"And I can be your lucky penny
You can be my four leaf clover
Starting over"

(Chris Stapleton - Starting Over)

Trochu sa zarazím, aj ona tak vyzerá. Hľadal som ju už skôr, Tyler a Logan mi povedali, že prišla, ale Seni akoby sa prepadla pod zem. Ani ma neprekvapuje, že ju nájdem práve tu. Tento balkón je dokonalá skrýša pre milovníkov ľudí ako je ona.

Skontrolujem mobil. Desať minút do polnoci a stále žiadna správa od Mads. Chcel som sa symbolicky trochu opustiť a pospomínať tu predtým, než definitívne odhodím do koša nádej, ktorú v sebe nosím, no najprv to urobím s nevraživosťou medzi mnou a Seni.

Spravím posledný krok schodmi, podídem k nej a v dostatočnej vzdialenosti sa lakťami opriem o zábradlie hneď vedľa. Nepozerám na ňu, ale pod balkón, no aj tak viem, že stojí na mieste tak, ako som ju prichytil, a napäto ma sleduje.

Čakám, čo urobí, keď odmrzne. Som pripravený na hocičo.

Zastaviť ju, keď bude chcieť ujsť, aj byť na ňu milý, keď na mňa vypľuvne nejakú narážku, len aby sme to konečne urovnali. Prekvapí, keď si iba povzdychne, uvoľní plecia a oprie sa o zábradlie po mojej pravici. V tej chvíli mám pocit, akoby sama celý večer čakala na moment, kedy sa stretneme a skončíme túto nezmyselnú vojnu.

Mlčky chvíľu pozeráme na tancujúci dav pod nami.

„Prečo netancuješ?" prehovorí prvá. Dokonca otázkou. Dobrou.

„Nie je s kým."

Nie je tu Mads.

„Ale prosím ťa, tam dole nevidím jednu, ale minimálne tri ochotné adeptky, ktoré celý večer čakajú iba na to, aby si ich vzal tancovať." V jej hlase neznie výsmech, zapáranie ani dehonestujúca urážka. Naozaj sa snaží normálne sa so mnou baviť?

Otočím k nej hlavu a v rovnakú chvíľu sa stretnem s jej pohľadom.

Neviem, či sa mi zdá alebo je iná. Nielen tým, že hovorí a ja nepočujem v jej hlase brúsenie nožov, ale inak aj vyzerá. Má výraznejšie oči. Je síce prítmie, ale prvýkrát si všimnem, aké sú tmavé a... čo ja viem? Hlboké aj... hravé? Akoby som sa díval do jazera, ktoré nemá dno, ale na nedotknutej hladine sa leskne milión ligotavých iskier. 

Odtrhnem od nej zrak k hodinkám na zápästí. Sedem minút.

„To je asi najdlhšia veta, ktorú si mi povedala. Pokúšaš sa ich predbehnúť?" Zase sa sústredím na parket.

„Samozrejme. Vieš, ako neskonale rada trávim čas v tvojej prítomnosti." Z tónu počuť, ako sa jej kútik krúti do úškrnu, ale nechce sa mi tomu uveriť.

Musím sa na ňu zase obrátiť a preskúmať, či ma skutočne neklame sluch ani mozog. Keď na vlastné oči jej úškrn zbadám, som prekvapený znova. Žartuje so mnou!

„Neboj sa, je to vzájomné, Seni," celkom potešene sa pridám. Žeby mal Logan pravdu? Dokáže byť vtipná? Lebo toto sa k tomu podozrivo približuje. Dokonca ironicky vtipná!

„Tak prečo netancuješ?"

„Si zrazu nejaká zvedavá."

„Iba sa ťa snažím spoznať predtým, než mylne usúdim, že tancuješ ako dedko s artritídou, a práve to sa tým snažíš ukryť."

„Vtipné, Seni, ale hovor o sebe. Skupinu seniorov tu tuším reprezentuješ iba ty," vrátim jej.

Zabodne do mňa ľadový pohľad, ale keď sa na ňu usmejem, premáha sa, aby to neurobila tiež. Kde som sa to ocitol? Je to stále Zem?

„Prečo netancuješ ty?"

„Nie je s kým," s ofrknutím opakuje po mne.

Cez nos sa zasmejem.

„Keď ti chýba spoločnosť teplých mužských rúk, stačí povedať, mám tu veľa ochotných kamošov. Niekoho ti zoženieme." Žmurknem na ňu a len tak zo žartu uvažujem, koho by som jej doprial.

Takého masochistu asi ani nepoznám. Všetci moji známi, a vlastne, všetci muži, si strážia svoje ego, a ona by ho bola schopná rozmrviť na drobné ako keksík do cheescake-u, no ktovie? Možno je dobrá kuchárka a konečný výtvor by napokon chutil obom.

„Veľkorysá ponuka, ale narodeniny máš ty." Zo svojej koženej brašne vytiahnem jeho darček a podám mu ho. „Všetko najlepšie."

