"It's gonna take a lot more to kill me, b*tch
So thank you for the grave (yeah)
I needed me a place to sleep"

(Post Malone - A Thousand Bad Times)

Z najbližšej autobusovej zastávky ku vchodovým dverám je to asi štyridsať krokov, no aj tak stačia na to, aby som vyzerala ako oziabnutá sliepka. Oblečenie sa na mňa lepí a v teniskách mi špliecha jazierko. Bojím sa, že keď budem mať ešte o päť sekúnd dlhšie otvorenú tašku, v ktorej hľadám kľúče, môžem si rovno kúpiť zlatú rybku a nasťahovať ju do nej.

„Tak kde sú?"

Asi tretíkrát prehľadávam dokola všetky tri priestory kabely, kým si priznám, že som ich kvôli tomu ránu musela zabudnúť na komode v chodbe. Zase vo mne buble zlosť na toho idiota. Zvoním zdola do bytu, no nikto mi neotvára.

Vytiahnem mobil a pri uchu počujem vyzváňanie. Už ani pomaly nevnímam, že moknem. Viac, ako som, sa už tuším ani nedá.

„Claire?" Po treťom zazvonení začujem na druhej strane iba slabý buchot.

„Haló, haló!" náhle zakričí Claire do telefónu. Akoby jej spadol a ona teraz skúšala, či vlastne funguje a mne sa tým snaží vyraziť bubienok.

„Áno, ahoj! Tu je Alaine," zase si ho opatrne priložím k uchu.

„Áno, Alaine, ahooj, počujem ťa! Nestihla som pozrieť meno, spadol mi mobil na zem a-" chichoce sa a chystá rozpovedať strhujúci príbeh o padnutí jej mobilu, ktorý musím okamžite zaraziť.

„Zabudla som si kľúče, Claire. Zvoním, ale nikto neotvára, ste doma?"

„Ou, moja, nie. Som s mamou na večeri." Doriti. „Skús zavolať Loganovi. Zvláštne, mali by byť doma... Alebo nie!" rýchlo sa opraví. „Vieš čo? Zavolaj Rhettovi!"

Áno, lebo Rhettove číslo mám v rýchlej voľbe.

„On ti isto  pomôže. A možno už aj je na ceste. Teda... mal by byť." Zachichoce sa, ako dobre pozná jeho harmonogram.

Áno, a bude celý bez seba, keď zistí, že má pomôcť práve mne.

Všetci na byte si už všimli, že s Rhettom si veľmi nerozumieme, no zatiaľ sa tvária, akoby nič nevideli. Neviem, či im o mne Rhett niečo hovorí, pretože ja sa o ňom nerozprávam s nikým.

„Nemôžeš mu zavolať ty, Claire? Neviem, či by -" v tej chvíli zbadám prichádzať na parkovisko mohutný čierny pickup, v ktorom sa mihnú rozhádzané vlasy, podobné tým jeho. „Aké auto má Rhett, Claire?"

Sekundu je v telefóne ticho, čo u nej nebýva zvykom.

„Hmmm. Také veľké čierne. Zdá sa mi, že-"

„Značka. Značku, Claire."

„Ford? Alebo Jeep?" zamyslí sa. „Ježiši, teraz nepamätám. Raz mi vravel-"

„Dobre, tuším práve prišiel. Počkám ho. Maj sa." Zložím.

Náušnica visiaca z jeho ucha je viditeľná na sto metrov. Je to určite on. A má Chevrolet.

Zhlboka sa nadýchnem a pozorujem auto, ktoré zaparkovalo, ale stále svieti a nezhasína motor. Iba stierače behajú hore a dole. Čakám na neho a za ten čas si staviam pancier. Nie je ľahké byť odkázaná na pomoc niekoho, kto je mi proti srsti a zakaždým mi zvýši tlak.

Nádych, výdych. Proste sa len potrebujem dostať dnu. Potrebujem kľúč.

Stepujem pred vchodom a nespúšťam z toho auta oči. Čím dlhšie mám na sebe zmočené oblečenie, tým väčšia zima mi napriek teplému ovzdušiu začína byť.

Mohol by si pohnúť, sakra. Ten chlapec sa ani nemusí snažiť, aby mi rozbúril krv v žilách.

Keď sa minútu nič nedeje, už nevydržím čakať. Vykročím k autu, odhodlaná rovno si vypýtať kľúče a on nech si v tom aute pokojne kempuje. Pod nohami mi statočne čľupká a až keď sa priblížim, zbadám dôvod jeho zdržania. Ryšavka na mieste spolujazdca.

Žiara jej očí, keď sa na neho díva, vo mne vyvoláva nutkanie grcať dúhu. Ďalšia. Millie, Claire a teraz nejaká random ryšavka. Keby mal aspoň svoj typ, lenže jemu je to zjavne totálne jedno. Ide predsa o kvantitu.

