Čakal ju pri hranici, na tom istom mieste. Prišla na Angelovi až tesne k tabuli, ktorá oznamovala začiatok dračieho územia a usmiala sa.

„Môžem vstúpiť?"

Drak sa tentoraz netváril úplne nepriateľsky, hoci stále vyzeral ostražito.

„Môžete. Nasledujte ma."

Zamával mohutnými krídlami a vzlietol. Amanda pohnala Angela do cvalu a pomedzi skaly uháňala za drakom, ktorý ju viedol ďalej, než boli naposledy. Zišla dole po trávnatom úbočí vrchu hlbšie do územia, až nakoniec drak zosadol pri širokej rieke, ktorú predtým videla len z plošiny na skalách. Zastala vedľa neho a zoskočila z koňa unaveného cvalom. Drak v porovnaní s okolitou prírodou nevyzeral taký obrovský ako v úzkom skalnom prechode pri hranici, ale aj tak si uvedomovala, aká je oproti nemu maličká. Len jeho hlava bola veľká ako ona sama.

„Vitajte v Dračom kráľovstve, princezná," prehovoril.

„Som Amy," odpovedala Amanda, tentoraz naozaj tituly nepotrebovala. „A ďakujem, že som sem mohla prísť. Uvedomujem si, že ide o láskavosť a nie samozrejmosť."

„Amy..." zopakoval drak zamyslene. „Ktoré kráľovstvo?"

„Tairemon."

„Náš najbližší sused," skonštatoval, ale z jeho hlasu sa nedalo vyčítať, či je s informáciou spokojný alebo nie.

Amanda sa rozhliadla okolo seba. Pomedzi skalnaté steny vrchov, v ktorých sa ukrývali jaskyne, domovy drakov, rieka v zelených údoliach tvorila veľké zátoky. Široké trávnaté stráne lákali na to, aby sa po nich človek rozbehol a na chvíľu si oddýchol od miest, budov, a v Amandinom prípade palácov. Občas sa oblohou mihla silueta draka, no žiaden neprišiel bližšie k nim.

„Krásne," vydýchla zasnene. „Koľko je tu drakov?"

„Dosť," neurčito odpovedal jej spoločník. „Ešte sa nepoznáme natoľko, aby som ti to povedal presne, Amy."

„Vieš to presne?" spýtala sa prekvapene.

„Áno."

Na chvíľu sa zamyslela.

„Keď sme sem prvýkrát vošli... aj s mojím bratom... ako si vedel, že sme prekročili hranicu? Si nejaký strážca hranice?"

„Vždy viem, keď niekto prekročí hranicu. Viem, kde presne, viem, či to bol človek, zviera alebo iná bytosť. Viem, koľko ich bolo." Na chvíľu sa odmlčal. „Nie som strážca hranice. Som strážca celého Dračieho kráľovstva."

Pomaly začínala chápať.

„Aj vy máte schopnosti?"

„Vo všetkých kráľovstvách funguje mágia. Niekde silnejšie, ako napríklad v Tairemone, niekde slabšie. Ale schopnosti majú zatiaľ všetci v hlavnej následníckej línii všade na svete."

„Takže... si..."

„Perceus," predstavil sa. „Kráľ drakov."

Prekvapilo ju, že natrafila práve na kráľa, ale bola na nobilitu vo svojom okolí zvyknutá, tak prečo by draky mali byť výnimkou? Spomenula si na ich predchádzajúce stretnutie a skúmavo pozrela na draka, ktorý ju neprestával sledovať veľkými čiernymi očami.

„To vďaka tebe nepokračovala Ohnivá vojna?" spýtala sa, keď si spojila dokopy všetky útržky informácií, z kníh aj od neho.

„Ohnivá vojna nepokračovala vďaka Johanne. Vďaka mne sa nerozpútala ďalšia, oveľa horšia, keď ľudia porušili zmluvu."

„Tvoj otec...?" Amanda tušila, že sa musí na túto tému pýtať opatrne.

V Perceovej tvári sa zračila bolesť.

„Bol zabitý ľuďmi zo Severného kráľovstva."

„A napriek tomu si neviedol vojnu?"

