Amanda sa už hodinu neúspešne pokúšala čítať. Sedela na svojom obľúbenom mieste v knižnici, na širokom parapete veľkého okna, cez ktoré pozerala na lesy za mestom. V rukách držala hrubú knihu o čaroch, z ktorej sa snažila získať čo najviac poznatkov o tom, čo dokáže a ako to ďalej rozvíjať. Rozčuľovalo ju, že o schopnosti čarovať toho bolo napísaného žalostne málo, väčšina kníh sa venovala alchymistom a prísadám.

Zo sústredenia ju však vyrušovalo niečo iné.

„Amy, vieš o tom, že Sophelia je vlastne pekná, keď vyrástla?"

Prevrátila očami. Kúsok od nej v kresle sedel Christopher, hral sa so zlatou mincou, točil si ju na stole a stále jej kládol otázky v snahe zatiahnuť ju do rozhovoru. Pokúšala sa ho čo najokázalejšie ignorovať, no nenechal sa odradiť.

„S Tellym nebude," pokračoval zamyslene. „Ale niekoho musí mať, nie?"

„Kam tým mieriš?" Amanda prudko zdvihla hlavu od knihy.

Princ sa uškrnul.

„Tak predsa som ťa zaujal," skonštatoval. „Počuj, šiel by som si zajazdiť na koni."

„Čo ti bráni?"

„Nechcem ísť sám."

„Zavolaj Sopheliu," odvetila Amanda sarkasticky a znovu sa zahľadela do knihy. „Ja nemôžem ísť," dodala.

„Len som to skúšal, či náhodou, vieš..." so záujmom svoju sestru sledoval. „Či nemáš náladu aj ďalej porušovať pravidlá."

„Nemám," stroho odpovedala a prevrátila stranu.

„Aj tak málo fňukáš," zamračil sa Christopher a postavil sa z kresla.

„Málo čo?!"

„Málo fňukáš. Predtým by si prerevala dva dni, keby bol otec takto naštvaný, a teraz... nič?" Prešiel k nej a oprel sa o stenu pri okne.

Opäť mu začala venovať plnú pozornosť a zreničky sa jej nahnevane zúžili. Zaklapla knihu a tiež sa postavila.

„No a?" spýtala sa obranne. „Tentoraz otec nemal pravdu. Ten drak bol fajn, a rozprávali sme sa, a pôjdem tam znovu..."

„Zbláznila si sa?!" vykríkol Christopher s nefalšovaným zhrozením v hlase. „Neopováž sa! Poviem mu to!"

Iba sa zasmiala.

„Zistí, že si mu aj ty klamal."

„Ja to prežijem," zavrčal nahnevane, ale odhodlane. „Nesmieš tam ísť!"

„Prečo?"

„Lebo... nie!"

„To je tvoja odpoveď?" neveriacky sa spýtala Amanda, a už tiež začínala zvyšovať hlas. V knižnici ich hádka znela veľmi nevhodne, ale teraz už musela doriešiť, čo začala. „Lebo nie?! Lebo sa bojíte?"

„Lebo je to nebezpečné..."

„Nie je!" prerušila ho. „Pre mňa nie. Perceus nie je pre mňa nebezpečný! Prečo nikto nemôže počúvať?"

„Ty nemáš čo rozhodovať o tom, čo pre teba je alebo nie je nebezpečné!"

„Lebo ty to vieš najlepšie!"

„Áno, viem!"

Nahnevane na seba zazerali a prebodávali sa pohľadmi. Po chvíli uvažovania sa Christopher rozhodol.

„Je asi čas povedať všetko otcovi."

Zvrtol sa na odchod, ale nespravil ani krok, keď ho nejaká neviditeľná sila potiahla dozadu a tvrdo pritlačila na stenu, o ktorú sa len pred chvíľou opieral. Chcel sa pohnúť, ale nemohol, čary ho držali pevne na mieste.

„Amanda, okamžite..." začal, ale sestra mu skočila do reči.

