So give yourself another try,
Compromise your own mind
Leave me be and finally see
All the reasons why, why

(Hunter Hunted - Keep Together)

„Čo akože robíš, chlapče?"

Nestihnem do škáry pod jej dverami natlačiť vlastnú mikinu, čo by stlmila hluk z mojej izby, keď tá drzaňa otvorí dvere a zabíja ma pohľadom. Zodvihnem hlavu dohora.

Opäť má na sebe to pyžamo. Pripadá mi v ňom vtipne. Správa sa ku mne ako moja mama, chodí spať ako moja babka, ale pyžamá zrejme nakupuje v oddelení pre kojencov. Pri-sa-hám, že si toho pokémona vygúglim, lebo dnes nezaspím.

„Izolujem," poviem jednoducho.

„Daj to preč."

„Ani si tomu nedala šancu. Chcel som ti pomôcť, ale keď nechceš, potom sa nesťažuj, že ruším, Seni."

„A nevolaj ma tak."

„Prečo? Hodí sa ti."

Nemyslím tým, že je senilná, ale s tými babičkami, ktoré navštevujem, by si skvelo rozumela.

„Možno tebe. Volám sa inak."

Ani nevnímam, čo hovorí. Zase ma nejako zláka to jej pyžamo. Neznášam, keď si na niečo neviem spomenúť. Ako keď si pred spaním chcem zopakovať, čo som sa v ten deň učil, viem presne, kde to mám, ako som si to vyznačil, ale ani za Boha si nespomeniem. Pocit rozlúštenia záhady zo mňa vždy vyplaví hŕstku endorfínov a je ich dvojnásobok, ak na to prídem sám, bez pomoci. 

Presne ako teraz.

„Čikorita!" víťazoslávne zvolám. „Presneeee." Chytím sa za čelo a prstami si prehrabnem vlasy dozadu. Rozleje sa po mne pocit hrdosti, ako ma zrazu osvietilo.

„Ty... sa mi asi snívaš."

„Hej, niektorým sa vraj často snívam," uškrniem sa, „ale ty, Čikorita, máš dnes šťastný deň. Chceš si uštipnúť?" Vystrčím pred ňu ponúknutý lakeť, ale ona predo mnou cúvne.

„Toto je zlý sen. Musí to byť sen," šomre si niečo v tom zmysle, zatiaľ čo ma obíde a mieri rovno do mojej izby. Ani sa nestihnem dosmiať a ona je nazad. Aj s mojou loptou v ruke. Ten detail si však všimnem prineskoro.

Prekĺzne okolo mňa späť k sebe a pred nosom mi zavrie. Kľúčik v zámke štikne. S tým zvukom štikne aj mne, čo vlastne spravila. Okamžite chmatnem po kľučke, no je naozaj zamknuté.

Tak toto som nečakal. Práve preskočila level štekám, ale nehryziem na level pozor, čivava skutočne hryzie.

„To, čo si práve urobila, sa nazýva krádež."

„Nie, ak ti to vrátim."

„Fíha, to je náhoda! Čakám rovno pred tvojimi dverami iba na to, ak si si nevšimla."

„Nemyslím hneď, až keď dokončím, čo potrebujem."

„Veď už netelefonuješ," niečo som počul, keď som šiel okolo, „a ja sa potrebujem rýchlo naučiť, čo chcem."

„Veď sa uč. Nevzala som ti knihy."

„Potrebujem aj tú loptu."

Nie až tak, aby sa zrútil svet, ale z princípu ju teraz potrebujem stokrát viac než tie knihy.

„Nepočkáš chvíľu?" použije rovnakú otázku, ktorú som sa pýtal ja v mojej izbe. Napodobní ešte aj môj tón, aby mi to s istotou došlo. Ani sa tak nemusela snažiť, nie som tupec, čo si o mne zjavne myslí. Už dlho sa mi nestalo, aby ma niekto takto štartoval.

„Nie, nepočkám."

„Dobre. Tak popros," vychrlí.

Naprázdno otvorím ústa zbavený slov. No tak to v žiadnom prípade. Zase proti mne zneužíva, čo som povedal?

Pokoj. Si predsa džentlmen. Nedaj sa vytočiť.

Nadýchnem sa a vydýchnem.

„Aby si vedela, na rozdiel od teba nemám problém s tým slovom." Prečistím si hrdlo a snažím sa, aby nebolo počuť, ako zatínam zuby. „Prosím, Seni, vráť mi, čo je moje."

„Nepoznám žiadnu Seni."

Ale toto začína byť príliš. To ona je zlý sen!

Doteraz som konverzáciu považoval za neškodné doťahovanie, hru, ale začína to naberať nebezpečnejšie grády. Skrčím prsty do pästí, až mi obelejú hánky.

„To nemyslíš vážne. Ukradla si mi môj majetok, nútiš ma oň prosiť a teraz čo? Ideš ma cvičiť ako psa? Správaš sa ako moja mama."

„Veď som ochotná ti tvoj majetok hneď vrátiť. Stačí povedať moje meno. Čo je na tom ťažké?"

Snažím sa v rýchlosti spomenúť si na jej meno. Potrebujem však viac času, hneď mi nenapadá. Pamätám si mnoho vecí – ešpézetku auta, ktoré mi včera poškrabalo dvere na strane spolujazdca, aj rok, kedy Fleming vynašiel penicilín, ale mená? Mená sú moja smrť. Preto ľudí prezývam podľa toho, čo mi k nim pasuje. 

„Prečo mám zakaždým pocit, že chceš na konci dodať ešte synku? Alebo chlapče?" Získavam čas, kým premýšľam, ako sa, doriti, volá.

