Baby, the truth is, nobody knows what they're doing
I don't have the why, when or how
But we'll figure it out, we'll figure it out

(Chance Peňa - Sleep Deprivation)

Hypoglykemický šok je život ohrozujúci stav, ktorý...

Ležím v posteli a na internete čítam asi šiesty článok o cukrovke, zatiaľ čo už dvadsať minút úspešne ignorujem Drewovu správu o tom, aký som mala večer. Čo mu mám asi tak napísať? Pekne na hovno?

Keď premýšľam nad tým, čo sa mohlo stať, keby tam nebol Rhett...

Mrzí ma, že som takú závažnú informáciu o Millie nevedela aj ja. Mohla som sa dovtípiť napríklad z tých prezývok - Deli-Meli, lady D, Mellie. Všetko odvodené od diabetes mellitus. Mohla som trvať na tom, aby nešla tancovať a ostala so mnou pri tom poondiatom bare, keď takmer odpadla. A mohla som sa pýtať! Aktívnejšie komunikovať. Nenechať rozprávať iba ju.

Mohla som všetko, ak by som nebola Alaine, ale Blue.

Naozaj? Blue?

V poslednej chvíli ma strhne klopkanie na dvere. Rozbúcha sa mi srdce. Som už v pyžame, asi Millienom, ktoré mi tu prichystali, no aj tak sa zabalím ešte do deky a náhlim k dverám s nádejou, že uvidím Millie.

Za dverami však stojí Rhett a vyzerá prekvapene. Nečakal, že otvorím?

„Ahmm." Má na sebe teplákové šortky zlezené na bedrách a vyťahané tričko, ktoré okolo pyžama ani nešlo, ale asi to celé spolu ako pyžamo slúži. Na chvíľu skloní pohľad nadol, akoby hľadal stratené slová, a potom zase nahor, na mňa. „Uložil som Millie a idem spať tiež, no len som chcel-" vetu stopne v momente, čo pred ním skloním zrak tentoraz ja. Nechcem s ním rozoberať dnešný večer. Som zraniteľná a fakt nepotrebujem ani ďalšie jeho výčitky.

„Seni," osloví ma.  Nie, len to nie. Nerob mi to. Nenúť ma. „Seni, pozri sa na mňa, prosím," vyzve ma priamo. Zodvihnem si posledné zvyšky štítu, ktoré mám a zakloním hlavu s tým, že ma čaká vopred prehraná bitka. 

„Si v poriadku?" vychrlí v sekunde, čo sa stretnem s ľadovým ostrím v jeho očiach a ja až zabudnem, ako pokračovať v dýchaní. Neviem ani, ako reagovať, čo využije a pokračuje: „Celú cestu späť si v aute neprehovorila, ale nechcel som ťa trápiť. Nevedel som, či ti nie je stále zle, no teraz... nezaspím, kým mi nepovieš, že si v poriadku."

V úžase sa na neho dívam. Prišiel ma skontrolovať?

„Seni? Vnímaš ma?"

„Ah, ja, áno. Už som. Som v pohode." Relatívne.

„Naozaj?" Vtiahnuté pery zatlačí oproti sebe a znovu robí to, čo tak veľmi neznášam. Ticho pátra medzi riadkami, pretože nejakým spôsobom vie, že nehovorím úplnú pravdu. Zase skloním hlavu a unavene prikývnem. Nedokážem s ním držať očný kontakt bez toho, aby som sa prezradila. Dnes už nemám silu chrániť svoje územie.

Chvíľu mlčky stojí na mieste a ja sa modlím, aby povedal dobrú noc a odišiel, ale stane sa pravý opak. Náhle zatlačí dlaňou do dverí a mňa tým automaticky prinúti cúvnuť do izby. Behom troch sekúnd je v nej spolu so mnou a zatvára za sebou dvere.

Hneď ma to preberie.

„Hej! Čo robíš?"

„Bývam tu." S rukami založenými za chrbtom sa oprie o dvere, zatiaľ čo ja stojím v strede izby.

„Viem, že tu bývaš, ale toto je teraz moja izba. Nemáš právo vojsť si sem bez dovolenia."

Načo som vôbec otvárala?

„Chcem ti ešte niečo povedať, ale nemôžeme hučať na chodbe."

