Tak a historicky už aj prvá kapitola, prepáčte tie omáčky na začiatku, ale nudila som sa a z toho vznikli obrázky a ten citát som si naozaj nemohla odpustiť. Plus, toto je prvá kapitola a zároveň nie je, osobne nie som fanúšik prológov, ale tento bol celkom potrebný na vysvetlenie istých vecí. Som zvedavá, čo naň poviete a tento raz je to odo mňa naozaj všetko, aspoň zatiaľ ;) 

 Predierala sa lesom, čoraz viac a viac naštvaná s každou ďalšou hodinou, ktorú tam strávila, sekala drzé halúzky, ktoré ju kmásali za vlasy, nemilosrdne pretínala kríky, ktoré sa jej motali okolo členkov ostrou čepeľou svojho meča. Bola to vlastne tá oceľ, čo ju ťahala vpred, tíšila každú jednu myšlienky zdesenia alebo viny z toho, čo sa rozhodla urobiť. Bol to dar od jej otca, keď mala päť rokov, presne tá vec, ktorá jej ukázala, akým smerom sa vydá, keď raz vyrastie.

Cesta trvala veky a nedokázala určiť či bola viac zúfalá alebo naštvaná. Vlastne, nie, dokázala – bola to žeravá, bublajúca zlosť, čo ju prinútila na všetko sa vykašľať a ujsť z domu, čím bez pochyby zlomila mame srdce, a vydať sa započať plán, ktorý si pre seba pripravila. Odvtedy, čo videla ako jej otca zabili – zavraždili! – jeho vlastní, mala pocit, ako keby každá iná emócia nemala už v jej tele miesto, jediné, čo zostalo bola bolesť, túžba po spravodlivosti a toto. Prišlo jej to, ako keby spadla do kamennej studne – videla nad sebou svetlo, symbolizovalo slobodu, ku ktorej sa snažila dostať, no zakaždým, keď sa primäla začať šplhať, uniknúť, zlyhala a spadla ešte hlbšie.

Každý vedel, že les Silva je nebezpečný, hlavne, keď sa jeden rozhodne ísť práve do najsmrtiacejšej nadprirodzenej časti vôbec na vlastnú päsť. Vedela, že je to samovražedné, vedela, že bude stáť tvárou v tvár desom horším, než si iní vedia predstaviť, no za tie dni, čo kráčala lesom sa jej nič nepokúsilo ublížiť, ani len stopy po príšerách zakrádajúcich sa bližšie. Ako keby si les sám uvedomoval, že ním kráča čosi oveľa smrtonosnejšie.

Nebola by si všimla hranicu, ktorá oddeľovala Cantatis od lesnej cesty z Mervely, nebyť toho ohlušujúceho ticha, ktoré celé to miesto obklopovalo. Zastala, zízajúc do diaľky. Netrénované oko by povedalo, že tie dve časti lesa sú zrkadlovým obrazom, no trénovali ju, aby si všímala detaily, presne tie drobnosti, ktoré robia najväčší rozdiel.

Prvým náznakom bolo ticho, druhým, že vpredšie sa všetko zdalo akosi tmavšie, holé konáre stromov groteskne vytŕčali hore k sivej oblohe ako pokrivené a pokrútené končatiny, popadané červené listy na zemi žiarili ako kvapky krvi... Nevidela, že by sa tam čosi plížilo, nič nenaznačovalo, že by tam na ňu čakali nástrahy, no nebola taká hlúpa, aby si myslela, že každý jej pohyb nie je pozorovaný, vykalkulovaný.

Ale nebála sa.

Zhlboka sa nadýchla a prešla cez neviditeľnú hranicu a našla sa stáť v samom srdci zla, ak sú všetky tie príbehy pravdivé. Nedokázala zabrániť triaške, ktorá jej prebehla chrbtom, jej hlboko zakorenený inštinkt jej navrával, že to miesto je zlé v toľkých smeroch a že by mala odísť, nie preto, že by sa bála alebo mala starosti, ale skôr preto, že to nebolo miesto pre niekoho ako ona, pre niekoho, kto bojoval proti presne tým istým monštrám, ktoré sa vydala hľadať.

