"Will you take my hand?
We can make our stand"

(BANNERS - Start a Riot)

Nespím, aj keď sa snažím.

Dedo ma vystrašil na smrť. Abstinenčné príznaky? Nestačí, že je to chronický ufrflanec, ale aj alkoholik? Dočerta. Už predtým som bola zúfalá z toho, ako ho znovu navnadiť žiť, ale teraz? Po tom, čo mi povedal Rhett?

Okrem iného, čo mi ešte povedal... Neznášam, že vždy vie všetko lepšie, doriti.

Naozaj? Nepadol ti náhodou útek vhod?

Drew.

Prišla som do Houstonu a vedela, že mojou najväčšou výzvou bude opäť sa zamilovať. Chris by nechcel, aby som zostala sama, viem to, a Drew... Akoby sa mi sám Chris snažil naznačiť, že už je vhodný čas. Akoby mi ho schválil.

Snažil si sa o to, Chris? Ak áno, tak prepáč. Posrala som to. Ak nie, aj tak prepáč, posrala som to detto.

Neviem, ako nadviažem normálny vzťah, keď beriem nohy na plecia, len čo sa ma Drew letmo dotkne. Panebože! Ako nejaká nepoškvrnená panna! Čo zďaleka nie som.

Pred Chrisom som mala veľa krátkodobých vzťahov, flirtovala až-až, lenže vtedy som nebola... Bola som proste usmievavá Blue, nie sarkastická Alaine.

A sarkastická Alaine jednoducho nevie flirtovať.

Chcela by, ale nevie. Normálni ľudia proste prídu, prehodia pár slov, vymenia pár komplimentov a odchádzajú s vymeneným číslom a dohodnutým rande, ale čo som urobila ja? Bola taká ironická, ako je len ľudsky možné s tým, že som vlastne iba zisťovala, či to vôbec dokáže zvládnuť.

Drew sa držal statočne, ale potom ten dotyk a ja... Ten som nezvládla ja. Položím si dlaň na čelo, privriem oči a pod ťažobou výčitiek začujem v hlave Chrisov sladký smiech.

„Len sa bav, ty škodoradostník," zašepkám.

Hneď na to ma vyruší buchnutie vchodových dverí.

Čo je to? Myslela som, že sú doma už všetci. Búchalo to v byte aj hodinku a pol odvtedy, čo som prišla ja, ale očividne to nebolo všetko.

„Krásne voniaš." Počujem hlas svojej spolubývajúcej, keď ju do bytu musím doniesť doslova na rukách, zatiaľ čo mi oňucháva krk. „Páčiš sa mi, Rhett. Vieš koľkokrát som si predstavovala, aby si-"

...bola ticho!

Prečo nemôže byť aspoň chvíľu ticho?

„Ššš," utíšim ju. Nechcem to počuť a myslím, že ani ona to nechcela povedať po tom, čo som jej dnes naznačil, že medzi nami nikdy nič nebude, ale promile proste neovládneš. Tiež som to zažil. A aj mi stačilo.

Normálne Claire prajem, aby si nepamätala, čo mi tu vraví, a ušetrili sme si trápnu atmosféru. Keď sa mi podarí zavrieť vchodové dvere a  nemotorne ju vyzuť z lodičiek, v byte je už ticho. Tí traja zrejme zaspali pri prvom dotyku s posteľou.

Claire držím okolo pása a ona sa o mňa opiera jednou pažou natiahnutou vysoko cez moje plecia. Aj to sa musím krčiť, aby dočiahla. Odrazu, akoby nabrala druhý dych, ma schytí za ruku a po pamäti ťahá k našim izbám. Teda svojej izbe.

Claire, prečo to komplikuješ?

Nemé prosím adresujem kamsi do neba. Nechcem jej zas opakovať, že medzi nami nič nebude. Práve kvôli tomu sa dnes takto opila, čo by urobila teraz? Nechcem riskovať, že ju tu nedajbože rozplačem, tak sa jej ťahaniu nevzpieram. Prejdeme kuchyňou k dverám Clairinej izby. Otvorí ich, ani sa neobhliadne, čo na to moja mimika.

„Claire," vtedy sa už ozvem a na prahu jej dverí zapriem. Ďalej so mnou nepohne. Otočí sa v momente, čo ucíti odpor, a je prekvapená.

