Asi ste aj zabudli, že tento príbeh existuje 😅 Ja nie, stále sa ozýva na pozadí mojej mysle a raz dokončený bude, no zatiaľ nečakajte veľký návrat. Nové časti pribudnú asi tak, ako teraz - ako blesk z jasného neba 😅 Snáď aspoň niekoho dnes poteším  😍

When I was gonna be your forever
You were gonna be my wife

LANCO - Greatest Love Story

(pesnička už raz bola 😅 raz to budem musieť zmeniť a nechať ju iba tu 😅)

„Posledná," oznámi zadychčaný Drew, keď do Rhettovho bytu vynesie poslednú škatuľu a položí ju na chodbu k stene.

„Ďakujem, naozaj." Od chladničky, kde skladám potraviny, ktoré podľa Rhettových inštrukcií nakúpil Holland, nakuknem hlavou do chodby, aby som Drewovi pri ďakovaní pozerala do očí.

Tvár mu ozdobí širokánsky úsmev. Zrazu sa na mňa díva akoby som mu práve vystrúhala najkrajší kompliment za celý jeho život.

„Prečo sa tak usmievaš?"

Špičkou jednej nohy vyzuje druhú a kým svoj pohyb kontroluje pohľadom, postrapatí si blonďavé kučery. Padnú na miesto akoby práve opustil barbera a vystrúha úsmev ako mávajú tí najkrajší chalani v spomalenom zábere tínedžerských filmov.

Chladnička ma pípaním upozorní, že je otvorená príliš dlho. Práve včas, aby si Drew nestihol všimnúť, že na neho vraštím obočie. Zatvorím ju a len čo to spravím, jeho tvár ma prekvapí asi dvadsať centimetrov od tej mojej. Sme v byte sami, Rhett a Holl išli priviezť Jamesa.

Drewov vpád do mojej osobnej zóny vo mne burcuje paniku, ktorá sa nedá utíšiť ani bariérou.

„Usmievam sa, pretože vždy, keď som s tebou, mám pocit, že som s úplne inou osobou, než o ktorej rozpráva Rhett," povie a nevyzerá, žeby sa zamýšľal nad tým, prečo som od neho ustúpila.

Pretočím očami a vzdialenosť medzi nami prehĺbim ešte viac. Prejdem až k balíčkom cestovín porozhadzovaných na linke.

„Čo ti o mne natáral tentoraz?" Dám si záležať na nezainteresovanom tóne, kým sa zamestnávam organizáciou cestovín na poličke.

„Iba ma upozorňoval, aby som nečakal, že mi za pomoc poďakuješ." Uškrnie sa a rozhodne dokončiť zásobenie chladničky, ktoré som ja vzdala. „Vraj máš s tým slovom problém, ale asi vieš, akým štýlom to vravel. Iba jeho typické ironické poznámky. Tentoraz na tvoju adresu," pousmeje sa. „Tuším si ťa začína obľubovať."

Bez toho, aby som k Drewovi otočila hlavu, preruším činnosť pri časti Vraj máš s tým slovom problém. Ďalej zvuk vypínam. 

To si fakt pán dokonalý myslí, že nie som schopná poďakovať niekomu za pomoc? Dnes som ďakovala ešte i Claire! A rozhovor s ňou vonkoncom nebol hodný vďaky.

Alebo by som mala povedať monológ s ňou?

Pripadala mi ako socha či úplne iný človek než ten, ktorý ma iba pred niekoľkými týždňami vrúcne vítal. Dívala sa na mňa, akoby som jej autom prešla mačku. Drahú perzskú mačku, keby nejakú mala. Na konci som jej povedala to zázračné slovíčko a s malou dušičkou spomenula, kde budem, ak by niekedy predsa len niečo potrebovala, čo bežne nerobím.

Možno aj preto som ja sama prijala pomoc od chalanov. Nechcela som byť zadubená.

So sťahovaním z Clairinho bytu mi zrána pomáhal Tyler, až na obed sa pridal Logan. Vrátil sa z Rhettovho mezonetu, kde prespal, a asi tisíckrát zopakoval, ako veľmi mu je ľúto drámy, čo vytvorila Lana.