„Otca z toho vynechaj. Ja ho mám stále rada a... čomu pomôžeš, ak mu všetko povieš? Myslíš si, že ma to zastaví?"

Christopher hľadel na svoju rozzúrenú sestru so záujmom i obavami.

„Zmenila si sa, Amy," povedal po chvíli. „Len neviem, či k lepšiemu."

„Ešte šťastie, že na tvojom názore mi nezáleží," odvrkla a výhražne naňho namierila prst. „Ak budem chcieť ísť za drakmi, pôjdem. Možno nie tento týždeň, mesiac, možno až o niekoľko rokov, ale pôjdem. Nezastavíte ma."

„Otec ťa zastaví," trval na svojom Christopher.

Amanda sa zhlboka nadýchla a pristúpila k bratovi bližšie.

„Trénovala som," povedala, už pokojnejšie. „Viem toho viac, než predtým. Dni väzenia v komnate mojej schopnosti prospeli."

Otočila sa mu chrbtom a začala čarovať. Na najbližšiu policu s knihami pričarovala kvety, ktoré rástli priamo z kníh, a ich výhonky sa začali plaziť po celej miestnosti. Potom iba mávla rukou a rastliny naraz vzbĺkli. Oheň sa rýchlo šíril na ďalšie predmety, knihy a drevené police. Ďalším mávnutím, pomalším a opatrnejším, vrátila všetko do pôvodného stavu. Otočila sa k Christopherovi, ktorý nemohol skryť prekvapený výraz v tvári.

„Ako vidíš, viem toho viac, než predtým. Vydržím viac. Viem to kontrolovať."

Stále sa netváril presvedčene.

„Ale je to drak, Amy. S tým si ešte nebojovala, a nemá ti kto pomôcť, ak sa niečo pokazí."

„Teoretická hrozba mi nezabráni v tom, aby som šla," prevrátila očami Amanda. „Nechcem otca sklamať, ale verím tomu, že raz ho presvedčím, že sa nemusí báť."

Chvíľu na seba mlčky pozerali. Nakoniec sa ozval Christopher.

„Fajn, nič mu nepoviem. Teraz. Ale ak tam pôjdeš... nebudem ťa kryť. Dozvie sa všetko."

„Ty nezistíš, či som tam išla," hodila plecom ľahkovážne.

Brat ju obišiel s trochu pobúreným výrazom v tvári a zamieril k dverám knižnice.

„Byť tebou, poponáhľam sa," prehodil ešte ponad plece. „Súd začne čoskoro, nechceš ešte raz vidieť svojho obdivovateľa?"

Amanda na to takmer zabudla, takže bola rada, že jej to pripomenul. Čoskoro mal začať Nickov súd, kde sa rozhodne o jeho živote v ďalších rokoch. Rýchlo odložila knihu do police a nasledovala brata.

Hrad bol obrovský, musela sa poponáhľať, aby sa dostala načas do súdnej siene v západnom krídle na prízemí. Obvinených privádzali väzenskí strážcovia z väznice, ktorá bola z väčšej časti pod zemou, priamo pod nimi, a ako odsúdených ich odvádzali. Tam sa vykonávali aj výsluchy a rozsudky ako bičovanie alebo, hoci sa to stávalo v Tairemone len veľmi zriedka, aj popravy. Ak nemali byť verejné, samozrejme.

Prišla včas, no ostávalo už len pár minút, tak sa rýchlo posadila na miesto v prednej časti siene, čelom k divákom, za chrbát senátu aj kráľovi. Nepozrela otcovi do očí a zdalo sa, že aj on má v tejto chvíli na mysli iné veci ako svoju dcéru. Nemusela s ním hovoriť, dnes tu bola len ako pozorovateľka. Niekedy sedávala v senáte, mala aj právo súdiť, ale nepatrilo to k jej obľúbeným činnostiam. Bola na to príliš opatrná, vždy sa bála, že urobí chybu a vysloví príliš tvrdý alebo mierny rozsudok.

Videla, že Christopher spokojne zaujal čestné miesto v senáte. On si tú prácu užíval a omnoho viac si veril, ako nakoniec vždy.

