"No need to talk, I know what you want"

(Jon Pardi - Night Shift)

Navasota.

Keď som sa dozvedela, že vôbec nejdem fotiť iba Millienu mamu a otca, ale rovno ich celú rodinu a rovno na ich vlastnej farme, skoro ma kleplo. Millie mala jediné šťastie, že mi naozaj začala prirastať k srdcu.

V aute s Rhettom je ticho. Včera som spracovala novinky ohľadom fotenia, ale úplne som zabudla spracovať aj dvojhodinovú cestu s ním. Ideme iba desať minút a už cítim napätie. Akoby som pri ňom odrazu musela byť večne v strehu, kedy ma  začne skúšať, niečo sa pýtať a vyzvedať, hoci on sa tvári, že sme včera vôbec žiadnu dohodu neuzavreli. Zamyslene sleduje cestu a sem-tam si poklopkáva prstami o volant.

„Ako dlho fotíš?" spýta sa ma nízko položeným, pokojným hlasom. Trochu ma vyľaká, ale som rada, že nezačína s niečím psychologickým. Prirodzene si siahnem na fotoaparát prehodený na krku a skloním k nemu pohľad.

„Asi odkedy-" zamlčím sa a Rhett po mne rýchlo hodí pozorným okom. „Približne rok," opravím sa.

Fotím odkedy odišiel Chris. Niečo kreatívne som v sebe mala stále, no nikdy som sa žiadnej podobnej činnosti vážne nevenovala. S Chrisom ma to ťahalo iným smerom, rodinným, čo sa rýchlo zmenilo.  

„To nie je dlho. Millie spomínala, že fotíš fakt dobre. Musí ťa to baviť." Znie to ako otázka, ale nie je to otázka. Čo mu mám odpovedať?

Áno, baví. Fotenie ma zachránilo v najhoršom životnom období. Zistila som, že s copywriting-om sú kombináciou, ktorá sa skvele hodí v digitálnom marketingu. Nepotrebujem nikoho služby navyše. Čoskoro zabehnem vlastný nápad a nikto mi už nebude šéfovať. Dovtedy však zostávam odkázaná na úlohy z agentúry a náhodné fotozákazky, ako je aj táto, pre Millie.

„Baví," zhrniem to.

Po mojej odpovedi je Rhett ticho. Som na rade? Nejako takto to asi funguje. Ťažko prehltnem a nadýchnem sa kvôli príprave na heroický výkon viesť zmysluplnú konverzáciu.

„A ty? Prečo medicína?"

Zasmeje sa.

„Ó, Seni, nie je to krásne? Ty so mnou normálne konverzuješ. Už som v to ani nedúfal."

„A práve som skončila. Dobrý pokec," znudene odpoviem a prevrátim očami. Raz sa odhodlám niečo spýtať! Môže zabudnúť, že sa to bude opakovať.

„Nechcel som byť vyslovene doktor, ale vždy ma bavilo... pátrať. A pomáhať. Takisto milujem výzvy, nerád sa vzdávam."

Mám na jazyku poznámku typu Ty a pomáhať?,  len aby sa držal zeme, ale hlavu mi zaplní iné slovo, ktoré povedal - výzvy. Pokrčím nad ním nos. Niečo mi navráva, že presne to som pre neho aj ja.

„Otec je pastor," pokračuje nonšalantne a podoprie si druhou rukou hlavu. „Najprv som chcel byť ako on. Pomáha tým, že radí, vedie spoločenstvo a ja som vždy videl, ako sa v tých ľuďoch po rozhovoroch s ním niečo mení a chcel som to tiež," povie a chvíľu odvráti zrak z ľudoprázdnej cesty na mňa.

Snažím sa ho ustáť. Chcem si na jeho ostrý pohľad zvyknúť a naučiť sa s ním bojovať. Keď sa zas venuje ceste, skoro si nahlas vydýchnem, koľko námahy ma to stálo.

„Ten vnútorný cit, alebo ako to nazvať, som po ňom vraj zdedil." A-haaa. Šťastný bastard. „Rodičia boli nadšení, že pôjdem v otcových šľapajach, lenže potom..." odmlčí sa a zubami prejde po dolnej pere. „Som zistil, že byť pastorom nie je úplne pre mňa."

Tentoraz mám na jazyku poznámku s desiatkou, ale zahryznem si doň len preto, že mi na otázku napokon normálne odpovedal. Odbočí na dvestodeväťdesiatku a pred nami sa rozprestrie nekonečne dlhá, rovná cesta, na ktorej koniec nie je ani vidieť.

