I've tried to kill the pain
And, a thousand ways before
I, realised there was nothing
I needed to kill
And so I'll say, that it's all fine
That it's all fine

(Havelin - Alright, Alright)

„Majú vaši rodičia nejaké vážne ochorenia?"

„Moji rodičia už nežijú."

„Ako zomreli?" Odoberám anamnézu novo prijatému pacientovi. Jasná závislosť, ale ustálené lekárske postupy sa nedajú preskočiť. Akokoľvek nepríjemné pre pacienta sú, pre mňa predstavujú už len rutinu.

Ľudia si psychiatrické oddelenie často predstavujú ako domov hrôzy. Plný indivíduí nebezpečných pre spoločnosť, ale pravda je taká, že psychiatrickým pacientom je takmer každý človek, a psychiatriou prakticky celý svet.

Každý sa vnútri niečím trápi. Niekto menej, niekto viac. Problém je v tom, že choroby duše nevidno. Nebolia, netečie z nich krv, ani netrčí zlomená kosť, a preto si ľudia myslia, že neexistujú.

A to je vždy začiatok – prijatie.

Všetko je o prijatí. O priznaní si, že problém – choroba existuje a dá sa liečiť iba ak to sami chceme. To je prvá vec, čo od pacientov požadujem.

Druhou je vzájomná dôvera a treťou trpezlivosť.

Výsledok nepríde za týždeň či dva. Ide o mesiace, pokojne i roky. Myseľ sa nelieči operáciou, niekedy sú na prd aj lieky. Je to o slovách, pozorovaní, spájaní a pochopení. Ako puzzle alebo krížovka, ktorú keď nevyriešim, nedokážem spať.

A to je to, čo milujem.

„Vidíme sa na skúške, Sally. A Rhett, napíš, prosím ťa, do skupiny, čo sa ťa vypytovali!"

„Spoľahni sa," uistím Codyho. Študuje o ročník nižšie spolu so Sally, s ktorou zostávam v šatni ako posledný. Kedysi som s nimi trávil čas aj pomimo nemocnice. Do ich študijnej skupiny totiž patrila aj moja Madison, no keď štúdium prerušila, zredukoval som kontakty s jej spolužiakmi a venoval sa viac tým svojim.

„Závidím ti, že máš skúšku zo psychošky za sebou," prihovorí sa mi Sally, kým sa každý pri svojej skrinke prezliekame zo zdravotníckeho oblečenia. Som rád, že stojíme chrbtom k sebe, aspoň si nemusím dávať pozor, kam sa dívať a či si to náhodou nevysvetlí zle ďalšie dievča, i keď pokiaľ viem, Sally je zadaná.

„Nemusíš sa obávať, nič ťažké vedieť nechcú. Zvládnete to," odpoviem bez toho, aby som sa otočil, a zapínam si gombíky na svojej zelenej košeli.

„To sa povie niekomu, kto sa narodil s tým, čo ty."

Zasmejem sa a bez premýšľania sa ponad plece obzriem. Sally si akurát cez hlavu prestrčí tričko a môj zrak si nenechá ujsť trojsekundovú ukážku jej belasej podprsenky, aj keď nie zámerne. Potrasiem rýchlo hlavou a Sally sa v tej chvíli letmo uškrnie.

Blbec.

„Tým, čo ja?" Zmažem trápne tri sekundy návratom k téme.

„Áno. Máš proste na psychiatriu talent. My, obyčajní smrteľníci, sme stratení už len pri klasifikácii duševných porúch, zatiaľ čo tvoje meno je v karte každého druhého, úspešne prepusteného, pacienta. Nechápem, že vždy prídeš na to, ako tým ľuďom pomôcť."

Ja sám často netuším, ako mi riešenie vôbec napadne. Je to silne intuitívne.

„Aj Gregorry ťa stále vychvaľuje."

Obočie mi prekvapením vyletí vyššie.

Gregorry je môj tútor. Viem, že ma má rád, pretože mi ponúkol miesto na oddelení už v po druhom roku štúdia, vďaka čomu mám slušný príjem, aj keď som stále iba medik, nemám oficiálny titul a zďaleka nepatrím medzi áčkarov.

Gregorry si totiž zakladá na praktických výsledkoch, ktoré mi od začiatku praktickej výučby na psychiatrii vychádzajú akosi automaticky, no posledný mesiac to na neho prestáva fungovať.

