"Hey, hey, hey,

I've got something to say"

(Nick Wayne - Hey, Hey, Hey)

Atmosféra v byte je po včerajšku divná. Moje prvé kroky smerujú do kúpeľne, kde nájdem Claire a Lanu. V celej miestnosti sa vznáša smrad a vďaka pohľadu na Claire objímajúcu záchodovú misu mi je jasné, že neprežíva najlepšie ráno.

„Ale zlatko, pozri sa... Priviedol ťa domov, uložil spať a nikdy vyslovene nepovedal, že sa mu nepáčiš. Na tom predsa niečo bude, nie? Dával na teba celý večer pozor. " Lana sedí pri Claire a hladká ju po vlasoch, ktoré jej zároveň drží preč z tváre.

Asi by som tento rozhovor nemala počuť. Zaklopem na pootvorené dvere. Lana sa rezko stočí a zabodne do mňa ľadové očiská, no Claire mojím smerom ledva posunie zreničky, nie to ešte celú hlavu.

„Potrebujem si umyť zuby," oznámim.

„Poslúž si," odpovie mi ľahostajne Lana.

Bože, akú mám občas chuť jej ten dôležitý ksicht skrášliť! Podídem k umývadlu, dám si pastu na zubnú kefku a pri čistení zubov ich nenápadne pozorujem v zrkadle. To isté však robí Lana so mnou.

„Nejako skoro si včera odišla," prehovorí ku mne, až sa zaseknem v drhnutí. Vypľuvnem, aby som jej mohla odpovedať.

„Niečo mi do toho prišlo." Jeden nevďačný starec. Naberiem si do úst čistú vodu a preplachujem.

„Po polnoci? Hm. Nabudúce by si aspoň mohla dať niekomu z nás vedieť, že si odišla."

Po polnoci? Hm?

Aj keby to bolo o tretej ráno, no-a-čo? Aj keby to nebola pravda, ale iba výhovorka, no-a-čo? Prečo musí rýpať? Hrozná ženská! Navyše, v ich včerajšom stave by si Claire ani ona vôbec nevšimli, že som im písala či volala.

„Povedala som to Rhettovi."

„Rhettovi?" Obočie jej vzlietne nahor. Čo sa jej zas nepáči na tomto, doriti?

„Áno. Je na tom niečo čudné?" Uznávam, asi všetko, keďže normálna konverzácia medzi mnou a ním bola do včera iba sci-fi fantázia, ale potrebujem dať Lane najavo, nech sa stará o seba a dá mi pokoj.

„No je. Nebol on akurát v nemocnici? To si mu telefonovala?" Teraz zodvihne hlavu od záchodovej misy aj Claire. Upierajú sa na mňa dva páry podozrievavých očí a ja sa začínam cítiť nekomfortne. Mám dojem, že hocičo poviem, nebude to správna odpoveď.

Zlá bude pravda, pretože by vyzvedala, ako som sa s ním ocitla v nemocnici aj ja, a ešte horšie bude klamstvo, do ktorého sa človek iba zamotáva stále viac a viac. Tak čo chce počuť?

„Nie. Stretli sme sa na odchode," volím polopravdoklamstvo. Na odchode sme sa naozaj stretli, ibaže dvakrát – z baru i z nemocnice. To, kedy prebiehal rozhovor o mojom odchode, už snáď vyzvedať nebude.

„Jaaaj," premeria si ma s jasnými pochybnosťami.

Ó bože môj. Presne, ako som predpokladala. Daj sa vypchať, Lana! Odtiaľto vidím, ako jej dramatické kolieska v hlave štartujú závod. To je pre ňu až také prekvapujúce, že som to oznámila práve jemu? Alebo je prekvapená už len z toho, že s ním vôbec komunikujem? Alebo čo vlastne?

„Osprchujem sa v druhej kúpeľni," uzavriem a nechám ich, nech si myslia, čo chcú. Nepotrebujem sa obhajovať.

Vytočená za sebou zavriem kúpeľňové dvere, a keď som blízko tých svojich, z izby oproti sa vyvalia strapaté vlasy Rhetta vo vyťahanom tričku s mini dierkou na ramene a šortkách, ktoré sa podobajú na pyžamo. Pretiera si jednou rukou tvár, druhou zatvára svoje dvere, a len čo na mňa uprie tie svoje röntgenové oči, obaja na sekundu zastaneme.

Ten včerajší rozhovor. Srdce sa mi zmrští, akoby ho niekto vsal do vákuového obalu.

Čítal som tvoj notes. Môžem ti pomôcť.