Bolo to hrdinstvo a obeta, ktorým nerozumela. Keby zabili otca jej, ona aj Christopher by volali po pomste a išli by do boja s celou armádou.

„Ohnivá vojna bola krvavá na oboch stranách. Moji vojaci umierali," odpovedal. „Toľko drakov vtedy umrelo... ak by pokračovala, umrelo by nás viac. Chcel som to ukončiť, preto som ďalej neútočil a zvolil prímerie. Nebolo to ľahké rozhodnutie a ľuďom odvtedy neverím."

Princezná ho počúvala s obdivom zmiešaným so sklamaním, keď si uvedomila, že obnoviť zmluvu bude prakticky nemožné. No nemohla sa Perceovi diviť, už chápala jeho nedôveru a prvotnú útočnosť.

„Obdivujem ťa," priznala. „Ja by som sa musela pomstiť. Potrebovala by som to."

„Vy ľudia máte nevýhodu, žijete krátko a viete málo. Draky žijú trikrát dlhšie ako človek a ver mi, za ten čas sa viac naučíme. Aj o tom, že nie iba ja sám som dôležitý. Dôležité je celé dračie spoločenstvo, ktoré musím chrániť."

Amanda chápavo prikývla.

„Ale nie sú všetci ľudia zlí," skúsila podotknúť.

„Neverím im. Zmluvu na život jedného človeka už neuzavriem nikdy. Johannu všetci milovali, ale aj tak ju zradili. Čo iné by ich potom zaväzovalo?"

„Bolo to len jedno kráľovstvo."

„Ale stalo sa to."

„Ale..."

Drak hrozivo zavrčal.

„Zabili mi vtedy otca. Nerozpútal som vojnu, ale znovu dôverovať ľuďom? Bol by som blázon."

Už sa ďalej radšej nepokúšala presviedčať ho. Chvíľu sedeli v tichu a pozorovali rieku.

„Poď, ukážem ti moje kráľovstvo," prehovoril nakoniec Perceus a vstal. „Keď som ťa sem už pustil..."

Amanda sa usmiala a nasledovala ho, keď zase vzlietol a zamieril medzi vrchy. Cválala na Angelovi po jarnej zelenej tráve, slnkom zaliate lúky a hory okolo nej tvorili dych berúcu scenériu toho najkrajšieho, čo boli hory schopné dať.

Perceus jej cestou rozprával o kráľovstve a ukázal jej, hoci len z diaľky, niekoľko ďalších drakov. Priamo k nim sa nepribližovali, hoci by jej určite neublížili, kým bola s ním. Boli rôznych farieb a veľkostí, od takých veľkých ako Perceus až po malé, len o niečo väčšie od koňa. Amandu špeciálne zaujal strieborno-modrý drak, ktorý sa mihol na oblohe nad ňou a pristál na blízkej skalnej stene. Bol elegantný, štíhly a lietal tak rýchlo, že si nedokázala predstaviť, ako by ho niekto mohol v boji chytiť.

Smela uvidieť aj niektoré jaskyne, no iba z bezpečnej vzdialenosti. Aj tak bola za to vďačná, dostala viac dôvery než ktorýkoľvek iný človek, a to len vďaka Peceovej dobrej vôli.

Späť k hranici sa vrátili až o niekoľko hodín. Tesne predtým, než by sa Amanda vrátila za hranicu, sa ešte otočila k Perceovi.

„To bolo neuveriteľné," neskrývala nadšenie. „Ďakujem, že som mohla vidieť tvoje kráľovstvo."

„Dúfam, že som sa nemýlil, keď som sa ti rozhodol veriť," odvetil Perceus, trochu temným hlasom.

„Neboj sa, nikomu nič nepoviem."

„Stačí, ak nikto ďalší neprekročí hranicu. Nič z toho, čo si tu videla, nie je tajomstvo."

„Keby otec vedel, že som tu bola..." uškrnula sa. „Nesmieme sem ísť, vraj je to nebezpečné."

„Je to nebezpečné," odpovedal drak pobavene.

Pousmiala sa. Mal pravdu, veď naposledy by umrela, nebyť schopnosti.

„Smiem sa niekedy vrátiť?" spýtala sa opatrne.

„Čo viac chceš vidieť?"

„Teba," odpovedala jednoducho.

