Tomášova sestra Alicka odmieta ísť spať bez rozprávky o morskej víle. Preto jej Tomáš o týchto kúzelných bytostiach často rozpráva. No ani jeden z nich nepredpokladal, že rozprávka o nežnej víle sa môže zmeniť na horor.

„Ty si ten najlepší brat na svete," povedala Alicka, keď som dorozprával v poradí štvrtý príbeh o morských pannách. Hlavne, že včera som bol najhorší, lebo som jej nechcel požičať telefón.

„Som rád, ale teraz by si už mala spinkať." Prikryl som ju. Pohľad mi padol na obliečky s motívom rozprávky o malej morskej víle Ariel.

„Povieš mi ešte jednu rozprávku? Prosím." Nahodila výraz prosiaceho šteňaťa. V tomto je majsterka.

„Ali, ja zajtra vstávam do školy."

„To nevadí."

„Možno tebe to nevadí. Ale mne áno. Najradšej by som tam nešiel."

„Tak vidíš. Nemusíš. A môžeš mi povedať ďalšiu rozprávku o mori a o morskej víle." Usmiala sa štrbavým úsmevom. Okolo hlavy sa jej rozprestieral závoj jemných blonďavých vlasov.

„Zajtra. Treba mi spať. A tebe tiež. Potrebuješ vyležať chorobu. Dobrú noc, malá morská víla." Postavil som sa. Vo dverách som sa otočil. „O chvíľu ťa prídem skontrolovať, beťárka."

„Nemusíš." No jasné. A celú noc bude vystrájať a hrať sa, že jej bábiky sa zmenili na morské víly.

Rodičia dnes išli na návštevu. Otcov kamarát oslavuje päťdesiatku. Vrátia sa okolo polnoci a dali mi za úlohu postrážiť Alicku, ktorú opantáva hyperaktivita aj napriek tomu, že je chorá a má zápal priedušiek. Kde to decko berie toľko energie? Keď som chorý ja, vkuse spím. Nevládzem sa ani pohnúť. Ale ona bez rozprávky o morskej víle spať odmieta.

Oprel som sa o zatvorené dvere na Alickinej izbe a na telefóne skontroloval čas. Už je takmer desať hodín. Zajtra máme nultú hodinu chémie s blbou učiteľkou. Kiežby som sa od Alicky nakazil, aby som nemusel do školy.

Zdola sa ozval štrngot kľúčov a otcov hlas. Rodičia sa vrátili skôr ako plánovali. Vošiel som do svojej izby s myšlienkou, že sa skúsim aspoň niečo naučiť, nech neschytám guľu, ak by sa chemikárka rozhodla, že bude skúšať. Keď som si sadol a otvoril zošit s poznámkami, pípol mi Messenger. Bol to kamarát Dušan.

Dušan Sakmár: Čau, Tomáš. Práve som zohnal lacné letenky do Grécka. Nechce sa ti ísť? Vraj sú tam sexy baby.

Tomáš Demovič: Do Grécka by som rád. Keď spomínaš baby, o to radšej.

Dušan Sakmár: No super. Tak si zbaľ veci. Odlietame o päť hodín.

Odpil som z alkoholického drinku. Sedeli sme s Dušanom v bare v Grécku. Jeho bláznivé nápady naozaj nemajú žiadne hranice. Nikdy neviem odhadnúť, čo vymyslí nabudúce.

Po návrate z oslavy išli rodičia hneď spať. V čo najväčšej tichosti som si zbalil veci. Vzal som iba to najnutnejšie. Keď som im potom volal z lietadla, riadne vystrájali. Nie je to prvýkrát, čo som súhlasil s nejakým z Dušanových bláznovstiev. Rodičom naše kamarátstvo nie je po chuti. Podľa nich má Dušan na mňa zlý vplyv. Jeho nápady sú veľmi spontánne. No zážitky, ktoré z toho napokon mám, stoja za to. Preto sa ním vždy nechám prehovoriť.

„Díva sa na teba," povedal.

„Kto?"