„Prečo nechceš...?" šepká. „Nepáčim sa ti? Čo je zlé, Rhett? Myslela som, že-"

Vzdychnem si. Čo jej mám povedať?

Možno keby som sa opil, táto otázka by bola pochovaná niekde s mojím kámom hlboko v Claire, ale ja som nepil už dlho, a presne toto je dôvod. Moje zábrany ponorené v alkohole sú ako papierové steny. Stačí fúknuť a som po uši v problémoch a troskách.

„Si opitá, Claire!" diplomaticky sa vyhnem otázke, ktorú mi dala.

„Rheeett!" teraz nešepká. Zakňučí moje meno zúfalo, takmer plačlivo ako dieťa, čo nedosiahlo svoje.

Prosím, len neplač! Neplač.

Hodí sa mi okolo krku tak prudko, že nečakám celú jej váhu a trochu zaspätkujem späť do chodby. Pätou kopnem o stenu.

Ja som sa nezobul?

Úder je celkom hlasno počuť. Modlím sa, nech sa nikto nezobudí. Nepotrebujem, aby videli, čo tu s Claire vyvádzam, lenže asi je neskoro. Zdá sa mi, že počujem chôdzu.

„Prečo si taký dokonalý, Rhett? Hm? Nechápem, ako môžeš," Claire si zase ukradne moju pozornosť. Hladí ma dlaňou po líci a už vôbec nešepká. Panebože.

Skôr než si pustí jazyk na maratón, ako to dokáže len ona, ju musím umlčať, lenže ak z nej stiahnem, čo i len jednu ruku, spadne. A to bude stokrát horší treskot. Napadne mi pobozkať ju, ale to hneď zavrhnem. Zbytočné komplikácie.

Premýšľanie mi trvá príliš dlho a ja periférne zachytím, že sa na Seninej izbe pootvorili dvere a oči mi spočinú na maličkej špáre. Okamžite zas zavrie.

Skvelé.

Schytím Claire za pás, trochu ju nadvihnem spod zeme, veď aj tak sa nebráni, pretože mi o chvíľu zaspí rovno na ramene. Vojdem s ňou do jej izby a položím ju na posteľ. Pár sekúnd čosi máta o tom, že s ňou mám zostať, až jej hatlaniny napokon utíchnu.

Konečne.

Trochu váham, či ju mám vyzliecť, ale nie. Nebudem sa pokúšať. Načo? Iba ju uložím do stabilizovanej polohy a prikryjem. V byte je už hrobové ticho. Sám sa vyzujem a topánky v ruke nesiem čo najtichšie na chodbu. Hneď pri chodbe je kúpeľňa, tak sa rýchlo osprchujem. Obtočený v uteráku mierim do svojej izby a premýšľam nad Madison.

Nenapísala mi, ale urobila niečo iné - zverejnila na Instagrame príspevok. Tieňová silueta jej tela na stene! Čiernobiela. A v popise? Emotikon darčeka. Prekliatych päť minút pred polnocou. Päť minút pred piatou ráno na Islande! Kto vtedy zverejňuje instagramové príspevky? Pre koho, ak nie pre mňa, je toto, dopekla, určené?

Bijú sa vo mne dva pocity.

Radosť, že na mňa myslí očividne viac, než som si myslel, a neskutočná zúrivosť, že so mnou začína hrať hru, ktorá tu už raz bola. Ibaže tentoraz je to ona, kto skúša, či sa jej ozvem prvý, pričom ani netuší, ako sakramentsky blízko a zároveň ďaleko k tomu mám.

Bola by to obrovská chyba, krok späť, pretože toto jediné čakám ja od nej. Musí sa ozvať prvá a ja musím mať istotu, že som ju neovplyvnil. To je celá pointa, ale keď sa chystá v tomto mučení zaživa pokračovať...

Neviem, čo urobím.

„Panebože! Zasa ty? To ma špehuješ?"

Hlas v kuchyni ma prinúti zastaviť na mieste. Znie preľaknuto, ale v skutočnosti som si skoro cvrkol ja, dopekla!

„Ja teba? Ty si tá, čo sliedi." Dýcham tak, aby nevidela, ako som sa zľakol.

„Nesliedim."

„Takže to neboli tvoje oči, čo ma pred pár minútami pozorovali na chodbe spolu s Claire." 

Prejde pár sekúnd, kým vydýchne vzduch, čo zhltla od prekvapenia, a nájde slová.