Perceus sa na ňu zahľadel pohľadom, ktorý jasne naznačoval, že takému vysvetleniu nerozumie.

„Chcem, aby sme boli priatelia," dodala. „Naozaj. Žiadne vedľajšie úmysly, nedotiahnem sem nikoho ďalšieho, nebudem ťa prehovárať, aby si otvoril hranice."

Chvíľu zamračene váhal, rozhodoval sa.

„Ak ma niekedy zradíš, nezaváham a zničím ťa," zavrčal. „Ale nateraz.... priatelia."

Jemne sa jej hlavou uklonil.

„Nezradím ťa," sľúbila pevne. „A hlavne nemám žiadne záujmy, v ktorých by si mi mohol byť užitočný, vážne."

„Smieš prísť, kedykoľvek budeš chcieť. Máš moje dovolenie prekročiť hranicu, ale bez mojej prítomnosti nevyhľadávaj iných drakov."

„Určite ešte prídem. Maj sa, Perceus."

Ešte raz sa naňho žiarivo usmiala a potom odcválala na Angelovi preč od hranice, smerom k vodopádom, aby sa vrátila do paláca. Perceus za ňou hľadel, a neprestával ešte dlhú chvíľu potom, čo sa stratila medzi stromami. Až po čase konečne odletel od hranice a vrátil sa domov, plný pochybností.

Amanda sa vrátila do hradu vo výbornej nálade, plná zážitkov z Dračích hôr. Čakalo ju síce ešte niekoľko nudných povinností, vrátane hodiny histórie, ale dnes jej nič neprekážalo. Zamierila do svojej komnaty, ale cestou ju zastavil kráľov tajomník Charles s prekvapujúco vážnym výrazom v tvári.

„Princezná Amanda, kráľ vás očakáva."

„Čo sa deje?" nechápala, a keď Charles neodpovedal, začala mať obavy.

Kráčala cez vstupnú sieň k otcovej pracovni a rýchlo premýšľala, čo sa mohlo stať. Napadlo jej niekoľko možných scenárov, ale skôr, než by si ich mohla podrobne premyslieť, zastala pred dverami do pracovne. Zaklopala a vošla.

Kráľ, keď ju uvidel, odsunul prácu na kraj stola a postavil sa.

„Amanda," ozval sa tvrdo. „Kde si bola?"

Rýchlo premýšľala, či si nezabudla splniť nejakú povinnosť, ale nič jej nenapadalo. Koniec koncov, vždy si overila, či skutočne môže z paláca odísť, keď šla von.

„Bola som jazdiť," povedala opatrne, tušiac, že jej výlet neostal nepovšimnutý.

„Kde?"

Premkol ju strach. Dozvedel sa to? Prekvapene na otca hľadela, ale výraz tváre mal nepreniknuteľný. Snažila sa nahovoriť si, že predsa nemá odkiaľ vedieť, čo presne sa stalo, veď šla sama.

„Smerom k Dračím horám," odpovedala pravdivo.

„Presnejšie."

„K vodopádom pri hranici."

Kráľov pohľad bol stále prísny a Amandu to začínalo naozaj znervózňovať.

„Nebola si pri vodopádoch, minimálne nie celý čas," povedal po chvíli mlčania. „Jeden z vojakov hliadkujúcich v lesoch ťa videl, ako odchádzaš smerom k hranici s dračím územím."

Amanda mlčala. To, že šla tým smerom, ešte nič nedokazovalo.

„Kde si bola, Amanda?" spýtal sa kráľ dôraznejšie a uprene sa na dcéru zahľadel.

Nedokázala otcovi otvorene klamať, aspoň nikdy predtým to nerobila. Tentoraz sa však, aj na svoje vlastné prekvapenie, rozhodla zvoliť ľahšiu cestu.

„Bola som sa pozrieť ku hranici," odpovedala, nepochybujúc, že aj toto otca nahnevá.

Ten stále stál oproti nej a jeho tvár neprezrádzala nič.

„Iba ku hranici?"

„Áno," potvrdila nesmelo.

„Neklam."

Nekričal, ale aj tak vedela, že je zle. Sklopila zrak a nehovorila nič.

„K hranici si sa už raz išla pozrieť," pokračoval. „Aj so svojím bratom."

