"There's a darkness up ahead
I will see you
Where the shadow ends"

(BANNERS - Where The Shadow Ends)

Mám znova poobednú a moje prvé kroky vedú k tomu starcovi. Pri dverách sa ale zastavím, pretože z izby vychádzajú hlasy.

„Môj život už dávno nemá cenu ani zmysel, dievča. Nepomôže mi nikto a už vôbec nie ty, ešte nevieš o živote nič," starec frfle ako vždy.

„Myslíte si, že neviem nič, pretože som mladšia? Tak vám poviem niečo, čo zase neviete vy."

Už pár dní sa chcem stretnúť s jeho vnučkou, aby som sa spýtal pár vecí, no namiesto toho naďalej postávam za dverami a pozorne načúvam, aj keby som nemal.

„Tiež som ten pocit zažila. Bez plánov a cieľov. Nepoužiteľná a presvedčená, že vzdať to, bude pre mňa vykúpenie, ale mýlila som sa a viete prečo? Pretože život nemusí zmysel dávať, život sám zmyslom je. Jediným, ktorý máte. Máte totiž príležitosť niečo zmeniť - svoje chyby, zlyhania či dokonca seba. Život je šanca vykúpiť sa, nie smrť."

Mám pocit, že chvíľu ani nedýcham. Hlas tej ženy mi naženie skľučujúci pocit. Znie dokonca povedome. Trochu ho skresľujú dvere a diaľka asi desiatich krokov, ale celý čas uvažujem iba nad tým, koľko má asi rokov a kde som ju už počul. Sústredenie však dlho neudržím, pretože ma upúta to, čo sa skrýva v jej ďalších slovách.

„A vzdať sa tej šance je podľa mňa najzbabelejšia a najhlúpejšia vec, akú človek môže urobiť. Hrdinstvo je pokúšať sa a možno i zlyhať, nie neskúšať nič a ľutovať sa. Ak to teda neskúšate, ste sebecký zbabelec, ale ak raz príde môj čas... Buďte si istý, že ja, na rozdiel od vás, budem umierať ako hrdinka."

Toľko potláčaných bolestivých emócií. Tipujem, že už má odžitých aspoň tridsať rokov, aj keď jej hlas... Znie mladšie.

Zrazu je ticho, ktoré trvá najprv desať, potom dvadsať a tridsať sekúnd. Celú minútu sa nič nedeje. Odstúpim trochu od dverí, ak by sa rozhodla odísť, lenže nepočujem ani jediný náznak pohybu. Váham, či vojsť alebo nie, ale nakoniec usúdim, že nebudem rušiť a nechám doznieť pointu toho, o čom sa bavili. Ak Jimmie nezareagoval, znamená to iba jedno – zásah do čierneho.

Prídem neskôr.

***

Keď sa vrátim, v jeho izbe už nikto ďalší nie je. Cez zvuk ústnej harmoniky, z ktorej starec vypúšťa čisté tóny, nepočujem ani vlastný pozdrav. Aj keď som si istý, že môj príchod periférne zaregistroval, nemihne ani brvou.

Zatvorím za sebou, a kým počúvam skladbu, kartu si prekríženými rukami pridržím na hrudi. Poznám tú pieseň. Veľmi dobre ju poznám. Viem ju dokonca zahrať na gitare, poznám jej akordy a slová odrecitujem aj zo sna.

Rather drink muddy water a sleep in a hollow log
Than to be in Atlanta treated like a dirty dog
Yodelaeeeo...

Country. A jeho vlastná pieseň. Nepoviem mu, že viem, kým je. Teda... kým bol. Ticho počkám, až dohrá a užívam si živý koncert. Keď skončí, oči má stále zatvorené a ja prehovorím.

„Neznelo by to ešte lepšie s gitarou?"

Pozorne zachytávam výraz jeho tváre, reč tela, každé znamenie, ktoré mi dá. Pacienti, ktorí nechcú hovoriť verbálne, aj tak často povedia oveľa viac bez slov. Stačí mi vedieť, čo si mám všímať.Do dvoch sekúnd vidím, že som udrel na správnu strunu.