Stráže onedlho priviedli Nicka. Vyzeral oveľa biednejšie než naposledy, keď ho pricezná videla vo väzení. Jeho svetlé vlasy už neboli lesklé ako predtým, bol bledý, oblečený do starej väzenskej uniformy. Priviedli ho na miesto pre obvinených pred kráľa, kde ho donútili kľaknúť.

Amandu jeho stav neprekvapoval, tušila, že súd bude tvrdý rovnako, ako bolo určite tvrdé zaobchádzanie vo väzení. Zvlášť výsluchy. So zradcami nikto nemal dosť trpezlivosti, priznania z nich obyčajne vymlátili. Mnohí v sieni by ho už najradšej videli bez hlavy. Preto aj počas samotného súdu musel byť na kolenách, čo bolo bežné len pre najťažších zločincov, ako vrahov, násilníkov a... zradcov.

Nick opatrne pozrel hore. Na jeho ošumelom zjave svietili modré oči ako dva zafíry. Stále z nich sálal pokoj, akoby mu súd o jeho živote nemohol narušiť duševnú rovnováhu. Amanda sledovala jeho výraz a začalo v nej hlodať podozrenie. Čo ak je naozaj nevinný? Videla najťažších zločincov na súde, pozerala im do očí. Žiaden nebol taký pokojný, ani ak z nich nedostali priznanie. Každý sa buď bál, alebo vrhal pohľady plné nenávisti. Nick však akoby si ani neuvedomoval, že je na kolenách a možno bude čoskoro mŕtvy alebo navždy uväznený. Normálna by bola túžba po pomste, vzdor, zúfalstvo, ale nie takáto vyrovnanosť a obyčajná ľudská pokora.

Škoda, že nikto z nás nevie čítať myšlienky, pomyslela si Amanda. Pomohlo by to odhaliť pravdu.

Pohľadom prešla na Christopherov chrbát v senátre pred sebou a tajne si želala, aby sa jeho schopnosť dnes prejavila a aby to bolo niečo, vďaka čomu by zistil, že Nick je nevinný.

Kráľ si zdvihnutím ruky vyžiadal ticho v sále. Divákov nebolo veľa, Amanda už videla aj omnoho plnšiu súdnu sieň. Proces s neznámym trubadúrom však málokoho zaujímal.

„Začínam súd," ozval sa kráľ Cornelis. „Prečítajte obvinenia."

Dvaja strážcovia ostali stáť vedľa Nicka, ktorý s putami na rukách aj tak nemal šancu na odpor, jeden pristúpil dopredu so zvitkom papiera.

„Obvinený zo zrady kráľovstva a plánovania vraždy vladára..." čítal.

Princezná nepočúvala, obvinenia ju nezaujímali, poznala ich. Oči mala len pre muža na zemi. Tváril sa stále pokojne, pozeral neurčito pred seba a zrejme sa spoliehal na zázraky, lebo neverila, že by mu natoľko nezáležalo na vlastnom živote. Na chvíľu zdvihol pohľad a oči sa im stretli. Tvárou mu prebehol sotva znateľný jemný úsmev, no hneď sa odvrátil.

Amanda sa zamyslene zamračila. Čakala, že sa jej bude snažiť aspoň pohľadom prihovoriť a presvedčiť ju, že je nevinný. Ale on akoby bol zmierený so svojím osudom. Nerozumela tomu.

„Obvinený, priznávaš svoju vinu?" spýtal sa kráľ.

Princezná sa zhlboka nadýchla a čakala, čo odpovie. Teraz príde čas, kedy sa môže skúsiť dostať na slobodu, ak kráľa presvedčí o svojej nevine.

„Nie, pane."

Jednoduchá odpoveď, stručná, jasná. Žiadne vysvetľovanie ani obhajoby.

„Predložte dôkazy," rozkázal kráľ a z jeho hlasu bolo jasné, že aj jeho postoj obvineného prekvapuje.

