Zrazu si vedľa mňa niekto prisadol. Nevenovala som mu veľkú pozornosť. Snažila som sa upokojiť. Zrazu ma začal hladiť po chrbáte. Teraz som sa už musela pozrieť kto to je. Bol to Sebasián. Usmial sa na mňa povzbudivo. Nedokázala som mu ho odplatiť. Som strašne nahnevaná. Ako hento mohol niekto spraviť.

"Nemysli na neho," povedal, " myslí na niečo iné. Niečo pozitívne."Má pravdu. Nestojí za trápenie. Usmiala som sa.

"Máš pravdu," obrátila som sa na neho.

"Ja mám vždy pravdu," povedal s úškrnom a pohladil ma po líci. Mierne som sa zachvela. Bolo to niečo krásne a nové. Vedela som čo bude nasledovať. Popravde trochu som sa bála. Nebála som sa samotného bozku, ale toho čo bude nasledovať. Budeme aj naďalej priatelia? Keď sa niečo nepodarí zostaneme priatelia alebo odíde. Stále sa medzera medzi nami skracovala. Už nás delilo len pár milimetrov. Niekto si pri nás odkašlal. Obaja sme sa pozreli na dotyčnú osobu. ADAM. Ja ho prerazím.

"Ešte si malá nemyslíš, krpec?"povedal s pobavením.

"Nie som malá! Mám 21!" Vyprskla som. On sa mi nemá čo starať do môjho života. Nieto ešte rozkazovať!

"Pokoj krpec! Môžeš byť rada, že o tom nevie tvoj brat," nedal sa.

Má pravdu. Tomáš o tom nesmie vedieť. Obišla som ich obidvoch a zamierila som si to do svojej izby. V hlave mi vŕtalo množstvo otázok. Prečo je Adam ku mne taký? Prečo si ma Sebasián nezastal? Stačí, na toto pomôže len jedno. Horúci kúpeľ. Napustila som si vaňu, spravila penu a vysypala soľ. Ľahla som si do nej a relaxovala. Keď už bola voda studená, obliekla som sa a rozhodla sa prejsť. Obliekla som si:

Dole nik nebol a tak som si zobrala len kľúče, mobil a išla som. Vybrala som sa k neďalekému parku. Chodí sem veľa zaľúbených. Nádherné miesto plné života. Sadla som si na neďalekú fontánu a predstavovala som si, že v nej je voda. Je síce Apríl, ale oni ju stále nenapustili. Zrazu som uvidela jedno malé dievčatko, ako sedí samé na lavičke. Podišla som k nej.

"Ahoj, môžem ti nejako pomôcť?" spýtala som sa milo.

"Ahoj, nie ja tu len čakám na svoju mamičku lebo išla s bračekom na šmykľavku," odpovedala mi.

"Prečo si nešla s nimi? " dosť ma to zauíjma.

"Pretože som neposlúchala," odpovedala smutne. Nepáčilo sa mi to, ale musela som rešpektovať. Zrazu išiel okolo predavač zmrzliny aj so svojim vozíkom. Jasné!

"Prosíš si zmrzlinu?"spýtala som sa a ona s iskričkami v očiach prikývla. Kúpila som teda dve jahodové zmrzliny.

"Ďakujem ," poďakovala sa keď som jej podala zmrzlinu. Kým ju lízala a obzerala sa okolo seba, vyfotila som ju.

Je taká zlatá. Potom prišla jej mama a poďakovala mi. To bola samozrejmosť. Ale ona nemusela ju nechať len tak samú. Aspoň som na nič nemyslela. Vybrala som sa ďalej po chodníku s úmyslom si všetky myšlienky premyslieť. Posledný krát som jej zakývala a otočila sa. Predo mnou stal Sebasián a usmieval sa.

"Bola si zlatá s tou malou," usmial sa a privinul si ma.

"Kedy som ja nebola zlatá," podpichla som ho a usmiala sa.

"Ty si zlatá stále," usmial sa aj on a začal sa približovať. Teraz nás nevyrušil nik. O chvíľku som cítila jeho jemné pery na tých mojich.

Bolo to krásne ale okrem nežnosti som cítila aj niečo iné.

Cítila som...

Ahojte :D

Tak vítam Vás pri novej časti :) Dúfam, že sa páčila.

Strašne moc sa vám chcem poďakovať za viac ako 420 videní. Znamená to pre mňa naozaj moc.

Ďakujem za každé zhliadnutie, vote či komentík.

Sorry za chyby. :)

Lenčiča