,,I was a wallflower watching you bloom in the summer air
I could not look away"

(Marc Scibillia - Rivals)

Myšlienky – emócie – činy.

Postup, akým sa približujem k podstate problému, si rád predstavujem ako reťaz. Začína v hlave, pretože všetko začína v hlave. Myšlienky tvoria naše emócie a emócie vedú k činom, ale ak chcem prísť na to, čo Seni skrýva, musím začať pekne od konca. Sústrediť sa na všetko, čo mi ukazuje.

Dnes pozorujem Seni prvýkrát celý deň a začínam si byť istý ďalšou vecou.

Určite sa nevolá Alaine.

Alebo možno volá, ale nie je to celá verzia. Na jej mene je niečo, čo skrýva rovnako, ako skrýva verziu seba, ktorú mi dnes prvýkrát na kratučký okamih ukázala v aute, keď sa usmiala.

A ja odvtedy neviem myslieť na nič iné len na to, ako ten úsmev zbadať znova.

Nie je to ľahké. Veľakrát jej trhá kútikmi, ale úsmev vždy potlačí, skryje, bojuje s ním, akoby to bolo niečo zakázané. Uteká. Stalo sa to aj vtedy. Len čo si uvedomila, že sa úprimne smeje, stuhla. Radosť v jej očiach vytlačilo čosi temné a Alaine, ako ju poznám, bola späť.

Niečo zbadala, ale iba ona. Vo svojej vlastnej hlave.

Myšlienky.

Ľudia sa s nimi neradi zdôverujú, najmä ak hovoria o negatívnych životných udalostiach. Vyvoláva to u nich rovnakú traumu znova a ani ja ich nechcem nútiť rozprávať mi o nej. Namiesto toho čakám, keď mi o nej budú chcieť povedať sami.

Keď budú pripravení.

Keď sa pri mne budú cítiť bezpečne.

A keď budú skutočne veriť, že im dokážem pomôcť. 

Lenže podľa pohľadu a lá Hitman, ktorý mi Seni venovala pred chvíľou na verande, sa obávam, že k tomu, aby mi raz naplno dôverovala ona, mám poooriadne ďaleko.

Na spánku ma pošteklí kvapka potu. Dlaňou si ju zotriem a nalejem do seba pohár vody, ktorý som si napúšťal, zatiaľ čo sa v hlave snažím vypočítať rovnicu, ktorá znie: Ak zo mňa polhodinové sekanie dreva vyžmýka toľko potu, že robím na podlahe mláčku, koľko potu ma asi bude stáť námaha, ktorú musím vynaložiť na to, aby mi Seni začala do týždňa veriť?

Myslím, že by mi mali prichystať nádrž veľkú aspoň ako Winnipegské jazero. Niežeby som na získanie jej dôvery nemal viac čas, mám veľa času, ale pochybujem, že si to isté myslí aj môj tútor, Gregorry.

„Potrebujem tvoju pomoc," vyruší ma Millien hlas. Posledný hlt vody potlačím krkom dole a otočím sa ponad rameno k nej.

„Som samé ucho." Prázdny pohár strčím pod kohútik v umývadle znova a napúšťam si ďalší pohár. Stále som smädný.

„Ide o Alainino auto. Dnes ho musí vyzdvihnúť z opravovne, inak bude platiť pokutu a ja nechcem, aby zbytočne chodila tam a späť. Sú to hodiny cesty a navyše, mám už plán. Večer ideme tancovať line dance."

Mám nutkanie opraviť jej množné číslo na jednotné, pretože predstava, že sa Seni dobrovoľne drží za lakte s cudzími ľuďmi, tancuje s nimi v kovbojských čižmách a usmieva je iba Millien zbožný sen, no napokon mlčím.

„Snáď nechceš, aby som poň išiel ja."

„Nie! To by mohla ísť pokojne aj Alaine. Myslela som, či by si nepoprosil niekoho z tvojich kamošov."

„A čo piraňa?"

„Kto?"

Potrasiem hlavou, to mi ušlo. „Nikto. Koho navrhuješ ty?"

„Tyler? Nenapadá mi nikto zodpovednejší."

To naozaj, nikto zodpovednejší nenapadá ani mne, ale niekto vítanejší, by tu možno bol.

