"So I'm going back to Houston in my heart and in my mind

Thinking 'bout what you said when I left it all behind

Losing don't mean nothing when there's nothing to lose

Living isn't living when I'm missing you"

(Austin Plaine - Houston)

„Oukeeeej, dobré ránečko všetkým. Som Delilah a vy počúvate Sunny ninety nine point one, najlepšie rádio v Houstone! Urobte mi láskavosť, spomaľte a nájdite si čas niekoho milovať. Nastal čas zahnať hmlu, ktorá zahalila naše mestečko vašimi venovaniami a príbehmi. Majte nádherný, prenádherný pondelok!"

Je Houston Jupiter? Jedine na ňom by mohol byť pondelok nádherný.

Prepínam už piatu rádio stanicu a už asi dvadsiaty krát nadávam, že som si stále nenainštalovala autorádio s Bluetooth, aby som si pustila vlastné veci. Radšej premotivovanú moderátorku vypnem a zatiaľ čo stojím na červenej, volám dievčaťu, u ktorého mám dohodnutý podnájom.

„Claire? Ehm, ahoj, tu je Alaine Sinclair-"

„Alaaaine," zatiahne piskľavo do telefónu, až si ho musím odtiahnuť od ucha.

Neznášam svoje prvé meno, ale Blue už používať nechcem.

„Izbu máš pripravenú, upratanú. Ostal tam iba písací stolík, tá rozkladacia posteľ, čo som ti fotila, odpadkový kôš a ó, závesy. Ew. Tie vymeníme, nechala ich tam..." Claire začne a nepustí ma k slovu, akoby jej jazyk fungoval na motorček. „Sú také otrasné, že som sa ich ani nemohla dotknúť. Prepáč. Urobíme to, keď prídeš. Vieš kedy prídeš? Už sa ťa nemôžem dočkať."

Kiežby som aj ja mohla povedať to isté.

„No... preto volám. Vyhovuje ti ooo..." pozriem na hodinky s rozbitým sklíčkom na zápästí, „šiestej?"

„Jasné, moja."

Moja.

Oslovenie ma znechutí, akoby to bola špina, ktorú na mňa Claire šmarila a najradšej by som ju zo seba striasla.

Ide na mňa príliš zhurta.

Ak by som si ju dôkladne nepreklepla, považovala by som jej raketovú stratégiu zbližovania za dobrý dôvod, prečo sa na bývanie s ňou a ďalšou štvoricou ľudí vykašľať. Druhým dôvodom by bola jej obsesia ružovou. Boh však žehnaj sociálnym sieťam!

A mojej trpezlivosti.

Claire je síce prehnane otvorená a prístupná (presne ako jej profily na sociálnych sieťach), ale nepožaduje rovnako húževnatú spätnú väzbu, čo mne iba vyhovuje.

Moja potreba socializovať sa totiž viazne kdesi medzi dajte mi všetci pokoj a nenávidím ľudí. Aj izbu u Claire som si vyhliadla iba preto, lebo byt je na skok od kampusu a má dokopy šesť izieb, čo pokladám za menší zásah do osobnej zóny než bývanie na internáte.

Potrebujem miesto, kde sa môžem zavrieť a byť sama. Hoci relatívne, ale sama. Preto čert ber ružovú. Aj keď ju z duše nenávidím, pre samostatnú izbu v tom nádhernom byte by som pokojne oslepla na jedno oko.

„Ja už vlastne neplánujem nikde ísť. Príď kedykoľvek," odpovie mi Claire, zatiaľ čo nabehne zelená a ja dupnem na plyn. „Možno tu bude Logan alebo Rhett, ak by si potrebovala pomôcť s niečím ťažkým, chlapská ruka sa zíde. Logan je síce strašne lenivý, ale Rhett určite nebude frflať. Nikdy nefrfle, keď-"

Logan – ten basketbalista, priateľ ďalšej spolubývajúcej – Lany – tej, čo robí recepčnú v jednom z najdrahších hotelov v Houstone, no a Rhett...

Jediný spolubývajúci, o ktorom mi sociálne siete našli veľký prd, ale o ktorom viem aj tak najviac iba vďaka tomu, že Claire jeho meno zakomponuje do každej druhej vety, ktorú vysloví. Je jedno, či sme si písali o kľúčoch alebo potravinách blízko bytu, vo všetkom figuroval Rhett.

Rhett hento, Rhett tamto.

Až som si ho pomenovala ako týpek, čo zrejme ani nespí.

Ak by som Claire viac počúvala, než ignorovala, možno by som naspamäť odrecitovala celý jeho naprataný denný rozvrh. Sedem dní v týždni. Presne ako ona. Mne však zostalo v pamäti iba to, že je medik a v nemocnici aj pracuje. Zoznam jeho ďalších aktivít a opisov som zhrnula do záveru – takmer sa s ním nestretneš.

Jedna spoločenská interakcia menej? Vesmír ma miluje.