Ja som viac ľutovala jeho za všetky hlúposti, ktoré si od nej musel hneď po príchode vypočuť. Ich hádka netrvala dlho, ale vedeli o nej asi aj susedia z vedľajšej budovy. O rozzúrenej Lane určite, Logana možno ani nezaregistrovali. Jeho hlas bol vždy tichý a ozval sa len párkrát. Keď hluk utíchol a Logan vyšiel z Laninej izby, narazil rovno na mňa a Tylera. Vymenili sme si pohľady a potom nás požiadal o päť minút, kým príde pomáhať s nosením aj on.

Vzal si pätnásť, ale ani to nepotlačilo bolesť v jeho očiach. Celý čas pri nosení škatúľ hore-dole som myslela na to, či nemal z bytu vypadnúť ako prvý on, nie ja.

Onedlho sa dovalil aj Drew, aby vzal Rhettove veci a pár mojich, ktoré som už nenapchala do vlastného auta. Doktorko totiž musel zobrať službu v nemocnici. Akurát dnes. Drewovi preto zveril nielen svoje auto, ale aj kľúče od mezonetu a ako počúvam, tak i nepotrebné upozornenie, že mám problém ďakovať.

Pako.

„Mám problém jedine tak s ním," fľochnem a ďalej pátram po voľnom mieste pre tagliatelle v mojich rukách.

Zasmeje sa, zatvorí chladničku a chystá sa niečo povedať, určite na Rhettovu obranu, ale zvuk kľúčov štrngajúcich vo vchodových dverách ho zastaví ešte predtým, než vôbec začne. O sekundu na to sa dovnútra dovalí zmes mužských hlasov. Skontrolujem hodinky na zápästí. Ryha na sklíčku prekrýva malú ručičku ukazujúcu na ôsmu. Sú presní.

Drew mi krátkym pohľadom naznačí niečo ako je to tu a odrazí sa od linky. Do chodby vojde prvý, som hneď za ním. Len čo zbadám Jimmieho sivú bradu s otráveným výrazom, ktorým ma vítal i v nemocnici, zastanem.

„Zase ty, dievčisko?" Jeho typický pozdrav, ale predsa iný, pretože k nemu pridá úsmev. Nefalšovaný, vďačný, takmer nežný. Zabudnem vďaka nemu na to, že ma pred chvíľou vytočilo, čo o mne Rhett povedal Drewovi.

Je tu!

Jimmie je tu.

Tu a nie niekde na ulici. Živý a ... nie mŕtvy.

Telo mi zaplaví radosť, akú som už dlho necítila. Mám chuť objať ho, ale v rovnakej chvíli moju pozornosť ukradne spokojný výraz napravo od neho.

Rhett kmitá očami medzi mnou a Jimmiem, až kým sa nezastaví na mne a namiesto toho, aby ma pozdravil, veselo pohodí obočím. V tom okamihu si so zdesením uvedomím, že Jimmie nie je jediný, koho teraz túžim objať.

Žalúdok mi spraví salto.

***

Skosený strop, v ktorom je osadené pootvorené strešné okno, kradne na hornom poschodí značný kus priestoru, ale výhľad na nočnú oblohu priamo z vankúša, na ktorom ležím, za to stojí.

Drew odišiel hneď potom, ako sme prebrali zajtrajší plán. Ja s Jimmiem odchádzame z bytu poslední. Predtým, než pôjdem na prednášku, ho musím hodiť do Phoenixu, kde si ho prevezme Drewova teta Hermiona. Rhett má hneď po rannom behu vyučovanie a Holland sa stráca niekde medzi tým na tréning a obhliadku bytov, aby u Rhetta neoxidoval večne.

Oproti dnešku to vyzerá ako oddychový deň.

Aj preto som si myslela, že ak konečne zaľahnem a klipnem očami, môže okolo mňa tancovať karnevalový sprievod Rio de Janeiro a ja sa nezobudím, no keď sa z 23:59 stáva 00:00 zisťujem, že som sa kruto mýlila.

Zízam na nočnú oblohu už asi dobrú polhodinu a s rukami na bruchu počúvam Hollandovo chrápanie. Spí dole na gauči, ozýva sa celým bytom, a predsa nie je dôvodom, prečo som stále hore.

