Hoci sa začínala jar, na severe to ešte nebolo poznať. Zem bola zmrznutá a tvrdá, v niektorých oblastiach ešte pokrytá malou vrstvou snehu. Chione kráčala čo najrýchlejšie, po niekoľkých dňoch unavená a takmer bez síl, no bola ešte len na začiatku a veľmi dobre si uvedomovala, že náskok, ktorý má pred strážami, sa neustále zmenšuje. Každým dňom rástla pravdepodobnosť, že ju nájdu, vojaci mali kone, boli silní a rýchli, ona musela kráčať sama a silná nebola.

Mala iba pätnásť rokov a práve utekala pred smrťou, ktorá však aj tak bola blízko, vznášala sa všade okolo nej, akoby len čakala na správny moment. Chione vedela, že už prežitie cesty je zázrak, navyše ju prenasledujú. Kráčala lesom, vyhýbajúc sa akémukoľvek zvuku, ktorý by nasvedčoval, že sú blízko nebezpečné bytosti, a strach jej nedovolil zastaviť a oddýchnuť si. Začal dobiedzať aj hlad, nemala potuchy, čo bude jesť, veď v živote nič neulovila a na zamrznutej zemi ešte nič nerastie.

Zahľadela sa na dýku v svojej ruke. Sama, len s dýkou, proti celému svetu. Možno jej nakoniec dýka uľahčí trápenie, keď už nebude schopná vydržať. Bolo by to stále lepšie než umrieť v podzemí hradu, vystavená pomstychtivosti otca a matky.

Noci boli ešte horšie ako dni, v hustom lese nič nevidela. Potkýnala sa o spadnuté konáre a zamotávala do krovia na zemi, ale odmietala zastať. Prebíjala sa ďalej. Až po niekoľkom náraze do stromu a prvom páde, pri ktorom si bolestivo odrela dlane, usúdila, že nemá význam napredovať poslepiačky. Ani vojaci ju predsa neuvidia, tak by mala využiť príležitosť na krátky odpočinok. Vyšplhala sa na najbližší strom. Išlo to ťažko, strom bol klzký, ale strach ju poháňal stále vyššie. Nakoniec sa usadila na jednom z širších konárov, tam prečkala noc. Chvíľu driemala, ale iba veľmi slabým spánkom. Nepriateľ mohol byť nablízku, okrem toho jej hrozil pád. Ďalšie noci sa už odvážila občas spať aj uprostred kríkov, no oveľa lepší odpočinok jej to neprinieslo.

Každé ráno ju zobudilo svitanie, rýchlo sa poobzerala, pokračovala v ceste na juh a snažila sa upokojiť tým, že ak je zatiaľ stále živá, možno prežije aj dovtedy, kým nepríde do cieľa.

Hlad sa ale ozýval čoraz viac. Dúfala, že ďalej na juhu nájde nejaké jedlé rastliny alebo huby, ale zem bola stále príliš studená. Ostávalo len niečo uloviť, ale Chione nikdy nelovila a nebola si istá, ako sa to robí, zvlášť, ak mala len dýku. Nevedela si ani predstaviť zabiť niečo živé, ale hlad ju donútil myslieť na to. Po ceste zbadala na stromoch niekoľko veveričiek. Tie by jej možno ako úlovok stačili, ale boli plaché a rýchle, takže by sa jej určite nepodarilo niektorú dostať. Podobne zajace a vtáky. To už skôr mala šancu uloviť jeleňa, no ten by bol zase príliš veľký.

Dlhé putovanie si vyberalo svoju daň a nakoniec takmer odpadávala od hladu. Ulovila by hocičo, čo by sa dalo zjesť. Vyliezla na skalu pred sebou a poobzerala sa. Stála na vrchole útesu, nie príliš strmého, po stene sa dalo bez problémov zísť do údolia. To sa rozliehalo do diaľky a les nateraz skončil, nasledovala planina, v lete zelená, teraz iba miestami na vyprahnutej zemi trčali kúsky sivých skál. Začala schádzať po svahu, keď si v jemnej vrstve snehu všimla čerstvé odtlačky kopýt, podľa tvaru konských.