Obočie mu vystrelí takmer do stropu, keď zbadá jeho vlastnú mini basketbalku, ktorú som mu pred pár dňami vzala, no dobre, ukradla, a stále nevrátila, previazanú malou červenou mašľou. Neveriacky krúti hlavou a usmieva tak, až sa mu pery nemôžu ani viac napnúť.

„Snažíš sa mi ospravedlniť, Seni?" Zaostrí na mňa zrak.

„Tak trochu?" Privriem jedno oko.

„Vieš ale, že sa na ospravedlnenie používa jedno konkrétne slovo?"

„Čo máš s tými slovami?"

„Akými?"

„Prestaň ma skúšať."

„Neskúšam ťa. Ja s tými slovami nemám nič, ale ty máš. Nazýva sa to problém."

A je to tu. My dvaja proste nemôžeme komunikovať dlhšie než päť minút bez toho, aby sa to nezvrtlo do smečov.

„Tak pozri, nemal by si ako budúci psychológ-"

„Psychiater," opraví ma.

„Okej, okej. Nemal by si ako terapeut," aj tak použijem svoje, „vedieť, že ospravedlnenie pre niektorých ľudí nebýva jednoduché? Že by sa mala oceniť už len samotná snaha? Pretože ja sa tu, sakra, snažím, dobre? A k tým ľuďom patrím, takže ak ti záleží na nejakej poondiatej formulke, tak si ju môžeš-"

„Pozri, nechcem sa už s tebou ďalej hádať," zastaví ma s vážnym pohľadom.

„To sme dvaja."

Potom sa ku mne otočí celým telom a prevezme si basketbalku. Jedným lakťom však stále ostáva opretý o zábradlie. „Takže mier?" navrhne.

Uf. Zrazu mi nepripadá taký hrozný, práve naopak. Otočím sa mu tvárou a myknem plecom, že asi áno, no keď si basketbalku strčí pod pažu a naťahuje ku mne dlaň, aby sme dohodu spečatili, ja obe svoje ruky odtiahnem z jeho dosahu a založím si ich za chrbát.

Pochopí a zasmeje sa. „Jaj, zabudol som. Baktérie."

To slovo.

Baktérie.

Prižmúri pri ňom oči a zvýrazní ho štýlom, akoby veľmi dobre vedel, že o žiadne baktérie vôbec nejde, nikdy nešlo, a venuje mi pohľad, ktorý je...

Ako prvý raz!

Takto sa na mňa díval, keď sme sa zoznámili. Klopal na dvere a čakal, či otvorím. Číhal na moment, kedy ma zachytí aspoň v poodchýlených dverách a môže zanalyzovať každý detail miesta, kde sa skrývam a zbadať, čo vlastne skrývam.

Chcem sa upokojiť a nedať najavo, ako ma tým desí. Mám jediné šťastie, že tlkot srdca nemôže len tak počuť, pretože vtedy by som bola jasná. Nechápem, že kým ostatným kreslí na tvárach úsmev, u mňa vyvoláva pocit takého obrovského ohrozenia, narušenia mojej bezpečnosti, s akým som už dlho nezápasila.

A pritom mojím zámerom nie je ani spriateliť sa s ním, myslím, že ani on po tom extra netúži, chceme iba jednoduchý mier, vzájomnú koexistenciu, ale ja mám aj tak pocit, akoby sa ma snažil dotýkať či vyzvedať veci, o ktorých nechcem hovoriť. Napriek tomu, že on nič z toho reálne nerobí, vzbudzuje vo mne reakciu, akoby sa mu podarilo všetko naraz znásobené stami.

Je to preto, že študuje ľudskú myseľ? Že pozná reč tela? Vie, čo hovorí moja mimika a všetky tie neverbálne prejavy? Alebo si to iba namýšľam?

Nech je to hocijako, mám chuť zvracať.

„Mier," vydolujem zo seba s prikývnutím, na čo sa usmeje, preruší očný kontakt a z vrecka riflí vytiahne mobil. Keď rozsvieti displej, mám pocit, akoby prestal dýchať.

Ústa mu ostanú pootvorené a pripadá mi, že už ani nevníma svet okolo seba, kým prstami pláva po displeji. Som rada, pretože ja sa kvôli tomu blbému pohľadu snažím iba ticho hltať sliny, čo nemám. Dúfam, že si nevšimol, čo sa mu práve podarilo. Ďalší pohľad neznesiem. Našťastie je pohltený mobilom, tak využijem príležitosť a bez slova mierim rovno preč z tohto baru.

Misiu som splnila.

So sklonenou hlavou prekĺznem popri toaletách k východu, no keď začujem niečo známe, musím zastať. Niekto si píska a ja poznám tú melódiu. Moje nohy prestanú pracovať. Zastavím tesne za dverami pánskych toaliet a ani sa nehnem. Iba počúvam.

Chris.

Dvere sa zrazu rozletia a z nich vyjde Chrisova košeľa.

Počkať, Chrisova košeľa?

Nič iné si nevšimnem. Moje srdce zostáva stiahnuté ešte viac než pred chvíľou pri Rhettovi a nahromadenú krv na chvíľu zabudne dodať celému telu. Tentoraz to však nie je kvôli strachu, ale šťastiu. Ak dostanem ešte jeden podobný vnem, do ďalšej sekundy skolabujem.