„Tamtá. S tými červenými vlasmi." Ukázal na sexy ženu stojacu pri bare neďaleko. Bola o niečo staršia, než my dvaja. Od našich nevyzretých spolužiačok mala veľmi ďaleko. Na prst s dlhým gélovým nechtom si obtáčala prameň ohnivočervených vlasov. Spod tmavozelenej minisukne jej trčali nekonečné nohy obuté v sandáloch na vysokých podpätkoch. Mala na sebe fialový vrchný diel plaviek. Provokačne našpúlila pery. „Byť na tvojom mieste, neváhal by som," ozval sa Dušan. „Toto nestretávaš každý deň."

Spravil som niekoľko krokov k červenovlasej ženskej. V tej chvíli som si to neuvedomoval, ale pripomínala mi Alickinu obľúbenú rozprávkovú postavu, morskú vílu Ariel. Akurát vo vulgárnejšej verzii. Neviem, či to bol jej zámer, ale fakt sa na ňu podobala.

„Ahoj." Rozprávala po slovensky. Neprekvapilo ma to. Netuším, prečo. „Princ, kde máš princeznú?" Obzerala si ma veľkými zelenými očami, ktoré lemovali dlhé, husté a tmavé riasy.

„Stojí predo mnou," povedal som a okato čumel na jej veľké kozy. Nesnažil som sa to skryť.

„Máš dobré vlasy." Vošla mi rukou do vlasov. Siahali mi po plecia. Väčšinou nosím chvost, ale dnes som ich mal rozpustené. „Čierne ako noc. Pristanú ti. Si rozkošný." Pohladila ma po líci.

Bar sa nachádzal na pláži. Neďaleko sa dvíhali drobné morské vlny. Šumenie mora prekrývala kapela hrajúca na pódiu. Na tmavej oblohe svietili hviezdy a mesiac osvetľoval morskú hladinu. Stoly v bare boli takmer plné, niektorí ľudia sa zdvihli a začali sa vlniť v rytme hudby.

„Volám sa Amanda," povedala a chytila do dlaní jednu moju ruku. Dokonca má aj meno na A. Ako Ariel. „A ty?"

„Tomáš," odvetil som a nespúšťal pohľad z jej melónov.

„Chceš si chytiť?"

„Čo?" pozrel som jej do očí.

Bolo jej jedno, že okolo stoja ľudia a moju ruku, ktorú držala v dlaniach, presunula na svoj hrudník. Mala ich raz také veľké ako moja ruka. Naživo som také niečo ešte nevidel. Teda... Možno na našej tlstej chemikárke, ale to sa neráta. „Sú umelé, že?"

„Nie."

„Nie?"

„Nie." Opäť ma pohladila po líci. „Poď tancovať." Chytila ma za obe ruky a ťahala na parket. Vlnila sa na hudbu a krútila bokmi ako najväčšia bohyňa. Úplne som zabudol, kto som a kde som. Nezaujímalo ma nič, iba táto kráľovná. Bola vyššia ako ja, oči som mal takmer na úrovni jej hrudníka. Odjakživa som nadával na svoju výšku, ale teraz mi to nevadilo. Jednou rukou som jej počas tanca stláčal cecek a druhou som ju držal za pevnú riť. Sukňu mala extrémne krátku, trochu sa jej vyhrnula a ja som pod rukou cítil nahú pokožku. Bola naostro. Presunul som na jej riť aj druhú ruku a tvár zaboril medzi kozy. Bol som z nej totálne namäkko. Teda vlastne natvrdo.

Neviem, ako dlho sme tancovali. Úplne som stratil pojem o čase. Ako keby ma opantala. Omámila. Začarovala. Nevnímal som ľudí naokolo, nevnímal som hudbu. Vôbec nič. Iba Amandu.

