Ahoj! S kapitolou meškám, viem, ale v poslednej dobe je to tak trochu boj o čas a navyše, teraz sa aspoň môžem vyhovoriť na to, že som chcela, aby ste tu mali niečo na odreagovanie po písomných maturitách (matikári, ktorí trpíte aj dnes, súcitím s vami). Ako sa vám na maturitách vlastne darilo? Ešte som neomrkla testy, čiže neviem posúdiť, či to bolo horšie ako moja, ale myslím, že "česti" tak ľahko neprekonajú :D 

       Prišlo mi to, ako keby som sa ocitla v surrealistickom sne. Keď v srdci mesta začali vyzváňať zvony a prebudili ma z nepokojného spánku, do ktoré som upadla po hodinách márneho snaženia sa utíšiť svoju šrotujúcu myseľ, bola som presvedčená, že upozorňujú na útok Ermanna a jeho vojsk. Ale Renth nevyzeral, ako keby sa náhlil na bojisko, keď vyletel zo svojej spálne, skôr sa mi zdal naštvaný, čo len podmienilo moju zvedavosť.

A tak sa stalo, že som teraz sledovala nechválne známeho Ulyssesa Cunninghama, ako elegantne schádza zo svojho koňa.

Všetko na ňom kričalo hrdosťou, mocou a aroganciou, ničím nepripomínal svojho mladšieho brata, muža, ktorého som sa naučila rešpektovať, muža, ktorý bol za každú cenu oddaný svojej rodine, muža, ktorý možno neoplýval rovnako veľkou mocou, no bol stále odvážnejší než väčšina. Ulysses bol vysoký, so širokými plecami a na svoj vek stále atraktívny, vlasy farby len o niečo svetlejšej ako mal Elian mu padali po plecia, kučeravili sa mu na sluchách. Vojak každým kúskom. No čo mi úplne vzalo reč boli jeho oči – hrdzavé, ako líščí kožuch.

Podišiel k nám, teda, zrak mal len pre svojho synovca a mňa statočne nebral na vedomie. Za ním kráčal chlapec nie oveľa starší ako my s Renthom, udržiaval si odstup, no stále bol dostatočne blízko, aby mohol zasiahnuť, ak by bolo treba. Nadvihla som obočie, Ulysses mi neprišiel ako niekto, kto by potreboval vlastnú ochranku.

„Renth," pozdravil Ulysses, hlas mal hlboký a mužný, no bez akýchkoľvek emócii. „Vidím, že si vyrástol v skutku urasteného muža, povráva sa, že si aj sľubný bojovník." Štuchol ho medzi rebrá v priateľskom geste, no neušlo mi, ako Renth zaťal čeľusť, každý jeden nerv napnutý na prasknutie, aby sa udržal a svojmu strýkovi nevrazil. „Nemôžem sa dočkať, keď ťa budem mať vo svojom oddiele."

„Drahý strýko, mal by si asi navštíviť doktora kvôli mäknutiu mozgu, pretože som ti povedal aspoň stokrát, že nemám záujem byť jedným z vás," odsekol podráždene Renth. „Teraz, prečo nevysadneš späť na koňa a ešte trochu sa nepredvedieš?"

Bez ďalších slov ma schmatol za ruku a trhol mnou, aby som ho nasledovala, kým sa nás snažil čo najrýchlejšie dostať preč. Zaspätkovala som, moju zmrznuté nohy nestihli včas zareagovať a narazila by som rovno na tvrdý betón nebyť dvoch silných rúk, ktoré ma schytili za plecia. Ak to bolo možné, Renth sa napäl ešte viac, ale moju ruku nepustil. Ulysses ma otočil tvárou k sebe, konečne si ma všimol, no bola by som oveľa radšej, keby som mohla okolo neho nepozorovane prekĺznuť. Bolo na ňom čosi, čo ma zneisťovalo a spôsob, akým si ma premeral, očami sa zdržiaval hlavne na mojich krivkách, ma len zbytočne viac znechucoval.