„No prepáč, ale tentoraz ste neflirtovali práve najtichšie." Radšej by si odrezala jazyk, než by mala priznať, že skutočne sliedila.

Pousmejem sa a vystúpim trochu bližšie k nej, kde prítmie bytu rozjasňuje aspoň pásik svetla spod linky.

Opäť stará známa Seni. Nenamaľovaná, strapatá, s tou smiešnom Čikoritou na sebe. Aj keď nemám pocit, aby ju moja nahota v tieni nejako rozptyľovala, osušku obtočenú okolo pása si radšej utiahnem silnejšie. To, čo by zbadala, keby mi náhodou spadla, by nás už rozptýlilo oboch. V duchu sa nad tou predstavou musím zasmiať.

Potlačím grotesku do úzadia a sadnem si za kuchynský ostrovček, za ktorým stojí. Musím byť vážny, dnes už som prepásol jednu šancu, druhú si nenechám ujsť.

„To by ma zaujímalo, ako si prišla na to, že flirtuje-me?"

„Ehm, fakt neviem. Počul si už o vecičkách zvaných oči? Máš ich-"

„Neviem, prečo som si myslel, že už budeš milšia."

„Si prehnaný slniečkár, možno preto."

Zachechcem sa. „Len aby bolo jasné, Čikorita, ja s Claire neflirtujem a nikdy som sa o to zámerne nesnažil. To ona flirtuje so mnou, ak si si stále nevšimla."

„Tak si zrejme neuvedomuješ, že to nemusí byť jednoznačné aj pre ňu. Mala by si sa mať viac rada, Barbie," napodobní môj hrubý hlas.

Popravde, práve dnes som zistil, že som si to skutočne dobre neuvedomoval, ale to ju nemusí zaujímať. Sústredím sa na môj plán.

„To je podľa teba flirtovanie?" Rozosmejem sa. „Ó, Čiki, chúďatko, flirtoval už s tebou vôbec niekto?"

Porazene mlčí a určite veľmi dobre vie, kam tým mierim.

Dnes sa tejto samodeštrukčnej úlohy – flirtovať s ňou - chopil môj najlepší kamoš a neskončil práve najlepšie. Výsledok? Rozdrvený ako keksík v cheesecake-u.

„Tak, kde to viazne, Seni? Dobrák ako Drew si zaslúžil viac než zbabelý útek, nemyslíš?" Ani keď som jej skutočne poslal jeho číslo, neozvala sa mu. „Žeby bývalý, ktorý ťa škaredo podviedol a ty máš z toho traumu? To by vysvetľovalo tú tvoju počiatočnú pasívnu agresivitu voči mne a aj tie tvoje útekzväzniceShawshank sklony, čo zahájiš vždy, keď sa k tebe niekto snaží priblížiť."

Neviem, či sa mi to zdalo alebo vážne zavrčala? Zrazu urobí krok bližšie k pultu, ktorý nás delí, capne rozprestretú dlaň rovno predo mňa a pozrie sa mi pritom do očí tak, ako to robia policajti na výsluchoch, ak chcú niekoho zastrašiť.

„Nech sa páči, tvoj nos, našla som ho strčený v mojich veciach." Naozaj vrčí. S tým metrom šesťdesiat niečo, čo má, to pôsobí pekne komicky. Nedokážem sa kontrolovať, ujde mi smiech.

„Zase bojujeme?"

„Počuj... To, že sme uzavreli mier, neznamená, že sme priatelia. Nebudem odpovedať ani si pred tebou  vylievať dušu," vyhŕkne úplne bez emócie. V kútiku duše sa bavím ďalej, ale v inom kútiku začínam byť vďačný, že medzi nami ten pult vôbec je, pretože ja ešte nekončím. Koledujem si o poriadny úder, ak by, samozrejme, s tými mini končatinami dočiahla až sem.

„Ale možno by ti to prospelo. Videl som, ako na Drewa hľadíš, máš záujem, no napriek tomu utekáš. Nevieš, ako na to. Čoho sa bojíš? S čím máš problém?"

Znova mlčí. Tak už neváham a dám sa na vec. „Ak by si chcela, mohol by som ti pomôcť. A nemyslím len s Drewom, ale aj s..." hľadám vhodné slovo, pretože jej alarmujúci výraz ma varuje, aby som bol vo voľbe výnimočne opatrný, „baktériami? Väčšine pacientov prospieva, ak majú niekoho, kto ich smeruje a-"

„Ja nie som tvoj pacient!" vyletí na mňa, až sa vystriem ako pravítko.