Až po chvíľke som si všimol, že mi niečo hovorí. „Poďme na pláž," zopakovala. „Budeme sami." Vykročili sme z baru. Amanda kráčala predo mnou. Nadvihol som jej sukňu, aby som si obzrel guľatú riť. Keď sme prišli k vode, prisala sa mi na pery. Strčil som jej jazyk do úst. Bolo to ako vo sne. S takouto ženskou som sa ešte nelízal. Blúdila mi rukami po tele, ja som skúmal jej krivky. Keď sa odtiahla, začala pomaly kráčať k vode. Ťahala ma za ruky so sebou. Morské vlny nám obliali členky.

Amanda začala spievať. Jej hlas znel ako z nebies. Pieseň znela nadpozemsky, kúzelne, magicky. Niečo takéto som ešte nikdy nepočul. Cúvala, ku mne otočená tvárou, kráčal som za ňou. Dala si dole fialovú podprsenku a odhalila svoje melóny. Boli to fakt doslova a do písmena melóny. Potom si vyzliekla aj sukňu. Pieseň ma opantala tak, že som nevnímal absolútne nič, len ju. Nevšimol som si, že som už po pás vo vode. Postupne sme sa dostávali hlbšie a hlbšie.

Keď nám voda siahala po krk, Amanda stíchla. Pevnejšie mi stlačila ruky, ako keby sa bála, že jej ujdem. Jej dotyk náhle schladol. Ruky mala úplne ľadové. Začalo mi to byť nepríjemné. Zbledla v tvári, na pleti nabrala mierne zelenkavý nádych. Na krku sa jej objavili veľké červené zárezy, vyzeralo to ako žiabre. Vycerila na mňa ostré zuby. Už to nebola sexica Amanda, ale morská príšera. Siréna.

Zľakol som sa a prebral sa z tranzu. Začal som vrieskať ostošesť. Chcel som zdrhnúť, ale ľadovými paprčami ma držala tak silno, že to nebolo možné. Šklbla mnou a potiahla ma do vody. Prekvapilo ma, že aj napriek tme som pod vodou videl jasne.

Amandina sexy riť zmizla. Už ju nemala. Ani tie nekonečné nohy. Namiesto nich jej od pása dole visel nechutný šupinatý chvost hnusnej machovo zelenej farby. Dostávali sme sa hlbšie. Chcel som sa vytrhnúť z jej zovretia a vyplávať na hladinu. No akokoľvek som sa snažil, bolo to nemožné. Začínal mi dochádzať dych. Rezignoval som a nechal vodu, nech mi zaplaví pľúca. Na moje prekvapenie sa tak nestalo a nadýchol som sa. Čo je toto za zvrátenosť?

Amanda silno švihala chvostom, hýbali sme sa obrovskou rýchlosťou. V diaľke sa začínalo črtať niečo veľké. Sprvu to vyzeralo ako skaly, no keď sme sa dostali bližšie, všimol som si kovovú bránu. Na jej stranách plávali dvaja svalnatí chlapi s rybím chvostom. Evidentne podmorská SBS. Amanda pri nich zastavila. Začali spolu komunikovať neznámym jazykom. Vydávali zvláštne zvuky pripomínajúce stonajúcich delfínov. Chlapi otvorili bránu a Amanda so mnou vplávala dnu.

Prechádzali sme cez obrovský tunel. Na jeho okrajoch ležali veľké mušle. Niektoré mali pootvorený „zobák", v ktorom sa odrážal lesk bielych perál.

Preplávali sme ponad morské riasy vlniace sa na dne a ocitli sa vo veľkej okrúhlej miestnosti s kovovými mrežami po obvode. Za niektorými som si všimol ľudí. Vyzeralo to ako väzenie. Amanda otvorila jedny mreže a silno ma vsotila dnu. Zatvorila a vycerila na mňa tesáky. Priplával som k mrežiam, chytil ich a zalomcoval nimi. Nepohli sa. Amanda mi jednu ruku obopla dlhými prstami, z ktorých trčali ostré čierne pazúry. Prsty druhej ruky prepchala cez medzeru a prešla mi nimi po líci. Striaslo ma od hnusu. Po sexici nebolo ani stopy. Pozerala na mňa prázdnym pohľadom. Oči mala temné a strašidelné. Pustila moju ruku a odplávala preč.

