"But you don't have to be cool anymore
Show me the side that nobody else knows
Drop that act with your keys at the door
Lose the mirrors, I see through the smoke"

(Jordan David ft. Julia Michaels - Cool Anymore)

Je to strašne debilný nápad.

Hneď druhý deň po návrate z farmy som si to saténové pyžamo, čo vygooglil, skutočne kúpila. Teda nie, nekúpila, pretože jeho návrh vyzeral ako ultra sexi saténová košieľka. Moja verzia sú šortky a košeľa na gombíky. Jediný druh saténu, ktorý pripustím do kontaktu s vlastnou pokožkou.

Plánujem zaspať skôr, ale neviem sa v tom poriadne zahniezdiť. Pripadám si ako korčuľa na ľade aj ako nahá vo vetre zároveň. Kto v tom dokáže spať? Strašne sa to šmýka a pri každom pohybe zase šteklí.

Mám chuť vytiahnuť svoje bavlnené pyžamo s Čikoritou, ale nemôžem, pretože ide práve o ten otrasný materiál - satén. Aspoň tak mi to Rhett vysvetľoval. Mám sa dotýkať všetkého, čo vidím navonok, a zostať "slepá" voči všetkému vnútri seba.

Zapni zmysly a vyraď mozog. To je pointa. Sústreď sa len na prítomné podnety. Na tú látku. Neubiehaj k vzdialeným, pretože ťa strhnú k premýšľaniu a zase príde odpor. To teraz nechceš, iba tak získaš kontrolu, chápeš?

Nechápem!

Je to čudné. Vedome sa dotýkať, ale pritom nad sebou nepremýšľať. Nepremýšľať nad tým, prečo to robím a ako k tomu došlo, no zároveň po ničom inom netúžim. Iba to zvládnuť. Naučiť sa kontrolovať.

Žartoval, že sa mi okrem supersluchu možno vyvinie aj superhmat, lenže ono to prestáva byť vtipné, pretože všetko, čoho sa od nášho rozhovoru dotknem, vnímam skutočne dvakrát intenzívnejšie. Dokonca som bola v kontaktnej ZOO a obchytkávala všetky zvieratá ako nejaký úchyl.

Každý vedomý dotyk s niečím novým ma povzbudzuje natoľko, že naberám väčšiu odvahu prísť do kontaktu s niekým. Dokonca aj sebou samou. Až doteraz som si vôbec neuvedomila, že odpor, ktorý pri dotykoch zažívam, sa týka i mňa samej, a tento saténový pokus v kombinácii s mojím vlastným telom je pre mňa aktuálne najväčšia neprekonaná méta.

Privriem oči a zaborím si prsty od čela do vlasov. Zízam do stropu a už sa aj potím, no dlane mám ľadové.

Nesmieš nad sebou premýšľať. Je to iba pokus. Preorientuj sa na satén. Čím viac budeš skúšať, tým rýchlejšie si môžeš utvoriť asociáciu s pokožkou, ktorú potom využiješ s ľuďmi, ale ešte nepredbiehajme. Mysli na to, čo som ti hovoril s Ličim. Rieš prítomnosť okolo seba, nie minulosť a budúcnosť vnútri seba. Odosobni sa. Cieľ nie je...

Okej, to si nebudem opakovať, pretože Rhettov hlas, ktorý v mojej hlave opakuje slovo orgazmus v súvislosti so mnou, mi situáciu skutočne neuľahčuje. Ešte aby mi rovesník musel radiť, ako sa...

Dosť!

Dám si do uší bezdrôtové slúchadlá a zapnem playlist, ktorý som starostlivo vytvorila tak, aby pesničky nemali text. Aj ten by ma mohol zbytočne uniesť smerom, ktorým nechcem.

Prítomnosť. Vyraď mozog.

Začnem sa koncentrovať. Nenáhlim sa. Proste iba ležím, ruky voľne položené na bruchu, zatiaľ čo pod bruškami prstov ohmatávam satén. Po pár minútach sa mi však do uší nedostáva iba melódia a rytmus, ale aj...

,,Uhniii, Schumacher!" Tyler?