Sú to saténové obliečky a obrovská manželská posteľ, ktoré hýčkajú moje telo, zatiaľ čo človek, ktorý mi ich prichystal a ktorému patria, spí dole v úbohom spacom vaku, pretože aj ten poondiaty gauč prepustil svojmu pribrzdenému kamošovi a ten ho bez protestov prijal.

Nechápem ho. Nechápem Hollanda. Ak by mi priateľ z dobrej vôle ponúkol dočasné útočisko, určite by som nedovolila, aby spal v horších podmienkach než ja. Zožieralo by ma svedomie. Lenže ja nie som Holland a Rhett nie je môj priateľ. Neponúkol mi toto miesto iba z dobrej vôle ako jemu, tak prečo mi moje prekliate svedomie aj tak nedá pokoj?

Dopekla s ním.

Nepokojne sa pohemžím a otočím na bok. Pod hlavu si vsuniem dlaň a zahľadím na zábradlie hneď vedľa postele.

Opakujem si to stále dookola. Opakujem si, že komfort, ktorý mi Rhett ponúkol je iba naša vzájomná dohoda, pretože ma potrebuje.

Mňa aj Jimmieho. Kvôli záverečnej práci.

Aj tieto pekelne pohodlné saténové obliečky sú iste iba akýsi experiment, ktorým niečo sleduje, pretože jednoducho potrebuje, aby som si to nerozmyslela a nehľadala bývanie inde. Ani ja, ani Jimmie nie sme jeho priatelia, ide iba o pomoc za pomoc.

Nemám mu za čo ďakovať, ale tichý hlások si aj tak nájde cestu, aby som začula, ako sa pýta: Ale nerobí viac, než musí?

Potichu pre seba zavrčím.

Prečo ten blbec nesúhlasil aspoň so sprostým nájomným?

Možno vtedy by som nebojovala s chuťou napochodovať tam dole, vykopnúť ho z toho príšerného vaku a prinútiť, aby vypadol spať do svojej vlastnej postele. Možno vtedy by som sa cítila lepšie.

Prišuchnem sa ešte bližšie k zábradliu, zdvihnem hlavu a pomedzi dva drevené trámy očami vyhľadám miesto, kde leží.

A možno by môjmu svedomiu uľavilo najviac to, ak by som v jeho prítomnosti nemala problém, o ktorom pred Drewom žartoval - ak by som mu dokázala povedať aspoň jedno poondiate ďakujem.

Po polhodine zízania na displej mobilu, zachytím dve svietiace bodky, ktoré ma zhora špehujú. Mobil zablokujem a prižmúrim do tmy rovno na ne. Na ňu.

Bleskovo zmizne.

Nosom sa zasmejem a znova schytím mobil. Rýchlo zatvorím instagramové okienko správ s Madison a otvorím iMessage so Seni.

Rhett: videl som ťa

Seni: teším sa s tebou

Ujde mi ďalší tichý smiech, kým kvôli nej krútim hlavou. Milá ako vždy.

Rhett: prečo nespíš?

Seni: pretože svietiš

Rhett: lepšia výhovorka nebola?

Rhett: to malé svetielko z môjho mobilu tu ZDOLA nemá dosah k tebe, tam HORE

Rhett: neklam mi

Rhett: zabudla si?

Pripomeniem jej pravidlo. Odpovie smajlíkom, ktorý prekrúca očami. Stavím sa, že ho má v rýchlej voľbe ako najpoužívanejší emotikon. Potom píše a píše, no žiadna správa mi nechodí celú minútu. Napokon bodky zasvietia a zmiznú, keď príde...

Seni: okej, asi nové prostredie

Vetu si prečítam asi päťkrát. Bojovala s ňou, ale napokon odpísala... Až sa musím posadiť. Chce sa konečne rozprávať?

Rhett: konečne (takmer) normálna odpoveď

Seni: nezvykaj si

Seni: prečo nespíš ty?

Prehodí pozornosť na mňa.

Snažím sa premýšľať a nepokaziť okamih, ale moje telo plače únavou, preto stavím na surovú úprimnosť. Fungovala v jej aute. Tajne dúfam, že bude fungovať znova.

Odpíšem do pár sekúnd.

Rhett: príliš známe prostredie

Seni: napísal si jej už?