To mi teda Dušan poradil... Ísť za ňou. „Byť na tvojom mieste, neváhal by som. Toto nestretávaš každý deň." Áno, Dušan, máš pravdu. Toto naozaj nestretávam každý deň. Keby si len vedel. Sedíš v bare, popíjaš drinky, zatiaľ čo ja hnijem v morskom zajatí. Asi si teraz myslíš, že som sa s ňou niekam zatvoril a užívame si v posteli.

Obzrel som si celu. Bola malá a tmavá. Preplával som dozadu a chcel som si ľahnúť, no potom som si uvedomil, že voda ma nadnáša. Vrátil som sa späť k mrežiam a skúmal, ako sú zamknuté. No na nič som neprišiel. Nevidel som nikde visieť zámok ani nič podobné. Ide o nejaký neznámy mechanizmus. Poobzeral som sa po ostatných celách v miestnosti. Keď som chcel odvrátiť pohľad, v jednej z ciel z tmy vystúpila známa tvár lemovaná blonďavým závojom.

Alicka.

Srdce mi vynechalo niekoľko úderov. Ako sa k nej dostali? Ešte včera ležala vo svojej posteli. Necestovala so mnou do Grécka. Ostala doma. Tak čo tu potom robí?

Nevšimla si ma. Iba sa vznáša za mrežami a smutne pozerá pred seba. Ružová nočná košieľka sa jej vlní vo vode. Beťárka. Zlatovláska. Malé nevinné dievčatko. Malá morská víla.

Nie je možné, aby tu Alicka naozaj bola. Možno sa mi Amanda dostala do hlavy a vytvorila nejaký prízrak. Chce ma týrať.

Do miestnosti vplávali tri morské príšery, medzi nimi aj Amanda. Otvorili jedny mreže a vytiahli starca, ktorého som si doteraz nevšimol. Mal na sebe otrhané háby a z tváre mu trčala dlhá sivá brada. Ak tu zostanem, možno dopadnem podobne – slovenský starec Tomáš v morskom väzení. Niekam ho odtiahli ďalším tunelom. Po chvíľke sa do miestnosti vplavili červené obláčiky.

Teraz som sa už naozaj bál. Aj kvôli sebe, no hlavným dôvodom bola Alicka. Znova som na ňu pozrel. Vznášala sa tesne pri mrežiach a skúmala ich drobnými rúčkami. Nevšimla si ma. Okolie ju nezaujímalo. Sledovala iba kovové tyče a nad niečím uvažovala. Hoci neplakala, videl som, že je smutná. Privrela modré oči. Otočila sa chrbtom k mrežiam a odplávala hlbšie do cely.

Jej predstava morskej víly sa rozplynula. Doposiaľ to pre ňu bola usmiata rozprávková bytosť, princezná z hlbín oceánu. Nie príšera s dlhými čiernymi pazúrmi a prázdnym pohľadom. Toto ju určite veľmi vzalo. Ale vyzerala, ako keby s tým bola zmierená. Smutná, ale zmierená.

Amanda a jej kamošky zamierili k mojej cele.

Morská príšera s čiernym chvostom otvorila mreže. Amanda vplávala dnu, vycerila na mňa tesáky a pohladila ma po tvári. Už zas? Čo s tým furt má? Na zápästí som pocítil jej ľadový dotyk. Vytiahla ma von. Ruku mi stláčala tak silno, až som mal pocit, že ju rozdrví. Je fakt silná. Svalnatí kulturisti, ktorých vídam vo fitku, sú oproti nej bábovky.

Amandina kamoška, tá s čiernym chvostom, zabuchla prázdnu celu a plávala po obvode miestnosti. Akoby niečo hľadala. Zastavila pri Alicke. Otvorila mreže a vytiahla Alicku von. Pohladila ju po jemnom líčku a vycerila na ňu zubiská. Prepánajána! Čo je toto za zvyk?