Fúha.

V rovnaký okamih, ako mňa prekvapí reakcia vlastného tela, si ona uvedomí, že je hlboká noc a musíme byť tichšie. Stiahne dlaň z pultu a ďalej iba šepká: „Je to jasné? To, že sa hrabeš ľuďom v hlavách, neznamená, že ťa aj ja pustím do tej svojej. Nič o mne nevieš."

Keby len vedela!

Nebude to s ňou ľahké. Svoje územie si stráži, akoby bola armádou, nie jediným vojakom. Musím sa k nej nejako prebojovať. Tak poďme na to – na rovinu.

„Neviem? Čítal som tvoj notes." Tamtaradá. Najväčšia bomba pristáva o tri, dva...

„Čože si?" neverí. Počujem kolieska v jej hlave, pracujúce na význame tej vety.

„Nie celý. Iba prvú vetu, potom som ho zavrel."

S otvorenými ústami na mňa neveriaco zíza. Zbavená slov.

„Vedel by som ti pomôcť. Čo môžeš stratiť, ha?"

Krútiac hlavou si odfrkne a zvrtne sa na odchod.

„Zase utekáš, Popoluška? Tá v tom bola expertka," prehovorím skôr, než stihne dokončiť prvý krok. Už to v nej vrie, a keď na mňa vrhne pohľad teraz, horia v ňom divoké plamene. Budem to pokladať aspoň za nejaké svetlo v tme, v ktorej sa skrýva.

„No tak... povedz mi to, Seni. Povedz mi, čo máš za problém, a ja ti skúsim pomôcť."

„Daj mi pokoj, Rhett. Prečo sa vôbec snažíš? O čo ti ide? Nechcem tvoju pomoc."

„Ani starec určite nechcel tvoju a ty si to nechápala, či sa mýlim?"

Zarazí sa a na chvíľu je ticho.

„Porovnávaš neporovnateľné. On pomoc potrebuje, ja si viem poradiť aj sama."

„Poradíš si sama?" vysmejem ju. „Nehovoril ti náhodou presne to isté aj on? A aha, predsa si pri ňom zostala, i keď vás nič nespája. Teda moment... možno okrem jednej veci, že?"

Zamrzne a napäto čaká, čo poviem.

„Piata fáza, Seni. Obaja blúdite v piatej fáze smútku a nehovor mi, že nevieš, čo to znamená."

Pery pritlačí k sebe a s hlbokým nádychom sa jej telo zachveje.

„Myslíš si, že vieš, čo prežíva, keď si zažila rovnaké zúfalstvo. Možno máš dokonca pocit, že ty si ho prekonala a navrávaš si, že s tým môžeš pomôcť aj jemu, alebo že si môžete pomôcť navzájom. To je dôvod, prečo sa o neho stále staráš. Vidíš v ňom seba."

Jej výraz sa veľmi nemení, ale chvíľu váham, či mám pokračovať, pretože sa mi zdá, že od toho veľkého nádychu ešte vôbec nevydýchla. Potom sa však dostaví. Výdych a s ním i porážka v jej očiach. Vie to. Vie, že mám pravdu. Iba ju možno doteraz nevidela.

„Chápem ťa!" zahájim chápavú taktiku, nech mi neujde. ,,Lenže... Jimmiemu nepomôžeš s tým, čo ešte sama nemáš úplne doriešené, nemyslíš? Môžeš ho zbaviť samodeštrukčných myšlienok a môžeš mu rozumieť, ale ak ste v svojom procese smútenia obaja narazili na bod, kedy ste jediné východisko hľadali v tom najzúfalejšom možnom riešení, znamená to iba-"

„No počkať, o čom to, dofrasa, rozprávaš?" pýta sa, ale vie odpoveď. ,,Odkiaľ by si..." odmlčí sa, keď stlačím pery k sebe. Už tuší.

„Počul som vašu konverzáciu v jeho izbe pred pár dňami."