„Netúžil som zostať pripútaný ku kostolu, nášmu mestu, farme, malomestskej komunite a náboženskej politike. Čím viac ma k tomu tlačili, tým viac som vedel, že takto nechcem skončiť, no ani ich sklamať."

Skrčím obočie a on mi venuje krátky pohľad, akoby vycítil moju reakciu, ale pokračuje: „Môj sen bola psychológia, lenže rodičom to pripadalo ako zbytočná škola. V praxi veľa psychológov robí úplne niečo iné, ale ja som sa nechcel vzdať. Tak som zariskoval a skúsil medicínu."

Samozrejme, pomyslím si.  Výzva. Rhett nepozná význam slova nedá sa.

„Psychiater je vlastne psychológ, ktorý predpisuje lieky, no hlavne je to doktor, čo je pre ľudí v dnešnej dobe ako zaklínadlo. Pre rodičov takisto. Ten titul znie lepšie a perspektívnejšie-"

„Nafúkanejšie," ujde mi a on sa zasmeje.

„Nafúkaní sú iba tí, ktorí medicínu berú príliš vážne."

„Budeš doktor. Mal by si to brať vážne."

„Seni, ak by sa každý bral vážne, nezostal by jediný doktor, ktorý by medicínu vôbec robil. A už vôbec nie psychiatriu. Nechceš vedieť, koľko lekárov pomáha iným a pritom nedokážu pomôcť sami sebe. Netušíš, koľko z nich chodieva na sedenia k psychológom alebo užíva antidepresíva. Tiež by si to mala skúsiť."

„Nebudem už do seba pchať antidepresíva." Boli časy, keď som musela, ale teraz... som silnejšia. Potom sa však mierne zarazím, keď si uvedomím, čo som mu prezradila. Už. Nebudem už pchať znamená kedysi som pchala.

Stlačím pery k sebe. Dofrasa.

„Myslel som brať sa menej vážne, ale dobre vedieť aj to druhé." Rhett informáciu premení na nepodstatný žart, ale ja viem, že si to dychtivo zapísal do mojej imaginárnej karty.

Má o mne založenú aj reálnu?

Očami zablúdim doľava a skúmam jeho profil. Sústredene sleduje cestu, no jemný úškrn, akoby bol v jeho tvári vytesaný z ocele.

Nie, nemá moju kartu. Až tak vážne svoju úlohu predsa neberie, sám to povedal.

„Hm, vďaka za radu. Určite ťa poslúchnem po tom, čo si mi zruinoval vieru vo vážnosť doktorov a vzápätí mi ako budúci doktor poradil toto. Máš fakticky talent."

Aaaa je to tu. Irónia v plnej sile, vitaj, tak dlho si sa držala na uzde. Až teraz sa ukáže, či spolu naozaj zvládneme mávať bielymi vlajočkami.

„Nie je začo. Včera som ti zabudol povedať jeden detail, účtujem dvadsať dolárov za hodinu, ale pre teba desať. Vidím, že to zúfalo potrebuješ," podotkne tiež ironicky a úškrn teraz smeruje na mňa.

Prečo ma to vôbec prekvapuje?

Robil to predsa od začiatku, ibaže teraz, v snahe o mier, je to akési iné. Jeho irónia, ktorá s tou mojou kedysi zápasila na život a na smrť, sa s ňou teraz pokúša hrať človeče, nehnevaj sa Nie je vlastne aj toto celé jedna veľká irónia?

V duchu sa tej úvahe zasmejem a jeden kútik sa mi tuším zvlní i navonok. Okamžite sa otočím k oknu, aby si to nevšimol.

„Podáš mi z tej priehradky CD na vrchu?" Ani sa neohliadne, kde ukazuje. Očami sledujem trasu jeho ukazováka pred svoje kolená. Otvorím priehradku a vytiahnem neoznačené CD. Podám mu ho a on ho zasunie do prehrávača.

Jeho pick-up je gigantický, ale nie je najnovší. Tipujem to na Silverado zo začiatkov milénia. Nedivím sa, že nemá autorádio na bezdrôtové pripojenie hudby, ja sama som mala problém nainštalovať ho do mojej staručkej Toyoty. Navyše, pôvodná výbava Silverád má niečo do seba.

Z reproduktorov začne hrať country. V sekunde vidím Frankovu autodielňu a jeho samého odetého v zafúľaných montérkach, ako si dookola spieva tie isté piesne, čo mi už liezli na nervy, ale aj tak som poznala každé slovo a spievala s ním. 

„Nehovor, že si country týpek," podotknem.

Rhett sa samoľúbo usmeje a žmurkne na mňa. „Howdy."