Naprázdno preglgla, nevedela, čomu alebo komu stopy patria, ale rozhodla sa skúsiť šťastie. Išlo o život, nebol čas sa báť. Nasledovala stopy, viedli za skalnatý vŕšok na kraji lesa. Keď zaň zašla, zbadala pôvodcu stôp, ale nebol to jeleň, ani vojak na koni.

Bol to kentaur, a stál k nej otočený chrbtom.

Zastala v náhlom zaváhaní. Kentauri neboli ľudia, ale ani zvieratá, boli to bytosti, podobne ako víly alebo draky, a nevedela, aký má mať postoj k tomu, aby ich lovila. Dračie mäso sa vraj kedysi u nich na severe jedlo, ale čo s kentaurom? Nikdy nepočula o tom, že by niekto ulovil kentaura, ale na druhej strane, bol niekto v situácii, v akej je teraz ona?

Chvíľu rozmýšľala a váhala, striedavo sa prikláňajúc raz k jednej, raz k druhej možnosti, až kým sa kentaur pomaly neotočil a nezahľadel sa na ňu múdrymi sivými očami.

„Povedz mi... ako to chceš dokázať s tou dýkou?" spýtal sa jej hlbokým, pokojným hlasom.

Chione pár krokov ustúpila, zrazu sa cítila zahanbene.

„Ja..." začala, ale nevedela pokračovať.

„Máme dar jasnovidectva a preto nie je ľahké nás ohroziť. Ale povedz mi, čo robí mladé dievča uprostred divočiny?" pýtal sa a pristúpil k nej bližšie.

„Som na úteku," priznala. „A nemám žiadne jedlo..."

„Ani žiadne oblečenie do zimy, ako vidím," zhodnotil.

„To nepotrebujem. Mám takú schopnosť..."

Kentaur sa prudko vzpriamil a zamračil sa.

„Princezná? Potom tomu rozumiem ešte menej."

„To síce som, zo Severného kráľovstva, ale moji rodičia ma chcú zabiť... je to dlhý príbeh," skrúšene povedala Chione a odložila dýku za opasok. Zdá sa, že žiadne jedlo nebude, musí hľadať ďalej.

Kentaur ju skúmavo sledoval.

„Do ľudských vojen sa nezapájame," povedal. „Ak ťa prídu hľadať, neviem ti poskytnúť úkryt."

Prikývla, že rozumie, ale cítila sa veľmi skľúčene.

„Aspoň nie nadlho. Ale môžem ti dať jedlo," pokračoval. „Možno ťa aj kúsok odviezť. Ale ďalšia cesta bude opäť na tebe."

S nádejou zdvihla hlavu.

„Potrebujem sa len čo najrýchlejšie dostať na juh," vysvetlila naliehavo. „Potom si už poradím."

Aspoň dúfala, že medzi ľuďmi v mestách sa nájde niekto, kto jej pomôže v prvé dni. Veď toho veľa nepotrebovala, stačilo jej skryť sa a prežiť.

Kentaur už nič nepovedal, len na ňu kývol, nech ho nasleduje. Kráčali pozdĺž hranice lesa, až na jednom mieste sa kentaur stratil medzi stromami. Chione vstúpila medzi stromy za ním a zrazu sa ocitla v akomsi prístrešku z krovia a lístia.

„Sadni si," vyzval ju kentaur a ukázal pritom na slamenú posteľ. „Som Ramze."

„Chione," predstavila sa tiež a posadila sa.

„Myslíš si, že onedlho bude cesta lepšia, ale musím ťa varovať. Keď skončia severné lesy, dostaneš sa na pustatiny a potom do lesov nad Tairemonom. Zo všetkých kráľovstiev, čo hraničia s divočinou, je najlepší na nový začiatok, ktorý hľadáš. Ale divočina je na niektorých miestach nebezpečná aj na juhu."