Prekvapene naňho pozrela. Už tomu začínala rozumieť a dvíhal sa v nej hnev. Čiže za všetko môže jej brat. Otec naňho určite zatlačil potom, čo vojak priniesol správu o jej pohybe okolo hranice, a on mu povedal, kde boli. To si s ním vybaví hneď, ako sa dostane z tejto situácie. Teraz bolo najdôležitejšie otca čo najviac obmäkčiť a pritom neprezradiť viac, než už povedal Christopher.

„Bola som zvedavá," povedala nakoniec pokorne. „Bola som len kúsok za hranicou, prisahám, pár krokov."

„Pár krokov! Vieš, aké je nebezpečné chodiť za hranicu? Čo ak by si stretla draka?!" Kráľov hlas nebezpečne naberal na intenzite.

Posledná veta Amandu včas varovala, že o stretnutí s drakom otec nevie nič. Na moment zvažovala, či mu nepovedať o Perceovi a o tom, že pre ňu nie je nebezpečný, ale mala pocit, že to nie je dobrý nápad. Zvlášť nie teraz, keď je nahnevaný.

„Viem, ale rozmýšľala som, či by sa nedalo s nejakým drakom... vieš... porozprávať?" skúsila.

Kráľ rozhodne pokrútil hlavou.

„Napadol by ťa skôr, než by si od teba dal niečo vysvetliť."

V tom mal vlastne pravdu, Perceus ju skutočne napadol. Amande došli nápady, čo povedať, tak mlčala.

„Zbláznila si sa, chcieť sa rozprávať s drakmi?" pokračoval kráľ, stále nahnevane. „Draky sú nesmierne nebezpečné, a viac sa neopováž ani priblížiť k hranici."

Nemala na výber, musela to sľúbiť, ak nechcela otca rozčúliť ešte viac. Aj tak si toho vypočula v ďalšej polhodine rozhovoru dosť, navyše dostala zákaz vychádzania z hradu, okrem plnenia kráľovských povinností. Nehádala sa, obišla ešte celkom dobre, skôr jej bolo ľúto, že už nemá nikdy vidieť draka. Perceus bol jej novým priateľom a začínala ho mať rada, nechcela byť od neho navždy odlúčená, a ani neplánovala byť. Navyše mala obavy, že ak sa s ním už nestretne, bude ju podozrievať, že niečo proti nemu chystala alebo že klamala. Otcovi ale nič z toho povedať nemohla, lebo keby zistil celú pravdu, trest by bol určite oveľa tvrdší bez ohľadu na to, ako celá vec dopadla.

Keď sa konečne dostala z pracovne, hneď išla nájsť Christophera. Trvalo jej to dosť dlho, keďže bol tam, kde ho očakávala najmenej. Vo svojich komnatách. Logicky by sa mal najčastejšie zdržiavať práve tam, ale Christopher bol typ človeka, ktorý musel byť pri všetkom, čo sa dialo, a všetko vedieť, preto bol u seba prakticky iba v noci.

„Amy, čakal som, že prídeš," privítal ju hlas, keď mu vstúpila do komnaty.

Chvíľu jej trvalo, kým zistila, odkiaľ vychádza. Christopher ležal v hojdacej sieti v rohu a nezaujato sa pohrával s malou striebornou dýkou. Prekvapene nadvihla obočie.

„To tu máš odkedy?"

„Už nejaký čas," odpovedal. „Poďme k veci."

Vedela, že mu je jasné, prečo prišla.

„Zabijem ťa," povedala otvorene a postavila sa so založenými rukami nad neho k sieti. Nevyzeral príliš vyvedený z miery touto vyhrážkou.

„Mám lepší nápad," nadhodil a ťažkopádne sa pozviechal z hojdacej siete. Teraz na nej už sedel, neležal. „Tvoje čarovanie je celkom univerzálna schopnosť, možno by si vedela robiť to, čo otec?"

„Och." Venovala mu jeden súcitný pohľad, keď jej došlo, o čom hovorí. „Neviem, myslím, že nie... Je to veľmi zlé?"

Princ sa bez slova otočil k sestre chrbtom a nadvihol košeľu, na chrbte mal asi desať čerstvých červených pásov. Nie do krvi, ale rozhodne vyzerali, že bolia.

