,,The elephant that we talked around
Is I let you down
You let me down"

(Josh Kerr - Never Said Sorry)

„Alaine! Alaine!" Prvý deň v škole blúdim s táckou po jedálni, keď začujem svoje meno. Otočím sa a zbadám Millie.

Celý deň premýšľam, či sa mi vôbec prihovorí, ak ju znova stretnem, či jej Rhett povedal, ako som sa mýlila. Jej priateľský hlas vymení moje obavy za zahanbenie. Ako som si to mohla myslieť?

Nadýchnem sa a poslednýkrát rozhliadnem po preplnenej jedálni. Napokon vydýchnem a pohnem jej smerom. Poďme sa socializovať.

„Od rána striehnem, či ťa niekde nezbadám! Musíš mi dať svoje číslo. Prisadni si." Usmeje sa na mňa a ukáže na poslednú voľnú stoličku pri ich stole. Prijmem ju až keď si z hlavy zložím šiltovku, z krku fotoaparát a z pleca tašku. „Toto je Alaine a toto sú všetci. Zoznámte sa."

„Čau, Alana. Vitaj, Al. Rada ťa spoznávam, Alainah." Neunúvam sa opravovať chaotické skomoleniny môjho mena idúce od dvoch chalanov a jednej čiernovlásky, oblečenej vo vínových, gotických šatách s výstrihom prekrytým spleťou šnúr.

„Toto je Dylan, toto Bruce a toto je Gabi," predstaví ich potom mne, na čo iba so sileným úsmevom každému prikývnem. „Ako sa ti tu zatiaľ páči?"

„Nie je to zlé."

„Mala si už nejaké hodiny alebo len prednášky?" zaujíma sa Millie.

„Prednášky." Po ďalšej stručnej odpovedi si do úst konečne vložím kúsok palacinky a tajne dúfam, že výsluch skončí.

„Alaine študuje fotografovanie a digitálne médiá," Millie oboznámi ostatných ako môj hovorca.

„Baví ťa fotenie? Aj mňa!" zapojí sa jej kamoška.

„Selfíčka sa nepočítajú, Gabi," podotkne Millie.

„Ťava," Gabi na ňu otrávene zagáni. Zatiaľ čo prežúvam palacinku, zvlní sa mi jeden kútik úst.

„Čo fotíš najradšej, Alainah?"

„Hmm," dožujem, prehltnem nutkanie opraviť to iritujúce háčko v mojom mene a odpoviem: „Možno portréty."

„Ha! Vidíš! Tvár ako tvár, nie?" Gabi víťazoslávne fľochne na Millie. Opäť mi trochu trhne kútikom.

„Môžeme sa pozrieť?" Millie ukáže prstom na môj fotoaparát, ktorý som si položila na stôl pred tácku a ja spozorniem ako mačka pred útokom.

Pred chvíľou som trochu fotila v areáli a hoci na fotkách nenájdu nič špeciálne, nerada ich ukazujem iným ľuďom. Ak nejde o fotky pre klientov, pripadá mi to príliš súkromné.

V každej fotografii je totiž dôvod, prečo som ju zachytila tak či onak, prečo som vôbec zachytila konkrétny moment. Ten dôvod súvisí s mojimi aktuálnymi pocitmi, myšlienkami, náladou. Preto mám vždy nepríjemný dojem, že ľudí púšťam do svojej hlavy. K sebe. Už mám na jazyku odmietnutie, keď to znova začujem.

Nemusíš sa správať ako mrcha.

Rhettove slová mi už lezú von aj krkom. Od hádky sa mi ozývajú v hlave nonstop, najmä keď mám spraviť nejaké rozhodnutie. Nútia ma premýšľať, či mrchou budem aj tentoraz alebo nie.

Povzdychnem si.

Fotoaparát s obrovským sebazaprením vezmem do rúk. Nastavím galériu fotiek a svoj poklad podám Millie. Široko sa usmeje a keď skloní tvár k displeju, natlačí sa k nej i Gabi. Spolu si fotky preklikávajú a ja sa vrátim k palacinkám.

„Vau." Milliene modré oči žiaria v odraze maličkého displeja mojej zrkadlovky a prst jej stále ťuká a ťuká na šípku ďalej. „Tie fotky sú úplne... vau. Mám pocit, že všetky majú... ja ani neviem. Proste niečo cítim, chápeš?" Letmo sa usmejem.

„Akože vážne," pridá sa Gabi a ďalej nespúšťajú zrak z fotiek.

Kompliment ma poteší, pretože presne to sa fotením snažím dosiahnuť. Chcem, aby ľudia niečo cítili, akurát som radšej, ak mám väčšiu kontrolu nad tým, čo to je, a neprezerajú si proste všetko. Navyše v surovom stave.

