Would you miss me in the end
If I run out of oxygen?

(TALK- Run Away to Mars)

Som bez auta. Včera som sa ešte odviezla k starcovi a poobede sa s mojím tátošom rozlúčila. Opravovňa mala dobré recenzie i ceny, ale aj tak mám obavy. Možno keby ma Frank nenaučil okolo áut toľko vecí, nebola by som taká náročná, lenže... som.

Dedo ma stále štve, no aspoň sa mi konečne uráčil predstaviť. Volá sa James. Pri pohľade naňho som dnes premýšľala nad tým, či aj mama a Frank cítili podobnú zlosť, keď sa dívali na mňa. Ak áno, obdivujem, že ju dokázali potlačiť, pretože mňa odmietavosť toho starého ufrflanca doháňa do šialenstva.

Prekliata potreba pomôcť mu sa totiž stupňuje každým stretnutím, pri ktorom vidím, že nerozmýšľa nad ničím iným, len ako ukončiť svoje trápenie. Nesmiem dovoliť, aby sa mu to podarilo. Nemôžem.

Prehodím sa v posteli na druhý bok, napravím si vankúš a napokon usúdim, že je to aj tak zbytočné. Nezaspím. Vstanem, rozsvietim nočnú lampu a podídem k oknu v izbe. Stále som neprišla na to, čo sa Claire na tých závesoch nepáči.

O osobe, ktorá v tejto izbe bývala predtým, neviem nič okrem dvoch vecí. Prvá - vôbec nemala taký zlý vkus, a druhá – ten niekto bol buď hluchý alebo chrápal tak hlasno, že sám prehlušil šialený zvuk áut z ulice, aby mohol spať.

Akoby som si ustlala v strede štvorprúdovky!

Houstonská premávka ma irituje natoľko, že toto je už tretia noc, čo nedokážem poriadne zažmúriť oka, a to mám zajtra prvé klientske fotenie. Asi som rozmaznaná z domu. Jediný zvuk, ktorý som pri zaspávaní počula, bol môj vlastný dych a šušťanie prikrývky. Na Houston si proste potrebujem zvyknúť alebo nakúpiť štuple do uší.

RIP moje uši.

Posadím sa za písací stôl pod oknom, vezmem pero a otvorím svoj modrý notes. Okrem starcovho postoja voči svetu neustále premýšľam i nad jeho očami. Mohlo sa mi to iba zdať? Chcem v nich vidieť niečo, čo tam nie je? Niekoho, kým nie je?

Drahý Chris, vedel si, že smútok má päť fáz?

Prvá – popieranie. Odmietala som veriť, že sa to skutočne deje. Stalo. Odmietala som prijať realitu a čakala, že každú sekundu prídeš, objímeš ma a povieš neboj sa, som tu. Lenže ty si neprišiel a ja som čakala. Sekunda sa stala minútou, minúta hodinou, hodina dňami a dni týždňami, ktoré... som nenávidela.

Pretože druhá fáza udrela v plnej sile.

Pravda ma zrazila na kolená, zaplavila slzami, nevydržateľnou bolesťou, hnevom a nenávisťou. Nenávidela som seba a hnevala sa na teba, celý svet aj Boha za to, že neodpovedal na otázky, ktoré som sa pýtala noc, čo noc. Deň, čo deň.

Tretia fáza.

Prečo ty? Prečo nie ja? Čo mám urobiť, aby sa čas vrátil, zastavil a zostal stáť v sekunde, kedy som ťa stretla? Ale odpoveď neprichádzala a bolesť sa stupňovala až kým... som ju prestala vnímať.

Otupila ma. Štvrtá fáza.

Nekonečná prázdnota. Necitlivosť. Pusto. Presvedčila som sa, že najhorší druh bolesti je ten, ktorý nebolí. Ničí ma takou silou, až si prajem, aby to skončilo, aby ma zabil. Je taká smrť, Chris? Vnímaš ju, aj keď necítiš absolútne nič? Pretože ja dýcham, a predsa neprijímam žiaden kyslík.

Ak si naozaj mŕtvy, ja som tiež – zaživa.

Viem, že by si chcel, aby som žila a bola šťastná. A ja to chcem tiež, no stále sa dusím. Niekedy si myslím, že som na správnej ceste a potom... Potom sa opäť prebudím zo sna, kde si bol so mnou, a keď zistím, že viac nie si, som späť. Zaseknutá v piatej fáze.

Zmierenie.

Pozerám na vlastné písmo. Písmeno po písmene ho analyzujem, akoby som čakala, že namiesto jedného slova tam zrazu bude svietiť slohová práca s detailným návodom, ako na to.

Posmešne si nad sebou odfrknem nosom a vstanem od stola. Nazujem si ponožky a čo najtichšie prehupnem do kuchyne. Notes s perom si vezmem so sebou. LED pásik pod kuchynskou linkou je super vec. Tlmené svetlo z neho mi osvetľuje cestu už od chodby a zároveň neruší.

Veci položím na pult a vezmem si čistý pohár. Napustím vodu z kohútika, a keď si doprajem svieži dúšok chladiaci moje ústa, ktosi si za mnou prečistí hrdlo. Od ľaku vyprsknem vodu do umývadla a dno pohára s buchotom narazím o linku. Pár kvapiek vytryskne von. Celá roztrasená sa otočím poza seba a za jedálenským stolom zbadám Rhetta v obklopení kníh.

„Ježišikriste." S rukou na srdci sa zhlboka nadýchnem a vyfúknem natlakovaný vzduch nosom s takou úľavou, až je to hlasno počuť.