Odfrknem si pre seba, neschopná pochopiť, prečo majú niektorí chlapi potrebu podvádzať a sledujem, ako mu niečo hovorí. Rhett sa chytí volantu pred sebou, vypne konečne motor a smejúc sa obráti pohľad z nej pred seba.

Zrazu udrie hrom a ja si spomeniem, čo som mala v pláne.

Podídem k jeho autu, až vtedy si uvedomím, aké je vysoké. Spod rámu okna mi strčia iba oči a môj zauzlený, strapatý drdol. Akurát dnes som mala chuť nechať šiltovku doma. Prvá ma zbadá ryšaňa. Vypúli očiská a cez sklo počujem, ako zvýši hlas a s pohľadom upretým na mňa, upozorňuje Rhetta, aby neotváral, pretože „nejaká feťáčka bude chcieť peniaze".

Rozčúlim sa a ešte skôr, než sa Rhett stihne otočiť, mu začnem vyklopkávať na okno silnejšie. Rýchlejšie.

Obzrie sa a takmer podskočí, keď sa na mňa zvrchu díva. Z pier mu odčítam zhrozené „Seni?" a vzápätí zhrozenú ozvenu „Seni?" z pier tej ohnivovlasej. Obráti sa znovu k nej a niečo jej vysvetľuje. Asi to, že nie som bezdomovkyňa, ale jeho očarujúca spolubývajúca, no ja na toto nemám čas, kristapána!

Stále vyklopkávam.

„Zabudla som si kľúče, môžeš mi otvoriť?" kričím cez dážď, sklo aj plechy auta.

Díva sa na mňa iba tá červená a Rhett, otočený ku mne chrbtom, bez toho, aby sa znovu obzrel, mi len vystrčí vztýčený ukazovák hovoriaci „počkaj", ako to už raz urobil.

Počkaj?! A na čo? Kým z neba prestane liať Niagarský vodopád rovno na moju hlavu i do všetkých mojich útrob? Čo som vravela o tom pancieri? Zjavne bol z papiera. Stačila minúta. Možno pol. Tak rýchlo ma zase dokázal naštartovať.

Ryšavka sa k nemu nakloní, dá mu bozk na líce, pričom sa na mňa ponad Rhettovo plece stihne  varovne pozrieť, a kým ona vybehne z druhej strany auta preč do dažďa, ja prudko stláčam kľučku šoféra.

Ako to, že nejde otvoriť?

„Si hluchý?" Bojujem o pozornosť.

„A ty slepá?" Konečne otvorí dvere a zoskočí z auta rovno do mláky, ktorá na mňa prskne. Nejdem sa ani tváriť, akoby mi na tom záležalo. Po prvé som už aj tak celá špinavá a mokrá. Chcem byť len dnu. A po druhé, skončí pri mne strašne blízko na to, aby som sa rozčuľovala, pretože jediné, na čo sa sústredím, je nespadnúť, keď od neho tackavo cúvnem a takmer sa v tej mláke vyváľam celá.

„Pozor," načiahne ruku, akoby sa ma chystal chytiť za predlaktie, aby som skutočne nepadla na zadok. Našťastie to zvládnem vybalansovať sama i napriek bleskovej rýchlosti, akou stiahnem vlastnú ruku z jeho dosahu.

Pozrieme na seba. On štýlom pokoj, bol to iba reflex a ja s nemým varovaním nikdy viac sa ma nesnaž dotknúť.

„Ja slepá nie som, ale ty zrejme áno. Leje! Nevidíš? Stačilo mi dať kľúč, kým sa tu ty-" nedopoviem, čo mám na jazyku.

„Akoby bola moja vina, že ty si si zabudla kľúč," skočí mi do reči. Jeho tón sa už nezhoduje s obozretným pohľadom, ktorý mal pred pár sekundami. Je ležérny a otrávený. Náhla zmena ma vyhodí z kontextu. Našťastie, nie nadlho.

„Je to tvoja vina!"

Pretočí očami. Vie, že sme sa ráno zase pohádali a ja som odišla len preto, aby som nevybuchla. Sakramentsky sa ovládam, ale neviem dokedy.

„Dohádame sa hore, okej?" Buchne dverami auta, zazipsuje si mikinu a predtým, než sa behom pustí ku vchodu, priblíži tvár k tej mojej a zopakuje ako papagáj: „Leje! Nevidíš?"

Ja ho...

Rozbehnem sa za ním.

„Bravó, džentlmen," neodpustím si, keď spomalíme pred vchodom a on vyťahuje kľúče. „Keď mokneš ty, tak sa už ponáhľať vieš, ale keď moknem ja tak-" nedopoviem. Otvorí vchodové dvere a podrží mi ich, aby som vošla prvá.

Okej, načasovanie toho džentlmena úplne nevyšlo.

Zmĺknem.