„Spýtam sa radšej Drewa."

Millie na chvíľu pokrčí obočie, potom ho zase užasnutým pochopením narovná a celý výraz premení na diabolský úškrn. „Dohadzuješ mu ju, hah?"

Zasmejem sa a zadkom opriem o linku, kým vytáčam Drewovo číslo.

„Ja som vedela, že sa mu Alaine zapáčila. Rýchlo volaj a rovno sa ho spýtaj, či dnes nechce prísť na line dance aj on. Bola by zábava."

Zase sa zasmejem, kým načúvam pípaniu zvonenia pri mojom uchu. „Myslím, že nebude cestovať dve a pol hodiny kvôli... Hej! Čau!" Drew zodvihne skôr, než čakám a keď mi odzdraví, hneď jeho druhá veta v poradí znie: „Čo potrebuješ?"

„Ako vieš, že niečo potrebujem?" Zamračím sa na Millie, aj keď jej tým nič nechcem povedať, no ona hneď príde bližšie ku mne, postaví sa na špičky a tlačí na mňa, aby mohla pripojiť svoje  zvedavé ucho k rozhovoru.

Teraz už chmúrenie je určené pre ňu.

„Vždy niečo potrebuješ, keď mi namiesto písania voláš."

Hm, pravda.

Po tejto vete vojde do kuchyne mama a podľa toho, ako sa na mňa pozrie, okamžite viem, čo sa jej stále honí hlavou.

Povedal som jej aj otcovi, že sme si s Madison dali pauzu, čo úplne nie je pravda, no úplne pravda nie je ani to, že sme sa rozišli. Otec sa nič nepýtal, iba ma potľapkal po ramene. Obaja vedia, že Madison bola jedna z mojich istôt už niekoľko rokov, ale iba otec pochopil, že sa o tom nechcem viac baviť, no mama...

Celý deň jej v očiach vidím výčitku a neskonalú zvedavosť vedieť odpoveď na otázku - prečo? Čo sa stalo?

Okamžite vyhľadám Millie, ktorá si s mamou už vymieňa očný kontakt, akoby som tam ani nebol.

„Vybavím si to vonku." Upútam na seba pozornosť. Obe na mňa pozrú, ale mne ide len o Millie.  Keď ju pri odchode míňam, pošlem nemú výstrahu. Raz otrávene pozrie do stropu a potom mi naznačí, nech už vypadnem, kým môžem, ona to s mamou zariadi.

„S kým sa bavíš?" dobiedza v pozadí Drew.

Neodpovedám mu, až kým neprídem úplne vonku. V duchu sa celý čas modlím, aby rozhovor s mamou Millie nezariadila presne tak, ako so Seni. Nemusím byť génius, aby som dokázal odhadnúť, že jej na tej hojdačke porozprávala celú Houstonskú rozprávku o desiatke a o tom, ako prišiel o svoju princeznú doplnenú ešte aj nekvalitným dôkazovým materiálom.

Stačil mi ten jeden Senin pohľad. Trochu zabolel, vždy to zabolí, ale ak by mi ho venovala mama alebo otec. Dívať sa na nich, ako sa dívajú na mňa, by ma bolelo stokrát viac. Viem, akí sklamaní by boli.

Neviem, či by som aj vtedy zvládol iba sedieť a bez slova sa prizerať.

„Hej! Si tam? Nemám celú večnosť."

„Čo? Potrebuješ si odskočiť, že nevydržíš? Veď choď. Nevadí mi počúvať v pozadí prúd tvojho moču. Je to vlastne celkom upokojujúce."

„Občas neviem, či tvoje myšlienkové pochody vyplývajú z toho, že polovicu týždňa tráviš so seniormi, kde sa moč vznáša aj vo vzduchu alebo sú varovaním, že človek ako ty by sa v nemocničnom prostredí nemal vyskytovať vôbec. A Boh chráň ešte s titulom pred menom."

Zasmejem sa. „Zbytočne sa nad tým zamýšľaš teraz, odpoveď spoznáš aj tak, až keď ten titul vôbec dostanem."

„O to horšie."

„Späť k veci, mám pre teba Superman úlohu."

