Z A Y N

Sedel som za stolom a listoval v papieroch, zmluvách a iných dokumentoch. Nebol som vôbec sústredený. Stále som myslel na ňu. Na jej oči, úsmev a dotyky, ktorými ma obdarovala. Ale hnev, ktorý bol stále vo mne, len tak nevyprší. Moje druhé (zákerné) ja sedelo na gauči a uškŕňalo sa na mňa. Bolo to pre mňa nepríjemné. Zavrčal som ako nejaká zver. Druhé ja sa na mňa pozrelo a zasmialo sa.

‚Niečo ťa trápi,' ozval sa. Pretočil som očami.

‚Nestaraj sa!' vyštekol som po ňom. Tentokrát sa zasmial ešte viac. Chytal sa za brucho a váľal sa po gauči ako nejaký pes. Musel som prižmúriť oči. Teraz som sa naozaj nevedel sústrediť. Tento hajzel ma stále otravuje.

‚Hej! Nerozprávaj o mne tak. Počujem všetko, ty hlupák!' zavrčal nepriateľsky.

‚Nemôžeš mi jednoducho dať pokoj!?' zreval som naňho v mysli.

Začal sa ešte viac rehotať. Už mi to liezlo poriadne na nervy. Odhodil som zmluvy ďaleko odo mňa a sadol si do kresla. Zatvoril som oči a sústredil sa iba na to, aby sa vrátilo moje (milé) ja. Ale to zlé ja bolo stále tu. Márne som sa snažil, tak som to radšej vzdal.

‚Chceš sa ma zbaviť, hlupák?' spýtal sa.

Ostal som ticho a zadíval sa pred seba. Vnímal som iba to, ako rád by som ju konečne videl. No vedel som, že to s tým jedlom som prehnal. Nemal som jej dať žiadny trest, no vyšlo mi to z úst, ale vedel som, že to povedala moja zlá stránka. Ľutoval som, že som vôbec otvoril ústa. Rukou som si prešiel po tvári a nakoniec sa pozrel cez okno. Videl som hustý les, ktorý obklopoval celé moje sídlo. Vtom na dvere niekto zabúchal a ja som vyslovil len „ďalej" a daná osoba vošla. Bol to strážca našich koní.

,,Pane, chýba nám jeden kôň," oznámil mi. Hneď som vstal a zamračil sa. Dúfal som, že nie Blesk.

,,Ktorý?" spýtal som sa a obišiel stôl. So svojimi krokmi som bol pri ňom za pár sekúnd. Muž sa ani nezľakol, len sa na mňa svedomito pozeral.

,,Dián," odpovedal. Vtedy som vyletel z kancelárie a kráčal k izbe, kde mala byť Diana. Nebola tam. Mojim telom prešiel silný šok. Muž, ktorý mi to oznámil, bol presne za mnou. Otočil som sa k nemu.

,,Zavolaj štyroch ďalších strážcov. Nech si pripravia kone a čakajú pri stajni. Hneď tam budem," rozkázal som mu. S prikývnutím sa mi z cesty odpratal a ja som si to namieril k Bleskovi. Vošiel som do stajne a môj biely žrebec ma už netrpezlivo čakal. Musel som sa usmiať. Vedel som, že vie kde je jeho spriaznená duša. Myslím Dián. Obaja sú nerozdielna dvojka. Stále musia byť spolu a vedel som, že Blesk mi s hľadaním pomôže. Otvoril som dvierka a dal na Bleska výstroj. Nasadol som naňho a poponáhľal sa von. Moji strážcovia už na mňa čakali.

,,Ideme hľadať Dianu. Utiekla mi, preto som vás zavolal," odvetil som a Bleska popohnal dopredu.