,,Čo si slepý? Mal si odbočiť!" Rhett.

Prudko sa v posteli posadím a zložím slúchadlá. Dvere mám zavreté, ale aj tak tých blbcov počujem, akoby boli rovno na chodbe.

„No poď, Sheldon. Pobozkaj mi môj naleštený zadok!" Logan.

Vyskočím z postele a vykuknem na chodbu. Tie pazvuky vychádzajú z Logovej izby. Čo tí traja zase robia, prekristapána? To Lane a Claire vôbec neprekážajú?

Otočím hlavu k ich dverám a potom si spomeniem, že ony dve vlastne nie sú doma. Lana prichádza z práce až o pol desiatej a Claire má večerný pilates.

,,Poškrabal si mi lak, idiot!" Moje zamyslenie preruší zase Logan a odštartuje ma rovno k pootvoreným dverám jeho izby, kde sa rozlieha túrovanie motorov.

Hrajú Forzu. Obľúbená hra môjho brata.

Tyler a Log ma ani nezbadajú, trápi ich len joystick a obrazovka. Jediný pohľad, ktorý zaregistroval moju prítomnosť, má azúrovo modré oči a na perách úškrn, akoby tento moment dávno očakával.

„Pekné pyžamko, Seni," zahlási Rhett a od hlavy po päty si ma preskenuje.

Prirodzene skloním bradu k hrudi i ja a až vtedy si uvedomím, v čom som sem prišla.

Dočerta.

„To je..." Pokúšam sa nájsť odpoveď, ktorá by mu zotrela výraz hovoriaci poslušná, Seni, lenže v tej chvíli na nič schopné neprichádzam. Tak zo mňa vypadne: ,,Je to celkom pohodlné," klamem. Iba preto, aby som mu nedopriala pocit, že to mám na sebe kvôli nemu. Založím si ruky na prsiach a bojovne vystrčím bradu.

„Stavím sa, že je." Iritujúci úškľabok sa mu rozšíri ešte viac, akoby vravel aj tak viem, čo si robila. Rozhorím sa ako škrtnutá zápalka. Nepotrebujem veľa.

„Doriti s tebou, Browns," zvrtnem sa a hromžím po ceste späť do mojej izby.

O pol minúty sa dovalím nazad už aj s obrovskou mikinou prevlečenou cez hlavu a tentoraz si dám záležať, aby si ma všimli všetci.

„Hej! Hulákate tu, akoby vám išlo o život. Potrebujem skôr zaspať, zajtra vstávam a mám dôležitú prezentáciu."

„Prisahám, že ty by si počula aj muchy na druhom poschodí," Rhett zamrmle, no namiesto toho, aby som s ním začala slovnú prestrelku, na neho urobím grimasu, pokrčím nos a vztýčim jeho smerom prostredník.

Zasmeje sa, ale bleskovo na to si zahryzne do dolnej pery a skontroluje, či sa nedívajú chalani.

Od príchodu z farmy sa vyhýbame slovným súbojom v spoločnosti iných, pretože sa pri nich začína diať jedna zvláštna vec. Kým predtým končili rezignáciou a krikom jedného z nás, teraz končia tým, že  sa jeden na toho druhého škerí.

Čo dáva do ohrozenia druhé pravidlo, ktoré sme si stanovili, správať sa k sebe ako predtým a nestrhávať pozornosť na to, že spolupracujeme.

Riziko som si uvedomila hneď po našom príchode z farmy. Prišli sme do bytu a Rhett si ma doberal za to, ako som sa tvárila, keď mi cestou zastavil pri Drewovi, aby som si vzala auto. V strede rozhovoru, plného striedavých úškrnov, nás však vyrušila Lana.

Narazili sme na ňu v kuchyni a prisahám, že ticho, ktoré tam vtedy vzniklo, bolo tichšie než počujú hluchí. Vyzerala, akoby zbadala prízrak. S Rhettom sme jej už iba pozdravili a nemo sa zhodli na tom, že sa do troch sekúnd musíme stratiť vo svojich izbách.

Odvtedy nás Lana pozoruje ako slizký detektív vždy, keď má príležitosť, napriek tomu, že sa pred ňou nikdy vzájomne nebavíme.

