,,I wanna want somebody else

Girls in here can't help tonight

'Cause I'm missin' one"

(Jameson Rodgers - Missing One)

„Kolega Browns!" Za chrbtom zachytím hlas môjho tútora a prednostu psychiatrického oddelenia v jednom.

„Doriti," zašepkám pre seba, kým sa k nemu otáčam čelom. Čo dnes robí na príjme? „Doktor Gregorry," oslovím ho, akože registrujem jeho prítomnosť, no v duchu ľutujem, že som sa pri sestričkách nezdržal aspoň o minútu dlhšie, aby som sa nášmu stretnutiu vyhol.

„Stále čakám tému vašej záverečnej práce." Presne toho som sa bál.

„Uhm, hm."

„Tak? Kedy to bude?"

„Čoskoro."

„Pán Browns," začne sklamane. „Viete, že všetci študenti svoje zadania dávno majú a pracujú na nich, že áno? Nie som si totiž istý, či si dostatočne uvedomujete, ako vám horí pod zadkom. Aj keď všetci vieme, že ste naozaj veľmi nadaný budúci psychiater, talent vám neudelí titul na to, aby ste túto prácu mohli aj legálne vykonávať, čo by bola škoda, nemyslíte?"

Sklopím zrak do zeme, len aby som mohol pretočiť očami a on to nevidel. Na jazyku mám mnoho vtipných i uštipačných odpovedí, ale poznám ho už natoľko, aby som vedel, kedy je lepšie nechať si ich pre seba.

„Máte už aspoň predstavu?"

Hlavu zodvihnem s toľkou hranou ľútosťou, koľká sa len zmestí do mojich psích očí, a v mysli mi zasvieti Seni a veta Vedel si, že smútok má päť fáz? jej úhľadným rukopisom.

„Tak trochu?"

„Znenie. Chcem vedieť znenie," zabŕda hlbšie a skúša, či si iba nevymýšľam. Popravde som chcel ešte chvíľu počkať len preto, aby môj posledný návrh nemohol kvôli časovej tiesni odmietnuť, lenže práve teraz on dostáva do tiesne mňa.

„Päť fáz smútku?" Kašľať na to.

Nadvihne obočie a chvíľu sa tvári zamyslene. Ak ofrfle aj toto, tak...

„Konečne niečo hodné vášho potenciálu," zahlási a usmeje sa. Som v šoku. „Do týždňa chcem mať mailom osnovu a bližšiu predstavu. Takisto predbežný rozbor kazuistiky do praktickej časti."

„Kazuistiky?"

Dopekla, dopekla, dopekla. Mohol som to tušiť!

„Ideálne dvoch alebo troch."

No zbohom. Kde behom jedného týždňa zoženiem nie jedného, ale hneď dvoch či troch smútiacich a zároveň niečím zaujímavých pacientov? Mám si rozložiť stan na cintoríne a oslovovať trúchliacich ako nejaký otravný anketár?

„Najlepšie s nejakým veľkým rozdielom a veľkým spoločným znakom. Rozoberiete potom aj menšie odlišnosti a porovnáte. Každá odchýlka a špecifikum je vaše plus. Verím, že výsledok bude stáť za to, kolega. Váš čas je príliš drahocenný na to, aby ste sa zapodievali niečím bežným, pamätajte si to," žmurkne na mňa a potľapká ma po pleci. „Idem to rovno zapísať do systému."

Toto je zlé. Nemal som nápad, ktorý mi Seni vnukla, hneď prezradiť. Mal som počkať, lepšie si to premyslieť.

Seni.

Bola by ideálnou pacientkou, až na to, že ma tak trochu neznáša a ja tak trochu neviem zniesť ju. Toto som nedomyslel. Možno by som radšej mohol osloviť Drewovu mamu, lenže tá je zase učebnicový prípad a práve ten ja nehľadám.

Povzdychnem si, a keď vidím Gregorryho odchádzať od recepčnej, otrasiem sa a zaujmem jeho prázdne miesto.

„Tu je karta Westovej. Budete taká dobrá a odovzdáte ju doktorovi Pablovi, Winnie?"

„Spoľahnite sa," prevezme odo mňa štós. „Toto je ďalší pacient pre vás." Len čo ma zbaví jednej, strčí mi do ruky druhú kartu novoprijatého pacienta.

„Ja už končím, Winnie. Potrebujem odísť skôr, dajte to Brooksovej."

„Ale doktor Gregorry povedal, že to mám dať vyslovene vám." Hľadí na mňa štýlom, nech nevyskakujem, nemám veľmi na výber, keďže stále nie som doktor. Neposlúchnuť príkaz prednostu oddelenia si vlastne nemôže dovoliť ani jeden z nás.

V duchu zanadávam a otrávene kartu prevezmem. Už vidím, ako ma Millie prekľaje, keď budem meškať na večeru, na ktorú som ju sám pozval. Totálne na hovno deň od samotného rána.

Nesťažuj sa a pohni zadkom, nech aspoň večer stojí za to.

Rýchlo správu o prijatí prezriem. Okrem otrasu mozgu, narazenej panvovej kosti a tržnej rany na hlave tam svieti i možná závislosť od alkoholu a pokus o samovraždu. Podľa výpovede sprevádzajúcej osoby sa dotyčný hodil pod auto.

Aké originálne.

Zaujme ma však meno. James Charles Rodgers? To nie je možné.

***

„Tu je celý materiál o mániách. Dal som ti tam aj jedny skriptá, nemusíš ich čítať celé. Stačí to vyznačené." Podávam Sally, čakajúcej pri vchode nemocnice, učivo, čo som sľúbil.