Zažmurkám, keď prečítam správu. Dešifrovala ma prekvapivo rýchlo a presne.

Ale ako? Napovedal som jej nejako? Či niekto iný? Neviem, ako prišla na to, že som tu s Mads býval, ale vie to. A vlastne... možno sa prosto dovtípila sama.

Nebolo by to ťažké. Veľmi dobre si uvedomujem, že tu po nej zostalo zopár vecí, ktoré som nikdy neupratal a vzhľadom na to, aká je Seni všímavá, ani nemá zmysel zapierať. 

Na čo?

Celý byt kričí Madisonino meno, aj keby tu nenechala nič. Ledva počujem niečo iné, hoci sú tu so mnou ďalšie tri osoby a jediný spôsob, ktorý mi dáva nádej, že stlmím ten ohlušujúci krik, je konečne dopísať tú prekliatu správu, čo sa jej chystám odoslať už druhý večer. Prakticky od rozhovoru so Seni.

Rhett: práve sa o to snažím, ale niekto ma otravuje

Seni: lepšia výhovorka nebola?

Prižmúrim na displej, akoby som to urobil, keby som sa díval priamo na ňu. Varovne. Bojovne.

Rhett: baví ťa otáčať proti mne moje vlastné slová?

Rhett: ja sa nevyho...

Prvú správu pošlem, ale v polovici druhej začne moje telo protestovať proti mne samému. Pohyby prstov úplne nesúhlasia s tým, čo im káže mozog. 

Vyhováram sa?

Seni: baví ťa ešte zapierať?

Zapieram?

Dopekla.

Chcel som tú pokašlanú správu poslať už včera, ibaže každou ďalšou a ďalšou minútou, čo som premýšľal nad tým, čo Mads vlastne napíšem, ubúdalo z môjho odhodlania a odvahy, až kým ma nevykúpil spánok.

Má Seni pravdu?

Zo zamyslenia ma vytrhne dodatočná správa. Podľa času, ktorý sa pri nej zjaví, ma prekvapí, že som neodpisoval celých päť minút. 

Seni: keby si pekne poprosil, možno by som sa zľutovala

a skúsila ti s tým pomôcť

Nadýchnem sa a dych zadržím.

Som presvedčený, že to napísala ako olivovú ratolesť, aby mi nahrala na smeč. Počíta s tým, že ju vysmejem a že jej pomoc ohľadom Mads by bola posledná, o ktorú by som kedy žiadal. Lenže ja...

Vydýchnem.

Čo keby som urobil niečo, s čím nepočíta ona? Čo by sa stalo?

Rhett: ako veľmi zúfalo by znelo, ak by som ťa naozaj poprosil?

Seni: desať z desať

Rhett: vedel som to

Seni: prines mi svoj mobil

Od prekvapenia mi skoro vypadnú oči z jamiek. Nečakal som takú rýchlosť a už vôbec nie priamu pozitívnu odpoveď.

Odrazu mi nie je úplne jasné, kto z nás sa prerátal viac. Zahryznem si silno do pery a váham, či je to skutočne dobrý nápad - veriť Seni, ale potom... Ako má potom ona veriť mne?

Seni: no kde si? Nemám celú večnosť

Seni: alebo si sa už po💩💩💩?

To určite.

Jednu trápnu správu risknem, nech by jej Seni vymyslela čokoľvek. Nič nebude horšie než mlčanie, o ktoré sa s Mads delíme už viac než pol roka.

Zodvihnem sa a pozriem na  Holla rozvaleného na gauči. Toho nezobudí ani koncert Metallici rovno pod našimi oknami. Vykročím k schodom, ale rýchlo si uvedomím, že nemám tričko. Väčšinou nespím v tričku. Vrátim sa, schmatnem ho z opierky gauča a kým kráčam po schodoch hore, prevliekam si ho cez hlavu.

Vystúpim na poschodie a v sekunde, čo mi vrazí do nosa vôňa jahodového sprchovacieho gélu, aký mala Madison si uvedomím svoju chybu.

Nemal som pochybovať o Seni, ale o sebe. Nie o tom, či dokážem veriť jej, ale sám sebe. Tu. Na tomto mieste. Pri pohľade na moju posteľ a Seni v nej.