„Už si to mal aj horšie," skonštatovala. Už videla, ako od otca dostal oveľa viac. „A mal si sa vyhovoriť na mňa."

„Vyhovoril som sa na teba." Otočil sa nazad. „Preto to nie je horšie. Okrem toho som nepovedal všetko. Ty si povedala všetko?"

Pokrútila hlavou a Christopher si uľahčene vydýchol.

„Prečo si povedal vôbec niečo?" nechápala.

„Pretože nám hlásili, že si, neviem, na ktorého diabla, išla zase k hranici. Dlho si sa nevracala, a vedel som, ako to dopadlo minule..."

„Bál si sa o mňa?" uškrnula sa.

Zamračil sa a chcel odpovedať, ale nakoniec len neveriacky pokrútil hlavou a spýtal sa niečo úplne iné.

„Čo otec urobil tebe?"

„Domáce väzenie."

„Život nie je fér," vzdychol si. „Tak čo bude s tým skúšaním nových možností schopnosti?"

Amanda sa zasmiala.

„Sú tri možnosti toho, čo sa môže stať, keď to skúsim," začala. „Buď sa mi to podarí a otec sa naštve, lebo rušiť tresty alebo zmierňovať ich následky bez dovolenia sa nesmie, alebo sa mi to nepodarí a namiesto toho ti spravím niečo horšie... ja neviem... zapálim ťa, a otec sa naštve, pretože sme to skúšali, alebo sa mi to nepodarí a nestane sa nič."

„Vtedy sa otec nenaštve," optimisticky povedal Christopher.

„Ale tebe to nepomôže, takže neskúsime a budeme sa tváriť, že sme skúsili. Počuj, nie preto som prišla. Ide o toho draka. Bola som dnes s ním."

Brat sa na ňu neveriacky zahľadel, akoby sa načisto zbláznila.

„To nemyslíš vážne!" zašepkal.

„Rozprávala som sa s ním, volá sa Perceus. Spriatelili sme sa... asi."

„Asi?"

„Veď vieš, nedá sa im stopercentne veriť, ale myslím, že áno."

Stručne porozprávala bratovi o tom, ako bola už druhýkrát s Perceom. Radšej o napadnutí pri prvom stretnutí nehovorila nič, síce nemal vo zvyku bežať za otcom všetko vyzradiť, ale tiež mal hranice toho, čo jej bol schopný tolerovať. Vyzeral, že jej rozprávanie naňho na jednej strane zapôsobilo, ale zároveň sa cezeň nevedel preniesť.

„To nie je možné, Amy," krútil hlavou. „Akože... konečne nie si kura..."

Zasmiala sa.

„Ale?" pobádala ho.

„Ale keby otec vedel celú pravdu, tak by si určite dostala aj ty."

Iba ľahostajne pokrčila plecami.

„Viem. Ale to ma tak netrápi, skôr mi je smutno, že toho draka by som už nemala vidieť."

„Je to tak lepšie, Amy. Naozaj. Nechoď za ním, je to strašne nebezpečné, a tvoje čary ešte nie sú dosť silné."

„Ale..."

„Amy, prestaň," zahriakol ju už rozhodnejšie. „Otec má pravdu. Daj im pokoj, dajú nám pokoj. Nelez tam."

„Veď bol priateľský!" hádala sa.

„K tebe! Iba jeden drak! Vieš, koľko ich tam je? Vážne, nevymýšľaj!"

Naštvane sa zvalil späť do hojdacej siete, čím dal jasne najavo, že tému považuje za ukončenú. Amanda už nepovedala nič, odišla do svojej komnaty.

Čakal ju týždeň pobytu výlučne v hrade, väčšinu času vo svojich komnatách, a potom ju stráže na kráľov rozkaz určite nespustia z očí minimálne mesiac. Ale chcela ísť za drakom. Už ani nevedela presne, prečo to tak veľmi chce, len zrazu sa jej všetko v paláci, celá krajina a doterajší život zdali nudné a nezaujímavé. Nikto ju doteraz neocenil, nikdy nebola výnimočná. Tak prečo by jej výnimočnosť nemohla pochádzať z priateľstva s drakmi?