Netrvalo dlho, kým sa nagasi ukázali, samozrejme budú brániť svoju zasľúbenú zem, časť sveta, o ktorej verili, že bola právom ich. Počula ich dunivé kroky ešte predtým, ako ich uvidela, cítila, že ju obklopujú v tesnom kruhu, predátori sledujúci svoji korisť. Oh, ale tak veľmi sa mýlili!

„No, no, no," jeden z nich zapriadol a pretransformoval svoje dračie črty do podoby vysokého a pekného muža. „Nestáva sa často, že by sme tu mali návštevy."

„To je akoby sa jedlo samo ponúkalo," zakričal jeden z radu a ostatní sa súhlasne zaškerili.

Ani sa nepohla, ani len nesklonila hlavu, keď si zastala pred chlapíkom, ktorý sa zdal, že to tam má na povel.

„Prišla som za vaším pánom," povedala. „Musím s ním hovoriť."

Nagasi sa usmial – kruté a zlomyseľné skrútenie pier. „Práve teraz tu môj pán nie je a úprimne, nemám chuť sa rozprávať."

Stisla si koreň nosa a povzdychla si, jej podráždenie práve dosiahlo svoj vrchol. Nemala rada, keď musela čakať a určite nie vo chvíli ako bola táto. Zrak jej padol na mužov opasok, kde mal pripevnenú pošvu s dlhým mečom a niekoľko dýk, potom očami prešla po ostatných nagasi v jej zornom poli. Všetci boli ozbrojení. Napriek všetkému sa usmiala, pretože boli takí hlúpi...

„Dám vám poslednú šancu," oslovila znova vedúceho nagasiho. „Zavolajte Ermanna a budem na vás jemná."

Jaštery sa medzi sebou zasmiali, čosi si mrmlali, určite niečo o tom, že je tam sama a že je žena, ako by mohla byť hrozbou, však? Lenže práve to vždy využila vo svoj prospech – neznesiteľné mužské egá a ich rýchle podceňovanie... Takto to bola oveľa väčšia zábava. Nagasimu zaplanuli oči, keď k nej pristúpil o krok, týčiac sa nad ňou. „Mám rád drzáňov, vždy chutia lepšie."

Dokázala v ňom tak ľahko čítať, keď stál takto blízko aj cez masku človeka videla pod povrchom jaštera pripravujúceho sa na útok. Išiel by jej po krku, kam mu stále zalietali oči, monitorovali pravidelný pulz jej tepny. Bol to najľahší a najúčinnejší spôsob ako vyradiť svojho oponenta.

Skôr ako po nej stihol skočiť, tak ako očakávala, že to urobí podľa toho, ako sa mierne pokrčil v kolenách, sotva badateľne ohla malíček v jednoduchom príkaze. Nagasi, ten chudáčik, nikdy nedostal šancu skutočne na ňu zaútočiť, keď sa jeho vlastný meč vysunul z pošvy na jeho opasku a jediným švihom ho presekol napoly.

Len čo vrchná časť jeho tela so žuchnutím dopadla do hliny pár centimetrov od jeho nôh, nad pláňou sa rozprestrelo hlboké ticho. Cítila na sebe neochvejnú pozornosť všetkých prítomných, ale teraz ju videli ako čo skutočne je a aj keď boli v presile, nemali šancu ju poraziť, nie keď sa ich vlastné zbrane mohli otočiť proti nim.

Sama pre seba si prikývla, svoj meč schovala späť za opasok kam patril a pomaly sa otočila, pozerajúc sa každému z nagasi do rubínových očí v nemej výzve. Neuhli pred jej pohľadom, ale ani sa ju nepokúsili znova napadnúť.

„Takže, kto ho zavolá?" nadvihla obočie.