„Vieš, kde zvoniť?" Otázková melódia Clairinho hlasu mi dáva signál, že by sa patrilo reagovať. Dve tretiny jej monológu som opäť vypla, no predpokladám, že sa zase týkali Rhetta, takže som o nič neprišla.

„Áno, viem, zazvoním."

„Dobre tak zvoň na Kennedy." Nepovedala som jej, že viem? Opakuje mi to asi desiatykrát. „Zvonček je trochu vyčuchaný, daj pozor, aby si si to nezmýlila s Connely, býva tam fakt otrasná susedka. Má takého škaredého psa, ktorý..."

„Claire, už si hovorila."

„Aha, okej, tak ťa budem čakať. Kľúčik som dnes bola-"

Bonusový fakt o Claire – nechápe, že ak odpisujem alebo odpovedám jednou vetou, nečakám slohové odpovede, ale čau, končím. Koniec konverzácie.

„Idem, ahoj."

Bonusový fakt o mne – nemám na bľabotanie čas. Som priama.

Zložím telefón z ucha. V prvej sekunde sklopím zrak z cesty na displej, v druhej sekunde ucítim tupý náraz môjho auta o objekt, ktorý pred ním určite nebol a v tretej prudko zabrzdím, kým zrakom vyplašene zisťujem, čo sa práve stalo.

Snáď to nebol... Zrazila som práve človeka?

Vystrelím z dverí, nevšímam si trúbenie áut za mnou, iba bežím pred vlastné. Muž s hustou sivou bradou dezorientovane sedí na asfalte a šúcha si lakeť. Jeho oblečenie vyzerá otrhane a špinavo. Vedľa neho leží nalomená gitara a rozheganý batoh. Dám si celý obraz dokopy a vyjde mi z toho...

Nabrala som bezdomovca?

„Pane, ste v poriadku?"

Neodpovedá, iba si ďalej čosi šomre. Okolo nás sa začína zhromažďovať dav

„Pane! Vnímate ma?" zopakujem.

„Pomôžem nejako?" prihovorí sa mi muž z davu, asi štyridsiatnik. S obavami k nemu vzhliadnem. Neviem, čo robiť.

„Tuším je v šoku." Iba myknem plecami a potom si k bradáčovi, sediacemu pred mojím pokrčeným nárazníkom, čupnem. „Koľko prstov vidíte?" Strčím mu pred tvár tri prsty.

„Nie som ani v šoku, ani slepý," vyštekne na mňa a opakom dlane odšmarí moje prsty spred jeho očí. Znie zachrípnuto, akoby fajčil tridsať cigariet denne, vďaka čomu znie jeho naštvaný tón ešte hrozivejšie. Na pár sekúnd ma zmrazí.

Starec sa zatiaľ snaží nemotorne postaviť a chlapík, ktorý ponúkal pomoc, mu ihneď ponúka oporu.

„Dajte tie ruky zo mňa preč!" Bradáč však na neho odstrašujúco zavrčí.

S chlapíkom na seba iba zmätene pozrieme. Čo s tým dedkom, dopekla, je? Jeho nevrlý prístup ma začína štartovať, tak len zhlboka dýcham. Ak ma niekto štve, nevynikám práve pokojnou povahou. Aj teraz sa držím iba preto, že nemôžem bliakať na niekoho, koho som vlastne zrazila. Dokonca som mu zlomila i gitaru, podľa všetkého zdroj jeho obživy.

„Nie ste zranený? Zaveziem vás do nemocnice." Dám tomu ďalší pokus.

„Do žiadnej nemocnice nejdem," zase iba odsekne. Autá za mnou nás pomaly začínajú bez povšimnutia obiehať.

„Pane, práve som vás zrazila," pritvrdím.

„Nie poriadne," pritvrdí tiež a ja premýšľam, či túto vetu počujem a chápem dobre. Hovorí mi, že to nebola moja vina?

Tak a dosť!

„Vy bláznivý starec!" Toľko k mojej snahe zachovať pokoj. „To ste mi skočili do cesty náročky?! Chceli ste, aby som vás zabila? To snáď..."

Ani neviem, čo povedať. Iba v úžase rozhodím rukami.

„To, čo chcem, je moja vec," prehodí, akoby sa nechumelilo, keď si dvíha gitaru i batoh a otočený chrbtom ku mne sa zbiera na odchod.

„Vy-" chcem použiť nadávku. Škaredú nadávku. Potom si však uvedomím, že aj keď je milý asi ako lama, ktorá bez dôvodu pľuje ľuďom do ksichtu, je starší. A ja, aj keď tiež nevynikám čírou milosťou, nie som nevychovaná.

Mám úctu k starším, ale... mám aj nervy.

„Nie! Nie je to iba vaša vec," kričím za ním, zatiaľ čo sa snaží vzdialiť. „Boli by to moje kolesá, čo by z vašej egoistickej hlavy urobili na ceste fašírku! Alebo čo keby ste vy svojím hlúpym chovaním zranili mňa, ha? To vám nenapadlo? Odkiaľ, dofrasa, viete, že ja chcem umrieť?"