Vydá neveriaci ston. „No tak to je skvelé. Nielen môj notes, ale aj-"

„Počula si už o tom, že pomoc potrebujú najmä tí, ktorí ju odmietajú? Ste to vy dvaja, Seni. Ani jeden z vás dvoch svoj smútok bez pomoci neprekoná a najmä ty to niekde v hĺbke svojej duše veľmi dobre vieš."

V tom momente sa jej výraz zmení. Kým dovtedy som na nej videl, že mám vo všetkom pravdu, teraz sa niečo zmenilo. Zadrží dych, akoby som ju niečím bodol. Netrvá to však dlho.

„Myslíš si, že keď prečítaš jednu vetu z môjho notesu a počúvaš za dverami cudzie konverzácie, vieš o mne všetko? Že keď si prišiel na to, že smúti aj James, tak padnem na zadok z toho, aký si pozorovateľ? Ak áno, tak sa preber. Nie si." Opäť sa pohne a mieri preč.

Tak to nie, nenechám ju odísť. Som príliš blízko.

Rýchlo vstanem a načiahnem sa za ňou, keď prechádza okolo pultu. Skoro mi spadne uterák, keď jej jednou rukou chytím predlaktie a druhou si pridržím uterák na boku. Viem, čo som urobil a že som prekročil hranicu.

Úplne sa zhrozí a v očiach, ktoré v priebehu milisekúnd preskočia medzi oboma mojimi rukami, má strach. Zlostne sa mi vytrhne.

„Ne-do-tý-kaj sa ma," pretlačí medzi zuby. Strach jej ostáva uväznený iba v pohľade, ale v hlase a slovách, ho hľadám márne. Varuje ma. „Nikdy viac. Chápeš?" Celá sa trasie, kým na mňa s pomalým dôrazom na každom slove bojovne vrčí.

Prehrabávam sa v lesku jej očí tak dlho, ako mi dovolí. Vždy, keď ma pustí do svojho sveta, skúšam hľadať, ale zároveň nič nevidím, pretože je všade poondiata tma. Nekonečná tma. Ona proste nesvieti. Zahaľuje sa pred votrelcami, ako som ja, v čierno-čiernej, v útekoch, v nedostatku otázok i odpovedí a nedovolí mi vidieť, čo skutočne skrýva. Nikomu. Tak mi nezostáva nič iné, iba jej nedať pokoj, striehnuť, možno aj špehovať a najmä hádať. Naslepo.

Cestu preč jej zatarasím vlastným telom.

„Smútok a dotyky. Máš problém aj s dotykmi." Alaine prehltne, keď to skonštatujem. „Súvisí to spolu, že áno?" Uvedomujem si, ako veľmi zraniteľnou ju práve robím. Už dosť dlho.

„Gratulujem. Rovno nech ti udelia titul," ale ona sa nedá. „Akurát mňa z tej ceremónie vynechaj, mám v pláne dôležitejšie veci. Takže ak dovolíš, idem spať."

Nedovolím. Už ju takmer mám. Zároveň mi potvrdila, že to je presne bod, kde by som mal začať, ak by moju pomoc prijala. Dotyky.

„Nie, Seni. Iba sa s tebou bavím na rovinu, prečo v kuse utekáš? Chceš takto žiť večne? Pretože nemusí ísť len o teba. Drewovi sa fakt páčiš, ale ak vieš, že mu to nedokážeš naplno opätovať, nezahrávaj sa s ním a povedz mu to na rovinu. Jedno sklamanie nedávno zažil, nepotrebuje ďalšie."

„A čo si ty? Jeho hovorca? Nechaj ma už, naozaj. Viem najlepšie, čo robím."

„Skutočne? A ako chceš s niekým nadviazať vzťah bez dotykov? Pretože ja vidím, že chceš, že sa snažíš, a ono to k tomu patrí. Alebo budeš utekať vždy, keď sa k tebe niekto pokúsi priblížiť? Je skvelé, že bojuješ, ale keď zlyhávaš, asi niekde robíš chybu. Stačí si to priznať, je to normálna vec, inak svojou tvrdohlavosťou neublížiš iba sebe, ale aj Drewovi. A to nechceš, či áno?"

„Neskúšaj na mňa tie tvoje psychologické finty, Rhett. Nie je to tvoja vec."

„Jáj. Ale keď si si myslela, že ja podvádzam svoju priateľku, ktorá mimochodom neexistuje, tak to tvoja vec bola. Kde je rozdiel?"

Ticho. Zase nemá slová a len krúti hlavou a špičkou jazyka sa v kútiku dotkne hornej pery.

