Krásne prázdniny všetkým! Teda, reálne začínajú až zajtra, možno pár šťastlivcov sa teší pokoju už dnes ako ja... :D Nechcem nič zakríknuť, ale v poslednej dobe (po dlhých týždňoch, čo som sa k písaniu nevedela dokopať ani za nič) som sa konečne naladila na ZO, niekoľko kapitol mám predpísaných a čakajú na preklad, takže by časti mohli pribúdať častejšie ako za mesiac :) Takže držte palce, aby mi to vydržalo aj dlhšie než dva dni! ;D 

P.S. Šťastnú a veselú Veľkú noc Vám prajem :) Povedala by som aj veľa vody, ale mám taký pocit, že tu nie som jediná, kto sa každý pondelok modlí, aby zázračne všetci stratili moju adresu a zostali radšej doma :D Tak Vám aspon želám veľa oddychu, pokojných slnečných dní a lahodných zákuskov 😘

     S hlbokým nádychom som potichu zaklopala na dvere do archívu, práve na miesto, ktorému som sa snažila vyhýbať ako čert svätenej vode. Nečakala som na jeho pozvanie, potisla som dvere a pripravila sa na jeho zamračený výraz a ďalšie napäté ticho, ktoré sa akosi stalo neoddeliteľnou súčasťou toho, keď sme sa ocitli v rovnakej miestnosti. Aj keď sa tomu asi niet prečo čudovať.

Renth vzhliadol od kopy kníh, ktoré mal okolo seba rozložené, vlasy mal rozstrapatené ako keby sa v nich neustále frustrovane prehŕňal a keď sa jeho modré oči stretli s mojimi, mihlo sa mu v nich toľko emócii, že bolo nemožné ich identifikovať. Potom žmurkol a zase boli chladné a sklené, ako som uňho bola zvyknutá. Zovrelo mi žalúdok.

Po tom našom rozhovore u mňa v izbe sa mi zdalo, že sa Renth drží akéhosi sľubu, ktorý dal sám sebe, viac sa nesnažil utekať od svojej rodiny, prišiel mi uvoľnenejší a snažil sa nikomu viac neubližovať svojimi slovami alebo činmi. Ako keby si konečne uvedomil, ako veľmi im ubližoval, aj keď si myslel, že robí pravý opak.

Keď sa zmienil o proroctve, mala som dosť času pouvažovať nad tým a pochopila som, že to bol dôvod, prečo bol voči každému taký chladný – bol to obranný mechanizmus. A bála som sa, že kvôli tomu, ako som to medzi nami pokazila, pretože som mu zlomila srdce rovnako ako ho on kedysi zlomil mne, znova sa vytratí.

Možno sme nemohli byť spolu, ale to neznamená, že preto musí trpieť jeho rodina.

Odhodlanejšie, než som sa v skutočnosti cítila, som podišla k stolu a sadla si na stoličku oproti nemu. Naklonila som hlavu, aby som získala aspoň nejakú predstavu, o čom číta, no Renth zaklapol knihu tak prudko, až drevo pod ňou protestne zastonalo.

„O čo ide?"

Odkašľala som si, do pekla, prečo mi odrazu prišlo také ťažké rozprávať?! „Ja – Potrebujem tvoju pomoc."

„Nechaj ma hádať," oprel sa na stoličke a vkĺzol späť do svojej typickej arogantnej role, ktorú som tak veľmi neznášala. Potom, čo som mala tú česť stretnúť Ulyssesa mi už bolo jasné, z ktorej strany rodiny to zdedil. „Stále nevieš, ako si podvoliť svoje schopnosti, Hector ti nepomáha lepšiť sa, a preto si prišla zo mnou, pretože ja očividne viem všetko."

„No, ide skôr o to, že pri tebe viem, že ma dokážeš naštvať do takej miery, že sa nebojím siahnuť po svojej moci, ale hej, chcela som ťa požiadať, aby si mi pomohol zlepšiť sa," potvrdila som.

Rozhostilo sa ticho, ktoré narúšalo iba pukotanie ohňa v kozube po Renthovej pravej strane, jeho plamene maľovali steny archívu oranžovo-žltým svetlom. Civel na mňa, no bez toho zvyčajného nesúhlasu a chladu, jednoducho ma pozoroval pohľadom, z ktorého sa nedalo nič vyčítať, čo ma znervózňovalo oveľa viac, než keby ma bol rovno odmietol. Avšak, čosi mi hovorilo, že to neurobí, nedovolil by, aby som sa ja, časovaná bomba, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť, pokojne prechádzala medzi jeho najbližšími.

„Keď už sme tu k sebe takí úprimní, mal by som sa priznať, že som sledoval tvoje lekcie s Hectorom, ak sa to tak vôbec dá nazvať. A si príšerná, je na teba príliš mäkký." Pohol sa tak, aby si mohol lakte oprieť o stôl, tiene z kozuba mu tancovali po tvári. „Mala by si vedieť, že ak ťa budem trénovať ja, nebudem na teba jemný, neočakávaj, že ťa budem kŕmiť peknými slovami, keď bude očividné, že sa ti nedarí a je dosť možné, že veľakrát sa ti môj názor nebude páčiť."