„Nie, prosím, nie," zašomrem si pri predstave, že budem celú cestu s ním počúvať country a vyvrátim oči na strop auta.

„Ó, áno, Seni. Ó, áno," zaspieva do začínajúcej hudby a poklopkáva prstami o volant. Sekundu na to pridá aj pohojdávanie nohou, ktorú nemá na plyne. „Nie je každý obyvateľ Texasu country týpek?"

Akoby sme sa s tým rodili v rodnom liste.

Country je v Texase takmer ako náboženstvo, a ak by Frank nepúšťal iba tie staré country vypaľovačky, ale aj niečo modernejšie, keď som s ním opravovala autá, možno  by som ho vyznávala tiež, ale nestalo sa.

„Vedela si, že starec je vlastným menom James Charles Rodgers?"

Vedela som, že sa volá James Rodgers, ale keď to Rhett povie celé spolu, v kontexte s country a s tým, že už predtým ho predo mnou nazval aj Jimmie, netrvá dlho, kým sa zistenie zrazí s mojím mozgom.

„Nie. Jódlujúci barman? T pre Texas?" Názov jeho najznámejšej pesničky, ktorá práve znie v Rhettovom aute.

„Presne ten. Pretože môžem mať viac žien, než sa zmestí do osobného vlaku, yodalaeeeo..."

Skoro vyprsknem smiechom, keď zaspieva úsek tej pesničky. Frank ho často púšťal a jódloval ešte horšie než Rhett. Country z deväťdesiatych rokov si išiel najviac.

„Ale James mal manželku," reagujem na slová piesne, ktoré práve zaspieval. „Volala sa..."

„Shenandoah," povieme s Rhettom naraz a prekvapene na seba pozrieme.

„On ti to povedal?" vyzvedám.

Otvoril sa mu? Starec sa otvoril Rhettovi skôr než mne? Viac než mne? Trochu ma to naštve. Možno i žiarlim? Táto informácia pre mňa totiž znamená veľa.

„Nie tak úplne, vygooglil som si to."

Okej, s tým už dokážem žiť. Ani s Rhettom sa starec zjavne nebaví o svojej minulosti.

„Vygooglil si aj, ako zomrela?" Chcela som sa to starca spýtať, ale nenašla som ešte vhodnú príležitosť.

„Takže fakt zomrela?" A predsa len viem viac než Rhett? „O tom sa nepísalo nič," zamyslí sa, „ale tušil som to. Smútok... je vidieť ľuďom v očiach, Seni."

A zase ten jeho neznesiteľný pohľad, ktorým mi opäť pripomína, že to na mne vidí tiež. Neznášam zimomriavky, ktoré mi ním spôsobuje. Akoby videl viac než len smútok. Viac než ja sama.

Nestihnem sa rozhorčiť nad tým, že si to len navrávam a vedel by akurát tak veľké hovno, keby nesnoril v mojom notese, pretože votrelecký pohľad odvráti rýchlejšie, než čakám. Chová sa tak nonšalantne, akoby som posledných pár sekúnd iba fantazírovala a nič z toho sa skutočne neudialo.

Načiahne sa ku gombíku s hlasitosťou a začne pridávať.

„Túto mám rád."

It's been a "wreck me" week
Sixty-plus from dawn to dusk

Hrá druhá pesnička. Rhett do rytmu pohadzuje hlavou tak, že sa mu v smere tých pohybov kolíše tá príšerná náušnica v uchu i všetky chaoticky rozhádzané vlasy. Vietor sa pohráva aj s tým otravným čokoládovým pramienkom, čo mu v kuse padá do čela.

In the red dirt heat
Busting it up for a couple of bucks

Spieva spolu s Jonom Pardim. Dokonca si začne sťahovať okienko na svojej strane a dnu vrazí teplý vzduch zvonku. Rhett má v playliste aspoň ten moderný štýl country, nie iba Frankove vykopávky.

Ukradomky na neho zízam a nechápem ho. Nič z neho. Správa sa tak uvoľnene, až vážne spochybňujem celé naše doterajšie interakcie, ktoré sa teda nepohybovali na pozitívnej stupnici.

Hoci je totálne mimo tóninu, spieva na plné pľúca a vôbec nemá problém s tým, že som v aute ešte aj ja. Pripadá mi to celé strašne absurdné a vtipné a zo všetkých síl sa bránim tomu, aby som sa neusmievala od ucha k uchu. Už druhý raz. Tlačím pery k sebe, kým na neho bokom zazerám, ako sa vkladá do refrénu.