Nerobí nič iné, iba na mňa tlačí s témou mojej záverečnej práce. Zatiaľ čo mojim spolužiakom stačí parafrázovať pár kníh o témach, ktoré boli rozoberané snáď miliónkrát, mne Gregorry zamietol už tri návrhy s tým, že mám vymyslieť niečo zaujímavejšie.

To sa mám stať sériovým vrahom a popísať vlastné myšlienkové pochody? Pretože už vážne netuším, čo odo mňa vlastne čaká. Dostávam sa do fáze rezignácie, aj keď mi na definitívne nahlásenie témy zostávajú už iba dva týždne.

„Preboha, Rhett! Nehovor mi, že o tom nevieš. Vychvaľuje ťa v jednom kuse. Dnes sme preberali princípy desenzibilizácie, ale aj kompenzácie, a Gregorry nerozprával o ničom inom iba o tom, čo si vymyslel s pani Halliwellovou. Fakt brutálne."

Usmejem sa, keď si vybavím šťastný výraz pani Halliwelovej.  Akurát včera som ju bol navštíviť v jej novootvorenom obchodíku na rohu ulíc Luca a Burkett.

U kleptomanov vyvoláva kradnutie pocit eufórie. Často kradnú veci, ktoré ani nepotrebujú, no pani Halliwelová je trochu špecifický prípad. Mala slabosť na blyšťavé predmety. Preto som v jej dosahu často nechával moju náušnicu a zapisoval si, koľkokrát mi ju čmajzla.

Osemnásť. Z toho pätnásť som si musel iba kvôli nej kúpiť novú, až kým som prišiel na spôsob, ako ju zastaviť.

Našiel som činnosť, pre ktorú sa nadchne. Vzbudí v nej eufóriu, ktorú prestane toľko vyhľadávať v kradnutí. Činnosť, ktorá sa bude týkať blyšťavých vecí. Pani Halliwelová teraz vyrába šperky a hádže ich na e-bay pod prezývkou slippyfingers123, teda šmykľavé prsty, ktorý som jej osobne vymyslel i vytvoril.

Teraz mám neobmedzenú dodávku nových náušníc zdarma. Milujem to, čo robím!

„Ó, keď už sme pri mániách, nemáš nejaké dobré zdroje? V knihe je to príšerne zložité."

„Hej, na knihu sa vykašli," natrepem svoje veci do ruksaka, prehodím si ho cez plece a zatvorím skrinku. „Mám to spracované lepšie, môžem ti to skopírovať a poslať."

„Nemôžeš mi to rovno celé požičať?" Skrinku zavrie aj Sally a spolu vychádzame zo šatne. „Teda... ak tie poznámky práve nepotrebuješ. Potom ti ich vrátim." Usmeje sa a z ryšavých vlasov si stiahne gumičku. Jej odtieň je tmavší než Madisonin, ale aj tak mi ju pripomenie. Kým dávam Sally vo dverách prednosť, som ako v tranze. „Rhett? Potrebuješ ich?" prebudí ma.

„Čože? Nie. Nepotrebujem. Pokojne ti ich požičiam." Spamätám sa a v duchu si nadávam. Nedokážem  na ten Madisonin príspevok prestať myslieť. Potrebujem sa dozvedieť, či s tým kolegom oficiálne chodí alebo nie, inak asi zošaliem.

„Super, môžem si po to prísť pozajtra? Kedy tu končíš?"

Pozajtra. To jeee...

„Hm, sekundu."

Vytiahnem rýchlo mobil a naťukám počas chôdze na parkovisko kalendár. Niekedy mám toho toľko, že ani neviem, aký je deň. Pozajtra. Ráno fitko, poobede nemocnica, večer beriem Millie na večeru, potom...

Millie! Takmer by som zabudol, že som ju pozval na večeru.

„Končím  tu o piatej, ale nemôžem sa zdržať."

„Skvelé, nezdržím ťa. Ja končím o štvrtej. Tak sem po tie poznámky odbehnem."

„Dohodnuté."

Rozlúčime sa a ja znova urobím to, čo by som nemal. Naťukám @maddiefly a celých desať minút v aute skúmam každý detail, ktorý som na jej poslednom príspevku mohol prehliadnuť.

„Čo tu robíš, dievča?"

„Kontrolujem, či stále chcete umrieť," lenivo odpoviem starcovi, ktorého som pred dvoma dňami zrazila.