„Superman? Takže nejde o teba?" pochopí. „Mám zachraňovať niekoho iného?"

„Presne tak."

„Moment, nie je vlastne Superman tvoj džob? Prečo si s tým neporadíš sám ako vždy?"

„Ide o tvoje dievča."

„Ja nemám-"

„Ale môžeš mať," hneď mu do toho skočím a ticho, počas ktorého mu trvá pochopiť, že ide o Alaine trvá iba pár milisekúnd.

„Hovor."

Absolútny pokoj. Nerada to priznávam, ale páči sa mi tu. Najmä, keď som konečne sama. Millie s niečím pomáha mame a mňa tak ruší jedine nenormálne teplo. V noci sa skôr odparím, než zaspím.

Potiahnem nosom, opriem o drevené zábradlie prednej verandy, kde sme dnes s Millie sedeli, a objektív zamierim na oblohu pretkanú ostrými odtieňmi oranžovej.

Nechýba nám to, čo nepoznáme. Neviem na to prestať myslieť. Spravím tri zábery, objektív zložím a upriem zrak k nebu – k nemu.

Aké by bolo, keby si mi neukázal, čo znamená láska, Chris? Keby som ju nepoznala? Bolelo by to menej? Smútila by som menej?

„Chýbal by si mi menej?" zašepkám.

„Spytuješ si svedomie?" Prudko sa obzriem za seba a tam zbadám Rhetta, ako sa s prekríženými členkami opiera o rám vchodových dverí, hryzie jablko a pozoruje ma. Okamžite nasadzujem štít. Schytím foťák a znova ním mierim do neba, len aby si nevšimol, že ma prichytil v sentimentálnej chvíľke.

„Prišiel si sa pridať?" Cvaknem záber, a keď už cítim, že som v pohode, venujem mu ponad plece ostrý pohľad. „Neuškodilo by ti to."

Prižmúri jedno oko, správne rozoznal dvojzmysel, ale nechytí sa naň. „Nie, vďaka, to preskočím. Prišiel som ti povedať, že auto máš vybavené."

„Čože?" Otáznik na konci doplní pípnutie môjho telefónu vo vrecku riflí. Správa. Trochu ma vytrhne z kontextu, ale nevšímam si ju. Bola som už zmierená s pokutou a o siedmej plánovala volať do opravovne. „Nikomu som nič ne-"

„Nepozrieš sa, kto ti píše?" Rhett ma preruší.

„Nie, bavím sa s tebou."

„Som poctený toľkou pozornosťou od teba, ale mala by si si to prečítať. Čo ak je to dôležité?" Veľavýznamne nadvihne obočie a mne je jasné, že on vie veľmi dobre ČO je také dôležité.

Pokrčím obočie a mobil zo zadného vrecka riflí vyťahujem tak opatrne, akoby to bola bomba, ktorá každým prudkejším pohybom môže buchnúť.

Drew: Volal mi Rhett. Rád ti po auto skočím. Adresa a čas? :)

Zodvihnem hlavu k Rhettovi. „O nič som ťa nežiadala. Ani jeho. Nikoho."

„Nie, na to si príliš tvrdohlavá."

„Ako si mohol-"

„Nemusíš toľko ďakovať, frfloška," zastaví ma. Zostanem tam stáť s otvorenými ústami, akoby som zabudla, čo chcem povedať a len na neho bez slova neveriaco hľadím.

„Okej, už si ticho. Vidíš, že ani nebolelo. Keď mu odpíšeš, " pustí sa dole po schodoch, „zastav sa v stajni. Na oplátku potrebujem tvoju pomoc ja." Zase si odhryzne z jablka a rezko vykročí k stajniam. Ani sa neobzrie a neuistí, či vôbec súhlasím.

Mám nervy. Túžba vzdorovať jeho rozkazu ma ide roztrhať zvnútra, ale predstava, že by som sa ďalej bránila riešeniu môjho problému len preto, že situáciu znova vyriešil on, mi začína pripadať smiešna. Nemôžem. Je to moja jediná možnosť.

Odblokujem telefón a porazene Drewovi zavolám.