Ostatní muži ma nasledovali bez protestov. Môj žrebec akoby vycítil pach svojej kobyly a bežal rýchlejšie. Prešli sme cestičkou a nakoniec sa dostali k opustenej dedine. Vedel som, že sme blízko. Za dedinou som si všimol flek, ktorý rýchlo menil svoju polohu. Svojim chlapom som prikázal, aby sa držali pri mne. Toto územie patrilo upírom a kedykoľvek na nás mohli vyskočiť. Moje oči ju hneď zachytili o pár metrov ďalej, ako sa snaží Dián popohnať ďalej, no kobyla cválala pomalšie, lebo cítila pach svojho žrebca. Ozval som sa. Ani som si neuvedomil, že to vyznelo tak kruto.

,,Zastav, maličká! Hra sa skončila." Počul som, ako odvrkla. Moje oči boli plné hnevu. Mračil som sa. To, čo urobila, jej len tak ľahko neprejde. Porušila moje pravidlo. A za to presne zaplatí svojou krvou.

,,Nevolaj ma maličká! Nikdy ti patriť nebudem!"

Toto naozaj zabolelo moju dobrú stránku. Bojím sa jej povedať o tých mojich stránkach. Určite by sa ma zľakla. Toto je šialené. Lovec upírov sa snaží bojovať proti zlu, no neúspešne, lebo sám trpí záchvatmi. Moji chlapi nás obkľúčili a čakali na môj signál.

,,Takto so mnou nerozprávaj, maličká. Vieš, že ťa bude čakať trest, ale ten bude oveľa viac krutý. Ver mi, budeš ma prosiť na kolenách, aby som prestal," odvetil som bez emócií. Vraždil som ju pohľadom a na tvári som mal úškrn, ktorý mi len tak nezišiel. Kývol som na strážcu, ktorý by mal mať uspávaciu injekciu.

,,Zoberieme ju!" prikázal som mu a on podišiel so svojím koňom bližšie k nej.

Videl som v jej očiach zmätok a strach. Muž jej zapichol injekciu do krku a ona pomaly začala zaspávať. Keď ležala na Dianinom krku, uvedomil som si, že takto vyzerá naozaj nevinne, ale vedel som, že bola voči mne bola príliš odvážna. Moje pery sa diabolsky rozšírili a so svojimi mužmi sme kráčali späť do môjho sídla. Po ceste sa nám nič nestalo a za to som bol rád. Ale vedel som, že niečo určite plánujú. Teraz chceli práve zistiť, čo robíme na ich území. Keby som ju hľadal príliš neskoro, určite by ju mal on. Niekto, ktorého meno nechcem v živote počuť. ‚Harry?' spýtalo sa zlé ja.

Zavrčal som. ‚Čo som teraz povedal?!'

‚Že nechceš jeho meno počuť.'

‚Presne. A ty si to porušil!' nahnevane som naňho zavrčal.

Zasmial sa, ale za to už mlčal. Dostali sme sa k môjmu sídlu a mužom som pridelil jednotlivé úlohy. Ja som zatiaľ niesol Dianu dole do pivnice. Pri dverách, kde stáli moji ďalší strážcovia, som im prikázal podržať Dianu okolo rúk. Urobili to. Ja som ju začal vyzliekať. Keď bola predo mnou iba v spodnom prádle prehodil som si ju na plece a šiel dole. Vošiel som do miestnosti, kde bola prvýkrát a videla ma. Musel som sa usmiať nad jej odvahou napriek tomu, že mala v očiach číry strach. Naozaj sa mi vtedy začala páčiť, a to, že som ju fackal, si zaslúžila. Vyskakovala na mňa a nikto na mňa nemôže otvárať hubu. Inak sa môže rozlúčiť so svojím životom.

Pripútal som ju k stene, kde boli železné putá. Jej hlava visela a vlasy jej zakrývali tvár. Odišiel som z miestnosti s tým, že sa vrátim až o dve hodiny. Som pripravený jej ublížiť, tak ako ona mne, keď chcela ujsť. Tak strašne ju milujem, no moje zlé ja ju nenávidí.