Znova to potrebujem spracovať. Narušenie mojej osobnej zóny. Bez slova sa zas rozhýbeme a prejdeme okolo seba každý svojím smerom. Sme tam, kde aj predtým? Je toto znova bojové územie? Alebo nie je?

Keď som v izbe, opäť na mňa dopadne ťarcha včerajška.

Smútok a dotyky. Máš problém s dotykmi.

Mám, dofrasa! A nie sú to len priblblé dotyky. Niekde v sebe viem, že odpor z dotykov je len špic ľadovca, ale zvyšok je stále pochovaný tak hlboko pod vodou, že ani ja sama nedovidím na samotný koniec.

Ako by tam mohol dovidieť Rhett?

Po rozhovore s ním som sa opäť cítila ako najväčšia hlupaňa pod slnkom a nemohla zažmúriť oka, kým som neskomponovala správu pre Drewa. Dnes ráno mi odpísal a dohodli sme sa na stretnutí. To, čo mu chcem povedať, musím zvládnuť osobne, a už teraz mi je z toho zle.

***

Leto v Houstone pripomína trópy niekde v exotike. Blízkosť mora vzduch neochladzuje, skôr naopak. Malé obchodíky pozdĺž Westheimer už poznám takmer naspamäť. Vždy, keď idem pešo k nemocnici, prechádzam okolo nich a pri antikvariáte už celá spotená začínam nadávať, že stále nemám opravené auto.

Pípne mi správa. Zastanem a prečítam ju.

Millie: Takže ty a Drew?

No skvelé. Úplne som zabudla, že ma s ním Millie včera videla, ale nehovorili sme spolu. Iba mi s Gabi zakývali a chichúňali sa.

Ja: Len sme sa rozprávali.

Millie: Rozprávali 😈

Millie: Drew sa už pol roka s nikým nerozpráva 😈

Takmer ju počujem. Ešte aj ona mi musí pripomínať, čo sa včera stalo a ako previnilo sa kvôli tomu dnes cítim. Do hlavy sa mi opäť votrie prekliaty Rhett.

Tak kde to viazne, Seni?

Nezahrávaj sa s ním. Niečo podobné už raz zažil.

Nemotaj mu hlavu, kým si nedáš do poriadku tú svoju.

Skontrolujem čas. Ešte dve hodiny, kým sa s Drewom stretnem. Prehltnem guču v hrdle. Ktovie, do akých rozmerov dovtedy stihne narásť a či ju budem schopná prehltnúť aj priamo pred ním.

Musím, doriti.

Schovám mobil do vrecka a počas chôdze začnem premýšľať o Millie.

Myslím, že k nej mám zatiaľ najbližšie, ak nerátam divný vzťah medzi mnou a starcom. Aj keď mi Millie ani po troch žiadostiach neposlala bližšie informácie ohľadom fotenia pre jej mamu, čo znamená, že neoplýva ukážkovou zodpovednosťou, je presne ten typ extroverta, ktorý introvert ako ja, potrebuje. 

Nevyzvedá odo mňa adresu, dátum narodenia a veľkosť topánok. Nehrabe sa v mojej minulosti a neuráža sa, ak sa do konverzácie s ňou a Gabi nezapájam tak húževnato ako ony dve či vôbec. Stále pritom nájde spôsob, ako mi dať pocítiť, že o mojej prítomnosti vie, že si ju váži a je za to rada.

Rovnako som aj ja, iba to možno nedávam tak najavo.

Vyveziem sa na druhé poschodie k lôžkovej časti psychiatrického oddelenia až k izbe číslo 211.

Spoza dverí sa ozývajú zvuky gitary. Ešte raz kontrolujem číslo izby. To však sedí. Obzerám sa, či som jediná, ktorá to počuje, pretože každý okolo sa tvári, akoby tu bolo ticho. Je to divné.

Otvorím a to, čo nájdem, je ešte divnejšie. Som v nejakom paralelnom vesmíre? Starca nájdem so zatvorenými očami a úsmevom na tvári brnkať melódiu známej country pesničky.

Úsmevom!

Neuveriteľné. Je to naozaj on? Ten istý človek, ktorý premýšľal iba nad tým, ako sa zabiť?

Zavriem dvere, a kým dohrá, iba ho sledujem a ani sa nepohnem. Nechá doznieť poslednú strunu, a keď tá utíchne, otvorí jedno oko a zabodne ho do mňa.

„Máte ešte trochu z tých drog, čo vám dali? Vyzerajú dobre."

Čakám, že úsmev okamžite skryje, ale on nie. Fakt je ako vymenený. Dvere sa v tej chvíli otvoria a v nich stojí Rhett.