Chione ho počúvala so záujmom aj znepokojením, ale ďalej nepokračoval, podal jej misku s pre ňu neznámym jedlom a odišiel do zadnej časti prístrešia, kde jej začal do vaku chystať niečo na cestu. Vďačne sa pustila do jedla a bolo jej jedno, čo je, hlavne, že sa neotrávi. Bola to akási kaša s kúskami zeleniny, chutila dobre a po dlhom čase hladu ju konečne zasýtila.

„Nebude to nebezpečnejšie ako ľadoví obri," poznamenala smerom k Ramzemu, stále premýšľajúc nad jeho slovami.

„Lenže ľadových obrov len tak nestretneš," odpovedal. „Sú skoro stále v jaskyniach. A aj keby, dá sa im vyhnúť, nebudú ťa prenasledovať. Sú aj iné tvory, agresívnejšie. Dávaj si pozor, aby si sa príliš neodchýlila z cesty priamo na juh, mohol by to byť tvoj koniec."

Podal jej naplnený vak.

„Niečo na cestu," povedal stručne.

„Ďakujem." Chione kentaurova starostlivosť dojala. Nemusel to pre ňu urobiť. Zachránil jej život.

„V Tairemone si dávaj pozor, aby si neprekročila hranicu s dračím územím na východe. Sú to Dračie hory, nechoď k nim. V tých končinách neexistuje nebezpečnejšia bytosť ako drak."

Chione sa mimovoľne zachvela. Na draky nemyslela, boli vždy ďaleko a nič od nich nehrozilo, bolo to nakoniec Severné kráľovstvo, ktoré kedysi našlo cestu ako im vzdorovať. Zrazu budú až príliš blízko, ak sa vôbec dostane dostatočne na juh.

Ramze ju nechal oddýchnuť si, dovolil jej u seba dokonca aj prespať. Potrebovala to. Cítila sa dobito a posteľ bola oproti tvrdej zemi úžasne pohodlná.

„Veľmi o tom nehovor," požiadal ju, keď sa ukladala na spánok. „Ostatným kentaurom by sa nemuselo páčiť, že som sa do niečoho ľudského zaplietol."

Sľúbila, že nič nepovie a hneď ráno odíde, aby Ramzemu nespôsobila problémy. Zaspala tvrdo a pokojne. Avšak už za svitania ju Ramze prudko zobudil.

„Chione, zobuď sa," zatriasol ňou.

Rozospato sa posadila.

„Čo sa deje?"

„Poď..."

Zaviedol ju ku vchodu do brlohu a obaja opatrne vyzreli von medzi stromy. Planina sa hmýrila severskými vojakmi ozbrojenými mečmi a bojovými sekerami.

„To sú tí, čo ťa prenasledujú?" spýtal sa Ramze vystrašenej Chione.

Prikývla so stiahnutým hrdlom. Išlo po nej minimálne desať vojakov.

„Musím hneď odísť," zašepkala. „Ujsť ďalej na juh..."

„To by bolo v tejto chvíli veľmi nerozumné. Nemá zmysel snažiť sa získavať pred nimi náskok. Oddýchni si ešte, vyrazíme, keď budú ďalej. Pokúsime sa im vyhnúť, divočina je veľká."

Chione už nedokázala spať, iba ležala a so zatajeným dychom počúvala zvuky zvonka. Vojaci na seba volali a ozýval sa dupot kopýt, kým skúmali jej stopy na planine. Chione sa bála, že kentaurove obydlie nájdu, ale nestalo sa tak. Ramze nespal, stál pri dverách na stráži s lukom v ruke. Nakoniec sa zvuky začali vzďaľovať, až kým nenastalo opäť ticho.

Ramze počkal ešte chvíľu, nech majú na ceste viac svetla, a potom jej prikázal, aby naňho vysadla. Chione vzala vak a dýku a vyliezla Ramzemu na chrbát. Ten sa vyzbrojil lukom a vyšiel na planinu.