„A že tvár ako tvár, trapka. Ešte stále si to myslíš?" Millie zase podrýpne Gabi a tá ju spraží pohľadom, no mlčí. Nemo jej už dáva za pravdu. Potom Millie zodvihne od displeja hlavu a otočí ju ku mne. „Alaine?"

Zdvihnem obočie a pohodím k nej bradou, mám plné ústa. Náročky.

„Čo robíš cez víkend o dva týždne? Nemala by si čas?"

Dlho. Veľmi dlho žujem, aj keď v ústach už skoro nič nemám.

„Uhmm, záleží, čo potrebuješ."

„Teba! Fotografa! Prosím!" žiada plačlivo. Môj fotoaparát pritom prenechá Gabi, ktorá si ho otáča hore nohami a nazad, úplne pohrúžená do skúmania detailov.

Zase prežúvam pomalšie, aby som získala čas na odpoveď. Alebo aspoň viac informácií, nech sa nenamočím do niečoho, čo nechcem.

„Noo... neviem. O čo ide?"

„Totiž... Mama s otcom majú o mesiac obnovu manželských sľubov po tridsiatich rokoch a mama, teda už ja - nechala to na mňa - mám zohnať fotografa. Chcela by nejaké fotky nafotiť vopred, aby sa použili na ozdobu stodoly, v ktorej sa oslava bude konať, a ak s fotením bude spokojná, tak ťa určite bude chcieť aj na samotnú slávnosť. Vzala by si to?"

Pokrčím nos. Párové fotenie? To nie je úplne moja šálka kávy.

„Nie zadarmo!" vyhŕkne Millie, keď si moju grimasu všimne. „To určite nie! Keď uvidí, ako fotíš, mama zaplatí, koľko chceš, ver mi. Si úžasná! Prosím, prosím, prosím! Povedz áno," žobroní.

Zhlboka sa nadýchnem a premýšľam. Bojím sa odpovedať jej ihneď. Veď ju ešte ani nepoznám, ale nejaké tie peniaze extra by sa mi popravde hodili za opravu auta. Reklamnej agentúre dlžím iba jednu kampaň, to v pohode stíham, možno by som to mohla vziať.

„Potrebujem viac informácii, Millie. Má tvoja mama nejaké špeciálne predstavy?"

„Vieš čo, ja ani sama neviem, ale spýtam sa a oboznámim ťa bližšie, môže byť? Hneď, keď budem vedieť, napíšem alebo zavolám."

„No dobre, skús." Vymeníme si rýchlo čísla. V duchu sa modlím, aby to nebola najväčšia chyba, ktorú som v Houstone doposiaľ urobila.

„Skvelé!" Rozžiari sa. Spoza nej sa načiahne Gabi a vráti mi späť fotoaparát tak, že nechtiac lakťom drgne do Millie. „Au, Gabiii!" zvolá. „Dávaj bacha. Skoro si mi tým svojím obrovským lakťom vyliala smoothie."

„Sorry, citlivka. Včera som mala prvú šichtu v bare, šmykla som sa aj s plnou táckou a okrem toho, že na mne skončila odporná mangová malinovka, rozrezala som si na črepoch lakeť. Ráno tam skoro nič nebolo, no a teraz? Páli to ako čert." Šúcha si oškretý lakeť.

„A vyzerá ako tvoja druhá hlava. Ibaže na lakti." Millie ohrnie nosom a Gabi na ňu vyplazí jazyk. „Mal by sa ti na to niekto pozrieť."

„Hmmm, tvoj sexi brat by náhodou nemal čas?" spýta sa čiernovláska s nahrubo potiahnutou linkou okolo očí. Spolu s Millie vyzerajú ako jing a jang a doberajú sa ako Tom a Jerry.

„Daj si už pokoj. To si cez prázdniny nenašla novú obeť, nad ktorou budeš slintať? Musí to byť môj brat?" Millie prekrúti očami.

„Ó, áno, zlatko, musí. Zavolaj muuu, prosím, či sa musím postaviť do radu?" Gabi sa po Millie začne vešať a hádzať na ňu psie oči, kým ja v tichosti dotláčam obed. Chcem už vypadnúť. Zacítim nebezpečenstvo, keďže viem, že sa bavia o Rhettovi. Akurát neviem, či oni vedia, že ja viem. Mala by som niečo povedať?

