"Playing with a stick of dynamite

There was never gray in black and white

There was never wrong 'til there was right"

(Imagine Dragons - Bones)

Narodeniny každý rok oslavujem vo Phoenixe, takisto ako každý z chalanov, ktorí pri renovácii pomáhali. V tento deň tu vždy máme otvorený účet pre všetkých našich hostí, no a dnes som na rade ja.

Dvadsaťšesť. Jej.

Poznám veľa ľudí a fakt veľa ľudí pozná mňa, ale prisahám, že niektorých tu vidím prvýkrát v živote. Cestou ma po pleci pobúchajú asi štyri ruky, zaželajú všetko najlepšie a chcú pripiť na moje zdravie. Nejako ich presvedčím, že sa ešte vrátim a splním narodeninové povinnosti, ale v skutočnosti sa iba čím skôr túžim prebojovať k baru, kde sedí Drew a rozpráva sa s Hermionou.

„Ó, už je tu! Všetko najlepšie, ty peknučký dobráčisko." Hermiona mi vezme tvár do dlaní, pritiahne k sebe a na obe líca vlepí mľaskavé bozky.  Ani sa nemusím pozrieť do zrkadla, aby som vedel, že tam mám odtlačok jej krikľavo ružového rúžu. Stačí mi Drewov škodoradostný úškrn.

„Ďakujem, Hermiona." Premáham sa aspoň znieť šťastne, ale v skutočnosti vôbec nemám chuť oslavovať. Keď si predstavím, koľkokrát si ešte vypočujem všetko najlepšie s vedomím, že najlepšie, čo som mal, mi tu dnes chýba...

Vždy som oslavoval s Madison po boku. Darček mi zakaždým dala až posledná, hodinu pred polnocou, keď sme odtiaľto vypadli a boli už sami, v tichu, pretože ním bola ona. Bola to časť narodenín, na ktorú som sa tešil najviac a dnes?

Čím bližšie k polnoci, tým viac sa ponáram do myšlienok, či na mňa aspoň myslí, či má vôbec nutkanie ozvať sa mi. Či to urobí, neurobí alebo s tým aspoň bojuje. Pretože ak nie...

„Čo ti prinesiem, zlatko?"

„Vodu. Viete ako."

„S pohárom, v ktorom bude vyzerať ako vodka? To dnes budeš doplňovať veľmi často."

„S tým rátam." Zasmejem sa.

Aj keď mám narodeniny, neplánujem piť. Aj kvôli nelichotivým spomienkam na poslednýkrát, čo som sa opil, ale aj kvôli tomu, že do polnoci vlastne ani nemôžem, pretože ma môžu kedykoľvek zavolať do nemocnice. Pohotovosť sa už nedala preložiť, vraj si mám zvykať. Lenže čo sa stane po tom, keď odbije polnoc a Madison sa skutočne neozve? To je vo hviezdach.

„Nech sa páči, srdiečko, neopi sa," zažartuje a potľapká ma ešte po líci. Jej dotyk hreje rovnako ako mamin. Tá mi, ako každý rok, zavolala ráno o 6.58. Na minútu presne. Čas, kedy som sa narodil. Vďaka tomu si na narodeniny nemôžem nikdy pospať.

„Skúsim to, ale nič nesľubujem," vrátim žart.

„Bavte sa, chlapci. O chvíľu príde nová brigádnička, musím pohľadať ďalšiu zásteru," rozlúči sa s nami a mieri preč.

„Tak na teba, kamoško." Drew dá konečne najavo svoju prítomnosť a zodvihne fľašu piva položenú pred ním. „Všetko najlepšie, ty hajzel."

Vezmem do ruky nízky pohár ozdobený limetkou, štrngnem si s ním a trochu usrknem. Chcem si moju kamufláž šetriť. Potom znova skontrolujem mobil.

„Je na Islande, kámo," Drewovi nič neujde. Stačí mu jeden pohľad na mňa a vie, že zase myslím na jeho sestru. „To znamená, že keď je tu desať hodín večer, tam sú práve tri hodiny v noci a zatiaľ čo sa o nej bavíme, ona sa prekrúca na druhý bok." Mykne plecami.

Tak a môj osud je, zdá sa, spečatený.

Sklopím zrak a hryziem si do líca, kým v ruke drvím pohár natrepaný kockami ľadu. Už teraz ľutujem, že je medzi nimi voda a nie vodka.

„Vieš, ako pokaziť deň."

„Hovorím ti to len preto, aby si si celý večer nerobil nádeje a nebol zbytočne sklamaný. Ži zasa prítomnosťou, preboha. Nebolo by symbolické začať práve dnes? Len sa obzri, toľko sympatických žien." Dvakrát pohodí obočím.

Len si povzdychnem, zase je to tu.