Znova ma to obleje. Rovnaká vlna vzrušenia, ako keď sa ma dotkla.

Ešte si aj vybrala Madisoninu stranu postele! Na nohách má zatvorený notebook, tmavé vlasy rozpustené a paplónom je zakrytá až ponad prsia. Tento moment mi je tak šialene povedomý a blízky, tak šialene po ňom znovu túžim, po nej, že je pre mňa neuveriteľne náročné upokojiť údery vlastného srdca.

,,To si mám po ten mobil prísť alebo mi ho aj podáš?" Nadvihne obočie a opretá o čelo postele predpaží ruku s nastavenou dlaňou.

Nie je to Mads! Seni nie je Mads!

Opakujem si a donútim sa vykročiť. Môžem len ďakovať všetkým svätým, že tentoraz Seni nemá ruku na mojej hrudi a nevie o kopancoch, ktoré v nej úradujú. Včera večer ich určite cítila. Na miznúci okamih ju aj vyrušili, videl som to, ale neodtiahla sa. Zablokovalo ich jej sústredenie  na bariéru. Zablokovala mňa. Presne, ako som dúfal a chcel.

Kiežby to fungovalo aj obrátene.

S povzdychom jej podám mobil.

,,Čo sa tak mračíš? Ty si chcel pomoc. Nenútila som ťa," osopí sa, keď si v tomto chabom nočnom svetle od okna všimne môj výraz.

Mám chuť sa zasmiať. Myslí si, že ľutujem svoje rozhodnutie. Ani len netuší, že pravý dôvod toho výrazu som ja sám. To, ako na mňa vplýva zakaždým, keď mi nechcene pripomenie Madison a to, že sa tomu neviem brániť.

Chcel by som, ale nie je ľahké zakázať svojmu telu, aby pri intenzívnych spomienkach reagovalo inak, než reagovalo vtedy, keď sa tvorili. Kristepane, musím tú správu konečne odoslať a začať s Mads komunikovať, inak sa týchto bludných absťákov nezbavím. Iba ma mätú.

,,Dobre si rozmysli každý svoj krok, Čikorita," upozorním ju, keď skloní hlavu k môjmu telefónu a nezabudne prevrátiť oči.

,,Pekná fotka," okomentuje tapetu rovnako, ako som ja okomentoval tú jej s bratom. Mám na nej Marhuľu. ,,Ale mohol by si mi ešte nastaviť čet so svojou ryšaňou, nemyslíš?" Vracia mi zariadenie späť. Načiahnem sa k nej ponad voľnú stranu postele, pretože stále stojím.

,,Nehovor jej ryšaňa."

,,Ty mi hovoríš Čikorita, tak ona bude ryšaňa."

Jej vzdor mi potiahne kútik pier vyššie. Čikority sa veru nevzdám. Sklopím zrak a hľadám ikonku Instagramu.

,,Budeš celý čas stáť? Nechceš si sadnúť?" spýta sa ma, na čo zase zodvihnem hlavu. Pohodí bradou na ustlanú stranu postele medzi nami a mnou prejde triaška.

„Som v pohode."

„Rhett, nemusíš sa hrať na džentlmena, nebude mi to vadiť," vrúcny až takmer starostlivý podtón v jej hlase je nový a šokujúci natoľko, aby som vyzeral ako pekný chuj, kebyže odmietnem druhýkrát.

Asi nemám na výber.

Je to iba posteľ, hlupák. Nemôže s tebou zametať ani posratá vôňa.

V duchu si poviem rázne dosť a odhodlane zaujmem miesto, ktoré mi Seni ponúkla.

Nepozriem sa na ňu. Všetko sústredenie vkladám do nastavenia profilu @maddiefly a blokovaniu všetkých neželaných vplyvov okolia. Až potom jej podám mobil nazad. Pri tom rýchlom kontakte sa na mňa zaškerí a rýchlo ho odo mňa chmatne.

Ruky mám voľné. Zapriem sa o matrac a usadím pohodlnejšie. Chrbát opriem o čelo postele a s nohami vyloženými pred seba, presne ako ona, v duchu prosím, aby sa hýbala čo najmenej a nevírila vzduch okolo seba.

„Čo máš pätnásť, chlapče?" vyprskne tlmeným smiechom a natočí mi displej pred tvár. 

