Amanda, vysloviť rozsudok nie je jednoduché. Navyše, Christopher bude v situácii, kedy má rozhodnúť o treste za čin, ktorý sám vyvolal. On si to uvedomuje... Ale áno," pousmial sa kráľ nad Amandiným odmietavým výrazom. „Sledoval som ho posledné dni. Vie, že to pokazil."

Amanda začínala chápať, čo tým myslí.

„Ak povie, že okolnosti Tellyho zbavujú viny, prizná tým, že situáciu spôsobil on. Ak Tellyho odsúdi, tak ho bude svedomie fackať ešte pekných pár dní." Amanda sa zamyslela. „Vlastne to možno bol dobrý nápad, nechať ho súdiť."

Kráľ Cornelis prikývol, spokojný, že už rozumie.

„Je v tom sám. Nech si to užije," uzavrel debatu a so záujmom sledoval dianie.

Sieň nebola plná, medzi divákmi však nechýbali Sophelia a Chione. Sophelia sa tvárila nervózne a na Christophera hádzala zničujúce pohľady, Chione vyzerala skôr smutne. Amanda vedela, že pre Chione sú tieto konflikty precitnutím z rozprávkových predstáv o ideálnom Tairemone, kde každý má každého rád a všade vládne spravodlivosť a mier.

Tellyho priviedli stráže a donútili ho kľaknúť na miesto pre obvinených. Amanda nahnevane zaťala zuby. Nechápala, načo je to dobré teraz, síce bola pravda, že Telly napadol princa, ale vzhľadom na okolnosti sa rozhodne k zradcom kráľovstva neradil. Pozrela na otca, ten sa tiež mračil, ale nevyzeral ani zďaleka tak pobúrene, ako ona.

„Začínam súd," povedal Christopher, keď v sieni zavládlo ticho. „Prečítajte obvinenia."

Christopherov hlas nebol taký výrazný a sebavedomý, ako Amanda očakávala. Skôr znel profesionálne, neosobne, presne tak, ako by sudca mal znieť. Teraz si už aj Amanda uvedomila, že Christopherovi naozaj nie je všetko jedno a že zrejme dlho rozmýšľal o tom, aký rozsudok vynesie. Že si rozsudok dopredu rozmyslel, bolo jasné, veď v procese nebolo čo dokazovať a všetky okolnosti poznal.

Strážca prečítal obvinenie. Telly Witersen je obvinený z napadnutia následníka trónu.

Telly nereagoval, pozeral do zeme. Christopher naňho doteraz nehľadel, ale prišiel čas, kedy sa mu bude musieť pozrieť do očí.

„Obvinený, priznávaš vinu?"

„Priznávam, pane."

Amanda musela Tellymu uznať, že prešiel na formálne oslovovanie bez akéhokoľvek náznaku arogancie alebo irónie v hlase. Obávala sa však, že mu to na zmiernenie trestu nepomôže.

„Ľutuješ svoj čin?" znovu sa spýtal Christopher.

„Ľutujem."

Christopher potom poveril strážcu, aby viedol formálny výsluch, ktorý princ sám vôbec nepotreboval. Pre potreby senátu sa však výsluch musel dokonať.

„Obvinený," oslovil strážca Tellyho. „Prečo ste napadli princa Christophera?"

„Nechal som sa uniesť," pomaly, rozvážne odpovedal Telly. „Príliš som sa rozčúlil. Mrzí ma to."

„Prečo ste sa rozčúlili?"

„Povedal niečo nevhodné na adresu iného človeka, ktorého mám rád."

Strážca úkosom pozrel na Christophera.

„To čin vôbec neospravedlňuje," tvrdo poznamenal Christopher.

Telly neodpovedal. Amanda pevnejšie zovrela operadlo stoličky. Presne túto črtu na svojom bratovi neznášala. Stále sa nevedel cez svoju pýchu preniesť, hoci si bol vedomý svojho podielu viny.

Výsluch Tellyho pokračoval už len chvíľku, aby objasnili okolnosti, ktoré k činu viedli. Keď bol senát informovaný, ozval sa znovu Christopher.