„Máš dve možnosti. Buď svoj problém Drewovi na rovinu vysvetli, aby sa neobviňoval z toho, čo robí zle, alebo ho, doriti, nenechávaj trápiť sa tým. Nemotaj mu hlavu, kým si nedáš do poriadku tú svoju. Pretože tam to celé začína. U teba."

„Ty si fakt myslíš, že to, kurva, neviem?" vyletí na mňa a s ňou aj moje obočie.

Vedieť, ako znie nadávka z úst dievčaťa, ako je ona, je ako nájsť putá v šuplíku mojej mamy. Na jednej strane som totálne v pozore a na druhej sa strašne kontrolujem, aby som sa neškeril a zamlčal asi päť poznámok, ktoré ma práve šteklia na jazyku.

Priznávam, že toto bol od začiatku môj cieľ. Chcel som ju vyprovokovať a dostať z nej nahú pravdu tak, ako sa mi to podarilo prvýkrát v jej izbe, ale takú prudkosť som akosi nečakal.

Keď si aj ona uvedomí, čo vypustila, zase stíši hlas, stlačí pery k sebe a snaží sa upokojiť. Zapisujem si – Seni je výbušná.

„Niečo ti poviem a nebudem to nikdy opakovať. Je mi jedno, čo si v mojom notese prečítal, čo si počul a čo si myslíš, že si sa dozvedel, pretože by si bol aj tak iba štvrtý. Počuješ? Štvrtý! Vystriedala som troch terapeutov. Všetkým som ochotne rozpovedala, čo sa mi stalo, dookola odpovedala na otázky prečo, prečo, prečo, a nikto z nich ma neposunul viac, než ja sama vlastným odhodlaním. Ak si teda myslíš, že ty by si bol iný, tak-"

„Bol by som iný," skočím jej do reči. Neuhýbam pohľadom, tvrdo bojujem za svoje presvedčenie, aby aspoň trochu nahlodalo aj ju.

„Jasné,"  iba si posmešne odfrkne.

Čo sa vôbec čudujem? Nepozná ma. Nevie, ako pracujem, nepozná moje výsledky a čo je najpodstatnejšie - neverí mi.

„Navyše, prečo by si to vôbec robil? Prečo sa tak snažíš? Veď ma neznášaš."

„Možno mám príliš dobré srdce."

„Ha-ha. A ja žeriem seno. Myslím, že si obaja vieme predstaviť čas v lepšej spoločnosti."

„Ho-ho. Hovor o svojej spoločnosti, tá moja nie je taká zlá," odľahčím iba preto, že napätie, ktoré sme vytvorili, je už príliš nafúknuté, ale bez účinku na druhej strane. Snaha bola.

„Vážne, Rhett. Prečo? Daj mi dobrý dôvod a možno ti venujem aspoň sekundu úvahy."

Budem to brať ako progres a okamžite sa chytím príležitosti. Tuho premýšľam nad formuláciou slov tak, aby som nevyznel ako totálny sebec a zároveň neklamal. Pravdu by sa dozvedela tak či tak.

„Môžeme si pomôcť navzájom. Bude to taká výmena. Niečo za niečo."

„Ja mám pomôcť tebe?" Zašermuje medzi nami prstom. „Ako, preboha?" Pochybuje.

Zhlboka sa nadýchnem. Zrazu mi ten pult medzi nami chýba. Mám trochu obavy, ako to vezme, ale ak je skutočne taká vyspelá, ako sa tvári a ako spomenul Drew, mohlo by ju to nalomiť.

„Päť fáz smútku. Téma mojej záverečnej práce, ktorú si mi vnukla ty, a ja ťa teraz tak trochu potrebujem kvôli praktickej časti. Teba aj Jimmieho."

Nepovie nič. Iba na mňa ešte chvíľu zíza, akoby som sa zbláznil. Potom pokrúti hlavou, skloní ju a ja viem, že chce, aby som ustúpil nabok a uvoľnil jej cestu, aby mohla prejsť.  Tentoraz jej to aj dovolím.

Nepovedala nie, čo môže znamenať áno. Ona sama si musí uvedomiť, že pred sebou samou nikdy neujde. Dám jej ten čas.

Troška drsná kapitola a asi zatiaľ najdlhšia 😂budem happy za každú reakšn ❤️