Aj vo výťahu sa vezieme mlčky. Stojím za ním a s čírou zlosťou mu zízam na chrbát v univerzitnej mikine, kým on si jednou rukou prehrabuje mokré vlasy tak, že nebadateľné kvapôčky dažďa z nich skončia i na mojom nose. Keby to nebol on, možno by som ich ani nevnímala, ale je to on, tak zatínam zuby a veľmi, veľmi sa držím, aby som predstavu, ako mu tie pramene šklbem, nepretavila v realitu.

Päť dní! Päť trápnych dní a ja som na neho alergická tak, že len keď ho vidím, škrtím sa nadávkami uväznenými v krku! Ako s ním mám žiť celý semester?

Potom to ešte zhorší. Zväzok kľúčov si začne točiť okolo prsta. Má kľúčenku, ktorá pri každom pohybe štrngá ako zvonček. Neznesiteľne mi to reže uši. K tomu si začne ešte i pískať. Vrhnem zrak na poschodie. Dvojka. Ešte šesť, to predsa vydržím.

Trojka.

„Môžeš s tým prestať?"

Nie, nevydržím.

„S čím?"

„S tým." Ukážem na zväzok kľúčov v jeho dlani. Nechápavo k nim skloní zrak tiež, ale pol minúty nekomentuje a prestane.

Výťah zastane na našom poschodí, on vystúpi a znova mi podrží dvere. Neochotne popri ňom vyjdem. Cítim, ako ma pozoruje a hodnotí.

„Si nejaká háklivá na zvuky." Za mojím chrbtom opäť zaznie štrngot. Zase to urobí. Zaštrngoce mi pri uchu. Náročky.

Jediné, na čo začínam byť háklivá, si ty.

Neodpovedám. Na ďalší štrngot len silno prižmúrim oči a zase zatnem zuby.

Zurčanie potôčika. Teplo pri letnom západe slnka. Šušťanie lístia pod vánkom. Vlny oceána.

Snažím sa myslieť na všetky tie upokojujúce klišé.

Keď oči otvorím, všimnem si, ako odvrátil pohľad z môjho smeru a škerí sa. Pozoroval ma. Teraz strká do dverí ďalší kľúč, kým ja si už pomaly vyzúvam premočené tenisky.

„Hm, vadí ti, keď si hádžem loptu, ktorú nikto iný nepočuje," začne popri vchádzaní do bytu a ani na mňa nepozrie. „Teraz ti vadí to, že si pískam a štrngocem kľúčmi. Pomaly sa začínam obávať, či vôbec môžem hlasnejšie dýchať."

Somár.

Zase neodpovedám. Nedám sa. Ne-dám.

Prejdem do kuchyne a na podlahe za mnou ostávajú mokré stopy. Zrazu ma ale prekvapí, že z kuchyne počujem hlasnú hudbu aj hlasy. Nech mi nehovoria, že celý čas bol niekto doma a iba ma nepočuli.

Vojdem a nájdem Tylera, Logana a Lanu, ako varia. Podľa zástery skôr Lana varí, Logan nahlas rapuje spolu s Post Malonom z reprákov, čo im tu na plné pecky vyhráva, a Tyler sa tvári nešťastne pri krájaní zeleniny.

„Vy ste doma?" vyjde zo mňa.

„Čo hovoríš?" skríkne Logan, lebo cez hudbu ma, samozrejme, nie je počuť. Zase sa len vytočím.

Čo sú tu všetci hluchí, dofrasa?

Keby to mali tichšie, počuli by, ako zvoním! Ušetrila by som si tú naťahovačku s Rhettom. 

„Vraví, aby ste to dali tichšie, tupci!" Vojde za mnou Rhett a použije svoj hrubý hlas, ktorý hudbu, na rozdiel od môjho, prekričí. V Loganovej tvári sa ihneď objaví pochopenie a hudba je do sekundy ticho. „Seni má problém so sluchom, buďte trochu ohľaduplnejší, idioti," doplní ironicky Rhett, na čo sa okamžite k nemu otočím a zabíjam ho pohľadom. Už to preháňa.

Takto pred všetkými.

„Vždy lepšie než problém s vernosťou. To sa lieči ťažšie, že?"

Ani neviem kedy a ako a bolo to von. Keď moje slová doznejú, som rovnako prekvapená ako on.

Úsmev mu totálne zvädne. Neverí, čo som práve nahlas povedala. Normálne vidím, ako mu chýbajú slová. A Lana tiež neveriaco zíza, či dobre počula. Nechám ich spracovať ten šok a seba takisto. V mojej izbe.

Hellou, hellou 😍 Tento víkend vás čakajú ďalšie z mojich obľúbených kapitol a tuším by som sa mala viac postarať aj o Instagram, aby ste mali aj akú-takú vizuálnu predstavu o príbehu 😅 Som to ja lenivá voš 😅