Working on the night shift, baby
Dying for your touch like crazy

Kričí tie slová a usmieva sa tak nechutne šťastne, akoby mal pred sebou drink na pláži v Honolulu. Už to nedokážem. Zase mi pripomína dieťa. Veselé a bezstarostné. S tou naivnou radosťou zo života, ktorú som necítila snáď celé storočie, ktoré som ešte ani nestihla prežiť.

Nevadí, Rhett si aj tak myslí, že som žila už pred naším letopočtom. A možno sa mu nedivím, naozaj sa tak ja sama občas cítim.

Urobím si z dlane striešku na čele, keď mi začne svietiť slnko oproti do očí, len aby som mohla ďalej pozorovať jeho smiešne oduševnené prežívanie pesničky.

„Spievaj, Čikorita! Je to ľahké, refrén sa opakuje!"  povzbudí ma a hneď na to spustí svojím hlbokým hlasom slová druhej verzie.

Gonna rock it right
No need to talk, I know what you want
And what you like
'Cause I do too, yeah

„Neviem spievať."

„Zdá sa ti, že ja áno?" Podľa toho, čo počujem, ani náhodou, no nezdá sa mi ani, aby ho to trápilo. „No taak, to si až taká suchárka? Ide druhý refrén! Nenechaj ma v tom."

Ani sa nenazdám a stiahne mi šilt do tváre. Nadurdene si čiapku opravím, pokrútim nad ním hlavou a presne v okamihu, keď začne druhýkrát refrén, privriem oči, opriem o opierku hlavy a spočiatku si iba hmkám.

Pieseň poznám. V rádiu sa držala na prvej priečke celý mesiac pred dvoma rokmi. Potichučky nôtim už aj každé tretie slovo, ale iba tak, aby sa stratilo v hlasoch Jona Pardiho a Rhetta, zatiaľ čo pohľad upieram na prírodu vonku. 

Racking up the over time hours
Loving how we're working on the night shift, baby

Rhett, na rozdiel odo mňa, zavíja na plné pľúca a do rytmu voľnou rukou rozhadzuje vzduch. To zaregistrujem vtedy, keď cez gombík na svojej strane stiahne okno ešte i na tej mojej. Nemá normálne bluetooth, ale má elektrické ovládanie okien?

Hneď sa otočím. Nájdem ho škeriť sa tak, akoby sa mu mali zuby obtočiť okolo celej hlavy. Vtedy si zakážem zopakovať to, stačí, že ho počujem. Ak by som sa totiž pozrela znova a zbadala ešte i tie jeho smiešne pohyby, ktorými sa pri šoférovaní snaží v sedadle vrtieť, asi by som smiech už nedokázala ututlať.

Obrátim sa zas k oknu. Pozdĺž rovinatej krajiny v tehlových odtieňoch zapadajúceho slnka nie je okrem nás ani živej duše. Iba pár vtákov na oblohe.

Keď dospieva(me), z úškľabku, ktorý pozvoľne poľavuje na mojej tvári, ma seriózne bolia kútiky úst. Zatlačím hlavu späť do sedačky, zavriem oči a uvedomím si každý sval, ktorý mi napínal pery.

Akoby som na dve minúty žila iný život. Nie môj. Niečí iný.

Akoby sme sa pred týždňom s týmto tu vôbec nechceli zhodiť zo schodov.

Akoby som po dlhom čase na pár minút pesničky dýchala čerstvý vzduch a cítila, ako mi rozpína pľúca v hrudi. Toľko miesta. Voľnosti.

Zvláštne.

„To sme zabili, nemyslíš?"

Oficiálne neznášam jeho infekčný úsmev.

„Áno, všetko živé v dosahu sto metrov."

Zrazu tesne ponad auto preletí kŕdeľ nejakých vtákov. Rhett sa v momente nacapí ponad volant na čelné sklo a zíza na ne dohora, kam odlietajú.  Ústa má pootvorené a výraz skrčený v „Čo, dočerta?" grimase. Neviem si pomôcť, stále vyzerá smiešne.  Po tomto vystúpení  ho už asi naveky budem vidieť presne tak, ako keď tu v sedadle tancoval a zavíjal ako o život.

„Mne tie vtáky pripadajú celkom dosť živé," skonštatuje napokon a potom pohľadom skontroluje, čo na to ja. „Nemyslíš?"

Neviem, ako to urobil, ale po dlhom, dlhom čase, som bola živá aj ja. Kútiky, ktoré dvihnem dohora, pred ním tentoraz neskrývam. Usmeje sa rovnako a mňa vtedy na mieste zamrazí ten známy pocit, ktorý mávam, keď sa niekoho dotknem. Všetka radosť je preč.