Z hlasu poznať, že sa možnosti pomôcť mi naozaj teší, aj keď ja sama by som ho o to nikdy nepožiadala. Nie preto, že mu nedôverujem, nedôverujem nikomu, ale skôr kvôli rozhovoru, čo sme mali.

Vravela som mu, nech nečaká viac, no teraz mám aj tak pocit, že to môže pochopiť opačne. Niežeby som nebola rada, Drew sa mi páči, ale nechcem mu dávať nádeje skôr, než ma Rhett stihne zbaviť problému s dotykmi, pretože... Čo ak sa ho nezbavím nikdy?

Keď zložím, vydám zo seba jeden povzdych, ale rozhodnem sa potlačiť to na neskôr, keď si svoje auto od Drewa vezmem.

Zamierim teda do stajne.

Je tu prítmie. Svieti iba časť na konci uličky. Zostávam stáť na začiatku a obhliadam sa.

„Na čo čakáš? Poď sem!" zvolá.

„Kde si? Ja ťa nevidím."

„Choď len rovno."

Cesta na opačný koniec stajne je lemovaná hlavami štyroch koní, ktoré vykúkajú z ich ohrádok. Tie zvieratá sú obrovské! Vyvolávajú vo mne obozretnosť napriek tomu, že sú zatvorené. Nikdy som pri koňoch nebola takto blízko.

Prejdem popri nich spučená ako zázračný autobus v tretej časti Harryho Pottera, len aby sa ma náhodou nedotkli a potom zahliadnem aj Rhetta. Na hrudi drží nejaké chlpaté kĺbko, ktoré mu vykúka sponad pleca.

Prosím, len nech to nie je mačka. Neznášam mačky.

Prídem blízko k nemu a už to aj rozoznám. Nie mačka, ale pes – šteňa. Tiež žiadna výhra. Vlastne... čo by bolo?

V rohu za Rhettom je skrytá aj Marhuľa. Leží v pelechu obkolesená ďalšími dvoma šteniatkami a práve ich kŕmi. Jedno z nich sa však oddelí a nemotorne pribehne ku mne. Hľadím na to okaté chlpaté stvorenie a ono hľadí na mňa. Z úst mu začína tiecť slina a mini chvostom už rozmetal všetok neporiadok za ním.

,,Čo je to?" Nespúšťam z neho pohľad tak, ako on alebo ona zo mňa.

,,Nie čo, nie je to vec, ale šteňa. Toto konkrétne je Liči." Ukáže na toho malého, čo sa ku mne začína nebezpečne približovať a oňuchávať mi tenisku. „Tu je Kiwi," pohladí šteňa vo svojom náručí a potom pohodí hlavou k poslednému pri Marhuli. „A tamto je Mango."

„Prečo sa volajú ako záhradka exotického ovocia?"

„Nie je to jasné? Nevidíš, akí sú chutní?" Rhett má odpoveď hneď po ruke a smeje sa, ale mne nepripadá taká vtipná.

Pokrčím nos a nahodím neistý výraz na toho malého, ktorý ma neustále oňucháva. ,,Liči?" zopakujem jeho meno, na čo vyskočí a dvoma labkami sa mi oprie o nohu.

„Hej!" Bleskovo ju odtiahnem, odstúpim a Liči spadne. „Daj si pohov, malý. Nie sme kamoši." Ani neviem, prečo sa s ním nahlas bavím.

Rhett, škrabkajúci svoje šteňa pod hlavičke, sa ticho pobaví na mojej interakcii s Ličim, a tým mi pripomenie svoju prítomnosť.

„Čo mám urobiť? Prečo si ma sem zavolal?"

„Aby som zistil, že si rovnaká milovníčka psov ako ľudí." Uškrnie sa.

„Vtipné," poviem sucho.

„Chytaj." Z ničoho nič po mne hodí predmet a moje reflexy ho, vďakabohu, zachytia. Vôdzka.

,,Čo s tým mám akože robiť?"

,,S ním, Seni. Čo s ním, máš robiť, je to on. Liči. Pes." Nemyslela som psa, ale vôdzku, no asi iba preto, že sa na mňa ten malý tak manipulatívne díva, Rhettovi neodvrčím niečo nepekné.