Lenže keď sa môj pohľad zodvihne vyššie, viem, že sa žiadny zázrak nekoná. Nedívam sa do Chrisových modrých očí. Tieto sú svetlohnedé, pofŕkané špinavo blonďavou farbou a padajú blondiakovi do tváre. Ústa má ešte stále skrútené do úzkeho „o", ktoré už prestalo pískať.

„Hľadáš dámske?" prihovorí sa mi a palcom ponad plece pohodí vedľa. Neviem spustiť oči z jeho košele a v hlave mi stále hrá melódia, ktorú si pískal. Čo je to za blbú náhodu?

„Ahm," hľadám slová. „Nie."

„Tak-"

„Vlastne áno." Zmením názor a stopnem, čo chcel povedať. „Nie." Sama neviem, čo chcem povedať.

Aj on je zo mňa zmätený.

Ach, bože. Spamätaj sa, Blue.

„Pískal si si." Konečne prejdem k veci.

„Á-no?" vysloví ťahavo, pričom pomaly a pochybovačne na mňa zúži obočie. Pripadá mu divné, že sa na to pýtam. Mám sa mu diviť?

„Čo to bolo? Odkiaľ to poznáš? Tú melódiu."

Melódiu, ktorú si Chris hmkal stále, keď umýval riad. Nikdy som sa nespýtala, čo je to a odkedy je preč, nikdy viac som ju nepočula, ale viem ju zahmkať či zapískať spamäti doteraz.

Zamyslí sa. „To je celkom zaujímavý príbeh, môžem ti ho porozprávať pri bare... ak máš čas?" Mykne plecami a usmeje sa na mňa. Jemne, ale zároveň rozpačito, akoby som ho dostala a jemu sa to páčilo.

Pravda je, že on dostal mňa. Lenže to, či sa to páči mne, je príliš otázne. Permanentné prázdno vo mne cítim ďalej, ale prvýkrát ním niekto trochu pohne.

Niečo mi vraví, že tento mladík nie je iba univerzitným študentom, ktorými sa to tu hemží. Nie je to ani Chris, veď ako by mohol byť? Ale pripomína mi ho tak veľmi, až je mi nejako prirodzene blízky.

Nie je to výzorom, ani len tou košeľou. Vlniace sa blond vlasy, spadnuté popri tvári a hnedých očiach, majú praďaleko od Chrisových, vždy na pravú stranu pohodených čokoládových pramienkov, ale niečo na ňom ma proste naplní pozitivitou a teplom.

Akoby sa mi ním pripomenul samotný Chris, poslal mi znamenie, že je tu a díva sa. Na tvári sa mi rozhostí úsmev, ale pohľadom skĺznem kdesi na Adamovo jablko chalana v navlas rovnakej košeli. Príliš divné náhody!

On sa zrazu trochu pokrčí v kolenách a čudným spôsobom nakloní hlavu do strany len preto, aby zachytil moju, o polovicu hlavy nižšiu, rovinu očí.

„Môžem..." prečistí si hrdlo a zopakuje, „môžem ťa na niečo pozvať?"

Na jeho otázku sa vystriem. Úplne ma zaskočí, hoci už tá predtým - Máš čas? - bola takisto pozvaním, ktoré mi akosi uletelo.

Zdá sa mi, že i on sám je prekvapený, kde nabral guráž zopakovať pozvanie jasnejšie. Ešte aj neistý spôsob, akým sa na mňa neprestáva usmievať a so zdvihnutým obočím nervózne hryzie plnú spodnú peru, mi napovedá, že toto nerobí často.

Tu zbadám deliacu čiaru medzi ním a Chrisom. Hrubú a čiernu. Chris by sa pýtal sebavedomo a odhodlane, nečakal by ani odpoveď a našiel spôsob, aby som s ním už pri bare sedela, smiala sa a zabúdala na čas.

Prebudí sa vo mne robot, ktorý štartuje útek, pretože dostal jasný signál. Chce sa k tebe niekto dostať? Zdrhaj, zdrhaj, zdrhaj!

„Alebo nie-KAM nie-KEDY pozvať?" Neviem, ako dlho vlastne nereagujem, kým on nervózne pozmení otázku a pozoruje ma.

„Ja..." Otvorím ústa a chystám sa urobiť to, čo stále - ujsť. Aj sa naozaj zvrtnem a kráčam preč, no potom...Čo ak je toto skutočne Chrisovo znamenie? Čo ak mi toho chalana poslali do cesty nejaké vyššie sily? On samotný?

Je to úplne šialené - navrávať si to, no zároveň na to myslím tak intenzívne, že neviem prestať, kým s tým chalanom nenadviažem kontakt. Jednoducho cítim, že ma k nemu čosi ťahá, že ho mám spoznať, musím, a neviem tomu odolať.

Priznajte sa, čo ste čakali od tejto časti? :D Čakali ste, že uzavrú mier alebo nie? A máte nejaké teórie na týpka v Chrisovej košeli?