Vlastne som sa s ním celých päť dní od príchodu z farmy nebavila vôbec. Ak nepočítam včerajšie správy, v ktorých mi oznámil, že Jimmieho o dva dni prepúšťajú z nemocnice a on s tým už nedokáže nič urobiť.

Od tej správy žijem s konštantnou úzkosťou, že mu nestihnem nájsť žiadne ubytovanie a on sa vráti na ulicu. Cez telefón som sa dnes pohádala s asi troma charitatívnymi organizáciami, ktoré mi tvrdili, že nemajú žiadne voľné miesto. Ani dočasne.

Rhett hovoril, že na hľadaní takisto pracuje a má v najhoršom prípade záložný plán, ale nechcel o ňom hovoriť, pretože by sa mu vraj najradšej vyhol. Dôkaz toho, že to myslí vážne, bola jeho vlastná hádka s vedúcim odvykacieho centra, ktoré spolupracuje s ich nemocnicou, hneď po tom, čo termín Jimmieho nástupu na liečbu stanovili až o štyri týždne.

Štyri týždne musí Jimmie niekde bývať.

Niekde, kde nebude sám a bude mať dohľad, na ktorý sa dá spoľahnúť. Niežeby na tom záležalo jemu samému, skôr ide o Rhettovu záverečnú prácu a moje svedomie, pre ktoré už nadobro prestala existovať možnosť nechať toho starého frfloša v štichu.

„Prepáč, Senilka, ale hra nemôže skončiť, ak nie je jasný porazený. A nemôže skončiť ani dovtedy, kým jeden z nás neprehrá aspoň o dve kolá," oznámi mi Logan, pričom na mňa ani okom nepozrie. Aspoň, že ma zaregistroval.

„Takže ak ťa Tyler predbehne o dve kolá, skončíte hneď? Chápem to správne?"

„Som rád, že si v mojom tíme, Seni," zareaguje Ty. „Štatisticky je vraj o tridsať percent vyššia pravdepodobnosť víťazstva, keď človeka povzbudzuje-."

„Daj to sem," pristúpim k Tylerovi, ktorý nezvládne manéver v zákrute, pretože na mňa vyvalí oči, keď sa skloním a stlačím mu na joysticku pauzu.

„Heeeeej, mamaaaa! Toto je turnaaj!" zvolá Logan a ja sa vtedy konečne dočkám jeho plnej pozornosti.

Svoje očiská zväčší na dvojnásobnú veľkosť a potom sa opatrne obzrie k Rhettovi, čo na moju revolúciu on. Akoby ich dvoch mal predo mnou zachrániť.

Vezmem Tylerovi ovládač z ruky, aj tak mi ho už pomaly podával.

„Nehovor mi, že ste tam u vás, pred naším letopočtom, hrávali playstation, Seni," Rhett znovu provokuje, pretože už zistil, že pred chalanmi nebudem reagovať, aby náhodou neprišli na to, že tie hádky medzi nami sú už vlastne iba hry, ktoré si obaja užívame.

Ale tú knihu, čo Rhett drží na kolenách by som mu pred nimi mohla otrepať o hlavu. Vyzerá dostatočne hrubá. Bolestivá. Tiež by som si to užila, iba on nie. Zo zvedavosti skĺznem na jej názov - O smútku a smútení: Nachádzanie zmyslu... Nestihnem prečítať. Zabuchne ju, zloží a položí preč, len čo si všimne, že sa na to sústredím.

Skrčím na neho obočie a on zase na mňa. Hľadá práve nejaké súvislosti s tým, čo som mu povedala u nich?

„Mala by si byť informovaná, že ak prehráš, Ty platí zajtra v bare všetko pitie po celý večer asi piatim ľuďom." Otočím hlavu naspäť k Logovi, zatiaľ čo Tyler, stále trochu dezorientovaný z toho, čo sa deje, mi uvoľňuje svoje miesto na gauči.

„A ak vyhrám, platíš všetko ty, Log?" Sadnem si a prehľadávajúc dostupné autá v sebe dusím diabolský úškrn.