„Zajtra si po nich príde nový majiteľ, potrebujeme ich okúpať. V jazere," oznámi mi a svojmu šteniatku už pripína na obojok karabínku. Potom šmátra po niečom na drevenej poličke nad pelechom. Ďalšia vôdzka. Pripne si aj druhé šťeňa a na to prehodí cez plece uterák, ktorý netuším odkiaľ práve vytiahol. „Ty vezmi Ličiho, ja vezmem týchto dvoch pankhartov." Skrčí sa a obe šteniatka si vezme do náručia napriek tomu, že ich má pripnuté a že vyzerá trochu ako vianočný stromček, kým ja tam ďalej stojím a s Ličim si vymieňam zmätené pohľady.

Netrvá dlho, kým sa k nám pripojí ďalší pár zmätených očí – Rhett. „Alebo si to chceš vymeniť?" Naťahuje sa s tými zahniezdeným gučami chlpov ku mne a ja cúvnem.

„Čože? Nie, nie, len si ich pekne nechaj," pohotovo odmietnem a neustriehnem si malú dávku paniky v hlase.

„Seni?"

„Hm?" Rhettovi nevenujem ani pohľad, pretože mám pocit, že ak spustím Ličiho z dozoru, skočí na mňa a ja... neviem, či to zvládnem. Doteraz mávam v myšlienkach zvláštnu paralelu, že ak mi nie je príjemný dotyk ľudí, bude to rovnako so zvieratami.

„Nie sú to ľudia." Sekundu spracovávam, že mi práve vlastne prečítal myšlienky. Nabehnú mi zimomriavky a vtedy sa na neho pozrieť musím. S doširoka otvorenými, vystrašenými očami. „Sústreď sa skôr na to, čo cítiš zvonka, nie na to, ako sa cítiš vnútri. Môže ti pomôcť to, že zatvoríš oči." Neviem, či je to jemnosťou v jeho hlase, tóne alebo dnešným odtieňom modrej v jeho očiach, ale zimomriavky zmiznú. Upokojí ma.

„Budeme pri jazere," ozve sa po chvíľke váhavého ticha. Prikývnem, no on ešte chvíľku stojí a díva sa na mňa, akoby si nebol istý, či už má odísť, či ma tu môže nechať samu. Teda s Ličim.

„Choď už," pomôžem mu a on kývne hlavou.

Keď už je s Kiwi, Mango aj Marhuľou asi v polovici stajne, ešte sa otočí a dodá: „Majú srsť ako plyšové hračky. Kým uschnú potrvá to večnosť. Nerozprávajte sa dlho." Počujem ešte jeho krátky smiech, na čo len pokrútim hlavou s očami vyvrátenými do stropu a on odíde.

Zhlboka sa nadýchnem a vrátim pohľad na toho prcka naháňajúceho si akurát svoj vlastný chvost.

„Už len ja a ty, plyšová hračka," opakujem Rhettovo prirovnanie. Liči sa na zvuk môjho hlasu prestane naháňať a zase mi venuje pozornosť.

„He, he, hej. Počkaj," vytasím naň ukazovák. „Pomaly. Teraz sa ťa dotknem a pripnem ti to na obojok, tak žiadne prudké pohyby, rozumieš?" S jazykom vonku dychčí ako o život, očká mu tancujú radosťou a ja zrakom skenujem, kde mu to mám, dofrasa, zapnúť. „Myslím tým žiadne obtieranie, hryzkanie, skákanie, nič, jasné?"

A tam sa leskne! Presne pod jeho bradou. Ďalší nádych a v momente, čo sa k nemu načiahnem, sa do mňa vo veľkom pustí a urobí všetko, čo som vymenovala naraz, pretože si myslí, že sa hráme.

Zatínam zuby a nezastavujem, kým mu to nepripnem.

Sústreď sa skôr na to, čo cítiš zvonka, nie na to, ako vnútri.

Môžeš zavrieť oči.

Tak aj urobím. Silno ich zavriem a sústredím sa presne na to, čo hovoril Rhett. Kým doteraz som úplne nechápala, ako myslel to, čo povedal, zrazu proste viem. Ličiho srsť je naozaj ako hebká plyšová hračka, čo obalí všetku moju pozornosť.