„A predtým ešte poprosím od niekoho z vás bonusovú päsť do nosa. Najlepšie, aby som bola v bezvedomí a Rhett mi musel dať dýchanie z úst do úst." Gabi sa rozhliadne po osadenstve okolo stola a neujde mi, ako Dylan, ak si správne pamätám, prekrúti očami. Potom sa zase pohrúži do debaty s vedľa sediacim Brucom a Gabi ignorujú. Na odstrel tak zostanem už len ja.

„Ehm, ehm, Alainah, ty si nová a ja konečne potrebujem nezainteresovaný názor." Zodvihnem na ňu hlavu a ústa si napchám posledným sústom. „Nespadáš ani do kategórie nechápavej sestry, ani hetero mužského typu, ktorí nás už očividne ignorujú, a predpokladám, že nie si ani na ženy, či áno?"

Krčím obočie. Tá sa teda neserie. Pokrútim hlavou, že nie, a ďalej žujem.

„Okej, skvelé. Tak mi povedz. Je podľa teba možné neslintať nad potetovaným chlapom v uniforme?"

Takmer mi zabehne.

Ak som si myslela, že chalani nepočúvajú, bola som na omyle, pretože po Gabinej otázke sa z nejakého dôvodu aj oni otočili mojím smerom a všetky pohľady pri stole zrazu čakajú len na to, čo odpoviem.

Neviem, ako Millien brat, teda Rhett, v uniforme vyzerá, ešte som nemala tú nadpozemskú česť, no aj tak je to jedno, pretože chlap, ktorého v tej sekunde vyprodukuje moja myseľ, nemá uniformu zdravotnícku, ale policajnú.

Prestanem žuť a nasilu všetko v ústach prehltnem.

Selfie v uniforme? :O To mi ukazuješ až teraz? #hot

Odolala by si, keby som ťa s týmto pohľadom dnes požiadal o ruku?

Okej, Chris. Druhýkrát? Začínaš ma desiť

Cítim, ako sa mi z rúk odplavuje krv. Ostávajú chladné a bledé, aj keď je tu najmenej dvadsaťpäť stupňov až mám pocit, že každú chvíľu odpadnem.

„Alaine?" ozve sa Millie.

„Ja... Musím..." ani nezvládnem dopovedať. Je mi zle.

Prudko si nasadím šiltovku a postavím sa. Cez krk prehodím foťák a cez plece brašnu, aby som rýchlo pozbierala tácku s nedojedeným jedlom. Vnímam, ako sa všetci pri stole zasekli. Správam sa divne, ale kým som tu, nepovedia ani slovo. Otočím sa od nich a hneď aj stopnem, pretože táckou narazím do prekážky.

Zákon schválnosti – uniforma. Zdravotnícka. S Rhettovou tvárou.

Fakt skvelé načasovanie. Zazerá na mňa presne, ako keď mi prišiel priniesť notes do izby.

Nepozdraví mi, ani ja jemu. Iba sa zasekneme v trojsekundovej výmene pohľadov a potom mi nejako prirodzene ustúpi z cesty. Bez toho, aby som sa vôbec obzrela, využijem príležitosť a prekĺznem preč.

O nos sa mi obtrie svieža, čistá vôňa. Neviem ju k ničomu priradiť. Takisto ako jej nositeľku. Chvíľu sa za ňou ešte dívam. Mal som povedať, že kvôli mne nemusí odchádzať? Bolo to kvôli mne? Aj keď sa nemusíme, kvôli vzájomnej ignorácii sa čoraz viac cítim ako pako. Až tak ma neznáša?

„Ako na zavolanie, fešák! Povedz, že si ma konečne prišiel pozvať na rande." Hlas Millienej kamošky ide mojím smerom.

Díva sa na mňa a oči jej žiaria. Nepamätám si ani jej meno. Všeobecne mám s menami problém, ľudia ich odo mňa dostávajú podľa mojich pravidiel. A ju volám piraňa.

Jej záujem o moju osobu je každým stretnutím dravší a dravší, až mám pocit, že zo mňa jedného pekného dňa odhryzne niečo veľmi cenné v južnej časti môjho tela. Čo je dosť debilné na vysvetľovanie, a preto jej prezývku zásadne nevyslovujem nahlas. Nikde a pred nikým. Proste sa jej osloveniu vyhýbam, iba sa zasmejem a všetkým pri stole pozdravím spoločne.

„Ty si stále z appky nevymazal moju polohu? Dohodli sme sa, Rhett."

„Pokiaľ si dobre pamätám, ty si sa dohodla a ja som nesúhlasil," oponujem Millie.

„Neznášam to." Millie rezignovane vydýchne. „Tak potrebuješ niečo?"