„Seni," osloví ma, prekvapený, že ma tu vidí.

Keď som prišla do Houstonu, predpokladala som, že on bude jediný spolubývajúci, s ktorým sa stretnem fakt výnimočne. Ako sa teda stalo, že je všade, kde som ja?

Iba mu kývnem bradou, otrávená, že ho musím ešte aj vidieť. Akoby nestačilo, že mi jeho hlas dnes vyhráva na repeat v hlave celý boží deň.

„Len som chcel," prečistí si hrdlo a adresuje to čisto starcovi. „O pol tretej vás čakajú sestričky so serenádou." Žmurkne na starca a ja postrehnem, ako sprisahanecky sa na seba uškrnú.

Čo to má byť? Kedy sa to...? Kradne mi práve kamoša?

Zachmúrim sa, keď mu Rhett pri odchode z dverí zasalutuje a mne venuje jedno provokačné pohodenie obočia. Neznášam to na ňom. Ako si vie každého obmotať okolo prsta. Každý ho má rád a podarí sa mu to ešte i s najväčším zadubencom na svete?

Potom sa lepšie zadívam na starcovu gitaru a docvakne mi to.

„To on vám ju opravil?"

„Verila by si tomu? Je ako nová." Starec zasnene pohladí hmatník, akoby hladil dieťa po hlavičke, a začne brnkať ďalšiu melódiu. Hudbu vychádzajúcu spod strún starcovej gitare v mojom ponímaní prevalcuje samotný obraz.

Rhett to urobil zase.

Zase!

Presne, ako keď som ho pozorovala na jeho oslave narodenín. Takto on vplýva na ľudí. Neopravil iba tú gitaru, ale našiel a opravil i nejakú časť starca. Niečo sa zmenilo. Ako? Ako to, dofrasa, robí?

Zadívam sa na Jamesa, ktorý práve tíši posledné tóny.

„Koľko máte vlastne rokov?" spýtam sa ho zamyslene.

„Nie si drzá? Takáto otázka."

„Nebuďte dramatický, osemnásť to už zjavne nie je."

„Som možno trikrát taký starý ako ty."

„A trikrát taký protivný," neudržím svoj jazyk.

Starček sa prvýkrát usmeje a ja zamrznem pri vykladaní ovocia z tašky. Nikdy sa na mňa neusmial. Vyzerá ako iná osoba. Opäť mi to pripomenie Rhettov vplyv. Zbavím sa toho dnes? Alebo vôbec?

„Čo je vám vtipné?"

„Vieš, dievča... Pripomínaš mi niekoho." On je dnes dokonca aj komunikatívny?

„Super," pokračujem vo vykladaní. „A kde ten niekto bol, keď vám rozum vypovedal službu a skočili ste rybičku pod moje kolesá?"

Nosom sa zasmeje.

„Pýtaš sa, kde bola?" Pobavený nadvihne obočie. „Zomrela. Pred šiestimi rokmi," dopovie sucho a jeden kútik mu pri pohľade na môj zaskočený výraz ťahá nahor ešte viac.

Stíchnem, skrotnem, zastavím sa v pohybe, pretože musím premýšľať.

Toto je nové.

Väčšinou som to ja, ktorá takýmito odpoveďami privedie iných do rozpakov. Nevedia, čo povedať. Nevedia, či žartujem alebo hovorím pravdu. Zľaknú sa. Vždy ma ich reakcia naštve, nechcem, aby sa ma báli a chodili okolo mňa, akoby som mala lepru.

Je nezvyčajné, keď sa karta otočí a dáva mi šancu reagovať tak, ako by som si priala, aby reagovali iní na mňa. Aby pochopili, že nie som celok pozliepaný z črepín, ale nový tovar, pevný a silný, ktorý nepotrebuje opatrné zaobchádzanie.

Nadýchnem sa a stíšim hlas. „Tak si z nej viac neberte príklad," poviem úplne vážne a pokračujem vo vykladaní. V skutočnosti však tŕpnem, ako zareaguje.

Usmeje sa. Chápavo. Štýlom viem, že vieš.

A až vtedy to zbadám tiež. Alebo lepšie povedané pochopím tiež. Rovnaký odtieň emócie v jeho očiach. Posledná kvapka v pohári s názvom Rhett mal pravdu.

Vidíš v ňom seba.

Možno trikrát staršiu a protivnejšiu verziu, ale jeho duša je zlomená rovnakým spôsobom ako tá moja. Chýba z nej kúsok, ktorý mu vzal niekto do neba, a nám tu zostal ten horší –smútok. Vo fázach. Ten z našich úst vypúšťa vety, ktoré neznejú milo, no ak stretnete niekoho podobného... počujete vzájomné porozumenie.

