Otvorila som oči a pod sebou som mala čiernu zem. Môj krk ma bolel a točilo sa mi v hlave. Keď som sa ako-tak upokojila, zdvihla som hlavu a uvidela tú istú miestnosť ako v prvý deň. No teraz som bola nahá a visela som meter nad zemou. Začala mi byť zima a triasla som sa po celom tele. Bol tu nesmierny chlad. Počula som kroky, ktoré viedli k dverám do izby, kde som bola. Čochvíľa sa otvorili a naskytol sa mi pohľad na Zayna. Na tvári nemal svoj typický úsmev a jeho oči boli temné a vysielali ku mne blesky.

Až o pár sekúnd som si všimla, čo drží v rukách. Presne ten bič, ktorým ma zbičoval prvýkrát. Zatvoril dvere a obrátil sa ku mne. Začala som sa ho báť. Ľutovala som toho, že som utiekla. Nemala som to urobiť. Mala som ostať v izbe a prečkať ten týždeň bez jedla. No ja ako sprostá som ušla na Dián. Neurobili jej nič? Dúfam, že nie. Veď to je iba úbohé zviera, nič zlé neurobila. Celá miestnosť bola taká nepríjemne tichá a ja som sa bála čo i len nadýchnuť.

To ticho prerušil práve Zayn, ktorý kráčal ku mne. Zastal meter predo mnou a mračil sa. Zase... Pohľadom ma zabíjal, ako sa len dalo. Jeho hlas, ktorý sa ozýval miestnosťou, ma donútil roztriasť sa. Cítila som slzy, ktoré sa mi tlačili na povrch. Hlboko v srdci som dúfala, že sa nado mnou aspoň zľutuje a dá mi iný trest. No nestalo sa tak.

,,Vieš, Diana," prehovoril. Jeho hlas bol taký ľadový, že ja sama som ho cítila, ,,veľmi si ma sklamala, keď si ušla. No myslel som si, že budeš múdrejšia a nebudeš pokúšať moju trpezlivosť. No zlyhala si. Keď som zistil, že si ušla, dosť som zúril a stále mám v sebe toľko zlosti, že by som ťa aj zabil. No nemôžem. Nedokážem," odvetil a bičom mi prešiel po stehne. Zatvorila som oči a nakoniec ich obrátila k stropu. Začali mi tiecť slzy po lícach a vydala som pridusený vzlyk. Ale moje hlasivky boli veľmi slabé na to, aby som normálne prehovorila. Len som plakala a mlčala. Moje telo zvnútra krvácalo. Mala som ho rada, ale ako vidím, tak on mňa nie.

,,Teraz ťa čaká trest," odvrkol a odstúpil odo mňa, ,,zbičujem ťa tak, že ma budeš prosiť, aby som prestal."

Zapozerala som sa do jeho očí. Boli tak temné. Nespoznávala som ho. Akoby ho zase posadol ten istý démon, keď ma prvýkrát zbičoval v tej miestnosti. Mala som rany na chrbte, ktoré sa samozrejme zahojili, ale jazvy ostali a navždy ostanú vryté do mojej pokožky aj srdca. Keď zdvihol ruku a bič, ktorý mal v ruke sa s mojou pokožkou stretol drsnejšie, zrevala som od bolesti. Robil to zakaždým a cítila som ako rany, ktoré mi spôsobil, začali krvácať. K tomu mi bola ešte aj strašná zima. Ozvala som sa až po niekoľkých úderoch bičom. Z mojich úst vyšiel slabulinký bojazlivý hlások. Chcela som vedieť, kvôli čomu ma ešte bičuje. Áno, ušla som, ale cítila som, akoby to nebolo len kvôli tomu.

,,Prečo mi to robíš?" spýtala som sa celá roztrasená. Ruky a nohy sa mi triasli, aj keď som ich mala zase pripútané. Visela som nad zemou, hlavou ležiac na studenej stene za mnou. Slzy mi tiekli po tvári a vzlyky boli čím ďalej tým viac hlasnejšie. Počula som, ako sa zasmial.

,,Robím to kvôli sebe. Baví ma, že môžem niekomu ublížiť, tak ako oni ublížili mne!"

,,Kto ti ublížil?" zašepkala som. Zayn len zavrčal a bičom švihol do vzduchu, ten sa nepríjemne stretol s mojou pokožkou na bruchu a nohách, na čo som ihneď zrevala od bolesti.

,,Ako si dovoľuješ, pýtať sa ma na takéto veci?" nahnevane niekam odhodil bič a podišiel ku mne.

,,Spravím z tvojho života peklo... Môžeš sa pripraviť!" S tými slovami odišiel, nechávajúc ma v strede štyroch stien samú. Nemala som v sebe už ani troška sily zašepkať mu prepáč...

Keď odišiel, moja hlava poklesla k zemi a vyšiel zo mňa bolestný vzlyk. Otriasala som sa vzlykmi, až som skoro nedýchala. Nevládala som sa nadýchnuť. Bolesť, ktorá prechádzala mojou pokožkou neustúpila. Bola čoraz viac silnejšia. Na chvíľu som zdvihla hlavu a uvidela bič odhodený pár metrov odo mňa. Bol od krvi. Mojej krvi. Pozrela som sa na seba a videla tie bolestné rany. Krv mi tiekla po stehnách a vyššie nad prsiami.

Nehorázne ma to štípalo. Chcela som od neho ujsť a takto som dopadla. Som viac zranená ako predtým, a to som s ním mala taký dobrý vzťah a celkom som mu dôverovala. Vedela som však, že Vianoce budú už o týždeň a ja tu trčím. Ale sama som vedela, že ma nepustí. Zomriem hladom a ostanem tu trčať celú večnosť. Navždy.