Strážca sa presunul k stolu vľavo od Nicka. Ležali tam veci, ktoré sa u trubadúra našli a usvedčovali ho.

„List," ukázal na prvý predmet. „Adresovaný obvinenému od tajnej služby Khamarského vojska. Z obsahu listu je zrejmé, že obvinený bol dohodnutý s veliteľom tajnej služby, že sa dostane blízko ku kráľovskej rodine a v dohodnutom čase spácha kráľovraždu, ako aj vraždu následníkov trónu. Na výsluchu obvinený všetko poprel. Dovoľte mi k tomuto položiť niekoľko otázok."

„Pýtajte sa," povolil kráľ.

Vypočúvateľ sa otočil k Nickovi.

„Obvinený, koho z Khamaru poznáte?"

„S niekoľkými ľuďmi som sa stretol, nikoho nepoznám dôverne," odpovedal. „Určite nepoznám tajnú službu."

„Ako vysvetlíte list, čo ste mali pri sebe?"

„Obávam sa, že nevysvetlím. Ja som ho neposielal, ani nedostal."

„Tak ako sa ocitol u vás?"

„Určite mi ho nedoručili."

Nielen Amanda, ale aj všetci ostatní v sále boli prekvapení Nickovým vyjadrovaním. Určite strávil dlhší čas u vyššej šľachty, možno na dvore. To ho však robilo iba viac podozrivým.

Strážca bol nespokojný, mal očividne pripravených niekoľko ironických otázok, ktorými by rozprášil obhajobu, že niekto mu list podstrčil. Ale Nick sa týmto neobhajoval, vlastne sa neobhajoval vôbec, iba čo najstručnejšie odpovedal na otázky. Amanda mu rozumela čoraz menej.

Priznaj sa, alebo sa obhajuj, myslela si nahnevane.

Strážca sa vrátil k stolu.

„Khamarská pečať, originálna, ku ktorej nemá prístup nikto, kto nie je v Khamare v kontakte s vysokými hodnostármi, napríklad s kráľom, alebo s už spomínaným veliteľom tajnej služby," zdôraznil. „Tiež nájdené u obvineného. Pravdepodobne ju dostal, aby druhá strana vedela, že odpovede píše skutočne on. Jedna taká odpoveď, ktorú ešte nestihol odoslať, bola tiež zabavená..."

Vymenovával ďalej, už sa nič nepýtal. Viacero dôkazov bolo takých, ktoré Nick takmer určite nemohol získať inak, než skutočným, pravým kontaktom s Khamarom. Amanda na konci strážcovej reči pochopila, že buď má Nick nepriateľa veľmi, veľmi vysoko v Khamare, čo bolo nanajvýš nepravdepodobné, alebo sú listy pravé. A pravé listy s pravým Nickovým podpisom boli veľmi usvedčujúci dôkaz.

Navyše by to mohol byť ešte aj dôvod na vojnu, vzťahy medzi kráľovstvami isto výrazne ochladnú, keď bude kráľ trvať na vyšetrovaní v Khamare vo vlastných radoch.

Strážca ešte opísal priebeh predchádzajúcich výsluchov, všetkých neúspešných, no potom skončil a kladenia otázok sa ujal kráľ.

„Obvinený, priznávaš vinu?" opýtal sa znovu, už trochu unavene, akoby bol už rád tento súd skončil. Naozaj dôkazy vyzerali jednoznačne.

„Nie, pane."

„Chcem počuť obhajobu."

„Nikdy som tie veci predtým nevidel. Listy som nepísal ja. Neviem, kto je veliteľom tajnej služby v Khamare, keby som vedel, veľmi tajní by neboli."

Kráľ hľadel na Nicka zamyslene, ironickú poznámku prešiel mlčaním, očividne ho viac zaujali ostatné časti vyhlásenia.

„To je veľmi slabá obhajoba vo svetle získaných dôkazov," povedal tvrdo. „Priznanie je v našich zákonoch postavené ako veľká výhoda pre odsúdeného."

„Napriek tomu sa nemôžem priznať k niečomu, čo som neurobil, pane," vyhlásil Nick rozhodne a pozeral naňho úplne bez strachu.