„Nech je to čokoľvek, ja sa hlásim," zase sa ozve piraňa. Podopiera si pritom bradu a zasnene na mňa díva. Podvedome začínam hľadať spôsob, ako ochrániť svoje nádobíčko. Bez čakania o dovolenie si prisuniem stoličku, kde predtým sedela Seni.

„Tam sedí Alaine!" upozorní ma Millie.

Chcem protestovať, že odišla, a podľa jej výrazu by som stavil päťdesiat dolárov, že už ani nepríde, no mlčanie je zlato a má väčšiu hodnotu.

Iba sa nadýchnem a nechám stoličku nedotknutú. Zoberiem inú hneď od vedľajšieho stola. Prisuniem si ju a sadnem obkročmo tak, aby som sa hruďou oprel o opierku predo mnou. Kým zavolajú moje číslo s obedom, počkám si ešte aspoň desať minút.

„Prečo vôbec odišla?"

„Alaine?"

Prikývnem. Jej meno by som aj tak nevyslovil.

„Možno to bude tebou, fešák..." piraňa neopúšťa debatu a nejako pobavene sa smeje. Spozorniem. Neverím, že im Seni zavesila na nos náš spor. Nebudem sa tváriť, že ju mám prečítanú, pretože zďaleka nemám, ale toto by vôbec nespadalo do prvého dojmu nepríjemnej a odmeranej mrchy. „A tou tvojou uniformou," dokončí záhadne piraňa.

Som zmätený ako pes, čo stratil z dohľadu loptičku. Pokrčím obočie.

„Čo je s mojou uniformou?" Okamžite si ju kontrolujem. Kus látky na hrudi chytím medzi palce a ukazováky, natiahnem pred seba a skloním hlavu tak, že ma padajúci vlas podráždi v oku a mám určite aspoň druhú, ak nie aj tretiu bradu. „Je zlá?"

„Čože? Zlá?" piraňa sa zasmeje. „Och, nie, zlato, je dokonalá. Problém je v tom, že ani tvoja sestra a ani Alainah to nevedia doceniť, ale neboj sa. Ja som k dispozícii." A žmurkne na mňa. Nehýbem hlavou. Iba očami zablúdim k Millie, aby som našiel nejaké vysvetlenie, či je s jej kamoškou všetko v poriadku.

„Gabi. No tak," osloví ju Millie.

Gabi! Aha. Na päť sekúnd si to zapamätám a potom je to zase preč. Stále piraňa.

„Čo je? Nebolo to čudné? Vyskočila, akoby som sa jej spýtala na to, s koľkými chlapmi spala. Vieš, otázka, na ktorú nechceš odpovedať, pretože sa ti môže vypomstiť v oboch prípadoch. Aj keď to bude príliš málo či príliš veľa. Tak proste nepovieš nič, ale toto bola trápna uniforma, ježiši. Nič zlé som nepovedala."

Millie sa zatvári zamyslene i ustarostene zároveň. Viem, že na to nič nepovie ani sa k pirani nepridá, ale v duchu má rovnaký názor. A mám ho aj ja. Seni je divná. A to, čo urobila, pridávam k údajom do jej imaginárnej karty, pretože stále tak trochu dúfam, že sa začne zem točiť opačne a napíšem kazuistiku práve o nej.

„Prečo ťa vôbec zaujíma, kam odišla? Poznáte sa?"

Takže predsa! Vedel som to. Nepovedala im nič. Ani to, že som jej spolubývajúci, hoci už vedela, že Millie je moja sestra.

„Je to moja spolubývajúca. Má izbu oproti mne."

„Čože?" Millie neskrýva svoje prekvapenie.

„Vidíš? Býva s tvojím bratom a ani o tom necekla. Ešte stále sa ti nezdá divná?" pýta sa piraňa.

Millie si zahryzne do vtiahnutej dolnej pery. „To, že nič nepovedala, neznamená, že to tajila, Gabi. Možno ani nevie, že som Rhettova sestra," povie a ja premýšľam, či ju opraviť alebo mlčať aj tentoraz.

Ak ju ale opravím, Seni bude v Milliených očiach vyzerať nedôveryhodne. A ja, aj keď som stále naštvaný, že ma odsúdila bez toho, aby ma spoznala, myslím aj na to, že Seni bola schopná brániť Millienu česť, pričom sa tiež stretli iba jediný raz.

Keby tak, ako vybehla na mňa, vybehla aj na týpka, ktorý by Millie skutočne podvádzal, bol by som jej vlastne vďačný. Sám by som mu ešte doprial bonusovú päsť do nosa.

Preto sa rozhodnem o mojej potýčke so Seni mlčať. Preto a možno ešte pre maličký pocit viny, že od stola skutočne odišla kvôli mne.