„A musí to byť teraz? Je jedenásť hodín, Rhett. O tomto čase už dávno-"

„Prepáč," povie jasne a zreteľne. Zostanem zaskočená, akoby som prišla do riaditeľne kvôli trestu a zrazu dostanem pochvalu. „Neprišiel som ťa len skontrolovať, ale aj sa ti ospravedlniť."

Čo?

„Ty mne? Za čo?" Som trochu v šoku.

„Za čo? Správal som sa ako idiot. Prečo si mi nepovedala, že nevieš o Millienej cukrovke? Neprávom som ti to vyčítal."

To, že sa mi práve ospravedlňuje takmer nepočujem. Môj mozog považuje za podstatné iba opakované zábery z Millienej záchrany. Zas a zas.

„Prečo?" posmešne odfrknem. Rozčarovaná, ako sa ma to vôbec môže pýtať. „Pretože som mohla! Mohla som to vedieť, mala som to vedieť!" Rozhodím rukami.

„Asi ťažko." Vyfúkne vzduch nosom a zmätene na mňa pozrie. „Skrývala to pred tebou náročky. Priznala sa mi, keď videla, že ti to vyčítam."

Krčím obočie. Skrývala? „Prečo by to robila?"

Rhett sa zhlboka nadýchne a s výdychom povie: „Dlhý príbeh, ale v skratke – neznáša, keď ju ľutujú. Cukrovku berie ako svoju slabosť a nechce, aby o nej ľudia vedeli."

Ďalší raz mi zoberie vietor z plachiet. Prečo mi to robíš, Millie? Kúsku môjho svedomia sa možno uľaví, ale vôbec nie úplne.

„Aj tak som ju mohla zastaviť." Konečne sa pohnem z miesta a sadnem si na okraj postele s rukami založenými medzi stehnami a pohľadom neprítomne upretým kamsi na koberec. „Videla som, že s ňou niečo je a chcela ju v poslednej chvíli zadržať, ale nemohla som..." zahryznem si do jazyka, no dám tomu ďalší pokus: ,,Nedokázala som sa jej-"

Dokelu.

Dokelu. Dokelu.

Nikdy nebudem, ako predtým.

Rhett sa na mňa díva z pozdvihnutým obočím a takmer nedýcha, kým čaká, či to dopoviem.

Nedočká sa.

„Čo si v tej chvíli cítila?" Skúša.

„Nechcem sa o tom baviť. Som unavená, Rhett." Vstanem prudko z postele a podídem k oknu.

„A ako bonus mi neveríš," zaznie za mnou takmer spevavo. Ponad plece mu venujem výraz čakal si snáď niečo iné?, ktorým potvrdím, čo povedal.

Rhett sa však nevzdáva, odrazí sa konečne od tých dverí a podíde rovno ku mne. Trochu sa vzdialim, keď mi do nosa vrazí jeho vôňa. Ešte aj tesne pred spaním, bez kolínskej, bez akejkoľvek snahy, vonia rovnako dobre, ako vyzerá.

„Pozri, Seni, pokazil som veľa vecí a niektoré z nich ma strašne štvú, no nechcem, aby medzi ne patrila aj naša spolupráca. Naozaj ti dokážem pomôcť a myslím, že už aj mám spôsob, ako ťa postupne zbaviť problému s dotýkaním, no jediné, čo potrebujem je, aby si mi dala aspoň jednu šancu dokázať ti to."

Srdce sa mi rozbúcha rýchlejšie. Roztrasene sa nadýchnem. V tele mi zabrní spomienka na nádej, ktorú do mňa vlial, keď som videla, ako oživil Jimmieho pohľad a ja som uverila, že by sa mu niečo podobné mohlo podariť aj so mnou. Zase tomu chcem veriť, ale...

„Iba raz Seni. Raz so mnou spolupracuj tak, ako sme sa dohodli, a ak to nebude fungovať a budeš chcieť, dám ti navždy pokoj, prisahám," doplní.

Prečo? Prečo vie, čo presne má povedať? Aký tón použiť? Váham, ale netrvá to dlho. „Nesmieš mi viac klamať, Rhett. Neviem veriť klamárom."