Viem, že mi nechce zle, práve naopak, sám som sa pohrával s rovnakou myšlienkou. Vravel som si, že ak mi Mads skutočne nenapíše, neozve sa ani dnes, definitívne skoncujem s nádejou a poslúchnem Drewove rady, no nečakal som, že rozsudok príde takto nekompromisne.

„Dobre," nehádam sa, ako možno čakal. „Ale ak mám niekoho spoznávať, tak by si mohol aj ty, nemyslíš? Nech je aspoň sranda."

Aj on sa rozišiel s dlhodobou priateľkou približne v rovnakom čase ako ja s Mads, ale aj tak váha. Myslel som si.

„Bojíš sa, čo? Mňa huckáš, nech seriózne randím a nespolieham sa na to, že sa Madison ku mne vráti, ale ty sám by si najradšej čakal na vybrúsený diamant namiesto toho, aby si si zašpinil ruky pri vlastnoručnom brúsení. Pokrytec."

„Nie som pokrytec."

„Okej, tak ti dám na výber ešte aj možnosť spať s niekým. Na rozbeh."

„No dík, netúžim mať tvoju povesť," podpichne ma, na čo prevrátim očami. „Keď už, tak poriadne. Čo by povedala tvoja mama?"

„Viem presne, čo by povedala. Synak, takto som ťa nevychovala!" napodobním ženský hlas a Drew sa rozrehoce. 

„Rhetty, spytuj si svedomie!" pridá sa a imituje hlášku mojej mamy.

Rodiny v Texase majú väčšinou jedno spoločné – silné náboženské cítenie a lásku ku country. Obaja z takej rodiny pochádzame, no tá moja je naozajstný prototyp.

Každú nedeľu sme u nás na fare hrávali gospelové pesničky, pretože môj otec je pastor a Drew u nás trávil mnoho času. Hneď po bohoslužbe sme sa však zavreli v stodole za domom a vyfajčili jointa. Iba jedna poondiata iskra, ktorá chytila kúdol slamy a takmer spálila stodolu do tla, nás delila od toho, aby nás raz vyhlásili za svätých.

„Doritiiii," zatiahnem. „A pamätáš, keď som začal chodiť s Mads? Ako moja mama zavolala vašej a povedala, že nás prichytila polonahých v mojej izbe?"

Drewkrochne smiechom.

„A mňa moja s Daphne pred domom? Kokooos. Doteraz ďakujem Bohu, že ju bráško zavolal naspäť dnu, takže si nevšimla, kde mám ruku a zatvorila tie prekliate dvere."

„Panabeka. Hej, boli chvíle, kedy som čakal, že tvoja alebo moja mama brnknú kvôli nám exorcistovi." Neviem sa prestať smiať. „Keď sa na to ale pozriem spätne, je dobré, že nás prichytili.  Inak by si doteraz možno mysleli, že čakáme na sex do svadby, ako nám prízvukovali," poviem.

„Mne by možno uverili, ale tebe? Ak by tvoja mama vedela, čo znamená tvoja prezývka, nastavila by si exorcistu ako ICE kontakt." Neprestáva sa na tom zabávať.

Smejem sa tiež, ale počas toho začnem mať pocit, že na mňa niekto intenzívne hľadí. Otočím hlavu napravo a tam zbadám Claire. Usmeje sa na mňa a ja jej úsmev opätujem, no automaticky hľadám i ostatných mojich spolubývajúcich. Hlavne Seni, zaujíma ma, či prijala pozvanie, no pri Claire stojí iba Lana a nesie tortu.

„O prvé rande máš očividne postarané. Ešte stále ťa uháňa?" Drewove detektívne schopnosti opäť nesklamú.

„Kto? Claire?" Vrátim pohľad k nemu. „Je to moja spolubývajúca, pako. Už som ti povedal, že s ňou nebudem nič mať. Keby sa to náhodou posralo, môžem si rovno baliť kufre."

„Akoby to bola taká katastrofa a ty si nemal kam ísť," zahasí moju výhovorku. „Možno by prekvapila, keby si ju bližšie spoznal."

Neznášam, keď má pravdu, ale kým neodbije polnoc a mne nepípne správa, ktorú budem do poslednej sekundy čakať, neposlúchnem ho. Tak som sa rozhodol.

„Radšej sa staraj o svoje záujemkyne. Ja idem vítať tie moje," uškrniem sa.

„Okej, desiatka. Ja idem za Hollywoodom zamastiť biliard. Keď stretneš Loga a Tylera, povedz, že ich čakáme."

„Jasné," podáme si ruky, rozlúčime dotykom pliec a každý so svojím pohárikom mieri opačným smerom.

Po príchode som sa odpojila od Tylera s Loganom pod zámienkou toalety a odvtedy iba striehnem na moment, kedy sa Rhett oddelí od spoločnosti a ja splním úlohu, kvôli ktorej som sem prišla – ospravedlniť sa mu. Čím dlhšie ale čakám, tým viac nechápem, ako som mohla byť taká naivná a veriť, že sa mi to podarí práve tu.