„Asi ťažko." Pohodí hlavou ku gitare opretej o stenu a záblesk žiaľu sa snaží premeniť na ľahostajnosť. Skúša ukrývať emócie, ale veľmi mu to nejde. Takisto ako neukryje informácie na internete. V jeho prípade dosť užitočné.

Gitaru rozbalím z puzdra a zistím, že je nalomená. Všimnem si aj slovo vyryté na hmatníku zo zadnej strany – jódlujúci Jimmie. Presne, ako som čakal.

Usmejem sa, pretože si vtedy potvrdím, v čom tkvie jeho skrývaný žiaľ. Tvári sa, že mu na ničom nezáleží, ale nie je to pravda. Svoju populárnu gitaru volal Thelma. Všade hrával iba s ňou. Môže mať tak tridsať-štyridsať rokov a aj tak ju nikdy nevymenil. Ak by bola v dobrom stave, mala by ohromnú cenu.

„S tým sa možno ešte dá niečo robiť."

„Rob, čo chceš, mladý. Aj tak mi je už na nič." Mávne ľahostajne rukou a opäť sa do hlasu snaží prepašovať nezaujatosť. Ja však počujem niečo celkom iné. Presne to, čo potrebujem - nádej.

Dáva mi šancu a ja neváham. Beriem.

„Požičiam si ju."

Piaty deň okolo seba našľapujeme po špičkách. Chcela som sa mu ospravedlniť osobne a osamote. Hľadala som každú vhodnú príležitosť, ale zákon schválnosti mi to akosi nechcel dovoliť. Bol nezastihnuteľný.

Často na byt iba prišiel a do hodiny odišiel. Nenatrafila som na neho ani pri učení v kuchyni ako vtedy raz. Spať chodil oveľa neskôr ako ja, a ak som ho zastihla, tak iba s niekým z chalanov. Väčšinou, keď hrali playstation v Loganovej izbe, alebo ráno v kuchyni, čo je jediný čas v dni, kedy sa na malú chvíľu stretávame takmer všetci.

Nemôžem povedať, aby ma vyslovene ignoroval. Prakticky si iba pozdravíme, no ďalej mi nevenuje viac pozornosti než vzduchu okolo neho.

Nakoniec vysvitlo, že som sa ako decko chovala ja. Zaslúžila som si, čo povedal. Došlo mi to však neskoro, spolu s treskom dverí, keď vychádzal z mojej izby. Až keď som zostala sama, naplno vo mne zarezonovalo, čo som vlastne urobila a čo povedal.

Nemusíš sa správať ako mrcha.

Neviem na to prestať myslieť. Má pravdu. Správam sa tak.

Prišla som sem opäť sa začleniť, nájsť spoločnosť, priateľov, možno dokonca vzťah a namiesto toho robím čo? Presný opak. Uzatváram sa vo vlastnom svete, robím si vlastné závery a všetkých na základe toho odháňam. Odbila som Millie, Clairine pozvánky tráviť s ňou a Lanou viac času tiež, a teraz Rhetta. Jediný, s kým sa bavím, je osemdesiatročný starec, ktorý o to ani nemá záujem.

Čo, dofrasa, robíš, Blue?

Naprávam teda svoje chyby a snažím sa viac socializovať aspoň v spoločnosti spolubývajúcich.

Neviem, či Rhett povedal podrobnosti o našej hádke aj Tylerovi a Loganovi, ani to, čo konkrétne z drámy v mojej izbe oni sami počuli, ale predo mnou túto tému nevyťahujú, ani sa ku mne prapodivne nesprávajú.

Tyler sa so mnou zhovára asi najviac. Zväčša ide iba o nejaký fakt začínajúci „vedela si, že...", no často krát sa pýta aj na to, aký deň som mala a pripomína mi, že ak s niečím potrebujem pomôcť, môžem sa na neho obrátiť. Je veľmi pozorný.

