"Do you love somebody else?

Don't apologise for things you really felt"

(lovelytheband - love somebody else)

Na verande ich domu nás už víta Millie. „Aká bola cesta?" 

„V pohode, Alaine sa páči, ako spievam. Nútila ma celú cestu." Rhett lenivo odpovie.

Alaine? Povedal zase moje meno alebo mám halucinácie?

„Len to nie, úplne som zabudla, čo robí, keď šoféruje. Prepáč, Alaine, snáď si neohluchla," ospravedlňuje sa mi za brata, pričom ho odsunie bokom, aby sa mohla dostať bližšie ku mne. V poslednej chvíli sa zháči a snaží pôsobiť, akoby ma vôbec nešla objať. Rhett si to všimne. Čakám komentovanie „baktérií", ale vyberie si inú alternatívu."

„Neobávaj sa, lady D. Seni má supersluch, tak ľahko neohluchne."

S ironickým úsmevom mu ukážem prostredník, na čo Millie nahlas vyprskne smiechom. „Neverím! Ne-ve-rím!" zvolá a zopakuje. Potom sa zadíva do neba a zopne ruky spolu. „Ďakujem, Bože. Ďa-ku-jem, že si mi konečne zoslal kamošku, ktorú si uchránil od nepochopiteľného šarmu môjho príšerného brata.  Ešte raz ďakujem. Amen."  Prežehná sa.

Prestanem počúvať po slove kamošku. Naozaj ma tak vníma? Vôbec jej neprekáža, že kamoška ju nie je schopná ani objať?

„A ty," s vražedným pohľadom vytasí na Rhetta ukazovák. Vtedy jemne potrasiem hlavou a kým Millie pokračuje, tiež k nemu otočím hlavu. „Odteraz spievaš všetkým mojim kamoškám. A začneš s Gabi!" prikáže mu.

„Tou začnem veľmi rád, ver mi." Rhett nahodí otrávený výraz a pritom si z ucha odopína náušnicu.

Dnes má takú smiešnu s modrým kamienkom. Tuším tyrkys. Ladí mu k očiam. Nikdy som nevidela, aby muž nosil podobné náušnice, ale jeho si už bez toho ani neviem predstaviť.

Keď ju zloží zapozerám sa na neho, pretože zrazu vyzerá tak... čisto. Nevinne. Tichý posmech mi skrúti jeden kútik úst nahor.

„A na tvojom mieste, Čikorita," upozorní ma zastretým hlasom, keď zachytí moje malé posudzovanie. „Šermoval by som s tým prostredníkom na našej pôde opatrnejšie."

Prižmúrim oči. „Vyhrážaš sa mi?"

„Rhetty, zlatko!"

Na verandu domu vstúpi štíhla brunetka a Rhett mi už neodpovie. V poslednej chvíli pred ňou skryje náušnicu pevne do päste a od ucha k uchu sa usmeje. Niečo mi našepkáva, že jeho veta nebola vyhrážka, ale dobre mienená rada. 

„Deti, už ste mi chýbali."  Prvé, čo žena spraví, keď pristúpi bližšie k Rhettovi je, že mu na čelo prstom naznačí kríž. Rovnaký kresťanský znak sa žene leskne na tenkej zlatej retiazke okolo krku a kým Rhetta objíma, on jej na líce vtlačí bozk. 

„Chodíme sem každú sobotu, mami."

„Ale Millinka nebola dva mesiace doma. Ty si bol v sobotu a ona priletela až v nedeľu. Po celom mesiaci tu bola iba deň a hneď sa vyparila za tebou do Houstonu. Bojím sa, že tu o chvíľu nezájdete vôbec."

„Prídeme vždy, keď budeš potrebovať. Vieš to," ubezpečí ju Rhett.

Ženina tvár je pokrčená jemnými začínajúcimi vráskam a v očiach sa jej zaleskne slabé vlhko, keď sa od neho odtlačí a zadíva sa na neho. Vďačne a hrdo.