Logan prikývne, ale s prižmúrenými očami sa začína znova obhliadať k Rhettovi. Čo je on, Pán Boh, že ho tí dvaja prosia o záchranu po každej mojej vete?

„Aké auto má Logan a aký je to závod? Čas, drifty?" Zakloním hlavu a pýtam sa Tylera, ktorý zo založenými rukami stojí vedľa gauča po mojom boku.

„Čas, Log má Lexus. RC-F." Pritlačí si okuliare k nosu a neisto mrkne na Loga. Pripadá mi trochu vystresovaný, ako na strednej pred školskou tabuľou, no zároveň ma prekvapia bicepsy, čo sa mi pri tomto jeho postoji tlačia do očí. Ten bifľoš má normálne bicepsy! Porovnateľné s Rhettom i Logom. Stále nedokážem pochopiť, že sa o ňom medzi dievčatami v kampuse nehovorí aspoň tak, ako o tých dvoch. Veď Tyler je podľa mňa omnoho kvalitnejší úlovok, než Rhett a Log dokopy.

„No jasné, Lexus," odfrknem si a prekliknem rovno na BMW M4 Coupé. Logan sa vedľa mňa vystrie ako pravítko. Vedľa jeho obrovskej hrude si zrazu pripadám ako batoľa a podľa toho, ako na mňa z vrchu zastrašujúco hľadí, to asi mal byť aj zámer. Urobím to isté, vystriem sa. Stále som oproti nemu maličká, ale keď sa na neho usmejem, jeho istota opäť stroskotáva.

„Čo malo znamenať to no jasné, Senilka? Vážne si myslíš, že ma porazíš s bavorákom?" Chmúri sa. Začína cítiť ohrozenie. Dobre, dobre.

„A ty si vážne myslíš, že ma porazíš s Lexíkom?" odpoviem mu a nonšalantne sa otočím späť k telke. Veselo mením ešte i farbu auta, kým sa Log vedľa mňa začne hniezdiť. Musím si zahryznúť do líca, keď si predstavím jeho výraz v momente, čo prejdem cieľovou rovinkou s náskokom, aký ešte nevidel.

Celkom sa teším, ale tiež si pritom uvedomím, ako mi chýba Kyle. Vďaka tomu, že som mu dva roky nahrádzala brata, viem hrať takmer všetky multiplayer hry. Forza bola vždy srdcovka.

Na chvíľu prepočítavam, koľko dní ešte chýba kým jeho, mamu aj Franka uvidím naživo, nielen cez hlúpy Facetime. Dlhé počítanie zastaví až zvuk časomiery, spúšťajúci závod.

Seni, pohrúžená niečím, čo ju napĺňa radosťou, je podobne fascinujúca, ako Seni spievajúca v mojom aute, až na jeden rozdiel.

Uvedomil som si to pri fotení. Keď držala svoj fotoaparát, v jej čokoládových očiach vznietila iskra radosti, ktorá automaticky prebudila aj tú moju. Žiari ňou aj teraz, zatiaľ čo neminie jedinú skrytú skratku vo videohre, akoby túto trasu šoférovala minimálne miliónkrát.

Akurát, že táto Seni neodháňa úsmev, ktorý jej zdobí tvár, nebráni sa mu ako Seni spievajúca v mojom aute alebo Seni smejúca sa vo vode.

To je ten rozdiel.

Ak jej úsmev spôsobí niečo blízke - fotenie alebo hranie hry - užíva si to, ale ak ho spôsobí niekto, kto by s ňou mohol byť, bol alebo chcel byť blízky, stuhne a zastaví to. Utečie.

Avšak predtým, než to s ňou preberiem na rovinu, musím poznať aj jej vlastný vzťah so sebou samou. Háčik je však v tom, že ho dostatočne nepozná ani ona sama, preto som ju k tomu trochu naviedol.

O výsledkoch sme sa zatiaľ nebavili, pretože okrem jedného spoločného problému, menom Jimmie Rodgers, mal každý z nás počas uplynulých piatich dní, ešte i celý zoznam iných povinností.