Nikdy nie je sám.

Už hodinu okupujem malý balkónik, na ktorý viedli nenápadné schody v pravom zadnom rohu baru.Neviem ani, ako je možné, že som tu vždy sama, ale vyhovuje mi to. Výhľad na bar a ľudí mi miestami kazia iba balóny a šnúry mini žiaroviek visiacich zo stropu.

Pozorovanie si krátim fotením, spontánne momentky sú najlepšie, plné nehraných emócií. Podopriem si jednou rukou objektív, druhou stlačím spúšť a skontrolujem záber. Vadí mi iba podobný uhol vtáčej perspektívy, no nie natoľko, aby som zišla dole, do centra zábavy, a skúšala to zblízka.

Sem-tam na balkónik zavítajú nejakí zvedavci, ale keď zbadajú, že som tu iba ja, zábradlie a nudné prázdno, chvíľku pobudnú a potom sa otočia na päte naspäť dole.

Neprišla som sa sem baviť, ani hrať biliard či stolový futbal, na ktorý ma cestou sem presviedčali Logan s Tylerom. Na nich jediných nemám výhľad, pretože biliard je priamo pod týmto balkónom, ale ani to mi nevadí. Hlavne, že mám stále pod dohľadom Rhetta.

Práve sa štvrtýkrát v priebehu hodiny pristaví pri bare, kde mu barmanka načapuje do pohára vodu. Vodu! Na vlastné narodeniny! Do pohára, v ktorom vyzerá ako vodka. Prefíkané. Najprv som myslela, že iba zle vidím, ale keď to urobil ďalší a ďalší krát...

Ani o tom nevie, ale práve mi prečisťuje žalúdok druhýkrát, a ani na mňa nemusí bliakať. Vďaka tomu, čo vidím, sa cítim ešte hlúpejšie za to, v akom čierno-čiernom svetle som ho vnímala. Ako som mohla, keď on vlastne žiari ako slnko?

Správa sa tak uvoľnene a otvorene. Vždy, keď začne konverzáciu s niekým novým, akoby sa okolo neho rozsvietila nejaká neviditeľná bublina a vcucla do svojho teritória aj tých, ktorí sa pri ňom ocitnú.

Pripomína mi to silu, ktorú som cítila už vtedy, keď som Rhetta videla prvýkrát v kampuse, spolu s Millie, ale nevedela, že je to on, a že tá sila patrí jemu.

Má v sebe niečo, čo druhých núti hýbať sa v jeho tempe. Akoby im dával to, čo potrebujú, bez toho, aby sa ich musel pýtať, a aby o tom vôbec tušili. Jednoducho to zrazu majú a sú pri ňom... šťastní, spokojní.

Prvú pol hodinu mi to pripadá neuveriteľné ako kúzlo. Nie je predsa možné, aby jeden človek dokázal viditeľne zmeniť výraz iného, iba svojou prítomnosťou, kúskom seba. Lenže Rhett to skutočne robí. Zdá sa, že presne vie, kedy čo povedať, kedy sa usmiať a kedy počúvať. Tak ľahko a prirodzene, akoby to dokázal úplne každý.

Ale nedokáže to každý. Nedokážem to hlavne ja. Som totálne antisociálny opak.

Aké to asi je? Rozžiariť priestor, kam vkročím? Vedieť, čo povedať, aby ľudia pri mne cítili, že na nich záleží? Leskli by sa mi oči rovnako, ako sa ligocú tie Rhettove? Vyzerá tak šťastne preto, že rozdáva radosť iným a vracia sa mu to? Vrátila by sa radosť aj mne?

Zamyslená pozorujem, ako už pätnásť minút rozosmieva Lanu a Claire. Keď začne hrať Bones od Imagine Dragons, obe ho začnú ťahať do tanca, ale ja už viem, že s ním nemajú šancu, pretože Rhett netancuje.

Za hodinu sa o to pokúšali asi tri ženské a to bol jediný moment, kedy mu úsmev z tváre zmizol a premenil sa na smrteľne seriózne nie, akoby bol pes, ktorý neznáša kúpanie a niekto ho chce nasilu strčiť do vane plnej vody.

Ani neviem, kedy a kde im ušiel, pretože parket sa doslova zblázni. Každá druhá zdvihnutá ruka má v ruke pohárik a každá tretia hlava pohadzuje do rytmu 'Cause there's magic in my bones.

Vtedy si poviem, že tu už nemôžem čakať, musím ho normálne osloviť a odtiahnuť nabok. Nadýchnem sa a pri výfuku sa s plnými lícami otočím na odchod, ibaže už nemusím, pretože Rhett zrazu stojí na vrchnom schodíku zoči-voči mne a v ruke si už nenesie pohárik vod(k)y, ale fľašu piva.