Zvraštím čelo. Ja idiot.

Zabudol som, že v čete zostala posledná správa, ktorú som komponoval.

,,Fakt vieš povzbudiť," zašomrem otrávene. ,,Daj sem, vymažem to."

,,Už som to urobila, chlapče." Ani na mňa nepozrie. Oslovenie si pritom vychutnáva ako drahú čokoládu. Pätnásťročný chlapček jej na jazyku doslova lahodí.

Takmer zavrčím. 

,,Prestaneš s tým chlapče niekedy? Na moju obranu, nekomunikovali sme spolu celú večnosť, trochu ma pochop," ohradím sa.

,,Akože vôbec nekomunikovali?"

,,Nie priamo."

,,Čo to znamená?"

,,Občas zverejnila príspevky, pri ktorých sa mi zdalo, že mi posielala nejaký odkaz. Prvý polrok po jej odchode som to robil tiež, potom pokračovala iba ona. Až doteraz."

,,Aaa-ha," zahlási, akoby práve našla stopu a hneď na to sa jej prsty rozbehnú po displeji.

Otvára zaradom každý Madisonin príspevok.

,,Ak hľadáš niečo konkrétne, možno by stačilo, keby si sa spýtala mňa. Viem o nej všetko a pamätám si každý detail jej príspevkov."

„Bez urážky, Browns, ale momentálne vieme obaja jedine to, že sa tvoj mozog nachádza hlboko v gatiach. Takže prenechaj premýšľanie mne, aby sme získali tvoje dievča späť a mohol si konečne zaspať, hm?" Rozklikáva jednu fotku za druhou s nosom zaboreným v mojom displeji a na mňa ani nepozrie.

Lenže ja pozerám na ňu. „Prečo to vlastne robíš?"

„Čo robím?"

„Pomáhaš mi. Svoj návrh si najprv nemyslela vážne, ale keď som ťa požiadal, netrvalo ani minútu, kým si privolila. Prečo?"

„Tu! Pozeraj. Toto." Vyhne sa otázke a strčí mi mobil päť centimetrov pred nos. Jasom mi skoro mi vypáli oči. Chcem sa odtiahnuť, ale k dobru mám asi iba centimeter. ,,Je aj toto nejaký odkaz pre teba?" Prebehnem očami Madisonin príspevok spred dvoch mesiacov. Jasné, že je to odkaz.

Text piesne.

„To je... naša pieseň. " Zahryznem si do líca. Ďalšia spomienka.  Seni sa na mňa zadíva, akoby ju chcela vidieť.

„Ako sa volá?"

„Tá pieseň?"

,,Nie, tvoj pes," odsekne mi.

Konečne mám aj ja právo pretočiť očami, hoci by si za tú odpoveď zaslúžila pokojne niečo horšie. Nadiktujem názov piesne a ona otvorí notebook, čo má pred sebou. Na zlomok sekundy, predtým než stihne kliknúť ikonku prehliadača, zachytím fotku otvorenú vo fotoeditore a nech sa na mieste prepadnem, ak som na nej nebol ja.

Švihnem očami k jej tvári, osvetlenej svetlom z monitora. Prechádzam každú krivku, od maličkého nosa po precízne vykrojené pery. Čakám na nejaký náznak rozpačitosti, ktorým mi potvrdí, že som to bol ja, ale nezachytím nič. Možno sa mi to len zdalo.

They said I was nothing but a troublemaker never up to no good

You were the perfect all American girl wouldn't touch me even if you could

Potichu sa rozoznejú prvé slová piesne. Nečakal som, že ju pustí. Myslel som, že si iba nájde text.

But you was sneaking out your window everynight riding shotgun in my car

We go to the river and find us a spot and we probably went a little too far

Just a little too far

,,Nechutná romantika." Zatiaľ čo sa ona uchechtáva, mňa strháva konkrétna spomienka stále silnejšie.

Zavriem oči, trochu sa zosuniem, aby som si hlavu neoprel o stenu, ale čalúnené čelo,  a premietam si náš posledný tanec, keď som jej sľúbil, že ju vždy budem čakať. Nech sa stane čokoľvek.