Na tom mojom kraľuje záverečná práca, v ktorej som stále nenapísal ani čiarku. Tesne za ňou nasleduje prvé rande so Sally, po ktorom som sa cítil dosť chrapúnsky, keď mi pred spaním v správe ďakovala za pekný večer, a ja som si v mobile akurát prezeral fotky s Madison. Tretie miesto okupuje prax v nemocnici, kde ma viac vyčerpáva vyhýbanie sa Gregorrymu, než reálna práca, a päticu uzatvárajú Claire s Lanou, keďže sú dve.

Zatiaľ čo jedna ma úplne ignoruje, tá druhá si dáva záležať, aby mi dala vyžrať dôvod, prečo k tomu došlo.

Claire mi po oslave narodenín písala. Bohužiaľ, správy vyústili k tomu, že som jej musel zavolať a znova zopakovať, prečo bude lepšie, ak zostaneme iba priateľmi. Nebol to príjemný rozhovor, no ešte nepríjemnejšie je to teraz.

Od príchodu sa so mnou nerozpráva.

Chápem, že som ju zranil a že prijať odmietnutie nie je jednoduché, ale úplne ma ignorovať mi takisto nepripadá v pohode. Neklamal som, bol som úprimný a myslím si, že aj dostatočne jemný. Minimálne desaťkrát som vyjadril ľútosť, ospravedlnil sa a neustále sa snažím komunikovať, aby videla, že mi na nej aj tak záleží. Akurát, že bez výsledku. Vždy ma odignoruje, čo nepôsobí ako Clairin štýl správania, je to skôr štýl niekoho iného, kto mi odpovedá na každú otázku mierenú ku Claire, za ňu - Lana.

Po desiatich minútach, čo Seni a Logan hrajú závod, sa s Tylerom začnem od smiechu držať za brucho. Loganove prapodivné nadávky k tomu miestami nútia aj Seni. Už rozoznám, kedy potláča úsmev, ale ani za svet nevydá hlások.

„Vypnite to! Vytiahnite to niekto zo zástrčky! Nemôžem s ňou prehrať!" Logan psychopaticky stláča všetky možné gombíky na joysticku, kým Seni s dvadsať sekundovým náskokom mieri do cieľa. „Idioti! Robte niečo! Kto ju sem pustil? Kde sa to naučila hrať, dopekla?"

„Ja som tu, Log. Prečo sa pýtaš ich?"

„Pretože s tebou sa odteraz nebavím, krpaňa."

„Ou, najprv sa postav do radu." Seni precedí pomedzi zuby a definitívne prejde čiernobielou čiarou.

Povie to síce bez štipky dôležitosti, spôsobom, že jej nič nie je viac jedno, ale mňa tá nevinná poznámka zabolí nečakane ako blesk z jasného neba. Až teraz vidím, že to, o čom mi dnes chalani povedali, je naozaj pravda.

Claire s Lanou nestrpčujú život v tomto byte iba mne, ale aj Seni. Nevedel som o tom, pretože som svedkom takého incidentu nikdy nebol, ale Logan s Tylerom áno. Včera.

Večerali pri stole, keď si Seni a Claire pripravovali svoje vlastné jedlá. Seni sa spýtala Claire, či jej nebude zavadzať miska s cereáliami, ktoré si do rána necháva namočené v nejakej zmesi. Odpoveď však prevzala hlavná Clairina hovorkyňa – Lana – a veľmi významným tónom Seni „poradila", aby sa už v tomto byte veľmi nerozťahovala.

Samozrejme, Seni si nenechala skákať po hlave, Lane vrátila vyhrážku aj s úrokmi, ale večeru, spolu s tou miskou, aj tak odniesla do vlastnej izby a zvyšok dňa už odtiaľ nevystrčila ani nos.

Tyler sa neudržal a Lane s Claire povedal, že sú protivné husi a Seni nesiahajú ani po členky, na čo mu Lana odpovedala zaujímavú vetu: „Už dostala aj teba?"