„Chyť sa ma okolo pása," povedal ku Chione, ktorá mu neisto sedela na chrbte. „Pôjdem rýchlo."

Potom sa rozcválal. Bežal neúnavne cez planinu, ktorá sa postupne zvažovala, až prešiel do údolia. Stále boli v otvorenom priestranstve, bez lesa, ktorý by poskytoval aspoň nejaký úkryt, a Chione sa neustále nervózne obzerala. Nemohla prestať myslieť na to, že sú prenasledovateľom za chrbtom. Ak sa rozhodnú otočiť a vrátiť, môžu ju ľahko nájsť.

Nakoniec prišli na kraj ďalšieho lesa. Ramze zvolil cestu cez hustejší porast stromov, síce napredoval pomalšie, ale bolo menej pravdepodobné, aby vojaci hľadali princeznú tam. Sneh tu už nebol, stopy nechávali len veľmi málo.

Nakoniec kentaur zastal a prikázal Chione zosadnúť.

„Iba potiaľto, princezná," povedal a mierne sa uklonil. „Nechcem sa viac vzďaľovať od domova. Nech sa ti na severe stalo čokoľvek, želám ti všetko šťastie sveta, aby si na juhu našla bezpečie."

„Ďakujem." Chione zaváhala, ale potom pristúpila ku kentaurovi a objala ho. Siahala mu sotva po hruď. „Nikdy ti to nezabudnem."

Rozlúčili sa ako priatelia a Ramze odcválal. Chione sa cítila lepšie, znovu mala nádej, že cesta sa podarí. Uvedomovala si, aké šťastie ju postretlo. Ale teraz ostala opäť sama.

Vyrazila rýchlym krokom, aby nestrácala ani minútu. Každú chvíľu počúvala, či sa v jej blízkosti neozýva dupot kopýt, a niekoľkokrát ju vydesila srnka. Vojakov v ten deň nestretla, noc strávila pod veľkým spadnutým konárom, ktorého staré lístie poskytovalo aspoň aký-taký úkryt.

Jedlo od Ramzeho jej vydržalo niekoľko dní, potom si začala opäť robiť starosti. Nebol to však jediný problém. Južnejšie lesy boli viac obývané zvieratami a bytosťami všetkých druhov. Jednu noc ju zo spánku vyrušilo tiché vrčanie z tesnej blízkosti miesta, kde spala. Tentoraz nenašla úkryt, preto ležala len tak na zemi medzi stromami. Pri zavrčaní sa prudko postavila a spravila krok vzad, srdce jej búšilo a oči sa nedokázali prispôsobiť hlbokej tme. Potkla sa o kameň a s tlmeným výkrikom, ktorý nedokázala potlačiť, spadla medzi suché konáre. Ozval sa dupot veľkých láb a vtedy spoza oblakov vyšiel mesiac, ktorý osvetlil telo veľkého sivého vlka.

Chione od strachu zmeravela, hľadela na vlkove hladné oči a vycerené zuby. Skočil po nej. Podarilo sa jej odkotúľať preč a rýchlo vytiahla dýku. Vyskočila na nohy a cúvala od vlka, ktorý svoj útok nevzdával. Znovu skočil, tentoraz jej zahryzol do ramena. Chione vykríkla a z celej sily bodla dýku vlkovi do boku. Zaskučal a pustil ju. Na chvíľu odbehol, ale znovu sa vrátil. Chione stála, s búšiacim srdcom, a dýku zvierala pevne v ruke. Ona predsa nie je bojovníčka, nedokáže sa brániť. Modlila sa, aby zviera dalo pokoj a radšej išlo nájsť inú korisť, ale vlk skočil znovu. Nemala príležitosť rozmýšľať, keď išlo o život, musela sa brániť aj napriek tomu, že to nikdy nerobila. Prikrčila sa, pevne zovrela rukoväť a tentoraz zabodla dýku vlkovi zospodu do hrude.