'Cause I was gonna be your forever

You were gonna be my wife

We didn't know any better

Didn't have a clue about life

But I was what you wanted

you were what I needed

And we could meet in between

We were gonna be

the greatest love story

this town had ever seen

Započúvam sa do tých slov a takmer by som prisahal, že ju znova držím, cítim jej teplo aj jahodovú vôňu vlasov. Lenže zároveň viem, čo bude nasledovať a bolestivý uzlík v mojich útrobách mi káže, aby som ju preto držať o čosi pevnejšie. Dlhšie.

Možno nikdy nepustil.

„Je toto dôvod, prečo netancuješ?" vyruší ma Seni. 

Otvorím jedno oko a zapichnem ho presne do nej. Vedel som, ako sa na mňa bude dívať ešte predtým, než som to urobil. Žmúri, skúma, hľadá.

A ja nič neskrývam.

,,Bola by si celkom dobrá psychologička."

„Určite lepšia než ty." Zaškerí sa a podá mi mobil s odsekom, ktorý vybrala.

But I was what you wanted you were what I needed

we could meet in between

Dokonalý. Jednoduchý, nápaditý a hlavne veľavravný. Prečo to nenapadlo mne?

Bruškom palca zamierim nad tlačidlo odoslať. Už nemám nad čím premýšľať. Stačí ťuknúť.

,,Ako dobre, že budem psychiater, nie psychológ." Vrátim jej úškrn a bez toho, aby som sa pozeral, to definitívne urobím. 

Odoslané.

Seni preskočí zrakom z mojej tváre na displej a späť. Usmejem sa na ňu. ,,Ďakujem za pomoc."

Díva sa na mňa ako zhypnotizovaná. Neopätuje mi úsmev, ale ani si zo mňa neurobí žarty. Asi je načase odísť.

„Pôjdem," posuniem sa k okraju postele, „dobrú-"

,,Bolo to ďakujem," vyhŕkne a ja zastavím.

„Čože?" Pootočím sa k nej.

„Moja pomoc. Bolo to poďakovanie," vysvetlí. Najprv ma to prekvapí, ale potom... Pery roztiahnem do širokého oblúčika.

,,Asi dobre nepočujem." Držím si rovnaký výraz, ale ona nechápe.

,,Panebože, ty si dnes vážne hluchý. Hovorím, že ďakujem. Za Jimmieho, za mňa, za všetko, aj keď viem, že to robíš kvôli dohode, ale..."

Jej posledné slová preruším, keď zo seba pomedzi čo najtichší smiech vydusím posledné konrolné otázky.  „Ešte raz? Čo hovoríš?"

Strašne si užívam pohľad na to, koľko námahy ju toto priznanie stálo. Rozum mi vraví, aby som to nerobil, aby som schoval svoj prekliaty úsmev kamsi do pekla, ale načo toľko snahy? Aj tak ma tam pošle prvou triedou ona.

Pochopí.

,,Odporný hajzel." V strede titulu, ktorým mi udelí, zodvihne ruku k mojej hrudi a sotí do mňa.

Normálne do mňa celou dlaňou štuchne.

Dotkla sa ma.

Skloním bradu, aby som videl, ako prudko vystreté prsty odtiahne a stlačí do päste. Zodvihneme hlavu v rovnakej chvíli.

„Práve si ma udrela."

„Ja... viem. Nechcela som." Odtiahne ruku k sebe a pošúcha ju druhou.

Ale chcela.

V duchu sa uškrniem.

„Znamená to, že bariéra pomáha? Funguje?"

Prehltne a dlho neodpovedá.

„Seni?" pripomeniem sa.

„S tebou áno," zamrmle a sklopí pohľad.

Lenže ja nie som hluchý. Pokrčím čelo.

Iba so mnou?

V hlave mi okamžite ožije milión teórií prečo, ale ani na jednu z nich sa nespýtam.

„Ou-kej," prehodnocujem správne slová, aby som ju náhodou nevyľakal a zase nevztýčila svoj oceľový múr, za ktorým kempuje. „Chceš o tom hovoriť?"

Som napätý ako struna, kým čakám na ďalšiu odpoveď. Pôsobí vyľakane. Viem, že so sebou bojuje, ale napokon jemne prikývne.

Dôvera za dôveru funguje. Znova.