Keď vypustím poslednú otázku, zľaknem sa tých slov. Starček sa zastaví, pomaly obzrie ponad plece a zabodne do mňa svetlomodré oči.

V tom momente, akoby medzi nami prebehla komunikácia, ktorej obsahu nerozumiem, ale výsledkom je predsa len akýsi druh... poznania? Porozumenia?

Srdce mi vynechá úder, keď si všimnem, že rovnaký efekt prepukol aj u neho. Viem to, vidím to, cítim to, hoci netuším ako a prečo. On prvý preruší spojenie, zašomre si niečo popod nos a krútiac hlavou sa rozhodne odtackať ďalej.

Zdalo sa mi alebo som mu odčítala z pier nadávku? Zvláštny moment zmizne ako kvapka v mori. Zatnem zuby o zuby a zovieram prsty v päsť. Tak ja sa tu „pekných slov" zriekam a on...?

„Nemali by sme...?" Vyruší ma hlas po mojej ľavici.

Takmer by som zabudla na ochotného chlapíka. Očividne je tiež v šoku z toho, čo tu ten tvrdohlavý starec predvádza. Na chodníku dedka stále vidím, ako šúcha nohu za nohou, a zase ma pohltí zlosť.

Mali!

Mali by sme pomôcť, ale ako pomáhať tam, kde moja pomoc nie je vítaná? Chce nechať na pokoji? Tak ho nechám na pokoji. Nech sa páči. Skočil mi pod auto, preboha! Ten nepotrebuje pomôcť, ten potrebuje natrieskať na zadok ako malé decko, aby sa spamätal.

Starček sa takmer stráca v dave a ja sa s ochotným chlapíkom rozlúčim a poďakujem za záujem. Nasadnem do auta, naštartujem a pomaly rozbieham, no môj pohľad opakovane spočinie na známom ošúchanom oblečení pri kraji chodníka. Až teraz, keď som bližšie, vidím, že starec kríva a nalomená gitara sa mu nestabilne pohojdáva na chrbte. Čo je však horšie, pribudol aj červený fľak na jeho ramene.

Dofrasa s ním.

„Hej!" Stiahnem okienko a zvolám jeho smerom. „Krvácate. Musíte sa nechať ošetriť!"

„Nič nemusím, iba zomrieť, dievča! Iba zomrieť!" odkričí mi tak, že sa ani neotočí, a ďalej kríva pomedzi ľudí, ktorí počas uponáhľanej chôdze iba preskočia pohľadom zo mňa na neho. Nikto sa však nepozastaví nad tým, že starec krváca.

„Nepríjemný starý dedo," naštvane zahromžím a popri kraji idem na jednotke, aby ma ostatné autá mohli obehnúť a starca som si udržala v jednej rovine. V hlave mi ako ozvena rezonujú jeho slová.

Zomrieť. Iba zomrieť.

Prúdia mnou a vedia, kam majú namierené. Keď dosiahnu svoj cieľ, udrú v plnej sile. Zovierajú mi svedomie a drvia ho. Nechcú pustiť, napriek tomu, že kričí o voľnosť. Aj keď starec o pomoc neprosí, neviem ho opustiť. Túžim dupnúť na plyn, ale namiesto toho iba ďalej pomaly prechádzam s autom popri chodníku zarovno s ním.

To prekliate spojenie medzi ním a mnou sa zase zjaví.

„Počujte," oslovím ho hlasno znova. Tentoraz použijem mierumilovnejší tón, čo ale neplatí pre obsah. „Nech je váš život akokoľvek mizerný, tak prisahám, že ak okamžite nenasadnete a neodveziem váš bezohľadný zadok do najbližšej nemocnice, budem každý deň prosiť Boha o to, aby ešte pritvrdil a vy ste takto mizerne žili tak dlho, kým si na staré kolená nezačnete, dofrasa, život vážiť!"

Pár okolo idúcich ľudí na mňa vrhne zhrozené pohľady. Ja však celú svoju sústredenosť venujem sivovlasému a ani nežmurknem. Ani keď ma vytrúbi tretie auto.

„Tak ešte dnes, dedo? Z hlavy vám tečie krvavý potôčik."

Capne si rukou po strane, kde mu steká krv. Určite to cítil už skôr, no až teraz, na môj podnet, akoby si uvedomil, že to zrejme nebude pot ani dážď, ktorý nepadá. Keď sa na zakrvavenú ruku sám pozrie, zastane. Opäť čosi zašomre, tuším, že je to niečo v zmysle, ktorí čerti ju sem poslali, no potom sa konečne pozrie aj na mňa.

Z jeho očí srší vzdor a prehra, istá forma agresie, ale pod tým je skryté i niečo známe. Niečo, čo vidím  iba vďaka tomu, že sa s tým stretávam vždy, keď sa v zrkadle dívam na svoj vlastný odraz. A predsa to v tej chvíli nedokážem pomenovať.

Prvé dojmy z Alaine? 😬😂