Podľa chalanov, si tie dve zrejme myslia, že som Claire odmietol aj kvôli Seni. Lana totiž z Loga vytiahla, že Seni strávila víkend u nás v Navasote a splietala aj niečo o mojich narodeninách. Logan sa jej samozrejme snažil vysvetliť, že je to blbosť, ale skončil podobne ako Tyler. Začali sa hádať a Lana ho obvinila, že mu na Seni záleží viac než na Claire, ktorú pozná omnoho dlhšie.

Zmĺkol, nechcel sa do toho zamotávať ešte viac, ale ani jemu nie je jedno, že Seni očividne pyká za niečo, s čím nemá nič spoločné.

Všetci traja vieme, že sa dokáže tým potvorám bez problémov ubrániť sama, no ako sa tak na ňu dívam, viem, že ju to trápi a mňa trápi vedomie, že je to tak trochu kvôli mne.

Nie úplne, pretože falošnú drámu začali tie dve, no podľa toho, ako sa správajú, som práve ja ten, ktorý by ju mal pri najbližšej možnej príležitosti rázne ukončiť, hoci to znamená aktivovať plán, ktorému som sa chcel pôvodne vyhnúť.

Odsťahovať sa.

Keď však nad tým premýšľam teraz, nič lepšie mi nenapadá. Vyriešim tým dva problémy jednou ranou. Túto smiešnu drámu i Jimmieho. Asi by som to mal oznámiť aj Seni.

Logan pustí všetky tlačidlá, na gauči sa zvezie dole a ohrnie dolnú peru. Sedí tam, akoby práve stratil zmysel života. Má meter deväťdesiat, je samý sval, ale aj tak by som nedal ruku do ohňa za to, že sa nerozplače. Rozosmejem sa.

„Tak. Budete už teraz ticho? Vážne by som rada čím skôr zaspala," zahlási Seni, keď vstáva zo sedačky a vracia ovládač natešenému Tylerovi.

„Jasné, jasné, Senilka," pritaká jej.

„Prehrať s babou, kriste," Logan ďalej šokovane sedí a prehrabáva si prstami vlasy.

„Jordan, je ti snáď jasné, že zajtra platíš pivo aj pre ňu, že? Práve ho vyhrala a ide s nami," vyhlásim a všetky oči sa zamerajú na mňa. Nechápu.

Chalani na mňa čumia podobne ako Lana v ten večer. Akoby práve zbadali úkaz, o ktorom už síce tušili, ale stále pochybovali o jeho existencii, a Senin šokovaný pohľad mi zase pripomína jej obľúbené motto – Čo robíš? Nie sme priatelia.

„Ja nika-" rozhodne sa protestovať, ale nedovolím jej to.

„Drew má zajtra koncert a keďže Seni je Drewov čestný hosť...," objasním a chalanom sa skrčené obočia náhle vyrovnajú pochopením, že nezištný návrh vziať Seni do partie, nepochádza z mojej hlavy.

Akurát, že ona mi to nezhltne úplne hladko. Zostáva zachmúrená a ja iba počítam sekundy do momentu, kedy jej docvakne, že som sa o nej s Drewom bavil.

„Andreeeeew, chlapec môôôj," zatiahne Logan a jeho výraz sa premení na dvojzmyselné uškŕňanie Seniným smerom. „Si na neho milá, Seni?" Dvakrát na ňu pohodí obočím.

Od mojej oslavy si s Drewom píše, povedal mi to, keď som ju k nemu odviezol po auto. Včera jej už o koncerte vravel, teda písal, no jediná odpoveď, ktorej sa dočkal, bolo videné. Sľúbil som mu, že jej to nenápadne pripomeniem, ale keďže nepoznám iba jej úsmev, ale aj to, ako miluje úteky, volím inú stratégiu. Príde tam a hotovo.

„Nie som besný pes, Log," odprskne naštvane, no plamene, čo jej blčia v očiach, patria mne.

Keď od nás vymámi prísľub, že nebudeme dlhšie hulákať, odíde z izby tak, že mi už nevenuje ani štipku pozornosti, ani jediný ďalší pohľad, no len čo zmizne vo svojej izbe, dostanem správu.

Čikorita: Vyzerám ako nesvojprávna, že za mňa robíš rozhodnutia, do ktorých ťa je - emotikon hovna ?!

V duchu sa zasmejem.