„Viem," prisvedčila som, „nebolo to tak vždy?"

Zase raz sme sa ocitli v tichu, dívali sa jeden na druhého a nezávisle od toho, ako veľmi som sa chcela odvrátiť, uniknúť pred jeho očami, ktoré sa zdali, že dokážu odhaliť aj tie najhlbšie tajomstvá mojej duše, nedokázala som to. Z istej časti som chcela, aby povedal niečo kruté, opovážlivo ma vysmial... Ale ani jeden z nás nedokázal poprieť pravdu mojich slov a nie je to tak, že som to myslela ako výčitku.

Odkedy si pamätám, bol ku mne úprimný – aj vo chvíľach, keď to posledné, čo som chcela vidieť, bola krutá pravda a zatvárala pred ňou oči, pretože som bola presvedčená, že časom bude všetka tá bolesť a vina znesiteľnejšia. No Renth ani raz nezaváhal, nikdy so mnou nezaobchádzal v rukavičkách, nikdy neuprednostnil milosrdné lži, pretože veril, že som dostatočne silná, aby som ustála aj tie najbolestnejšie skutočnosti.

Predsa len sme mali medzi sebou dohodu, ktorú sme uzavreli ešte v ten deň, čo sme sa stretli na cintoríne – v deň, kedy sa môj život otočil hore nohami a nič v ňom viac nedávalo zmysel. Nič okrem neho. A bolo šokujúce uvedomiť si, že aj napriek tomu všetkému, čím sme si prešli, po tom všetkom, čo sme jeden druhému povedali a urobili, bol tým najúprimnejším človek v mojom živote.

„Ďakujem," zašepkala som a nebola si tak celkom istá, či mu to adresujem za to, že mi pomôže, alebo za to, čo mi práve doplo.

„Ešte mi neďakuj," zavrtel hlavou. „A hlavne by si sa teraz mala sústrediť na svoje skúšky, vieš, že sú o štyri dni, však?"

Žalúdok mi urobil salto. „Úporne som sa snažila zabudnúť, ale vďaka za pripomenutie..." Zdalo sa mi, že som mu na perách zachytila náznak úsmevu, no mohla to pokojne byť aj hra svetla.

Postavila som na odchod, aby mohol pokračovať v tom čomkoľvek, čo robil, aj keď som bola zvedavá, čo to je a či by som mu nejako nemohla pomôcť. Tento uplynulý mesiac som sa správala ako idiot. V jeho prítomnosti som bola celá nervózna a roztekaná, radšej som ho ignorovala, než s ním viedla rozhovor ako inteligentný človek. Nie, nebolo to ľahké, predstierať, že ho nemám rada viac ako len kamaráta a že tá noc v lese pre mňa nič neznamenala, ale ak sa mu aj ďalej budem vyhýbať, tým skôr si môže uvedomiť, že je to len fraška. Nie je sprostý.

A pravda je, že, ak priatelia a spojenci je to jediné, čo môžeme byť, nechcem tú príležitosť premrhať.

Práve keď som sa naťahovala za kľučkou a pripravovala sa odísť do svojej izby a rozmýšľať nad novou stratégiou, nahlas a jasne som počula, ako sa z dolného poschodia ozvalo rázne klopanie na predné dvere. Zaškúlila som na zlaté hodiny stojace na najbližšej polici – už bolo trochu dosť neskoro na návštevy.

Obzrela som sa cez plece na Rentha a všimla si, ako náhlivo odkladá všetky knihy a dokumenty späť na ich miesto a keď som si všimla ten otrávený výraz v jeho tvári...

„Prosím, povedz mi, že sa tvoj strýko nerozhodol prísť na neskorú večeru," vyhŕkla som, naozaj som netúžila toho chlapa opäť vidieť.

Renth zaťal čeľusť. „Môžeš ísť späť do izby a ja všetkým poviem, že si si šla ľahnúť, popri všetkom tom strese, ktorý sa na teba valí zo všetkých strán, myslím, že to nikomu nebude podozrivé." Znelo to lákavo, že by som sa mohla vyhnúť Ulyssesovi... Ale po všetkých tých motivačných rečiach, ktorými som sa dnes kŕmila a ako som sa pred ním dnes správala, moja pýcha by značne utrpela, keby som sa pred ním zbabelo skryla.

Bok po boku sme zišli o poschodie nižšie, Renth vyzeral, že je pripravený spáchať chladnokrvnú vraždu a ja som len dúfala, že na mne nebude badať, aká som z toho všetkého neistá. Pri mužovi ako Ulysses... každá známka slabosti môže byť použitá ako zbraň. Zišli sme do vstupnej haly, kde už Damaris a Elian stáli s Ulyssesom a jeho spoločníkom, ktorého som videla aj dnes ráno. Ani jeden z manželov nevyzeral vyložene nadšene, že sa generál ukázal u nich doma.