Postupne začali ustupovať, aby vytvorili medzi sebou cestu a musela zaškúliť, aby rozoznala tri postavy, ako sa k nej blížia. Na ich čele kráčal muž v čiernom kabáte s kapucňou na hlave, spôsob akým nešikovne držal svoju pravú ruku jej len potvrdil, že správa o zranení, ktoré mu uštedrila Annelie bola pravdivá. Pár krokov za ním šiel tmavovlasý bledý chlapec, možno o niečo starší než ona sama, v ktorom spoznala Cassiana. Rukami objímal útlu ženu s prepadnutou tvárou a očami plnými tieňov, takže človek takmer nezachytil črty, ktoré mala so svojím synom spoločné.

Ermann zastal pár krokov pred ňou a zložil si kapucňu, aby mu mohla vidieť do tváre. Zase raz ju zarazilo ako môže muž ako on – muž, ktorý vyzeral, že sa cíti nepríjemne vo vlastnej koži; ktorý vyzeral tak obyčajne – byť hrozbou pre jej svet. No to len podporilo jej teóriu, že všetko, čo im kedy v meste povedali, nemusí byť pravda. Prezrel si ju, nakláňajúc hlavu do strany a zdalo sa, ako keby pred ňou zrazu stál úplne iný človek, keď sa mu na perách usadil úsmev, zelené oči zažiarili takou zlomyseľnosťou, že aj jej duša sa striasla.

Každým kúskom psychopat, ako sa o ňom hovorí...

„Chcela si ma, tak tu som," zapriadol, nezdalo sa, že by sa jej bál aj napriek tomu, že videl, čo dokáže. „Ale ak si ma sem prišla zabiť, budem ťa musieť sklamať. Ešte sa nechystám zomrieť."

Zavrtela hlavou. „Prišla som...ponúknuť svoje služby."

To spôsobilo ďalšiu chvíľu nepríjemného, napätého ticha. Ermann pomaly nadvihol obočie a aj keď na sebe nedal nič znať, na moment mu to vzalo reč.

„Viac nechcem byť súčasťou sveta, kde nás kŕmia klamstvami a nenechajú nás nastoliť spravodlivosť, ako si zaslúžime," mala nutkanie vysvetliť svoje dôvody. „Najvyšší sú neschopní a bezvýznamní ľudia, ktorí si chcú len hladkať egá a napĺňať pokladnice, a o to ja nemám záujem. Môjho otca zabili a ja požadujem...pomstu."

Pomaly sa jeho úsmev vrátil a v očiach sa mi mihlo čosi ako triumf. „No, bolo na čase, aby si ktosi konečne všimol, čo tí bastardi robia. Spojenec ako ty..." Znova si ju prezrel od hlavy po päty. „...príde vhod."

„Chcem ich vidieť zhorieť, preto som tu," priznala a ignorovala bodnutie medzi rebrami.

Nie, toto sa na ňu nepodobalo, bolo to proti všetkému, v čo ju učili veriť už od plienok, no už neexistoval nikto, koho by mohla sklamať, nikto, na koho názore by záležalo. Bola sama, spolu s jej otcom zomrela aj tá časť nej, ktorá chcela dosiahnuť spravodlivosť tým, že by rešpektovala pravidlá, že by robila všetko podobrom. A keď jej chlapec, do ktorého bola zamilovaná zlomil srdce, pretože dovolil, aby sa to stalo, už nebolo cesty späť.

Spravodlivosť občas vyžadovala porušovanie pravidiel.

„Ako sa voláš, oceľové dievča?" spýtal sa Ermann.

„Etienne," prehovorila a jej vlastné meno chutilo na jazyku zvláštne – meno dobrého, velebeného dievčatka, aké z nej vždy chcela mama. Bude to úľava konečne nechať tú masku padnúť. „Volám sa Etienne Bordisso." 

P.S. Pre tých, ktorí zabudli, kto je Etienne, pretože aj to sa môže stať, je to Myronova kamarátka a patrnerka z akadémie, ktorej pri konci Bojovníka zabili otca a Najvyšší sa to neobťažovali vyriešiť ;)