Jeden kútik sa mu s prísľubom môjho súhlasu pomaly dvíha nahor. Dá si ruku na srdce a prikývne: „Sľubujem, iba pravda, ale..." podvihne obočie. ,,Sľubuješ aj ty?"

„Mám inú možnosť?"

„Nie." Rhett vytasí svoj triumfálny úškrn a o tri sekundy, plný nového života, zamieri k písaciemu stolíku. Zo šuplíka vytiahne nejaký notes. Potom si nájde aj pero a šikmo posadí do kresla v rohu izby.

„To myslíš  vážne?" Neveriaco na neho zazerám. „Ideš si písať, čo ti poviem?"

„Tiež už trochu zaspávam, nebudem riskovať, že si niečo cenné nezapamätám."

„Bože, neznášam ten tvoj víťazoslávny výraz," nezvládnem to v sebe umlčať. „Nemôžeš si ho aspoň raz schovať?"

Rhett sa schuti zasmeje. „Aby mi ušla príležitosť rozčúliť ťa? Nikdy." 

Bezmocne pokrútim hlavou, ale zdržím sa ďalšej slovnej prestrelky. Fakt som unavená a toto chcem mať čo najrýchlejšie za sebou. Vrátim sa radšej k posteli a sadnem. „Tak kde začneme? Čo mám robiť?"

„Späť pri otázke, na ktorú si mi neodpovedala."

„Hovoril si, že už máš spôsob, ako mi pomôcť, tak načo otázky?"

„Ale môžem si snáď predtým overiť pár vecí, nie?"

Skepticky ohrniem dolnú peru a nadvihnem obočie. Nepoviem však nič.

„Vďaka, že mi dovolíte pracovať po mojom, milostivá."

„Nie je začo."

„Tak odpovieš mi už?"

„A čo si sa pýtal?"

Teraz prekrúti očami on a moja detská škodoradosť v duchu zaplesá. Naťahovanie sa s Rhettom začína byť pre mňa jediná záruka zábavy, ktorú som po príchode do Houstonu objavila. Nerada to ale priznávam, pretože takýto druh zábavy sa hodí viac k Alaine, než Blue, ku ktorej skúšam nájsť cestu späť.

,,Pocity, Seni."

Aha. Jediná vec, na ktorú musím odpovedať.

„Dobre, dobre... čo som cítila."

Skúšam sa vžiť do toho momentu, ale vo chvíli, keď sa po ňom načahujem a v tele mi začína zamŕzať každá bunka radosti, stopnem. Neviem ísť ďalej. „Ja ani neviem," ľútostivo zhodnotím a Rhettovi sa pomaly, no výrazne nadvihne hrudník. Asi nie je úplne nadšený.

Dala si mu šancu. Už nemôžeš cúvnuť, Blue. Ešte to skús.

S veľkým nádychom pokračujem: ,,Vtedy som necítila nič, sústredila som sa na to, ako zvláštne Millie vyzerá, ale možno potom..."

„Kedy potom? Dotkla sa ťa ešte raz? Alebo ty jej?" Chopí sa šance ako pes, čo zacíti žrádlo. Ten je ale premotivovaný!

„Nechceš si schovať ten nadšený chvostík a nechať ma dopovedať?" Vrhnem na neho prísny pohľad.

Rhett skryje úsmev v perách stisnutých o seba a rukou naznačí pohyb nech sa páči.

„Vďaka, milostivý," reagujem rovnako ironicky a zrak znova zaborím do koberca pod nohami. „Vieš, niekedy sa ani nemusím iných dotknúť, stačí iba, že na to myslím a cítim sa rovnako. Stále sa uisťujem, že to bude v pohode, ale keď si začnem uvedomovať tú blízkosť, kontakt s iným človekom, tak začínam cítiť... odpor," vypľuvnem to slovo a periférne kontrolujem, ako sa tvári. Je pohrúžený písaním, tak ešte doplním: „Taký odpor, že mám chuť zvracať."

Až teraz zodvihne hlavu, prižmúri na mňa oči a potom ju zase s výrazom pokrového hráča skloní, aby dopísal ďalšie veci. Nepovie ani slovo a mňa ide roztrhať.

„Čo si píšeš? Znervózňuje ma to." Založím ruky na prsiach.