„Annelie Sailendová," zapriadol, „dievča, o ktorom som toho už toľko počul. Áno, dokonca aj ľudia v Alddene o tebe rozprávajú, o našej najväčšej nádeji v nadchádzajúcej vojne. Povedz mi, čo ťa robí takou špeciálnou, hoci vyzeráš taká...krehká?"

„Nemusí ti hovoriť vôbec nič!" vyštekol Renth. „Poďme, kým nechytíš zápal pľúc."

Ani jeden z nich sa nechystal povoliť svoj stisk, držali ma medzi sebou ako bábku. Nechcela som nič iné iba ísť s Renthom, ujsť od Ulyssesa a od jeho pohlcujúcich líščích očí, z ktorých ma nepríjemne striasalo. No zároveň som sa nechcela schovávať, nechcela som, aby si myslel, že sa ho bojím. Bol to len obyčajný arogantný chlap, ktorý bol zvyknutý na to, že vždy dostane, čo chce.

A mňa už nebavilo stále len utekať ako lovená zver.

Takže som urobila to jediné, čo mi prišlo na myseľ. Vyvliekla som sa z Ulyssesovho zovretia a o krok cúvla, aby som získala viac osobného priestoru a zároveň si vyšmykla ruku z Renthovej. Vystrela som sa a dúfala, že im tým obom naznačím, že sa nenechám zatiahnuť do ich zvrátenej hry. Prinútila som sa prestať triasť od zimy, vyvolala som si v mysli spomienku na hrejivé teplo môjho ohňa, no aj to len na chvíľu z obavy, že by som ho mohla privolať aj naozaj a omylom niekoho popáliť.

„Nie je na mne nič špeciálne, pane, ale aj keby bolo, nie je to niečo, čo by som na počkanie vravela cudzím ľuďom, ktorých som len teraz stretla," povedala som. „A teraz ma ospravedlňte, musím stihnúť hodiny."

Zvrtla som sa na päte a kráčala preč, konečne schopná sa zhlboka nadýchnuť, keď som sa mu viac nemusela dívať do očí. Počula som ho, ako sa za mojím chrbtom chechtá, pravdepodobne si o mne len myslel, že som drzé decko bez štipky rešpektu voči autoritám, čo už určite o mne vedeli aj v Alddene, ak vezmeme do úvahy, aký vzťah mám s Najvyššími. Povedala som si, že mi to môže byť jedno. Aká je pravdepodobnosť, že sa tak skoro zase stretneme?

★★★

V to ráno sa mi opäť nepodarilo ovládnuť svoju moc. Hector usúdil, že bude najlepšie, ak to pre zmenu skúsime s ľadom, keďže oheň je priveľmi nebezpečný a s vetrom sme už pracovali priveľa. Moja úloha? Zmraziť vodu v pohári, ktorý držal Hector v rukách. Výsledok? Sklo explodovalo pod silným tlakom, ktorý som vyvolala, ostré úlomky rozťali Hectorovi dlaň a ako keby to nestačilo, v mojom zúfalstve dostať všetku tú nenásytnú silu od neho preč, som sa hodila na kolená a zem okolo mňa zostala pokrytá kryštálovou vrstvou ľadu.

Lapajúc po dychu, so srdcom stále tlčúcim ako opreteky, mala som chuť plakať. Čím dlhšie som bola vydaná na milosť a nemilosť mojim vlastným schopnostiam, neschopná podrobiť ich svojej vôli, tým zúfalejšia a frustrovanejšia som bola, tým viac sklamaná a nahnevaná som na seba bola. Ulyssesove slová mi zarezonovali v ušiach – naša najväčšia nádej v nadchádzajúcej vojne a čo ťa robí takou špeciálnou?