Z dverí domu vyjde zrazu i vysoký pán. Hnedé vlasy mu po bokoch lemujú šediny a na bielom tričku mu povieva rozopnutá olivovozelená košeľa. Usmeje sa. Hneď mi je jasné, že po ňom Rhett nezdedil iba psychologické vlohy. Ten úsmev, podsúvajúci prirodzenú dôveru, je tiež jeho. A oči, tie má zase Millie.

Skloním zrak k podlahe. Keď sa s Rhettom privíta aj on, Millie mi zatiaľ nenápadne pošepne do ucha: „Upozornila som ich, že nie si veľmi kontaktný typ. Nebudú ťa objímať, neboj sa." Vďačne k Millie po mojom boku vzhliadnem.

„Takže ty musíš byť naša fotografka, že áno? Alaine, ak sa nemýlim?" osloví ma pani Brownsová.

Prikývnem  a snažím sa viac usmiať.

„Sme nesmierne radi, že si prišla. Už sa nevieme fotenia dočkať." Otočí sa k pánovi Brownsovi, on k nej pristúpi a pritiahne si ju za pás bližšie k sebe. Urobí to tak prirodzene, s toľkou láskou.

Pripomenie mi moment, keď som videla Millie, ako sa v kampuse objíma s Rhettom. Silná energia, čo z nich dvoch sálala, bola súrodenecká láska. Podobná sila teraz vyžaruje  z ich rodičov, ale intenzívnejšie. Láska muža a ženy. Spojenie dvoch ľudí.

„Mám niekoľko predstáv, ktoré by som s tebou chcela prebrať. Nebude ti to vadiť, Alaine?"  pýta sa ma pani Brownsová. S manželom sa na mňa zo vzdialenosti asi dvoch krokov milo dívajú. 

„Pokojne." Myknem plecom.

„Výborne, preberieme to pri obede. Už mám vybrané konkrétne miesto, kde by si nás zajtra mohla fotiť."

Počkať. Niečo mi v tej vete nesedí.

Zajtra? Akože... nie dnes?

Okamžite zablúdim pohľadom k Millie a požadujem vysvetlenie. Jej ospravedlňujúci výraz tváre, zahryznuté zuby, stlačené pery a letmé krútenie hlavou, sú náznakmi, že si je vedomá ďalšieho „detailu", ktorý mi „zabudla" povedať. Vynechávanie podstatných informácií sa veľmi rýchlo šplhá na prvú priečku jej negatívnych vlastností.

Nemú prosbu, nech počkám a pred jej mamou nič nehovorím, vyslyším napriek tomu, že vnútri začínam byť neskutočne vytočená.

To tu mám akože prespať? Je tu vôbec nejaký hotel? Moment, ja nemôžem míňať na hotel! Budem spať tu? Na čo ma sem dnes vôbec volala? Prečo ma neupozornila včera? Je cesta autobusom tam a ráno späť veľká blbosť? A auto! Moje auto.

Kým za Millie a jej mamou kráčam do kuchyne, v mojej hlave neutícha kolotoč otázok. Preruší ho až omamná škoricová vôňa, ktorá mi pošteklí nos. Až vtedy si uvedomím, že Rhett zostal s otcom vonku a že interiér ich domu je ako z časopisu o vidieku. 

Útulný, zariadený v provensálskom štýle, ktorý sa dal očakávať ešte pred vstupom dnu. Okrem škorice cítim aj jemné tóny dreva, levandule a sena. Tým viac, čím bližšie kráčam k otvoreným dverám na zadnú verandu pripojenú ku kuchyni.

Rodinné fotky umiestnené na každom možnom povrchu  zase prilákajú moje oči. Toto pre nich nebude prvé rodinné fotenie. Podľa všetkého ich absolvovali už niekoľko. Vyzerajú ako príkladná súdržná rodinka. Totálny opak tej mojej.

„Posaď sa, Alaine. Millie, zlatko, ty zatiaľ zisti, čo si dá náš hosť na pitie."

Pani Brownsová sa nasmeruje ku kuchynskej linke, kde sú už rozložené jedlá nie pre nás piatich, ale minimálne pre jeden futbalový tím. Misy, tácky s koláčmi, chlebíčky, taniere, plech s obrovským kuraťom, ktoré pripomína skôr moriaka, lenže Vďakyvzdanie je až o dva mesiace. Ak toto celé robila aj kvôli mne...