„To netuším."

A ja netuším jej poondiate meno.

„Počkať, veď ty si ma tak už oslovila! Presne minútu po tom, ako sme sa zoznámili a päť minút dozadu tiež. Ty ma môžeš volať chlapče, ale ja teba Seni nie? Kde je spravodlivosť?"

„Zízal si mi na prsia!"

„A to zo mňa robí chlapča?"

Ani som si nevšimol, že nejaké má, preboha. Nosí o dve čísla väčšie oblečenie, ktoré viac skrýva, než ukazuje, a na hlave nosí to, s čím zrejme ráno vstáva. Tuším som dievča, ktorému je jedno, ako vyzerá, ešte ani nestretol.

„Nezízal som ti na prsia, ale pyžamo. To je rozdiel." A potom sa zamyslím a rozmyslím si taktiku. Ja blbec. „Alebo nie! Beriem späť. Zízal som ti na prsia. Úplne oplzlo, bez hanby. To som celý ja. A vieš prečo? Pretože som chlap. CH-L-A-P. Rád zízam na prsia. Často zízam na prsia. Páčia sa mi-"

„Panebože, nepýtala som sa na tvoje koníčky," preruší ma v poslednej chvíli. Ktovie, čo by zo mňa ešte vyhŕklo.

„Čo máš proti Seni? Mne sa tá prezývka páči."

„Vieš, čo by sa páčilo mne? Aby si ju nepoužíval a naučil sa moje skutočné meno. Prezývaj svojich priateľov, ale nie mňa. Nie sme priatelia. Ani ma nepoznáš. A nie sme ani v škôlke."

„Počúvaj, poviem to jemne, už ma trochu serieš, Seni. Snažím sa držať a byť trpezlivý, ale nedávaš mi na výber. Myslíš, že keď mi zoberieš loptu, naučíš ma používať tvoje meno? Nevieš, že tento otrepaný rodičovský  trik funguje presne opačne? Ide o princíp. Keď mi tú posratú loptu okamžite nevrátiš, môžeš si byť istá, že ťa už tvojím vlastným menom v tomto živote neoslovím, nech znie akokoľvek."

„Takže priznávaš, že ho netušíš."

„Čo? Nie."

„Tak prečo namiesto toľkého obkecávania nepovieš, ako sa volám, a mal by si pokoj? Proste to povedz a môžeš si hádzať, koľko chceš. Ibaže by si nemal ani potuchy, čo?"

„Viem to."

O-ou.

„Tak, ako sa volám?"

Otvorím nasucho ústa a potom si uvedomím, že som definitívne v riti. Je to niečo na A, ale čo? 

„Aurora?"

„Ja som to vedela."

„Anita?"

„Radšej nepokračuj."

„Amanda?"

„Nemám na teba celú večnosť, potrebujem pracovať, potom ti loptu prinesiem."

„Potom ju už nebudem potrebovať." Budem dávno vo fitku. „Nemám čas a ty ma oň ešte i oberáš."

„Tak to mi je... vlastne nie. Nie je mi to ľúto, pretože aj ty zdržuješ mňa."

„Ale Amanda bolo blízko, že? Počul som, ako si sa nadýchla."

„Máš posledný pokus, chlapče."

Doriti. Ten jej tón, keď mi povie chlapče, ma ide na mieste roztrhať.

Ak by bola Drew, toľkokrát by som ju poslal do samých zaujímavých miest, že by sa nacestovala viac než okolo sveta. Ale je žena, a aj keď mrcha, ja som džentlmen, aj keď ma serie.

„Je to aspoň na A?"

„Je, ale pochybujem, že ti to pomôže."

„Tak to sa mýliš. Už viem správnu odpoveď."

„No čujme."

„Ajtakmijesrdečnejednoakosavoláš!"

Neviem prečo, ale aj keď ju cez dvere nevidím, mám pocit, že sa zasmiala. Počujem to opäť v jej hlase, keď povie: „Dúfam, že nečakáš  fanfáry."

Fakt sa baví. To ma dorazí ešte viac.

Zvrtnem sa a vyseriem na celé učenie. Potrebujem si vybiť nervy. Ani nechápem, ako som sa dal vytočiť takou primitívnou blbosťou. To sa mi už pradávno nestalo.

Takmer na chodbe narazím do Logana, ktorý na mňa nasrato zazerá. Ako dlho tu stál?

„Môžeš tu prestať ziapať? Nepočujem ani komentátora NBA."

Iba pokrútim hlavou a otočím sa na päte do svojej izby, ale potom mi napadne, že viac než vo fitku si zlosť vybijem inde.

„Nemáš chuť na basket?" Logan vo dverách trochu premýšľa a potom mykne plecom.

„Aj tak to už končí. Voláme Tylera?" Ukáže na jeho dvere.

Prikývnem.

Zaklopem Tylerovi, nečakám ani s pozvaním a nájdem ho so slúchadlami na ušiach vykladať niečo do mikrofónu pripojeného na nich, zatiaľ čo sa sústredí na počítačovú hru pred sebou. Poklopkám mu po ramene, iba trochu sa zľakne, no keď naznačím, či si nejde zahádzať na kôš, súhlasne prikývne.

„Dvaja na dvoch, píšem Hollywoodovi," oznámim Loganovi čakajúcemu stále na chodbe a o päť minút už všetci traja schádzame dole k ihrisku na ulici, kde prestávam riešiť, prečo iba mňa jediného naša nová spolubývajúca neznáša.

Milujem túto časť :D