Logan je zase salámista, nerieši absolútne nič. Žartuje na adresu kohokoľvek, kto sa v miestnosti s ním nachádza. Často svoju vlastnú, ale ráta sa mu u mňa, že aj na tú moju. Nebojí sa ma. Mám pocit, že si z toho urobil hru. Vždy, keď ma donúti zmeniť pokrový výraz za náznak úsmevu, dá si bod. Naopak, keď obrátim jeho vtipy proti nemu, dá ho mne.

Jedna nula pre teba, Seni.

Remíza, Seni, snaž sa.

Nebudem klamať, iba vďaka nim sa tu necítim ako totálna čierna ovca. Dokonca som pripustila aj prezývku, ktorú mi Rhett vymyslel, a používajú ju tiež. Našli sme si spoločnú reč a berú ma, čo sa nedá povedať o Lane.

Komunikuje so mnou najmenej, so stále klesajúcou tendenciou. Mám podozrenie, že rovnakým smerom ťahá aj Claire. Kým na začiatku v mojej prítomnosti Claire nepremýšľala, čo vypustí z úst, teraz je mĺkvejšia, rezervovanejšia.

Pri prvom osobnom stretnutí s Claire som vedela, že chvíľu potrvá, kým si na mňa utvorí názor. Rátala som aj s tým, že to, čo zistí, sa jej nemusí páčiť a dištancuje sa odo mňa, lenže to, čoho som svedkom, vo mne skôr vzbudzuje dojem, že Claire si vlastný názor utvoriť ani nestíha, nevie, nechce, pretože... to za ňu s radosťou urobí Lana.

A tej sa napríklad nepozdáva, že si rozumiem s Tylerom a Loganom. Hlavne teda s Loganom.

Neustále mi nepriamo naznačuje, že patrí jej, akoby som si ho chcela vziať či čo. Vysvetľuje za neho jeho dvojzmyselné žarty, ktoré ja dobre chápem, ale ona sa potrebuje uistiť, že si nič nebudem namýšľať. V mojej prítomnosti až neprirodzene často spomína, ako dlho o ňu Logan bojoval, a tiež som oboznámená s vlastnosťami – prevažne fyzickými, ktoré sa Loganovi páčia. Samozrejme, úplné protiklady mňa.

Ich vzťah Lana vykresľuje ako rozprávkový, no na vlastné uši som počula už niekoľko ich hádok. Dobre, takisto som z ich izby zachytila aj iné zvuky, ktoré by som radšej nikdy nepočula, ale Laninu rozprávku si rozhodne nežijú.

Nechcem sa do nich starať, ale ak sa Lana začne starať do mňa...

Tak či tak, som hrdá na to, že som urobila prvý krok v nadväzovaní priateľstva nielen s Loganom a Tylerom, ale aj s Millie. Incident z jedálne nebol najlepší začiatok, ale Rhett jej aspoň nezavesil na nos kolosálny omyl, pre ktorý som sa k nemu správala zle. Neviem, prečo to neurobil, ale som rada.

Je znova piatok. Hneď z rána som sa ozvala našim, aby som sa uistila, že deň neskončí horšie, než začal. Potom som skočila za starcom, ktorý už ako-tak akceptoval, že mu budem robiť spoločnosť, aj keď stále odmieta myšlienku, že mu zháňam miesto v nejakom dome pre seniorov a doteraz som sedela pri úprave fotografií do portfólia na mojom novom webe.

„Alaine, keď tam stojíš, rozbalíš, prosím ťa, tie sviečky na stole?" vyzve ma Lana, keď vkročím do kuchyne. Niečo sa chystá. Ona zdobí narodeninovú tortu a Logan, celý červený, na gauči fúka balóny. Oči má prikované na basketbale, ktorý ide v telke, a ani neregistruje, keď vezmem Happy Birthday škatuľku položenú na konferenčnom stolíku rovno pod jeho nosom.

Cestou k Lane rozbaľujem sviečky a premýšľam, či nemá narodeniny náhodou Claire.

„Rhett odpadne," zhodnotí Lana, keď uhladí okraje torty, vystrie sa a hrdo na svoj výtvor pozrie.