„Skvelé, ďakujem." Prevezme blok s papiermi a s úsmevom sa mi dotkne prstov štýlom, že chvíľu váham, či to spravila alebo nespravila zámerne. Odkedy vyšla tá sprostá anketa s desiatkou, moja vlastná hlava so mnou hrá nebezpečné hry. Potrasiem ňou a ukážem na východ von.

Millie! Nesmiem zabudnúť, že sa ponáhľam.

Spolu vyjdeme a na nose ma prekvapí pár jemných kvapiek z oblohy. Zdá sa, že aj Sally, ktorá krčí tvár upretú k nebu.

„Máš tu auto?" spýtam sa.

„Nemám auto. Chcela som ísť autobusom. Ide mi o dvadsať minút."

„To je dosť dlho, akým smerom ideš?"

„Na Allenov park."

„Môžem ťa hodiť, nebudeš predsa moknúť. Bývam na Franklinovej."

„To fakt? V tých apartmánoch? Nikdy som ťa tam nestretla, nemali ste s Madison byt na opačnej strane mesta? Blízko Hennessy?"

„Mali," trpko odpoviem. Teda, mal by som povedať máme, ale ráta sa, ak je prázdny? A navyše... nechcem v tejto téme pokračovať.

„Počula som, že to medzi vami neskončilo najlepšie," nadhodí a vtedy už seriózne ľutujem, že som jej ponúkol odvoz. Kým kráčame k môjmu Silveradu, nechávam Sally na odpoveď čakať. Najradšej by som to robil donekonečna, ale ona pokračuje: „Mali ste pekný vzťah. Neľutuješ, že si nesekol s medicínou tiež a neodišiel s ňou?"

Povzdychnem si.

„Nie. Ani nie," dostanem zo seba a na pár sekúnd sa myšlienkami stratím v momente, keď mi o svojom pláne Madison povedala prvýkrát z očí do očí, na rovinu a vážne. Náznaky, ktoré tomu predchádzali sa zrazu zhmotnili do reality a napriek tomu, že som búrku čakal, ma strhla.

,,Mám pocit, že som zatiaľ nežila naplno, Rhett. Nepoznám nič iné iba toto," rozhodila rukami a obhliadla sa navôkol akoby toto nestačilo. Nepríjemne ma pichla myšlienka, že som jej nestačil ani ja, ale hneď som ju odohnal. Mads by to tak nikdy nemyslela. ,,Svet ponúka toľko možností! Dlho som nad tým premýšľala, ty vieš odkedy, a ak ma niečo môj veľký brat naučil, tak to, aby som sa nebála riskovať. Aby som skúšala, objavovala. Ako on. Cítim, že to potrebujem urobiť, musím. Kvôli nemu. Bude to iba rok a potom budeme zase spolu. Už navždy." A ja som až do dňa jej od odchodu nemal ani zrnko pochybnosti, že to myslí vážne.

Zatnem zuby, nechcem si to znova prehrávať.  Nasadneme do auta a naštartujem.

„To je dobre, pretože by to aj tak mala byť ona," Sally preruší odmlku, keď cúvam z miesta. V jej hlase zachytím nervozitu. „Madison by mala ľutovať," upresní a ja sa na ňu musím bleskovo pozrieť, pretože iba vďaka slovám a tónu nedokážem určiť, či skutočne hovorí to, čo počujem.

„Podľa teba by mala ľutovať, že odišla?" Zdvihnem obočie a Sally prikývne. Nejako nechápem. ,,Prečo si to myslíš?"

V aute sa rozhostí zvláštne napäté ticho. Niečo mi uniká?

,,No..." Prečo sa mi zdá, že sa zrazu červená? ,,Kvôli tebe."

Prekvapenie mi v hrdle uväzní slinu, ktorou sa začnem dusiť až si musím odkašľať. Sally so mnou flirtuje?  Nemá priateľa? Neviem, ako na to zareagovať, tak sa snažím predstierať, že som to aj tak nepochopil.

„A čo tvoj priateľ? Ako sa má?" Nespomínam jeho meno, pretože ho, samozrejme, neviem. Dal som mu prezývku Fifty Cent. Párkrát sme s nimi boli na dvojitom rande a pri biliarde nemal päťdesiat centov ani na jedinú hru. Každú som musel zatiahnuť ja.

„Netuším," zasmeje sa, „žiadny totiž neexistuje."

Pichne ma pri srdci. Zase odlepím pohľad z cesty a vtedy je to jasné. V jej očiach zbadám čosi úplne nové – záujem a nádej. Bolo to tam aj predtým?

Ryšavý odtieň Sallyných vlasov je stále iba o niečo sýtejší než jej líca. Podobne to mala aj Madison, ale dobre to skrývala.

V spoločnosti totiž oplývala  sebavedomím, ktoré neroztriaslo len tak hocičo, hocikto, lenže keď sa so mnou ocitla sama... Vzrušovalo ma, že na ňu mám taký účinok. Páčilo sa mi hľadať spôsoby, ako ju prinútiť horieť a sledovať, ako skrotne, ako zadrží dych, keď sa jej dotknem, aká zraniteľná je a akú moc mi nad sebou dáva. Vždy som mal slabosť na dievčenskú zraniteľnosť, no aj keď mi Sally práve ukazuje tú svoju, ani jedna bunka môjho tela necíti to, čo cítila s Mads od prvej sekundy osamote.