Zvieracie telo sa zrútilo priamo na ňu. Odhodila ho a odbehla, rýchlo dýchajúc. Sledovala, či sa vlk ešte začne hýbať, ale keď videla, že je skutočne mŕtvy a v okolí sa neobjavujú ďalší, vrátila sa k svojim veciam. Už by nedokázala spať na zemi, vyšplhala sa na strom a tam ostala, počúvajúc vzdialené vytie ďalších členov svorky, až kým neprišiel deň.

Ruka ju bolela a na jej veľké prekvapenie ju začínala triasť zima. Pokrútila nechápavo hlavou. Jej schopnosť sa predsa nemôže strácať. Zistila, že kým sa snaží, aby jej nebola zima, nevládze toľko kráčať, a ochrana pred chladom ju vyčerpávala čoraz viac. Desilo ju to. Doteraz počasie nebolo problémom a teraz ju môže zabiť ešte aj to.

V blízkom potoku si umyla ranu od vlčích zubov. Stále trochu krvácala, bolela, a Chione nemala nič, čím by ju aspoň obviazala. Mala iba šaty, v ktorých ušla, po niekoľkodennom putovaní už dosť zničené. Opäť sa vzdávala nádeje, že cestu prežije, ale keď sa vrátila k mŕtvole vlka, uvedomila si, že aspoň už má čo jesť. Ulovila, čo neulovilo ju.

Založiť oheň len pomocou suchého dreva jej trvalo dlho, ale podarilo sa. Vďačne sa pri ohnisku zohrievala, na chvíľu mohla prestať používať svoju schopnosť a iba sedieť, oddychovať a hľadieť do plameňov. Neuvedomila si však, že dym ju prezradí.

Cvengot kovového brnenia bolo počuť už z diaľky. Rýchlo si vzala veci a ani nestihla uhasiť oheň, bežala preč, čo najďalej od zvuku kovu a konských kopýt. Z druhej strany sa ale začali ozývať podobné zvuky tiež. Zastala a vydesene sa obzerala. Nakoniec jej napadla jediná myšlienka, vyliezť na strom a dúfať, že si ju nevšimnú.

„Bola tu!" ozvalo sa zvolanie od ohniska, sotva vyliezla na prvý konár. Rýchlo sa šplhala vyššie, aj keď jej kôra stromov odierala už aj tak poranené ruky. Rameno pohryzené vlkom pálilo ako šialené.

Keď bola dostatočne vysoko, už sa nehýbala, skrývala sa za konármi a sledovala, ako na zemi docválali k ohnisku ďalší dvaja vojaci. V duchu si nadávala za to, že oheň tak neuvážene založila. Kiežby aspoň už boli na stromoch listy poskytujúce lepší úkryt.

„Rozdelíme sa," rozhodol jeden z trojice. „Ty pôjdeš smerom na Dračie hory, ty tu ostaň hliadkovať po okolí. Ja idem na západ."

Vojaci poslúchli a každý sa vydal iným smerom. Chione zliezla zo stromu a horúčkovito premýšľala. Nemohla ísť do Dračích hôr, myslela na kentaurove slová, preto pokračovala južne, sledovala stopy na zemi a podľa nich sa odkláňala od smeru, ktorým šiel vojak. Cesta ju však viedla na východ k drakom tak či tak. Potrebovala sa vyhnúť každému z vojakov a nebolo preto jednoduché udržať želaný smer. Ak ju zaženú na hranicu dračieho územia, bude v pasci. Znovu sa triasla od zimy. Kráčala čoraz pomalšie, snažila sa držať pri rieke, aby mala dosť vody, ale zároveň tušila, že vojaci ju budú hľadať práve tam.

Večer našla skalný previs, pod ktorým sa dokázala skryť, keď nazbierala dosť konárov na maskovanie. Ľahla si na tvrdú, studenú zem a schúlila sa do klbka. Začali jej tiecť slzy zúfalstva. Ako ďaleko je ešte Tairemon?