Od začiatku som ho počula, ale nevnímala. Niekde hlboko v sebe som dokonca vedela, prečo starec chce tak urputne skoncovať so životom.

Najhorší druh bolesti je ten, ktorý nebolí. Ničí ma takou silou, až si prajem, aby to skončilo, aby ma zabil úplne.

Tiež stratil niekoho, koho z celej duše miloval a vnútorne umrel spolu s ním?

Nemôžem uveriť, že Rhett po celý čas videl aj toto a ja... nie. Stokrát horšie je ale zistenie, ktoré ma takmer zrazí z nôh ako prudký vietor v strede pokojného dňa.

Rhett rovnako vplýva aj na mňa.

Vidí to, čo nedokážem sama. Tá rovnica funguje asi takto - niečo poseriem, Rhett to zbadá, vytmaví mi to, cítim sa ako hlupaňa a snažím sa to napraviť, čo je... zlé.

Zlé, zlé, zlé.

Tak by to nemalo byť! Mala by som to vidieť hneď ja sama, lenže... nevidím. Ťažko sa mi to priznáva, ale Rhett mi proste otvára oči. Vidí to, čo nevidím ja a to je ďalší dôvod, prečo nad jeho ponukou neviem prestať premýšľať.

***

„Mrzí ma, že som včera ušla bez rozlúčenia, neber si to osobne." Je prvá veta, ktorou začnem rozhovor s Drewom. Venuje mi skúmavý pohľad a ja vynakladám všetko úsilie, aby som sa usmiala. Už ani neviem, ako sa tie svaly používajú. Ktovie, ako pri tom skutočne vyzerám?

Zdá sa ale, že fungujú. Drew mi úsmev opätuje a prikývne.

„Je to v pohode. Rhett mi písal, keď ťa videl odchádzať, a som rád, že si sa potom ozvala aj ty," opäť sa na mňa pozrie. Zaujímalo by ma, či vôbec tuší, že ma k tomu Rhett aj musel dokopať. A ešte ako! Kvôli tomu sa hanbím na Drewa čo i len hľadieť.

Kráčame vedľa seba, ale zrakom blúdim viac pred seba a do zeme. Neviem však striasť myšlienku, ako mu olivovo zelené tričko ladí k očiam. Ruky má zastrčené vo vreckách po kolená krátkych riflí a na nohách biele tenisky. Sluší mu to, ale dnes už nevidím ani náznak podoby s Chrisom, ktorý som videla včera.

Včera.

Stále úplne netuším, čo mu chcem povedať, iba viem, že niečo musím.

„Chcem ti povedať ešte niečo, Andrew." Zahryznem si do pery a zbieram v sebe guráž pozrieť mu konečne do očí. „Môžeme si sadnúť?" Ukážem na lavičku, okolo ktorej prechádzame.

„Jasné, sadnime si." Neváha a čaká, kým zaujmem miesto na lavičke ako prvá. Vyzerá trochu vystrašene, ale nie z toho, čo sa mu chystám povedať, skôr akoby si o mňa robil starosti. Je to sympatické, ale nepotrebné.

„Vieš, ja... Nie som typ, ktorý o sebe veľa hovorí, a toto je niečo, čo som dobrovoľne a nahlas nepovedala asi ešte nikomu," priznám sa, „ale mám pocit, že by si to o mne mal vedieť skôr než..."

Jeho obočie stúpne nahor, no neprerušuje ma a chápavo prikyvuje, aj keď vetu dokončím iba pohľadom.

Hovoriť o sebe s niekým cudzím, mimo zdravotníckeho okruhu, je ako definitívne potvrdenie toho, že mám problém, ktorý skutočne existuje, ktorý nie je iba výplodom mojej fantázie. Dobre, Rhett o ňom tiež vie, ale on to zistil – zbadal – sám, čo je pre mňa ľahšie. A navyše do zdravotníctva patrí.

Vystriem nohy pred seba a zopnuté ruky si založím medzi stehná v širokých rifliach.

„Totižto, môj posledný vzťah nemal práve šťastný koniec a odvtedy mám proste..." odvážim sa na neho pozrieť, „blok. Blok komunikovať a pustiť niekoho bližšie," vypľuvnem a neodvraciam sa. Náročky sa však vyhýbam slovu problém, pretože nechcem, aby videl iba ten, keď sa na mňa pozrie.