Alicka na ňu pozerala odvážnym pohľadom. Malá hrdinka. Keď sa jej očká zastavili na mne, pousmiala sa. Čiernochvostá ňou trhla a ťahala ju preč z miestnosti. Amanda ma potiahla za nimi. Akože... vôbec by nebolo od veci, keby nás pustili domov. Ale pochybujem, že sa tak stane.

Ocitli sme sa v jaskyni s okrúhlym stolom uprostred.

„Budeš sa pozerať, milý môj," povedala Amanda pri mojom uchu. Sme pod vodou. No napriek tomu ju počujem, ako keby sme boli na vzduchu. Už ma fakt nič neprekvapuje. Budeš sa pozerať. Nechápem, čo tým chcela povedať, ale nevadí.

Čiernochvostá s Alickou doplávala k stolu. Zatiaľ čo ju nad ním držala, modrochvostá jej na ruky a na nohy pripevnila reťaze trčiace z okraja stola. A znova pohladenie na líce a vycerené zuby. Ako vravím... nič ma neprekvapuje.

Chcel som Amande povedať, nech to nerobí. Nech Alicku pustia na slobodu a zabijú radšej mňa. No voda mi v tom zabránila. Príšery môžu rozprávať pod vodou a ja nie. To fakt nie je fér. Začal som sebou kmásať, no Amanda je siláčka a ja rúčka z parazóla. Dokelu, mal som vo fitku viac makať a neflákať sa na instagrame. Alicka na mňa hodila utrápený a rezignujúci pohľad. Nesnažila sa utiecť. Vedela, že je to márne. Vedela to lepšie, než ja.

Čiernochvostá odkiaľsi vytiahla veľký nástroj, na konci ktorého trčali ostré háčiky. Moja malá Alicka. Toto si nezaslúži. Modrochvostá chytila Alickine vlásky a silno nimi kmasla. V paprči jej ostalo niekoľko zlatistých prameňov. Na Alickinej nežnej tváričke sa zjavila bolestná grimasa. Neviem, čo s tou hákovou tyčou mienia robiť, ale už sa na to fakt nemôžem pozerať. Odvrátil som hlavu, čo Amande nebolo po chuti. Zovrela mi lebku tak silno, až som myslel, že praskne. Tak som skúsil aspoň zatvoriť oči, ale nešlo to. Použila na mňa kúzlo.

„Vravela som, že sa budeš pozerať," zopakovala.

Čiernochvostá zdvihla nástroj do výšky a zahnala sa ním. V miestnosti sa rozpil oblak krvi. „Tomáš!" vykríkla Alickina potrhaná tvárička, „Tomáš! Hej!" Amanda potriasla mojím ramenom. „No tak!" kričala milovaná sestrička. Zvláštne. Keď som pod vodou chcel hovoriť ja, nedalo sa. „Vstávaj! Zobuď sa! Tomáš!" Otvoril som oči. Nado mnou sa skláňala Alicka. „Oslintal si mi vankúš. A očúral plachtu!"

„Alicka! Nič ti nie je!!!" Bleskovo som sa posadil a silno ju objal. Žiadna Dušanova esemeska o výlete do Grécka. Žiadna červenovlasá sexica (to ma trochu sklamalo). Žiadne morské príšery. Len jeden hnusný realistický sen. Zrejme som tu včera zaspal, keď som Alicke dopovedal rozprávku.

„Au! Nestláčaj ma. Nemôžem dýchať. Pusti ma!" kričala Alicka a mykala sa v mojom objatí. Po chvíľke som ju pustil. „Si zlý brat. Ten najhorší!" A je to tu. Zas som najhorší. Vybehla z izby. „Mami!!! Tomáš je zlý brat. Znova ma stláčal! A oslintal mi vankúš. A očúral plachtu. Už zase."

Nemôžem tomu uveriť. Nič z toho sa nestalo. Všetko je tak, ako má byť. Alicka je v úplnom poriadku.

S pôžitkom som sa vystrel na jej posteli. Vedľa mňa ležala perina s obliečkami morskej víly Ariel. Poškriabal som si chrastu na nohe. No keď som sa lepšie prizrel, zistil som, že je to rybia šupina.