Teraz, Chris, pomyslela si Amanda sledujúc brata. Teraz by bol výborný čas prejaviť schopnosť zistiť, či hovorí pravdu.

Ale nič sa nestalo, Christopher sedel pohodlne opretý na stoličke, so záujmom sledoval dianie a zdalo sa, že o vine alebo nevine má jasnú mienku.

Kráľ položil ešte niekoľko otázok, ktorými sa snažil dostať Nicka k priznaniu, ale ten pevne trval na svojom. Výraz tváre ani raz nezmenil. Amanda rozmýšľala, ako sa bude tváriť, keď si vypočuje rozsudok. Nechápala, ako sa mohol nepriznať na výsluchu, vedieť, že trest môže byť ešte horší, a aj tak ostať pokojný.

Súd sa nakoniec skončil, senát na chvíľu odišiel, aby sa poradili o návrhu trestu. Sudcom bol kráľ, mohol vysloviť akýkoľvek rozsudok, ale spravidla sa riadil návrhom senátu. Súd bol aj tak často len formálnym vyvrcholením procesu, ktorý začal výsluchmi vo väzení.

Vrátili sa o pol hodiny a sadli si na miesta. Amanda zachytila Christopherov pohľad, ale nevyčítala mu z tváre nič. Tradične o výsledku porady senátu, a tým aj návrhu trestu informoval najvyššie postavený šľachtic. Teraz sa postavil Christopher, ktorý ako princ bol nižšie iba od kráľa.

„Prítomní, kráľovský súdny senát rozhodol takto. Obvineného uznávame vinným v plnom rozsahu."

Nikto nebol prekvapený, všetci to po slabej obhajobe čakali. Niekedy bola obhajoba dosť emotívna na to, aby senát obmäkčila, ale Nick sa ani nesnažil.

„Na návrhu trestu sa senát nezhodol jednoznačne," pokračoval Christopher. „Za zradu prichádza do úvahy aj trest smrti, za čo hlasovali viacerí, hlavne s ohľadom na to, že obvinený nespolupracoval. Avšak niektorí, vrátane mňa, sú skôr za trest doživotného väzenia v najtvrdšom režime."

Amanda rozmýšľala, či Nick vie, že sa práve rozhoduje medzi verziou rýchlej smrti a pomalej smrti. V najtvrdšom režime väzni žili spravidla nanajvýš desať, možno pätnásť rokov. Tvrdá práca v baniach s čiernym kameňom, bičovanie, biedne podmienky. Vedela si predstaviť, že niekto by radšej bral rýchlu smrť na popravisku.

„Ďakujem senátu," povedal kráľ a princ sa posadil.

Chvíľu bolo ticho, kráľ premýšľal, s nerozhodným pohľadom upretým na obvineného trubadúra. Ten stále vyzeral rovnako, akoby sa ho rozsudok ani netýkal. Kráľ nakoniec vstal.

„Nick Frann, si uznaný vinným zo zrady voči kráľovstvu Tairemon. Odsudzujem ťa na doživotné väzenie v najtvrdšom režime. Okrem toho za to, že si na výsluchoch nespolupracoval, dvadsať rán bičom. Súd skončil."

Kývol strážcom, aby ho odviedli. Nick neprotestoval, iba sa naposledy zahľadel Amandiným smerom, akoby sa s ňou pohľadom lúčil. Pokrútila hlavou. Stále nerozumela, prečo o svoju pravdu nebojoval, keď jej tvrdil, že je nevinný.

Nielen jej to vŕtalo v hlave.

„Mne sa to nepáči," hovoril kráľ neskôr pri večeri, keď o procese hovoril s Amandou a Christopherom. „Prečo sa neobhajoval? Každý zločinec by si výhovorku vymyslel. Niečo na tom nie je v poriadku."

„Ale čo sa snaží dosiahnuť?" pýtal sa Christopher. „Veď si ho mohol dať popraviť."

„Možno niekoho kryje," ozvala sa Amanda.