Sama úplne nepoznám dôvody, prečo som sem vôbec prišla. Nechápem alebo zatiaľ nechcem príliš premýšľať, čo ma núti zaujímať sa o tohto cudzinca, no kdesi v hĺbke duše... proste viem, že musím.

„Chcem umrieť. Spokojná? Môžeš zas odísť."

„Úplne. Ale nepreháňajte to s tým entuziazmom."

Zafuní nosom a namrzene otrčí pery.

„Mimochodom číslo jeden, keby niečo, som vaša vnučka. Mimochodom číslo dva, mrzí ma tá gitara, ale sám si za to môžete." Opriem nalomenú gitaru, ktorú si zabudol u mňa v aute, o stenu tak, aby držala v jednej kope.

Obrátim sa k nemu akurát, keď sa odvráti. Myslí si, že som nezbadala, ako zazeral. Predsa mu len nie je všetko jedno? Namierim na neho objektív zrkadlovky, ktorá mi visí na krku, a jeho zachmúrený výraz s bleskom cvaknem.

„Čo to...?"  Bleskovo stočí hlavu opäť ku mne. Cvaknem ho zas a vtom mi výhľad zakryje rukou. ,,Prestaň, sopľaňa!"

„Prečo? Aj blesky zabíjajú. Zapózujte trochu, možno budete mať šťastie."

Ohrnie nos nad mojím vtipom. Sadnem si na stoličku pri stene a skontrolujem záber. Emócia. To milujem. Vzhliadnem k nemu a zistím, že ma nadurdene pozoruje.

„Nepotrebujete niečo? Vodu? Oblečenie? Hygienické potreby? Niečo z domu? Môžem k vám skočiť."

„Pokoj. Potrebujem pokoj."

„A trochu vďačnosti," doplním.

Žiadna odpoveď ani reakcia. Statočne sa ma snaží zbaviť.

„Pre všetkých bohov trpezlivosti," rozhodím rukami. „Dokedy vás to bude baviť? Proste mi povedzte, čo potrebujete, a nepokúšajte už moju ochotu. Alebo mi chcete povedať, že máte niekoho iného, kto vám to prinesie? Kto sa o vás zaujíma?"

Mlčí.

„No vidíte. Máte vlastne nejaký domov? Kam sa vrátite?"

„Nestaraj sa."

Ako inak.

„Snáď nežijete v tej schátralej budove bývalého rádia, pri ktorej som vás zrazila!" Je to sídlo bezdomovcov a podľa ticha, ktoré zaplní priestor medzi nami, viem, že som trafila.

„Skvelé. Tak tam sa už nevrátite. Silnejšie zafúka a spadne to ako domček z karát." Hodnotím rozpadnutú búdu, v ktorej starec prespáva.

Kým ho prepustia, musím niečo vymyslieť. Podľa jeho zranení to však nebude viac ako týždeň. Krátko, veľmi krátko, dokelu.

„Bláznivé dievča! Nepleť sa mi do života a daj mi konečne pokoj."

„Nebojte sa, ja sa pliesť nebudem, polícia to urobí za mňa."

„Polícia?" Zhrozene vyvalí oči.

„Áno. Ak sa pokúsite vrátiť do tej schátraniny plnej smradu a chorôb, polícia príde, aby vás zabalila do čierneho vreca ako kopu odpadkov. Bez tepla, vody a elektriny, celý špinavý a páchnuci tam totiž zhnijete a myši si na vás urobia piknik."

„Výborne. Poďakuj im za mňa."

To snáď...! Protivný, protivný starý dedo. Neverím vlastným ušiam.

„Tak to mi ani nenapadne. A aby ste vedeli, prídem zase zajtra," počujem sa hovoriť.

„Prekristapána, prečo?"

„Prečo čo?"

„Prečo by si to robila?"

„Pretože..."  To keby som vedela!

V hrdle mi na chvíľu narastie knedľa, no keď sa mu pozriem do očí a opäť mám pocit, že vidím niečo, čo poznám, dopoviem: ,,Pretože vás nechcem mať na svedomí. Ani vás, ani nikoho iného. Zapamätajte si to."

A odídem.

Taká chillovka dnes 😊

Tuším, že minulý víkend som sľúbila 3 časti a boli 2 😂 prerátala som sa 😬 Ale tento už naozaj 3 budú, lebo 7 + 8 sa nedajú oddeliť 😂

Tak pekný víkend ❤️