Nakloní sa dopredu a lakťami oprie o kolená. Ruky zopne spolu, ale hlavu má stále otočenú tak, aby zo mňa nespúšťal zrak. Je mi jasné, že si ten blok včera všimol, ale ďalej džentlmensky mlčí a dáva mi priestor dostať zo seba všetko, čo chcem.

„A nielen to. Nemám v sebe doriešené isté veci, ktoré ma ovplyvňujú a..." vyberám vhodné slovo mierené na dotyky, „obmedzujú pri nadväzovaní vzťahov?" skončím to otázkou, pretože vážne netuším, ako to lepšie naznačiť.

Tsknem frustrovaná zo seba samej.

„Jednoducho... Hovorím ti to preto, lebo nechcem, aby si si myslel, že niečo robíš zle ty, nerobíš, to ja... jednoducho potrebujem na sebe ešte trochu pracovať, kým dokážem s niekým plnohodnotne..." stopnem a zasa nemám slová. Tak si len vzdychnem. „Potrebujem čas a nechcem, aby si si moje, hm, miestami asi nečakané správanie, pripisoval za vinu."

To je asi všetko, čo som chcela povedať.

On s plnou vážnosťou prikyvuje a blúdi po mojej tvári očami hore-dole. Neviem posúdiť, či je to dobré alebo zlé znamenie.

„Vážim si, že si mi to povedala," prehovorí a usmeje sa. Má taký sladký, ale zato chlapský, nie chlapčenský, úsmev.

V tej chvíli, akoby mi spadol zo srdca balvan. Cítim sa lepšie. Ľahšie.

„Nebudem ti klamať, Alaine. Nečakal som, že sa mi budeš až tak páčiť, pretože to, čo o tebe hovoril Rhett-" V hlase mu začne zvoniť smiech.

„Rhett je idiot," skočím mu do reči a prekrúcam očami. Neviem to ovládať. Už mi fakt lezie na mozog, že Rhett je všade. V mojej hlave, ušiach, na očiach. Každý ho spomína, pripomína...

Zastavte to niekto!

„S tým súhlasím," so smiechom mi dá za pravdu, „ale je to aj môj najlepší kamoš a neviem, či vieš, ale Rhett sa v ľuďoch sakra dobre vyzná," pokračuje a mňa až pichne pri srdci, že to už nedokážem ani ja sama poprieť.

„Je síce pravda, že on sám je miestami stratený, ale s ľuďmi mu to fakticky ide," opäť sa zasmeje. „Preto som bol v totálnom šoku, keď mi povedal, že som sa pri bare pol hodinu bavil práve s tebou."

To je asi lichôtka. Musím skloniť hlavu a zahryznúť si do líca. Toto som už dlho nezažila.

Nepozeraj sa, Chris.

„Tentoraz bol vedľa. A to celkom dosť, pretože ty si prirodzená, na nič sa nehráš a páči sa mi, že máš vlastný názor, ktorý sa nebojíš povedať, no a úprimne, čím dlhšie sa na teba teraz dívam, tým menej sa mi chce prestať."

Do líc sa mi vleje totálna horúčava. Samu ma zaskočí, kde sa vo mne vzal ten dievčenský kúsok, čo ma núti horieť. Predsa som oň neprišla úplne?

„A..." stále nekončí. „Chápem ťa a chcem, aby si vedela, že som tu," doplní a urobí pauzu, ktorá akoby ma volala zodvihnúť k nemu opäť zrak. „A aj to, že sa nikam neponáhľam. Viem, že sa takmer nepoznáme, že sme spolu strávili asi iba tridsať minúť, ale odkedy som ťa zbadal v tom bare, mám pocit, že ťa chcem poznať. Akokoľvek."

„Mám to rovnako," reagujem s letmým úsmevom, ktorý mi opätuje.

„Takže kedykoľvek by si niečo potrebovala alebo sa chcela porozprávať, či len tak zabiť čas, som tu. Ak sa teda nestretneme len tak vo Phoenixe alebo inde tak, ako včera."

Bože na nebi, Andrew je presne taký, ako som čakala. Až mi je ľúto, že ja nie som taká, akú by si zaslúžil alebo minimálne pripravená takou byť.

„Ďakujem, budem na to myslieť," odpoviem a na chvíľu sme ticho. „Ehm, Andrew?"

Usmeje sa a mimikou ma vyzve k pokračovaniu. „Vadilo by, keby som ťa využila a potrebovala niečo hneď teraz?" Prižmúrim oko.

„Čokoľvek."

„Nehodíš ma k apartmánom? Mám auto v opravovni a fakticky sa mi nechce trepať metrom."

Zasmeje sa. Je dokonca rád, vidím to.

„Bude mi potešením."