„Obvinený, je čas na obhajobu."

Telly sa zhlboka nadýchol a opatrne pozrel k senátu, potom hore k Amande a kráľovi, ale rýchlo znovu sklopil zrak.

„Uznávam svoju vinu a je mi to ľúto. Nemal som to urobiť. Bola to pre mňa veľmi citovo vypätá situácia, preto som reagoval tak prehnane."

Ako obhajoba dobré, pomyslela si Amanda. Minimálne senát to pravdepodobne trochu obmäkčí. Senát, samozrejme, nevedel, a ani nepotreboval vedieť, že Telly bol do Sophelie zaľúbený, ani to, že Christopherovo správanie k Tellymu bolo čoraz horšie už dlhší čas. Preto sa nedalo celkom očakávať, že senát sa rozhodne pre mierny trest. Napriek tomu dobrá obhajoba aspoň nič nepokazí.

Senát po obhajobe odišiel, ale vrátil sa veľmi rýchlo. Po vyzvaní sa najvýznamnejší šľachtic zo senátu postavil a prečítal návrh trestu.

„Senát uznal obvineného vinným za napadnutie člena kráľovskej rodiny. Navrhnutý trest je verejné bičovanie v počte tridsať rán."

Amanda prudko vydýchla a šokovane pozerala na otca. Tridsať bolo veľa. Kráľ sa tiež zamračil, nespokojný s rozhodnutím senátu.

„Otec," zašepkala Amanda.

Otočil sa k nej a pokrútil hlavou, nech nevyrušuje. Koniec koncov, posledné rozhodnutie mal urobiť Christopher, nie senát.

Amanda rozmýšľala, aké má jej brat možnosti. Už pred súdom si to s otcom zhrnula. Ak Christopher trest udelí, bude si to musieť vyriešiť so svojím svedomím, ak zbaví Tellyho viny, bude si to musieť vyriešiť so svojou pýchou. Amanda vedela, že Christopher nikdy neprekoná svoju pýchu, ale zároveň čiastočne verila, že bude spravodlivý.

„Ďakujem senátu," povedal Christopher a postavil sa, aby vyslovil rozsudok. „Telly Witersen, uznávam ťa vinným. Rozsudok..." na chvíľu sa odmlčal a premeral si Tellyho.

„Odpúšťam," dopovedal nakoniec.

V sále zavládlo šokované ticho. Amanda od prekvapenia zabudla zavrieť ústa a aj kráľ nadvihol obočie.

Christopher obišiel sudcovský stôl a prešiel k nechápavo sa tváriacemu Tellymu. Vytiahol spoza pása meč. Telly sklopil zrak, trochu vystrašený. Ale Christopher mu iba špičkou meča zdvihol hlavu a zahľadel sa mu do očí, tvrdo a nekompromisne.

„Ale ak ešte raz ohrozíš mňa, alebo kohokoľvek z mojej rodiny, akýmkoľvek spôsobom," povedal výhražne. „Postarám sa, aby si na ten trest nezabudol."

„Áno, pane," odpovedal Telly slabým hlasom.

Christopher odložil meč a vrátil sa na svoje pôvodné miesto.

„Končím súd," vyhlásil.

Dlho nečakal, ani kým Tellyho odvedú, odišiel z miestnosti a na nikoho nepozeral.

Amanda sa otočila k otcovi s pobúreným výrazom v tvári.

„Otec! To... to môže?" pýtala sa šokovane.

Kráľ sa tváril pobavene.

„Amy, viem, že ťa to na ňom rozčuľuje, ale musíš uznať, že sa vie z akejkoľvek situácie dostať priam brilantne. Je to skutočne pôsobivé," zasmial sa potichu.

„Ale... ale..." Amanda nenachádzala slov. „To je neuveriteľné! On to zase urobil! Zase! Vieš čo, otec? Podľa mňa to je jeho špeciálna schopnosť! On má schopnosť zo všetkého sa dostať nejakou kľučkou!"