Potom oči otvorím. Vôbec to nie je také zlé, ako som čakala. Zaleje ma dobrý pocit a Ličiho už bez problémov pohladím po hlavičke, ktorú mi tisne do dlane viac a viac.

Keď prechádzame okolo koní, prepadne ma nutkanie pohladiť ich tiež. Načiahnem ruku, a keď som blízko hlavy jedného z nich, zameria sa na mňa prísne uhlíkové oko. Porazene ruku stiahnem a presne v rovnakom okamihu Liči štekne.

Pozriem nadol. „Tichšie, malý. Ak tu hodím šabľu, bude to na teba," pohrozím mu a on zakňučí. Znova vzhliadnem do ónyxovej dúhovky obrovského koňa a nedá mi to. Ani nedýcham, keď pokladám dlaň na jeho dlhý krk a jedným ťahom mu prejdem po srsti zhora nadol.

Pripomína zamat.

Zo stajní vyjdem s úsmevom na perách a za sebou vediem poskakujúceho Ličiho. Akurát by mohol skákať rýchlejšie, pretože s jeho mini labkami ide ako slimák, nie pes. V strede cesty k jazeru ho zodvihnem do náručia, aj keď mi zašpiní celé tričko. Terén je však už nad jeho sily.

Kráčam popri potoku až kým nezačujem Rhettov hlas. Zase sa s tými psami rozpráva. Urobím ďalšie štyri kroky a už ho aj vidím.

Tenisky má na brehu potoka a bosý sedí na obrovskej skale blízko hlbšieho miesta. Zatiaľ čo mu voda obmýva nohy, on sa zohýna, aby Kiwi alebo Mango poriadne napenil srsť. „Hej, Mango! Ty malý parchant, poď sem! Hej!" Takže Mango. Snaží sa vykĺznuť spod Rhettovej starostlivosti, no on sa rýchlo postaví zo skaly a schmatne ho späť, ale mňa si stále nevšimne, je otočený z boku, no zato ja si ho všimnem ešte viac.

Vlasy má mokré takmer rovnako ako Kiwiho srsť a... nemá tričko. Niežeby som ho už nevidela bez trička, ale prvýkrát, keď som mu vtrhla do izby, to trvalo asi tridsať sekúnd a bola som taká vytočená, že som nepremýšľala nad lúštením atramentových čarbaníc na jeho tele. Druhýkrát som síce tiež bola vytočená, ale v kuchyni bolo i prítmie.

Prítmie a jeho telo.

Neznášam, kam ma zavedie moja myseľ. Vidím fotku, ktorú mi dnes ukázala Millie a zároveň ho vidím živo pred sebou. Všetky nahé svaly jeho chrbta a ruky si pýtajú moju pozornosť až mám pocit, že ma svojou silou začínajú škrtiť, preto musím začať rýchlejšie dýchať.

,,Bavíš sa tam?" zvolá, bez toho, aby prestal špliechať na Mango vodu. Takže si ma všimol?

Normálne by som mala smeč na jazyku v priebehu sekundy, ale kým ho hľadám, on sa mi otočí čelom a na jeho hrudi vidím ďalšie tetovania! Uvedomím si, že tie, čo mu bežne vidno na rukách, keď má tričko, sú iba taká chabá štvrtina atramentu na jeho koži. Všetko ostatné skrýva.

Brucho a boky nemá pokreslené vôbec, ale ramená, prsia aj chrbát najmä hore sú počarbané textom i obrázkami, ktoré do seba prechádzajú, a predsa nie sú tak nahusto, aby vytvárali nepeknú machuľu. Práve naopak. Všetko vyzerá prepojené. Láka ma to lúštiť, ale uvedomím si, že je to Rhettovo telo a ja na neho už aj tak dlho zízam.

Prinútim sa pozrieť mu do očí, na čo pobavene podvihne jedno obočie.

Pridlho! Robila som to pridlho.

„Nečakal by som, že akurát ty si ma budeš obzerať." Pustí umyté Mango a s nezmazateľným úškrnom sa vystrie a založí ruky na hrudi, zatiaľ čo sa znova zadkom oprie o skalu.

Okej, seriózne sa potrebujem sústrediť na niečo iné.

„Čuduješ sa? Ja som nečakala, že pastorov syn bude počmáraný ako väzeň z Azkabanu."