Rhett sa uškrnie. Na stoličke sedí takmer celý zošuchnutý pod stolom. Tvár mu v tme osvetľuje iba monitor notebooku pred ním, a kým ma pozoruje, o bradu si opakovane vypína a zapína pero v rukách.

„Niekto nemá čisté svedomie," baví sa.

A niekto zmysel pre humor.

Myšlienku si tentoraz nechám pre seba a iba pretočím očami. Zase sa obrátim k drezu, dopúšťam vodu do pohára a bez slova sa chystám stratiť naspäť vo svojej izbe.

„Nechcel som ťa vyľakať, pokojne zostaň," vyhŕkne, keď vidí, že odchádzam. Dokonca z jeho tváre zmizne i pobavenie. Zastavím. Snaží sa byť milý? O čom by sme sa tu my dvaja vôbec bavili?

„Chcela som iba vodu." Zodvihnem pohár, akože vidíš, už ju mám, tak odchádzam a pokračujem v chôdzi, nech sa rýchlo vyparím.

„Ale..." niečo začne, no tvárim sa, že nepočujem. Nechcem s ním už hovoriť kvôli obavám, že by som sa znovu neudržala v neutrálnej rovine.

Potichu vkĺznem do svojej izby a chystám sa dokončiť, čo som písala o poslednej fáze. Položím pohár s vodou na písací stolík a hľadám...

Notes!

„Doriti."

Prudko otvorím dvere izby až takmer narazím do Rhetta stojaceho priamo na prahu mojich dverí. V poslednej chvíli sa zháčim. Ustúpim a musím zakloniť hlavu, aby som mu dovidela do tváre. On zase skláňa pozdvihnuté obočie ku mne a do čela mu padne hompáľajúci pramienok vlasov. Neskutočne ma irituje.

Čo sme v reklame na šampón?

Skĺznem očami po jeho krku nižšie. Na širokú hruď odetú v obyčajnom bielom tričku si pritláča notebook a pár kníh, no a v druhej ruke drží...

,,Zabudla si si-"

Nenechám ho ani dopovedať, načiahnem sa po svoj notes a vytiahnem mu ho z ruky.

,,Vďaka," poviem jednoducho, cúvnem späť do svojej izby a zavriem mu dvere pred nosom.

Aký galantný!

Zvládla by som to aj sama.

,,...notes," nestihnem dopovedať a už ho nemám v ruke. Ani ju pred očami. A takmer ani vlastný nos, keďže mi ho dverami takmer zlisovala. Začínam si na túto pozíciu zvykať.

Toľká vďačnosť.

,,Dobrú noc, Rhett. Dobrú-" odrecitujem si dialóg popod nos.

Ako sa to volá? 

Doprdele aj s jej menom. Keď si ho nedokážem zapamätať, znamená to iba jedno – nie je to jej meno. Vôbec k nej nesedí. Vedel som, prečo jej musím vymyslieť prezývku. Zapamätám si iba to, čo dáva zmysel.

Je to proste Seni. Seni dáva perfektný zmysel. Alebo Čikorita. Ako by som to skrátil? Čiki?

Sám sa pre seba zachechcem. Keby som ju tak nazval, na mieste by ma zavraždila. Veľmi pomalým, mučivým spôsobom. Možno by ma priviazala o posteľ, kým spím a potom podpálila. Je divné, že si vôbec neviem predstaviť jej úsmev, ale plameň, ktorý by v tej chvíli plápolal v jej zreničkách a diabolsky spokojnej tvári, mi fantázia načrtne v 5D kvalite za päť sekúnd. Až ma strasie.

Zvrtnem sa a otvorím dvere mojej izby.

Drahý Chris,
vedel si, že smútok má päť fáz?

Viem, že som nemal, ale... tak krásne sa na mňa ten notes škeril.  Prečítal som iba prvú vetu a hneď zavrel.

Smúti. Za niečím? Niekým? Kvôli niečomu? Niekomu? Ide o toho Chrisa? Súdiac podľa dnešného dátumu, to musí byť stále čerstvé. Alebo neuzavreté.

Neprekonané.

Nevyliečené.

Panebože!

Nechápem, že som si to nevšimol hneď. Mohlo mi dôjsť, že za tým jej tvrdým výrazom bude niečo väčšie, že je to len maska. Je predsa taká divná.

Okamžite sa nadchnem.

Ľudia sa zvyknú uzatvárať, ak sa im prihodí niečo, čo ich hlboko raní. Je to spôsob vyrovnávania. Bránia svoje zranené city napríklad tým, že sa tvária, akoby žiadne nemali.

A ona?

Tá odmeranosť. Odstup. Priamosť. Bráni sa dokonca i navonok. Je úplne stuhnutá, keď sa čo i len priblížim blízko nej. Neznáša ľudský kontakt. Neusmieva sa. A aj keď vyzerá, že Disney Channel je jej obľúbený kanál, chová sa akoby vyliezla z čiernobieleho filmu. 

Hovorí mi chlapče, preboha! 

Je pritom možno mladšia než ja. A navyše dievča. Teda... žena. Tie na mňa väčšinou celé červené zízajú a chichocú sa na hocičom, čo poviem. Z nej mám ale pocit, že mi dá každú chvíľu za ucho i za to, že po sebe neumyjem riad. Čo by bol ešte dobrý prípad, pretože kdesi v duchu cítim, že je schopná oveľa horších vecí, keby som sa čo i len hlasnejšie v jej prítomnosti nadýchol. Nehovorí síce veľa, ale ľahko vzbĺkne a vtedy ukazuje, kým vlastne je.

Zrazu ma pohltí úplná eufória.

Päť fáz smútku. To vôbec nie je zlé.

Ahojte 😊
Som na dovolenke, tak tento víkend bude iba jedna časť, ale ďalší to doženieme 💙