ANETA

Ráno bolo príjemné. Zobudila som sa na slnečné lúče, ktoré ma šteklili na tvári. Otočila som sa na Adama a ten ešte spokojne odfukoval. Nechcela som ho budiť a tak som čo najopatrnejšie a najtichšie vyšla z izby. Pobrala som sa dole do kuchyne napiť sa vody. Chcela som si celý dom popozerať. Predsa len videla som len obývačku, kuchyňu a nejakú izbu. Nechcem však aby to vyzeralo, že snorím alebo niečo podobne. Nechám to na Adama nech ma prevedie po dome a vysvetlí kde je čo. Predsa on to tu zariaďoval. Čo budem teda robiť? Mám to. Pripravím raňajky. Nemocničnej stravy mám už po krk. Budú to palaciky! Vymiešala som cesto a vyliala na rozohriatu panvicu s olejom. Keď som všetky spravila rozhodla som sa, že ich ponatieram nutelou a nastriekam ich šľahačkou. Natiahla som sa po šľahačku na miesto, kde som ju pred chvíľou položila. Nebola tam. Už mi načisto šibe? Pozriem sa znova do chladničky, no ani tam nie je. Pocítim niečo po celej tvári. Šľahačka! Dám si ju aspoň z očí dole, aby som mohla vidieť kto mi ju hodil dal tvár. Však kto iný ako Adam. Predo mnou sa rehotal ako retardovaný tuleň. Však počkaj. Zobrala som Nutelu čo bola hneď po ruke a dala som mu za lyžičku do tých jeho blonďavých vlasov.

„Veď počkaj!" povedal a začal ma naháňať. Ja som utekala ani neviem kam. Stále sa tu neviem dobre orientovať. Podstatné bolo, že som utekala. Zrazu ma zozadu chytili dve silné ruky. A už ma má.

„Mám ťa!" povedal s úsmevom a majetnícky si ma čo najviac pritiahol k sebe. Otočil si ma v náručí aby mi videl do tváre.

ADAM

Pomaly som si ju otočil v náručí. Oproti mne bola maličká. Pri tej myšlienke som sa musel usmiať ešte viac. Kukla sa na mňa tými jej veľkými kukadlami a tvárila sa na urazenú. Zasmial som sa. Tak a je to tu. Strašne som ju chcel pobozkať, no bál som sa. Bál som sa, že ju zlomím. Nechcel som aby to bolo pre ňu priskoro ale ani neskoro. Chcel som aby to bolo teraz. Opatrne som sa k nej začal nakláňať. V očiach som jej videl iba lásku a dôveru. Zatvorila oči a ja som vedel, že je ten správny čas. V tom momente ako sme sa navzájom dotkli perami prebehla medzi nami elektrina. Bolo to nádherné. Snažil som sa o nežný bozk plný lásky, ktorý ona o chvíľu prehĺbila. Odtiahli sme sa od seba pre nedostatok kyslíka. Pozrel som sa na ňu. Jej oči a úsmev žiarili šťastím. Musel som ju pohladiť po líci.

„Prosím?" spýtal som sa do telefónu.

„Dobrý deň, pri telefóne je psychologička Fischer. Mohla by som hovoriť s niekým kto je práve teraz pri Anete Fray?" dopovedala. Zjavne už vedela o Anetinom probléme.

„Pri telefóne Adam, jej priateľ," odpovedal som stručne a pozrel sa na Anetu. Vyzerala byť celá nervózna. Chytil som ju za ruku a palcom jej hladil dlaň.

„Mohli by ste prosím prísť aj so slečnou Fray na danú adresu? Chcela by som dnes pracovať s ňou trošku dlhšie. Teda ak by sa vám dalo."

„Jasné, s tým nie je problém. Dovidenia," pozdravil som sa a zrušil. Aneta sa na mňa s otázkou v očiach pozerala.

„Choď sa obliecť a nachystať. Odchádzame k psychologičke," odvetil som. Iba si povzdychla. Viem, že tam nechce ísť ale je to pre jej dobro.

O pol hodinu sme stáli pred ambulanciou. Teda ak to tak môžem nazvať. Princeznej som dal ešte boštek na noštek.

„Ty to zvládneš. Si silná," povzbudil som ju. Ona iba prikývla a otvorila dvere.

Dvere, za ktorými sa možno raz naučí hovoriť.