Odfúknem ticho nosom.

„Prepáč, prepáč, prepáč," sykne Millie, keď je jej mama mimo dosahu počutia a my kráčame k prestretému stolu. Pripomenie mi, prečo som sa vlastne pred chvíľou hnevala.  

„Millie, ja tu nemôžem zostať aj zajtra, nemám tu veci, nič. Musím sa vrátiť. Dnes večer mám navyše vyzdvihnúť auto z opravovne, ak to neurobím, bude im držať miesto a ja platiť pokutu," naliehavo odšepnem, kým ma usádza k stolu.

V podstate by som toto fotenie robila zadarmo.

„A čo keby... Čo keby ho vyzdvihol niekto iný?" 

Pokrčím obočie. Nad touto alternatívou som ani nepremýšľala.

„Nemám v Houstone nikoho, kto by ho vyzdvihol."

„S tým si nerob starosť, to vyriešime. Len mi povedz, v ktorej opravovni ho máš a o koľkej po neho máš prísť."

„Nezverím svoje auto nikomu, koho nepoznám. Prečo si mi nepovedala, že fotenie chce tvoja mama zajtra? Prečo nemôže byť dnes? Prečo som tu ja dnes? Ak by som vedela, ani sem dnes nejdem."

„Ehmmm..." ľútostivo sa usmeje. „Presne preto, že by si nešla?"

„Millie. To snáď..." nemám slov.

„Alaaine, nebolo to úplne náročky, prisahám. Asi mi neuveríš, ale trochu som to poplietla. Myslela som, že sedemnásteho je nedeľa. Tak som každému vravela, že tu prídeš sedemnásteho. Tebe, mame, otcovi, Rhettovi, každému. Všetci to brali ako hotovú vec, nikto sa ani nepýtal, prečo o deň skôr, práve naopak, tešili sa, a mne to vôbec nedošlo... až dovčera, keď mama nadšene poskakovala, varila, piekla, pripravovala hosťovskú... Ona miluje hostí!" Ďalší úsmev, o ktorý sa pokúsi, je plný nádeje a miloty.

Zúrim, že mi to zatajila, ale potom sa pozriem bokom na pani Brownsovú, ktorá si hmká melódiu I Can See Clearly Now od Jimmyho Cliffa. Naozaj vyzerá vo svojom živle.

Vzduch porazene vydýchnem.

„Nemohla som to už pokaziť. Bola by smutná. Auto vymyslíme a uvidíš, bude sa ti tu nakoniec páčiť. Mám skvelý plán," uzavrie a ja stále iba dýcham, aby som to všetko prijala.

Nemám rada plány, ktoré nie sú moje a už vôbec nie tie, ktoré sa rodia v Millienej chaotickej hlave. Lenže sa s ňou nechcem hádať, nič tým už zjavne nezmením. Ešteže som si vzala aspoň techniku potrebnú k mojej práci.

Už len to auto.

Pani Brownsová pristúpi k stolu a keď do jeho stredu položí vypasené kura so zlatistou kôrkou začujem kotkodákanie. Zdesene sa otočím k Millie, či to počula tiež. Začne sa smiať.

„Zvykneš si," reaguje ľahostajným mávnutím rukou a hlavou pohodí k otvoreným dverám na verandu, ktorými práve vošla sliepka a druhá sa nenápadne motá za ňou. V tom sa vráti do kuchyne vrúti aj Rhett a jeho pramienok vlasov poskakujúci na čele.

Pozrie na promenadujúce sa sliepky a potom na nás. ,,Ak ruším, môžem znova odísť. Vidím, že ste si pozvali kamošky,"  poznamená.

„Ha-ha. Váľame sa smiechom," Millie znudene odpovie. 

„Nekecaj a vyžeň ich, Rhetty," pani Brownsová prikáže Rhettovi a vracia sa k stolu s misou plnou šalátu zo zeleného lístia neznámeho druhu.

„Mrzí ma to, fešandy, ale počuli ste, heš."  Rhett sa ich tlieskaním snaží zahnať von, akoby to boli psy. Rozpráva sa s nimi a rozhadzuje potetovanými rukami tak, že mi celá táto scéna pripadá vtipne. Úsmevu sa bránim podobne, ako v aute.