Ulysses sa otočil práve včas, aby videl, ako sa blížime, hrdzavé oči mu zažiarili a pery sa roztiahli do ešte širšieho úsmevu. Tak trochu mu pripomínal Mačku Škľabku z Alice v krajine zázrakov.

„Okúzľujúca slečna Sailendová a môj milovaný synovec, milé od vás, že ste ma prišli privítať," žmurkol na nás. „Môžem byť taký opovážlivý a myslieť si, že je to preto, lebo som vám chýbal?"

„Nie," povedali sme s Renthom naraz, čo to napätie medzi nami iba zhoršilo. Radšej som od neho urobila krok späť, aby som mala dosť priestoru na dýchanie a myslenie.

Ulysses sa zasmial. „Vy dvaja ste rozkošní." Potom sa zvrtol k svojmu bratovi a schmatol ho za plece. „No tak, braček, snáď ma tu nenecháš stáť celý večer bez toho, aby si mi ponúkol pohárik!"

Úbohý Elian bol prakticky násilne odtiahnutý do svojej vlastnej obývačky za spoločnosti burácajúceho hlasu svojho brata, ktorý sa ozýval v celom dome. Ani druhé stretnutie nepomohlo, stále sa mi nepáčil a hlavne bol taký hrozne odlišný od svojho brata. Možno je to akési pravidlo v rodine Cunninghmavcov, napokon, aj Myron a Renth sú úplne rozdielni, no oni sa aspoň dokážu dohodnúť na kompromise, keď je potreba.

Vtedy ma čosi trklo.

„Kde je Myron?" zaujímala som sa. O takejto hodine už zväčša býval doma a keďže je to prvorodený a taký starostlivý a večne ochranársky syn, myslela som si, že tam bude, aby odrhol Ulyssesa od svojich rodičov.

„Ak existuje niekto, kto nedokáže Ulyssesa vystáť viac ako ja, je to rozhodne môj brat," odvetil Renth. „Navyše, teraz, keď Myron sám trénuje za vojaka, je len otázkou času, kedy sa ho Ulysses pokúsi zlákať do tej jeho bandy egoistických magorov."

Ozvalo sa veľavýznamné zakašľanie a obaja sme sa zvrtli, popri tom akú šou spravil Ulysses som úplne zabudla na toho jeho čudného spoločníka, ktorý stál na rovnakom mieste, ako ho generál zanechal. A jednoznačne počul každé slovo z nášho rozhovoru. Renthove oči nebezpečne potemneli, ruky sa mu zaťali do pästí a ja som medzi nich radšej rýchlo skočila, kým sa ešte pokúsi vytĺcť dušu z neznámeho človeka.

„Byť vami, dávam si pozor na to, čo hovorím," varoval nás. „Jeden by to mohol považovať za ohováranie, čo by pre vás nemuselo skončiť dobre, keďže sa to týka generála najlepšej a najväčšej armády v Mervele."

„Nieže by na tom veľmi záležalo, ale kto do pekla si, že sa nám takto vyhrážaš?" nadvihla som obočie.

Jeho oči našli tie moje a v jeho tvári som jasne badala znudenie a nezáujem, čo bola zaujímavá zmena, keďže každý v mojom okolí pri pohľade na mňa len híka od vzrušenia, predsa len som to dievča, o ktorom všetci rozprávajú. Začína to byť dosť otravné.

Prehliadol si ma, nie tak chlípne ako Ulysses, toto mi prišlo viac, ako keby ma odhadoval a sám rozmýšľal, či sú všetky tie kolujúce historky o mne pravdivé. Zamračil sa, keď bol hotový a potom sa zvrtol na päte a odkráčal smerom do salóna bez toho, aby sa obťažoval odpovedať mi.

„Ooookej," zatiahla som a pozrela na Rentha, ktorému sánka div nepraskla, čo ju tak silno stískal a oči mal plné hnevu.

„Nečuduj sa, taký rozmaznaný fagan ako on by sa nikdy nebavil s Navrátenou, ktorá je ešte k tomu aj polovičná Laurelová," odvetil. „Myslí si, že je na to príliš dobrý."

„Počkaj, ty ho poznáš?"

„Toto je prvýkrát, čo som ho osobne stretol, ale hej, počul som o ňom," priznal. „Rodion Starfallow, úžasný a vychvaľovaný vnuk Eldriana Rowntreeho."

Potlačila som útrpné zastonanie, ako keby nestačilo, že ma Najvyšší neznášajú, teraz sa mi akosi aj podarilo uraziť vnuka jedného z nich... štyri dni pred skúškami, ktoré rozhodnú, či smiem v Mervele zostať alebo nie.

Tuším by som mala začať baliť. 

Taaak a nová posila predstavená :D Ako som spomínala, Ulysses je prvotriedna osina v zadku, ale Rodion je iná liga :D Hajzel sa mi tam votrel ani neviem ako, jeho postava neexistovala v žiadnom mojom pláne a nech už ma akokoľvek štve, istým spôsobom ho mám rada :D Aký prvý dojem urobil na Vás? :) 

Obrázok hore, asi tak nejako si predstavujem Rodiona.... a jeho výraz alá Silently judging you :D