Skvelé. Takže Rhett. Už chápem, prečo nič neviem. Chcem si navrávať, že mi je to jedno, ale nie je. Zamrzí to.

„Čo myslíš?" Zjaví sa pri nás Claire v slaboružových obtiahnutých minišatách. Vyzerá, že v nich nemôže ani dýchať.

„Vedela som, že ti sadnú! Si na zožratie!" Lana ochká nad jej krásou.

„Naozaj?" Claire nasadí neistý výraz a pery tlačí k sebe. Nie je s nimi úplne stotožnená.

Ani sa jej nedivím. Každú chvíľu čakám, že sa jej rozpára šev na zadku alebo vyskočí bradavka.

„Naozaj! Keď si ty teda zoberieš moje, ja si dám tie tvoje," uzavrie Lana a prezerá si ju.

To nemôže myslieť vážne, že ju v tomto nechá! Veď praskne alebo sa z nich rozleje, len čo si sadne. Nie som ale prekvapená. Očividne to bol Lanin módny výber, a keď ona vraví, že Claire vyzerá skvelo, tak Claire predsa musí prijať, že vyzerá skvelo, nie?

Stúpne mi tlak. Vážne nepotrebujem veľa, aby som sa rozohnila. Oheň zväčša dokážem nechať horieť iba v sebe, no inokedy...

„Podľa mňa v nich vyzerá ako preplnený balíček cukríkov."

To asi nechcela počuť ani jedna z nich.

Lane vyšvihne obočie nahor a tvári sa tak, akoby sa mi vyhrážala, že ak plánujem pokračovať, moja tvár skončí zaborená rovno v tej torte.

Uznávam, naučiť sa klamať by bola určite užitočná vlastnosť, ale to by môj mozog najprv musel spolupracovať s jazykom, čo nehrozí, a takisto nehrozí, aby som si nechala ujsť príležitosť zasiahnuť, keď vidím, že mám šancu Claire konečne aspoň náznakom otvoriť oči.

„Prepáč, čo tým chceš povedať? Že je podľa teba tučná?" Lana si z toho zase spraví verziu, ktorá zaistí, aby ona vyzerala dobre a ja ako najväčšie monštrum.

„Nie, to si povedala ty. Ja hovorím, že tie šaty sú jej príliš malé. Deformujú jej boky a neprirodzene vytláčajú prsia."

„Čože? Nosíme s Claire rovnaké čísla, nie sú jej malé, sú akurát. Možno len ty nie si zvyknutá na vypasované oblečenie."

„A možno že ty iba nemáš také prsia ani boky ako ona," vrátim jej.

Lane spadne sánka. Ignorujem ju a otočím sa ku Claire.

„Ako sa v tom cítiš, Claire?" Zase to na nej vidím - strach povedať svoj vlastný názor. Tú neistotu vôbec si ho utvoriť.

„Claire?" Lana ju vyzve štýlom, akoby pripomínala, kde je jej miesto. Oficiálne ju teraz neznášam viac, než som omylom na začiatku neznášala Rhetta. Pri nej mám už aspoň skutočné dôvody.

V Clairiných očiach sa zjaví prosba o pomoc, ktorú ku mne vyšle. Ja som to vedela! Iba jej nepatrne prikývnem hlavou. Povzbudenie, nech smelo povie, čo si myslí.

„Tlačia ma. Na bokoch," povie to a pozrie na Lanu, „aj prsiach." Chytí sa za horný okraj a snaží sa ich vytiahnuť vyššie, aby jej z pŕs zakryli viac, lenže to jednoducho nejde, pretože som hovorila pravdu.

„Takže si chceš zobrať tie svoje?" Lana zase pracuje. Otázku položí tak, aby vyznela ako Takto nikoho neohúriš.

„Neviem. Skúsim si ich ešte raz obliecť a uvidím. Možno vyberiem iné."

„Ako chceš." Lana sa otočí a pokračuje v zdobení torty, akoby o nič nešlo.