„Čo si teda dáš na pitie?" Millienu otázku preruší tresk dverí, keď sa Rhett zbaví sliepok a hneď priskočí k jeho mame, ktorá má znovu plné ruky.

Nechápem, ako to robí, ale začínam sa obávať, že jeho schopnosť donútiť ľudí, aby si ho obľúbili, začína pomaly účinkovať aj na mňa. A to ani nemám pocit, žeby sa o to zámerne snažil. Na druhej strane... Nesnažil sa ani o to, aby som ho istú dobu neznášala, a predsa k tomu došlo.  „Nechaj. Kde ju mám položiť?"

Mama mu náklad ochotne podá. On misu s polievkou položí blízko mojej pravej ruky, vymení si so mnou rýchly očný kontakt. Cíti, že o ňom premýšľam?

„Alaine."

Potom sa zvrtne nazad k mame a z umývačky začne vyberať čistý riad, aby ho roztriedil do skriniek.

„Počkáme, kým príde otec, aby sme sa spolu pomodlili predtým, než začneme jesť."

„Zem volá Alaine!" Do ľavého ucha mi doľahne Millien zvýšený hlas a ja za ním prudko otočím hlavu.  Stojí pri otvorenej dvojdverovej chladničke a očividne na mňa nekričí prvý raz. 

Zdalo sa mi, že niečo počujem aj predtým, ale akosi v pozadí. Alebo mi nedoplo, že volá moje meno? Potrasiem hlavou a venujem jej konečne pozornosť.

„Hm?"

„Môže byť džús?" Trochu zmätene pred seba zodvihne oranžovú tekutinu v plastovej fľaši. Koľký krát ma musela osloviť? Cítim sa prichytená. Podozrivá.

„Stačí čistá voda," odpoviem a keď prikývne na moju požiadavku, prehltnem a sústredím zrak nadol. K zopnutým rukám medzi svojimi stehnami.

Alaine. Si Alaine, nie Blue.

Hlavu zodvihnem až na to, keď predo mňa pristane plný pohár s vodou a hneď vedľa neho potetované predlaktie obsypané koženými náramkami. Opretý o stôl ma zachmúrene pozoruje, akoby mal pred sebou knihu šifier. Nie moju tvár.

„Čo je?"

„Ty sa vážne nevoláš Alaine," skonštatuje.  „Mám pravdu?"

Snažím sa tváriť, že nepočujem, ale moja reputácia supersluchu mi nehrá príliš do karát. Premýšľam, čo odpoviem, ale už aj tak určite vidí, že vyňuchal ďalšiu správnu stopu.

„Rhetty?"

Vďakabohu. Vydýchnem si, keď ho osloví mama, a ja nemusím povedať nič.

Choď, Rhetty. A mne daj pokoj.

Rhett mi jedným pohľadom naznačí, že sme neskončili, a nespúšťa zo mňa oči ani vtedy, keď lenivo, veľmi pomaly, sťahuje lakte zo stola a vystiera sa. Ja zatiaľ do dna vypijem pohár vody, ktorý mi priniesol.

„Ako sa má Maddie? Tak dávno som o nej nič nepočula," spýta sa ho mama.

Atmosféra sa zmení tak, ako sa mení deň pri zatmení slnka. Slnečno zrazu zahalí tma ako pred koncom sveta. Rhett prestane dýchať. Mám dojem, že ak by mohol, priložil by si dva prsty k tepne na krku, aby skontroloval, či stále žije.

„Ahm," prečistí si hrdlo a predtým než mame odpovie, poškrabe sa na zátylku. „Neviem presne." Zahryzne si pri tej pauze do pery a pohodí gestikulačne rukou.

Vyzerá, že klame, akurát neviem, prečo. Chcem to vôbec vedieť?

„Nevieš? Nie ste v kontakte? Stalo sa niečo?" Pani Brownsová prestane miešať a so zjavnými obavami čaká synovu odpoveď.