Rhett prestane písať a nadhodí úškrn, s ktorým si ma prezrie. ,,Že si pri tebe nemám obúvať nové Martensy ani značkové tričká. Pre každý prípad, vieš, ak by som sa ťa náhodou dotkol a ty by si ma-"

,,Nebudeš sa ma dotýkať. Sľúbil si-"

,,Povedz, čím to je, že raz počuješ nepočuteľné a inokedy si zas tá stará dobrá a navyše hluchá starena?" zachechce sa. „Vravel som slovo ná-ho-dou dotkol. Okej? Nie zámerne. Pokoj."

Funím, zatiaľ čo on si ešte niečo dopíše. 

„Takžee... preto si dnes zvracala? Doľahlo to na teba až vtedy, keď bola Millie v aute?"

„Asi."

„A stalo sa ti to už niekedy aj bezprostredne pri dotyku? V ten daný moment?" 

„Hmm... to ešte nie, ale vždy mám k tomu blízko. Tým viac, čím dlhšie kontakt trvá."

„Zaujímavé," zamrmle pre seba.

„Nehovor," frflem a pregúľam očami.

Rhett opäť čosi škrabe. Ovládam sa, aby som mu ten notes nevytrhla z ruky a nevyhodila z okna na druhú stranu ulice.

Zasvietila.

Mám pocit, že práve zasvietila malé svetielko v jej čierno-čiernej tme. Stále v nej blúdim a hľadám skutočný zdroj problému, no prvýkrát aspoň cítim, že mi osvetľuje správnu cestičku, čo je viac, než som sa vôbec odvážil dúfať.

Kontakt s iným človekom. Blízkosť.

Prezerám si poznámky. Nepovedala dotyk, použila synonymá. Jedna vec začína byť jasná. Seni sa bojí nadväzovať nové vzťahy, ale s dotykmi ako takými problém nemá, iba si oboje zaplietla dokopy ako dve nite, ktoré nedokáže ich už rozmotať.

Keď si začnem tú blízkosť uvedomovať, cítim odpor. Je mi zle.

Nad dotykmi príliš premýšľa a  práve niečo z  myšlienkových pochodov, ktoré sa v jej hlave vtedy spustí, v nej vyvoláva odpor. Už iba prísť na to, čo konkrétne.

Úplná malina, pomyslím si ironicky.

,,A čo Liči? Keď si sa dotkla jeho? Cítila si odpor tiež?"

,,To si ma skúšal?"

Keďže som sľúbil, že ju nebudem nútiť k dotykom s ľuďmi, musel som nájsť nejakú alternatívu. Od niečoho sa odraziť.

„Odpovedaj, Seni."

„Nie, pri ňom som odpor necítila."

„A čo si teda cítila?"

„Neviem. To čo si povedal? Že je ako plyšová hračka? Bolo to vlastne príjemné." Mykne plecom.

A presne to nahráva do karát. Srdce mi začne biť rýchlejšie od prívalu adrenalínu, že môj nápad môže skutočne fungovať.

„Okej, dotkla si sa aj koňa?"

Prikývne.

„Aj jeho srsť by si prirovnala k nejakému materiálu?"

„Zamat," bez rozmýšľania odpovie a ja neovládnem ďalší víťazoslávny úsmev.

Konečne! Konečne mám smer, ktorým ju postrčím. Základ by sme mali, ale chýba ešte jedna vec a stále som nevymyslel vhodný spôsob, ako k tomu nadviažem. Kým mi dovolí vysvetliť, prečo sa jej také veci vôbec pýtam, budem možno dávno vyhodený z tejto izby, cez okno, ale... prežil  som jej útoky doteraz, takže dobrotivý Bože, pomáhaj mi.

„Dobre a... čo ty?" Možno to tak nevyzerá, ale sakramentsky sa snažím znieť profesionálne a nad vecou. V skutočnosti si hryziem do jazyka tak veľmi, ako veľmi sa jej nebude páčiť otázka, ku ktorej mierim.

„Čo ja?"

„Povedala si, že ti príde zle, keď vnímaš blízkosť s niekým iným, kontakt s iným človekom, ale čo ty sama?" dodám patričný tón, aby pochopila.

„To snáď nemyslíš..." Pomaly jej začína svitať.

,,Presne tak to myslím. Dokážeš sa dotýkať seba?" vypálim to.

Zhrozene na mňa vytreští oči.