Ja: Takže predsa len vieš odpisovať. Nezabudni to urobiť aj v čete s Drewom (žmurkajúci smajlík)

Čikorita: Ak ty nie si dôvod, prečo existuje prostredník, tak ja už neviem...

Tentoraz smiech neudržím a nahlas vyprsknem. Chalani mi venujú spýtavé pohľady, ktoré odoženiem oznámením, že idem do svojej izby.

Ďalšiu správu Seni pošlem, keď zastavím medzi jej a mojimi dverami na chodbe.

Ja: Keď si budeš kupovať pyžamko nabudúce, skús modrú. Drew má slabosť na modrú farbu.

Odošlem a potichu načúvam, či nezačujem jej smiech.

Čikorita: A ty na nevyžiadané rady (nahnevaný smajlík)

Ja: (meme, ako Čarizard drží pod obrovskou labou rozhnevanú Čikoritu a zíva pri tom)

Čikorita: (meme, ako usmiaty Baby Yoda ukazuje prostredník)

Zase vyprsknem smiechom.

Čikorita: Smej sa tichšie! Spím.

Až na to si uvedomím, že stále stojím hneď za jej dverami a že ma počula.

Ja: Tvárim sa, že neklameš a nepíšeš mi práve uprostred „saténového prieskumu" ...

Čikorita: Áno, a k tomu ešte vzdychám tvoje meno, to si chcel počuť?

Srdce mi vynechá úder. Akoby ma niekto postrelil a v prvej sekunde proste nechápem, že krvácam. Viem, že som zasiahnutý, ale neviem kde presne, ako vážne a čo to znamená. Rovnako viem, že Seni žartuje, ale tá prvá sekunda po prečítaní správy...

Začul som to v ušiach. Prisahám, že mi môj pomätený mozog vyrobil reálnu predstavu toho, ako by znelo to, čo napísala a zvuk jej hlasu v mojich ušiach mi telom preženie zimomriavky, ktoré prchajú doteraz. Až keď úplne zmiznú, potrasiem hlavou a som schopný vymyslieť odpoveď.

Ja: Zdalo sa mi, že niečo známe počujem...

Spokojne sa uškrniem.

Čikorita: dobrú noc, Rhett (si blbec)

Ja: dobrú noc, Čikorita (tiež ujdeš)

Čikorita: (prostredník)

Ja: (srdiečko)

Čikorita: (grcajúci smajlík)

Chcem jej nechať posledné slovo, ale čosi mi vraví, že som jej mal ešte niečo... Aha! Sťahovanie, Jimmie.

Ja: Počkaj, mám ešte novinku. Viem, kde Jimmie môže...

Zastavím sa, chvíľu na tú správu zízam a potom začnem mazať. Mazať, mazať, mazať, pretože v mojom geniálnom pláne nájdem obrovitánsku dieru.

V tom byte nebudem nonstop a starký nemôže zostávať sám, bez dohľadu. Nie je síce dieťa, ale neliečený alkoholik so samovražednými sklonmi, čakajúci na odvykačku, je takmer to isté. Najprv musím zaplátať ešte aj túto dieru a oznámim jej to až keď si budem istý, že to bude fungovať. Aj tak má zajtra nejakú prezentáciu, zbytočne by sa rozptýlila.

Mohol by som dovtedy zohnať ešte jedného spolubývajúceho. Ak by som nebol v byte ja, bol by tam so starkým on. Musel by to však byť niekto zodpovedný. Niekto, komu by ten frfloš zároveň nevadil. Možno by som zlanáril Tylera. Teraz, keď Lana a Claire lezú na nervy aj jemu, dokázal by oceniť únik.

Odrazu zamrznem. Únik.

Napadne mi niečo lepšie. Niekto lepší. Niekto, kto by únik z tohto bytu ocenil možno ešte viac, než Tyler.

Seni.

Ahojte ❤️

Musím povedať, že anketa pred dvoma dňami na Instagrame ma veľmi pobavila a dúfam, že nie ste teda sklamané 😂 Určite dajte vedieť svoje dojmy z vývinu situácie, budem sa na to tešiť 😍