Aj keď netuším, o čom alebo presnejšie o kom debata je, asi prvýkrát vidím Rhetta v úzkych. Neužívam si to však tak, akoby som si myslela. Stúpajúci diskomfort z neho cítim vo vlastných kostiach, pretože ho poznám a zažívam vždy, keď sa niekto pýta otázky, ktorých odpovede sú určené iba pre mňa.

Najprv skontroluje, ako sa tvárim ja, akoby  u mňa hľadal pomoc, čo ma prekvapí. Neviem, prečo som prvá voľba, asi omyl, pretože hneď na to vyhľadá Millie. Tá sa tiež ani nepohne, ale tvár má kamennú rovnako ako on.

„Mami, teraz nie," prehovorí a pohodí hlavou mojím smerom. ,,Neskôr."

Keď ma pani Brownsová zbadá v Rhettovom merítku, iba si povzdychne a pokračuje v činnosti. Výnimočne sa nehnevám, že ma Rhett využíva ako výhovorku. Sama by som urobila niečo podobné. ,,Ach, stále nechápem, čo tomu dievčaťu napadlo. Mohla zostať a študovať s tebou," dodá svoje. „Chýba mi."

„Aj mne," vysloví  takmer nepočuteľne. Nie však pre mňa. Znovu sa sústredím iba na neho a to, čo mu vtedy zbadám v očiach a nechce sa mi veriť.

Smútok. Hlboký a trýznivý. Rovnaký, aký v sebe nosím ja i Jimmie, ale Rhett? Večne usmievavý Rhett? Je to vôbec možné? Cítiť rovnakú intenzitu smútku zo straty niekoho, kto stále žije, ako zo straty toho, kto už nie? A tá jeho záverečná práca? Píše aj o sebe? Možno nás troch nejako porovnáva. Možno vie, ako nám pomôcť, pretože on sám to dokázal.

„Idem do stodoly povedať otcovi, že je obed na stole." Takmer nedopovie a už je na odchode. Do poslednej chvíle mu zízam na chrbát. Zvláštne, že aj keď sa úplne vzdialil z dohľadu, mám pocit, akoby mi bol bližšie.

***

Po obede ma Millie prevádza farmou a ja si uvedomím, že som na žiadnej podobnej doteraz vlastne nebola, i keď ich je v Texase požehnane.

Fascinuje ma najmä les, ktorý sa rozprestiera za domom a stodolou. Potok vlievajúci sa tam do jazera taký číry, že kamienky sa lesknú, akoby ich nepokrývalo absolútne nič, žiadna voda.

Napriek tomu, že majú prírodu na dosah ruky, stačí vraj päť minút pešo odtiaľto, a dostali by sme sa do centra mesta, kde sa každý  víkend nájde aj farmársky trh alebo miestna zábava.

„Moje obľúbené miesto je aj tak toto." Po polhodinovej prechádzke sa vrátime k prednej terase, kde si usmiata Millie sadne na drevenú hojdaciu lavičku.

Jej vrchný trám je lemovaný rozvoniavajúcou levanduľou. Okrem zvukov kačiek, koní a sliepok, ktoré Rhett rozoženie zakaždým, čo napichne valec sena na vidly a prejde s ním k vlečke, kde ho hádže, nepočuť nič.

V dostatočnej vzdialenosti si k Millie prisadnem. Hojdáme sa a chvíľu v tichosti pozorujeme Rhetta pri práci.

„To, čo si počula vnútri..." Ticho preruší Millie. „Rhett sa pred pár mesiacmi rozišiel s dlhoročnou priateľkou. Nezvládol vzťah na diaľku, vieš?"

„Aha." Takže rozišiel. On. Som trochu zmätená. Ak sa jej vzdal on a bolo to jeho rozhodnutie, prečo by bol... smutný? Veď má, čo chcel. Ak by aj prišiel na to, že spravil chybu a smútok je vlastne ľútosť, vždy je šanca napraviť to.