Namiesto toho, aby sa zasmial, si dá ruky z hrude preč, postaví sa a skloní bradu k hrudi, aby si sám seba obzrel aj on. Akoby si len teraz spomenul, že nejaké tetovania skutočne má. Keď si to pripomenie, zodvihne hlavu späť ku mne a spýta sa: „Sirius Black mal kerky?"

„Nemal?"

„Doriti, Seni, dnes mám iba pol hodiny na učenie, ale teraz polovicu z toho budem musieť zabiť tým, aby som si to vygooglil a zistil."

Zahryznem si do pery a bránim úškrnu.

„Ak sa práve sťažuješ na to, že chorobne googliš veci, ktoré sú podstatné asi ako moja včerajšia večera, tak by si to mal adresovať svojim rodičom, nie mne. To ani ti namiešali nejaký vadný gén."

Od začiatku vety mi zrak zase pomaly skĺzne smerom k tetovaniu, čo sa mu vyrysovalo na bicepse, keď sa počas môjho preslovu naťahoval po fľaštičku šampónu, položenú na skale.

„Študuj ma takto ešte chvíľu a budem sa baviť aj ja. Liči to rád púšťa v teple."

Nadviažem s ním očný kontakt znovu, jeho pobavený pohľad mi znova pripomenie, kam som zízala, ale aj to, čo vlastne povedal. Vyvalím oči a Ličiho okamžite pustím na zem.

Doriti.

„Fuj! Odtiaľ - potiaľ, malý."

Rhett sa zachechce, zatiaľ čo ja si všimnem, že Mango sa pred Rhettom podarilo ujsť až na breh a z každej strany nebezpečne oňucháva jeho tenisky.

„Má aj Mango nejaké toaletné preferencie?" spýtam sa. Teraz zbystrí pozornosť Rhett a vie presne, čo má hľadať.

Zabodne zrak do Manga v sekunde, čo dvíha labku a mieri si to...

,,Doriti, Mango! Fuj, nerob!" Mango síce odskočí, ale Rhett skončí rozčapený vo vode. Pokúšam sa udržať chichot, no nejde to. Tuším sa mi tí malí začínajú páčiť. V štvaní Rhetta im to ide rovnako dobre ako mne.

Smejem sa, no iba dovtedy, kým sa Rhett pomaly neprevalí z brucha na chrbát a bez slova zostane vo vode ležať. Voda ho obmýva, on sa nehýbe a mňa sa zmocní zlé tušenie.

„Rhett?"

Neodpovedá, iba tam ďalej leží.

„Rhett?" Premýšľam, či si zobuť tenisky a vliezť tam alebo tým nestrácať čas. „Rhett!" Už počas toho, ako kričím druhýkrát, to aj robím. Vyzúvam sa a bežím za ním do vody.

„Neveril som, že kvôli mne pribehneš." Je prvé, čo mi povie, keď moju tvár zbadá nad sebou.

„To bolo vážne..." Mlčky zavrčím. „Idiot."

Do úsmevu mu nohou šplechnem vodu. Je pekné, že sa trafím, ale to, že sa pošmyknem na kameni a zletím do vody rovno vedľa neho, mi už také super nepripadá.

„Au, doriti." Voda je príjemná, ale môj zadok by si dokázal predstaviť aj jemnejší spôsob, ako to zistiť.

„Panebože, Seni. Si okej? Čo ťa bolí?" Rhett si vo vode okamžite sadne, natočí sa ku mne a okrem toho, že má v očiach reálnu paniku, nemôžem ignorovať ani jeho ruky. Máva nado mnou nimi akoby lemoval strany osemuholníka a netuší, či lemuje dobre. Nechce sa ma dotknúť.

Líca mi naplní vzduch, ktorý dlho neudržím. Vyprsknem hlasným smiechom a strašne sa smejem. „Keby si sa videl." Neviem to zastaviť. Na chvíľu si znovu pripadám ako v paralelnom vesmíre. „Panebože, Seni," napodobním jeho hlas a vybuchnem znova.

Teraz mi akosi vychádzajú dlhšie kapitoly, tak vás snáď neunudia :D

Šťastný nový rok mimochodom :)