Pravda bola taká, že nič, nebolo vo mne nič, čo by dokázalo zastaviť Ermanna. Jediná zbraň, ktorú som mala, bolo moje vlastné telo – vrhnúť ho pred jeho oheň, meč alebo dýku. Ale to bolo všetko. Nemohla som proti nemu použiť svoju výnimočnosť bez toho, aby som neriskovala, že zasiahnem aj každého okolo seba. Navyše, môj oheň, ten, ktorý som prebrala od neho, sa neotočí proti svojmu skutočnému pánovi.

„Annelie," kľakol si ku mne Hector.

Jeho hlas bol mäkký a láskavý, upokojujúci, ale ja som nechcela, aby ma utešoval. Bola by som radšej, keby po mne kričal, nadával mi a fľochol na mňa, aká som slabá, ako sa dostatočne nesnažím, dostatočne nesústredím. Takto som sa cítila len horšie, pretože som vedela, že sklamávam aj jeho, bolo mi jasné, že ho len nútim cítiť sa viac previnilo, pretože, keby ma vychovával on, naučila by som sa zvládať svoje schopnosti od detstva a nemusela by som teraz začínať od nuly.

Jeho vľúdnosť bola ako kopanec do bránice.

Potrebovala som niekoho, kto by ma vytáčal, nútil ma snažiť sa viac a viac, len aby som mu ukázala, že sa mýli.

Prudko som sa nadýchla, keď som dostala nápad, ktorý bol dosť pravdepodobne samovražedný. Byť v jeho prítomnosti aj tú hodinu v archíve bolo na zbláznenie, bojovať proti tej časti môjho ja, ktorá nechcela nič iné len načiahnuť sa za svojím anamom a odstrčiť temnotu, ktorá ho zase obklopovala, iba teraz z úplne iného dôvodu ako keď sme sa prvýkrát stretli. No ak som o niečom bola presvedčená tak potom, že v jeho blízkosti som nikdy nemala problém povolať svoju moc.

Nezdôverila som sa Hectorovi so svojím plánom, stále nebolo isté, či Renth bude chcieť pomôcť, ale hlavne, či bude schopný vydržať v jednej miestnosti s mojím otcom. Potom, čo som sa vrátila do domu, vliezla som si pod sprchu, aby som zo seba zmyla pozostatky bezmocnosti a skľúčenosti. Bolo na čase, aby som prestala myslieť tak pesimisticky, nikomu to nepomôže. Meissa na mňa čakala v spálni, keď som konečne vyliezla, usadená na okraji postele.

„Niečo nové?" zaujímala som sa.

Požiadala som ju, aby hliadkovala pred dverami do Lynninej izby, len tak pre istotu na ňu dohliadala a ak by sa čosi prihodilo, hneď ma o tom informovala. Možno sa od nás všetkých izolovala, možno nám jasne dala najavo, že s nami už viac nechce nič mať, ale to neznamená, že to nechám len tak. Či už to prijme alebo nie, je moja sestra. Meissine oči sa naplnili smútkom, ktorý som jasne cítila aj z jej slov. Nič, odmietla jesť, odmietla výsť izby alebo sa s niekým rozprávať. Nuž, neprekvapovalo ma to.

„Nevieš náhodou, kde je Renth?" spýtala som sa. „Potrebujem s ním niečo prediskutovať."

Meissa po mne vrhla ľútostivý pohľad, presne vedela, o čom sa s ním musím porozprávať a aký mám z toho pocit. Občas to bolo stále trochu divné, že existuje aj ktosi iný, kto má prístup do mojej hlavy, k mojim myšlienkam a pocitom. Seth to minimálne nikdy nenadhodil, či už vedel, čo mi behá mysľou každý deň, nedal to na sebe znať, ale Meissa... Počas toho množstva prebdených nosí sa ma zvykla pýtať otázky, na ktoré som nebola schopná odpovedať.

Je v archíve. 

Hm, čo na to poviete? Malá ochutnávka Ulyssesa a Annelie má nový plán. Myslíte, že Renth bude súhlasiť? Som zvedavá, čo si myslíte :)