„Rodičom to však stále nepovedal. Možno preto, že sa o tom nechce baviť s nikým. Teda so mnou určite nie. Vieš, trápi ma to. Všetci sme ju mali radi, no oni aspoň nepočujú reči, ktoré sa ku mne dostali, odkedy som sa vrátila do Houstonu. Strašne ma to vytáčalo, lebo Rhetta poznám, ale zistila som, že... možno úplne nepoznám. Chcela som totiž vedieť, či sú reči o ňom, a o tom, čo sa medzi ním a Mads skutočne stalo pravdivé, no on? Nechcel sa o tom ani baviť. Nebol to ani schopný vyvrátiť, ani tie fotky z toho večera, čo kolujú takmer celou univerzitou. Asi si videla, nie?"

Fotky? Automaticky pokrútim hlavou, a keď Millie vytiahne mobil, jedna časť vo mne kričí, aby som ju zastavila. Druhá je však príliš zvedavá na to, aby skutočne zakročila.

Kým ona šmýka prstom po displeji, ja sledujem Rhettove pravidelné pohyby z miesta na miesto v presne rovnakom slede. Tie obrovské kopy sena dvíha, akoby nevážili ani kilo a pomedzi to ešte stíha hádzať loptičku Marhuli, borderskej kólii, čo okolo neho behá a on sa s ňou v kuse rozpráva. Pritom všetkom musí vyvíjať mnoho energie, ale jediný náznak únavy, je pot lesknúci sa mu v obrysoch bicepsov a čela.

Trvá iba desať sekúnd a Millie jednu z tých slávnych fotiek strčí pred nos. Na veľmi krátky okamih mnou prejde vlna horúčavy, keď si moja hlava spojí obraz Rhetta pri práci do obrazu, v ktorom ho vidí na fotografii.

Je síce z diaľky a v tme, ale jeho náušnica v uchu sa leskne na sto kilometrov. Podstata je však to, že nie je sám, má ženskú spoločnosť. Siluety ich postáv odfotených z boku hovoria dosť zreteľne aj o tom, čo sa medzi nimi odohráva.

Dievča v minisukni je prehnuté dopredu a hlavu má sklonenú medzi vystretými rukami, ktorými sa opiera o stenu pred ňou. Vyzerá to, akoby boli v bočnej uličke pri Phoenixe. Rhett je za ňou. Jednu ruku má okolo jej pása, druhou jej drží vlasy a mierne sa nad ňou skláňa, zatiaľ čo ju...

Uvedomím si, že rýchlejšie dýcham, tak prehltnem a snažím sa upokojiť. Mala som Millie zastaviť. Nemala som to vidieť.

„Toto videla možno celá univerzita a on mi na to ani nebol schopný nič povedať, chápeš?" rozhorčuje sa.

„Uhm," pokračujem vo svojej taktike. Nechcem sa pýtať, nevyzvedám a nerobím to preto, lebo nechcem, aby to robili druhí so mnou.

„Nikdy by som neverila, že Rhett, ktorý mal v kuse oči iba pre Mads, sa jej vzdá preto, aby si užíval s inými, chápeš to? Boli ako stvorení pre seba. Rovnakí. Každý to tak videl. Taký ten ukážkový párik," povzdychne si zasnene, s istou dávkou obdivu.

Cítim sa hlúpo. Na chvíľu som si myslela, že to Madison z nejakého dôvodu opustila Rhetta a on vie, aké je to prísť o lásku, aj keď ju nestratil úplne nenávratne, preto ten smútok, ale mýlila som sa.

Bože, som hlúpa. Veď on je desiatka. Žije presne tak, ako chcel. Neustála spoločnosť, zábava, nezáväznosť, stále nové ženy. Blízkosť, ktorú som k nemu v kuchyni pocítila je zrazu fuč.

„Vieš, sme pastorove deti. Vyrastali sme v kresťanskej komunite a jedným zo základných pravidiel, ktoré nám vtĺkali do hláv, bol sex až po svadbe." Trochu sa pomrvím pri téme, ktorú Millie načrtne, aj keď z mojich úst stále nezaznelo ani pol slova. Millie spôsob Rhettovho života zjavne trápi. „Necháp ma zle, ani ja nie som žiadna puritánka, mojimrodičomtonehovor," posledné zašepká a pokračuje, „lenže on?" dodá s dávkou opovrhnutia.