,,Ty že si pastorov syn? Zabudni. Keby tvoja mama vedela, čo sa ma práve-"

„Nebola by taká zhrozená, ako si myslíš. Vie o mne aj horšie veci."

„Ušetri ma detailov."

„Škoda, tak rád o nich rozprávam." Zaškerí sa a ja to nasilu zopakujem. Potom sa ozve znova: ,,No tak, Seni. Čo sme deti? Je to normálne. Alebo si ešte-?" Rozšíri oči a spomalí tempo slov.

„Ale hej," otrávene ho preruším a odvrátim od neho zrak, nech to nerobí ešte trápnejším, než už je.

,,Tak? Zopakujem ti otázku?" Nedá si povedať.

,,Nie, tú preskočíme. Nechcem odpovedať."

,,Okej, takže od-po-veď je NIE," slabikuje a zároveň s teatrálnou hlasitosťou podčiarkuje to slovo v notese. Provokuje ma. ,,Neprotestuješ," zodvihne hlavu, ,,to znamená, že mám pravdu. Prečo?"

,,Prečo čo?"

,,Nehraj už hlúpu. Prečo to nerobíš? Aj to ti príde odporné? Cítiš sa rovnako ako pri dotyku s niekým iným?"

,,Ja neviem! Asi," vypadne zo mňa.  Dokelu.

„Asi?"

Nadýchnem sa, prudko vstanem z postele a podídem k oknu. Najradšej by som ho dokorán otvorila, lebo ma tu Rhettove otázky a intenzívny pohľad uškvaria.

Snažím sa dýchať a odbúravať všetky myšlienky k zlyhávajúcim pokusom, o ktoré som sa snažila odvtedy, čo Chris...

„Seni?" Rhett už zrazu stojí pri mne a privolá ma do reality, až sa preľaknem a trochu podskočím. Zabodnem do neho pohľad a lovím v pamäti, o čom sme sa to bavili. Pripadám si, akoby ma niekto prebudil zo spánku uprostred noci.

Spomeniem si a stisnem pery k sebe.

„Proste to nerobím, okej? Prečo je to vôbec dôležité?"

„Nie je, ale môže ti to výrazne pomôcť. Vysvetlím ti to a porozmýšľaš, ale najprv mi požičaj svoj mobil, chcem ti niečo ukázať." 

„Na čo? Prečo?"

„Ježiši, svoj som si nechal v izbe, preto. Čo si myslíš, že ti idem púšťať nejaké prasačiny? Čo si o mne myslíš?"

„Popravde, už vážne neviem, čo si mám o tebe myslieť."

„Iba mi ho daj."

Podozrievavo na neho žmúrim, ale urobím, čo odo mňa chce a odomknutý mu ho podám.

„Pekná fotka," okomentuje moju tapetu, kde v pozadí svieti mesiac a vpredu rozmazaný Kylov jazyk, ktorým mi takmer oblizol objektív.

„Brat. Miluje pózovanie."

Rhett sa zasmeje. „Máš brata," skonštatuje, kým otvára prehliadač a začne ťukať.

„Hej. Má trinásť, ale aj keď sme..." zarazím sa. Nebola to otázka, tak prečo odpovedám? Nemusím mu to vravieť. Rhett však prestane ťukať a čaká, čo mám na jazyku. Spustí sa vo mne malý boj a srdce mi z neznámych príčin vynechá úder. „Sme nevlastní súrodenci, ale ani jeden z nás to tak nevníma."

Chvíľu je ticho, no potom jemne potiahne hlavou dozadu, akože aha, a pokračuje v činnosti. Mám zvláštne nutkanie ešte niečo doplniť, ale ututlá to rozjímanie nad tým, ako sme sa ku Kylovi vlastne dostali.

„Dobre, mám to," Rhett nájde, čo hľadal. „Teraz od teba potrebujem, aby si ma neposlala dokelu predtým, než ti vysvetlím, prečo chcem, aby si si kúpila," mobil mi strčí pod nos, „toto."

Keď zbadám, čo chce, pobúrene vyvalím oči. Musel sa zblázniť.

„Preskočilo ti?"

Noooo... začína pravá zábava? :D

A teraz, vy hriešnice, dajte tipy, čo si myslíte, že jej Rhett ukázal 😂