Kráľ prikývol.

„Presne to napadlo aj mne. Možno zločin urobil niekto iný, koho sa snaží chrániť. Až príliš ochotne sa nechal odviezť do najhoršieho väzenia, aké u nás existuje."

„Budeš to skúmať bližšie?" spýtala sa Amanda.

„Ešte sa na to pozriem, ale pochybujem, že niečo zistím," odpovedal vyhýbavo.

Chápala, že sa mu tým nechce zaoberať, nebolo jednoduché vynášať takéto rozsudky. Väzenskí dozorcovia sa pokúsia z Nicka dostať ďalšie informácie, ale pri tom už byť nemusel.

V ďalších dňoch jej občas napadlo, že by šla pozrieť trubadúra do väzenia, ale potom si uvedomila, že by v momentálnej situácii nemala prezrádzať, že sa oňho zaujíma viac než by bolo vhodné. Mohlo by jej to iba uškodiť.

Radšej tú myšlienku potlačila a trénovala čarovanie. Keď už nevládala, čítala o schopnostiach, o tom, ako ich cvičiť, a keď mala znovu dosť sily, trénovala znovu. Kráľ už netrval na tom, aby bol prítomný, už urobila veľký pokrok oproti začiatkom.

Keď konečne mohla opäť vychádzať z hradu, všimla si, že jej predpoveď sa naplnila – stráže ju nespúšťali z očí a dozvedela sa, že kráľ nasadil mimoriadne hliadky aj k hranici s dračím územím, takže nateraz musela na draka zabudnúť. Radšej sa stretávala so Sopheliou, ktorá jej na jednom zo stretnutí povedala o udalosti s Tellym.

„To nemyslíš vážne," šokovane vyhlásila Amanda.

„Myslím, žiaľ," skrúšene odpovedala Sophelia, keď boli v lese na vychádzke na koňoch.

„A čo ďalej?"

„Neviem... Ak v tom budem pokračovať, moji rodičia sa to dozvedia a asi dostanú infarkt." Na chvíľu sa odmlčala. „A sklamem ich. A to nechcem. Nemala som to dovoliť."

Amanda si vzdychla, nevedela, čo povedať. Naozaj to nemala dovoliť, nechala sa priveľmi uniesť a teraz nebude ľahké vymotať sa z toho von.

„Vieš, musí to skončiť," povedala nakoniec. „Je to kruté, ale..."

„Musím zabudnúť na Tellyho," s bolesťou v hlase dopovedala Sophelia. „Veď ja viem. Ale neviem si predstaviť, že by sme neboli ani priatelia."

„Dobre vieš, že neostanete len priatelia, ak sa budete naďalej stretávať."

„Ale áno... ak sa vydám. Takže sa musím vydať, aj keď milujem Tellyho."

Do očí jej vstúpili slzy. Amanda veľmi dobre rozumela tomu trápeniu, a rozmýšľala, ako by mohla pomôcť.

„Vieš, možno by sme mohli chodiť strieľať z luku spolu štyria, aj s Chrisom," navrhla. „Vždy. Aspoň ťa to nebude pokúšať."

„To by mohlo pomôcť," súhlasila Sophelia. „Ale určite nie natrvalo. Kým nebudem vydatá, stále si budeme robiť nádeje."

Amanda sa neskôr o situácii doma rozprávala s bratom. Ten sa zatváril zamyslene, chvíľu iba zízal do prázdna, ale potom súhlasil.

„Samozrejme, Sophie má pravdu," prikývol s akýmsi zvláštnym výrazom v tvári. „Musí sa vydať a jeho si zobrať nemôže..."

So spoločnými tréningami lukostreľby bez problémov súhlasil a Amande sa zdalo, že priateľstvo Tellyho a Sophelie sa nakoniec podarí zachrániť. Ten pocit ale razom vyprchal o niekoľko dní, keď jeden večer prišiel Christopher za otcom a sestrou, aby im oznámil dôležité rozhodnutie.

„Otec, Amy, chcem požiadať Sopheliu o ruku."