„Myslím, že to je dôvod, prečo rodičom stále nič nepovedal. Hanbí sa za seba. Má sa za čo. Vášeň bez lásky je hriech, ktorý ťa na krátku chvíľu oklame potešením a keď tá chvíľa uplynie, zoberie si celú večnosť trápenia sa vlastnou hanbou."

Prehltnem až mi zovrie srdce. Trafila to veľmi presne, aj ja s tou hanbou žijem a ktovie, či by nerástla ešte viac, ak by som nestretla Chrisa.

„Dobre, uznávam, aj mňa večné poučovanie rodičov často láka robiť úplný opak." Uvedomím si, že Millie stále rozpráva a snažím potlačiť moje ďalšie spomienky i hanbu z minulosti, ktorú vo mne prebudila. „Tiež som riešila dilemu, či so sexom vážne budem čakať až do svadby, ale keď vidím, ako skončil Rhett a Madison... Budem! Vždy som chcela to, čo mali oni, ale nechcem rovnako aj skončiť. Ak by počkali aj oni, ak by to proste nepoznali, bolo by to posledné, čo by Rhettovi napriek diaľke chýbalo, nemyslíš? Nechýba ti predsa to, čo nepoznáš? Alebo áno?"

Jej teória ma prekvapí ma až tak, že začnem premýšľať, koľko presne má rokov. Nemôže byť oveľa mladšia. Je možno jeden malý chaos, nezodpovedná a takpovediac neoplieskaná životom, ale jej srdce i myslenie sú chvályhodne čisté a... je panna. Patrí jej môj obdiv. Ja som o panenstvo prišla v pätnástich a doteraz si nie som istá, či sa ten chalan volal Brad alebo Fred. Viac som ho nevidela. 

„Chúďatko Maddie. Nechcem si ani predstaviť, čo musela prežívať, keď tie fotky videla. Ani sa nečudujem, že mi nikdy neodpísala."

Moment.

Až teraz mi dopne ďalšia skutočnosť, okolo ktorej sa tu celý čas Millie točí. Naznačuje mi, že Rhett Madison podviedol, keď mali vzťah na diaľku? Nerozišiel sa s ňou vopred?

Ak by som priateľku mal, nikdy by som ju nepodvádzal.

Premietnu sa mi slová, ktoré vyslovil pri hádke v mojej izbe, čo znamená, že... klamal? V tom momente pocítim, ako sa mi do žíl začína plaziť nepokoj. Už sa necítim iba hlúpo a sklamane, ale i nahnevane. Čo je toto za divadlo? Čo to hrá?

Zo zamyslenia ma vyslobodí vrzgnutie schodov, na ktoré Rhett vystúpi a z čela si lakťom zotiera pot. Keď prechádza okolo nás dvoch, venuje nám pohľad a v okamihu, čo sa mi s ním stretnú oči, sa z jeho pier vytratí úsmev.

Nezastaví však a vojde dnu.

Neviem, ako funguje táto forma komunikácie medzi nami, ale tak, ako on mňa donútil cítiť jeho smútok v kuchyni, aj on s istotou cíti záblesk sklamania a zlosti, ktorý som k nemu práve vyslala.  Rozdiel medzi nami je ten, že ja neklamem.

Dlhá doba, čo? :D Viem a nie, nebudem sa ospravedlňovať. Potrebovala som to a možno ešte budem.

Pravda je taká, že som v istom bode príbehu zistila, že som si vzala na plecia väčšie sústo, než som čakala :D Ešte stále tú záhadu, ako budem pokračovať a posúvať príbeh nemám vyriešenú, no povedala som si, že to nemusí byť také dokonalé, akoby som chcela či plánovala.

Dôležité bude, že príbeh budem posúvať a s vašou pomocou, názormi a postrehmi sa ho posnažím nejako zmysluplne dokončiť, pretože fakt hrozne chcem najmä kvôli tomu, aby som mohla venovať sústredeniu niečomu ďalšiemu :D

Veľká vďaka najmä tebe, Adrianka. Ak aj okrem teba nikto ďalší nečaká na pokračko tohto príbehu, napíšem to pre teba ako vďaku za to, že si mi na Rhetta a Alaine nedovolila zabudnúť úplne :D

Ó a Merry (late) Christmas by the way :D