Mne je však jasné, o čo šlo v okamihu, čo mi Claire zaklope na dvere a ja uvidím tie druhé šaty. Okamžite pochopím, prečo chcela Lana vymeniť tie svoje za jej. Nemohla predsa dopustiť, aby pri nej Claire vyzerala lepšie.

„Tak?"

„Claire, študuješ dizajn, nie?" Opriem sa o zárubňu a založím si ruky, kým Claire stojí v chodbe.

„Uhm, áno, ale bytový."

„To je jedno – dizajn. Máš proste estetické cítenie, prečo mu viac neveríš?"

V preklade - prečo si neveríš? Claire stratí reč a s otvorenými ústami na mňa zazerá.

„Ja-ja... neviem."

„Mala by si. V týchto šatách vyzeráš omnoho lepšie a myslím, že to vidíš aj sama."

Nemo pritaká a ja sa iba trochu usmejem. Potom sa od zárubne odrazím a chystám zatvoriť dvere.

„Alaine," zastaví ma oslovením. „Dnes sa s Rhettom porozprávam. Ako si hovorila."

„Držím prsty."

„Ďakujem," povie, keď jej venujem pohľad.

„Za málo." Znova sa chystám zatvoriť dvere.

„Nechceš..." zastaví ma a hryzne si slabo do pery. „Nechceš si nejaké šaty požičať aj ty? Rhett pozval na oslavu jeho narodenín nás všetkých."

Pri otázke sa takmer rozosmejem, ale pri druhej vete...

Nás všetkých?

Neviem, či je prekvapenie na mne badať, ale ak áno, vyzerám zrejme ako dinosaurus, ktorý sa ocitol v dvadsiatom prvom storočí. Hromadí sa vo mne otázka, či to nie je nejaký omyl.

Vážne Rhett myslel aj mňa? Bude v pohode s tým, ak sa tam zjavím? Každý v byte si predsa všimol, že sa nemusíme, no i tak mlčím. Skľúči ma mierna panika pri pomyslení na plný bar ľudí, Rhettových ľudí, pričom ja... nie som jeho človek.

Ale nie si ani zbabelec, Blue.

Má predsa narodeniny, bude mať dobrú náladu. Ideálna príležitosť ospravedlniť sa mu.

„Je to pár minút odtiaľto, vyrazíme o siedmej, Ty je šofér. Nechceš sa trochu vyparádiť? Pomohla by som ti," navrhne, ale zostáva opatrná. Cítim to.

„Vieš si ma predstaviť v šatách?" Zodvihnem kútik aj obočie dohora.

„Prečo nie? Akú máš výšku? Ja mám stosedemdesiatpäť, tak ty môžeš mať-"

„Ja si šaty neoblečiem, Claire," zastavím ju. Ani cez moju mŕtvolu.

Posmutnie a ja mám v tej chvíli pocit, že som to znova domrvila. Našťastie si to uvedomím takmer ihneď. „Ale môžeš ma skúsiť trochu namaľovať?" Nenechám Claire zase upadnúť do Laniných pazúrov a snažím sa priblížiť aj k nej.

Rozžiari sa.

„Jemne! Veľmi, veľmi jemne," upozorním, na čo prikývne a načiahne sa po moju ruku, asi aby ma dotiahla do jej izby. Hneď sa odtiahnem z jej dosahu.

„Ou, prepáč, zabudla som." Zostane stáť ako obarená.

„To nič," zmietnem to zo stola a vyjdem z izby.

Celú dobu premýšľam nad tým, ako je možné, že dotyky štetca či riasenky mi nerobia nič, ale len čo sa mi dlaňou oprie o líce, aby fixovala prsty, strasie ma odporom. Našťastie jedna - nie je to časté ani strašné, a našťastie dva - moje požiadavky o jemné líčenie skutočne aj splní.

Ehm, ehm...

Tento víkend sa chystám písať. Asi po dvojmesačnej kríze :D Držte všetci palce, lebo tento príbeh asi nikdy nedopíšem, keď sa nepohnem :D Aaaa čakajú vás celkom zaujímavé kapitolky :) Určite bude cez víkend ešte jedna a mooož-no aj tretia :)

XOXO