Neveriacky krútiac hlavou sa znovu oprela na stoličke a sledovala dianie v sieni, stále celkom nechápajúc, ako sa Christopherovi vlastne podarilo vykorčuľovať s nezranenou pýchou aj svedomím. Tellymu zatiaľ stráže odopli putá a dovolili mu odísť. Sophelia ho hneď bežala objať.

„Amanda," ozval sa znovu kráľ. „Rozhodol sa nakoniec správne. A ver mi, že keby nenašiel toto riešenie, aj tak by ho neodsúdil na tridsať rán."

Amanda sa zatvárila pochybovačne.

„Podľa mňa áno, on je..."

„Tvoj brat," prerušil ju kráľ prísne. „Má chyby. Je niekedy namyslený. Niekedy sa potrebuje ukázať. Ale nie je krutý, Amanda."

Prikývla, ale stále tomu neverila. Bola na Christophera nahnevaná stále, hoci sa stalo presne to, v čo dúfala – Telly vyviazol bez trestu.

Cestou zo siene sa zastavila za ním a Sopheliou, vyzerali veľmi šťastní.

„Povedz Christopherovi, že mu ďakujem," povedal Telly Amande.

„Fajn," odvetila Amanda namrzene, ale neplánovala sa s bratom najbližších päť rokov rozprávať.

„Povedz Christopherovi, že je debil," pridala sa Sophelia, a ten nápad sa Amande pozdával viac. „Nemal vôbec Tellyho ťahať na súd len preto, lebo on si niečo dokazuje."

Amanda so Sopheliou súhlasila, Telly nie, skôr vyzeral veľmi vďačne. Amanda ho chápala, ako obyčajný mešťan nemal právo nesúhlasiť, ak vyviazol tak dobre.

---

Christopher sa vrátil do svojej komnaty, stále nespokojný. Bila sa v ňom urazenosť – ako si Telly mohol dovoliť udrieť ho? – s výčitkami, že celé si to vlastne spôsobil sám. Sadol si do kresla a neprítomne sa pohrával s kovovým kráľovským symbolom, ktorý nosil na krku. Amanda mala taký istý, boli to ich kráľovské artefakty, ktoré označovali nositeľa za následníka trónu. Rozmýšľal nad súdom, z ktorého práve prišiel. On, vždy taký sebavedomý, tentoraz cítil, že súd bol zbytočným dokazovaním moci. Mohol radšej tú ranu Tellymu vrátiť a nechať všetko tak. Hoci na jednej strane bol urazený, na druhej sa cítil ako idiot.

Po chvíli niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej."

Vstúpil kráľ. Christopher sa mlčky postavil.

„Zaujímavé riešenie, Christopher," poznamenal kráľ a prišiel k nemu. Christopher neodpovedal, tak kráľ pokračoval. „Ale správne. Telly si nezaslúžil bičovanie."

„Nezaslúžil si ani súd," priznal Christopher rozladene. Hovorilo sa mu to ťažko, mal pocit, akoby práve prehral vojnu.

Kráľ prekvapene nadvihol obočie.

„Svedomie sa aj tak ozýva?" spýtal sa. „To je v poriadku, to znamená, že ho máš."

Christopher prikývol a neodpovedal.

„Ale aj tak nemá zmysel zničene sedieť a rozmýšľať, čo si mal alebo nemal urobiť, Chris. Nechaj to tak, pouč sa z toho, a choď ďalej. Každý robí chyby, ktoré si niekedy vyčíta."

„Mal som počúvnuť Amy a nechať Tellyho..."

„Christopher." Kráľ sledoval syna, ktorý, možno prvýkrát v živote, so sebou nebol vôbec spokojný. „Nerozmýšľaj, čo si mal urobiť. Ak nemáš náhodou schopnosť vrátiť čas, čo zatiaľ nikdy nikto nemal, ničomu to nepomôže. Ja som rád, že si Tellyho neodsúdil. Nikomu sa nič nestalo, môžeš ísť ďalej s čistým štítom. A o niečo múdrejší."

Stisol Christopherovi plece a odchádzal.

„A čo môj trest?" spýtal sa ešte Christopher.

„Aha, to," spomenul si kráľ a vo dverách sa ešte otočil. „Odpúšťam."