Ani si nedokážete predstaviť aké mi je to čudné pridávať sem novú kapitolu (už som pomaly aj zabudla, ako sa to robí 😅) a niet sa tomu ani čo čudovať keďže je to už pol roka, čo ste odo mňa a od Zajatcov počuli. Naozaj ma mrzí, že mi to trvalo tak dlho, ale nikto nechce počúvať moje výhovorky a ospravedlňovania, proste a jednoducho som veľmi dlho nemala náladu na písanie a nemôžem sľúbiť, že ju tak skoro mať budem. Život je teraz... komplikovaný a viac ako s nákazami a zákazmi bojujem sama so sebou... Ak však už nič iné, pokúsim sa najbližších pár mesiacov doprekladať dávno predpísané kapitoly, ak tu, samozrejme, ešte ostal niekto, kto si pamätá, že Zajatci a nejaká LisSandre existujú. Snáď sa vám darí lepšie ako mne a držím palce, aby ste ostávali zdraví a v bezpečí 😇

Keďže Nornesse bol primárne kraj vody – ako jediný mal prístup k moru, o čom svedčilo aj nemalé množstvo rôznych tovární a závodov, ktoré mali za úlohu vodu odčerpávať a zbavovať ju soli, premieňali ju na pitnú, ktorou potom zásobovali aj zvyšné kraje Mervely – nemalo by ma prekvapovať, že jeho tradičnou farbou bude práve modrá. Matne som si spomínala, že mi o tom raz Caira rozprávala, no popri tom všetkom, čo som sa za tých pár týždňov musela na skúšky naučiť, nečudo, že mi to akosi vypadlo.

Pri spomienke na svoju adoptívnu mamu som zdvihla zrak a usmiala sa na Lynnette v zrkadle. Nedokázala som uveriť, že už to budú skoro dva mesiace, čo mi Caira prezradila, že je Lynn moja sestra, moje dvojča. Opätovala mi úsmev a potom sa vrátila späť k mojim vlasom, ktoré mi splietala do akéhosi komplikovaného účesu v podobe koruny na temene hlavy.

Chvíľu som ju ešte sledovala a neušlo mi, že vyzerá oveľa vitálnejšie, minimálne už nemala takú nezdravú sinavú farbu, hoci bola stále desivo chudá. Čosi mi hovorilo, že za Lynnin opätovný návrat k životu môžem ďakovať hlavne Cassianovi, aj keď Lynn sa o ňom nezmienila ani slovom a keďže Thora si vedľa v kúpeľni dolaďovala mejkap, nechcela som to riešiť a riskovať, že nás začuje.

Skôr či neskôr sa však s Cassianom budem musieť pozhovárať. Ak je skutočne dôvodom prečo má moja sestra opäť chuť žiť, potom sa mu pokúsim priveľmi neublížiť. No musím mu vytýčiť isté hranice a ak sa ukáže, že sa s nami zase len zahráva... Usmažím ho ako marshmallow.

Najprv však, samozrejme, musím prežiť ďalší ples.

Meissa vkĺzla do izby práve keď mi Lynn začala zaisťovať dokončený účes asi miliardou drobných sponiek. Nedočkavo som sa otočila na aguera a otvorila svoju myseľ tej jej.

Vyzerá to, že sa s niekým pobil. Kríva na jednu nohu a celý smrdel od krvi, ale našťastie nie od vlastnej, poinformovala ma Meissa a mne srdce stislo najprv úľavou a vzápätí zase hnevom.

Mala som chuť v sekunde sa za ním rozbehnúť a vyplieskať ho ako malého chlapca, že ma zakaždým takto straší a núti robiť si oňho starosti. Renth sa ráno neukázal na sprievode a dokonca vynechal aj skorú večeru späť v Ridleyho dome predtým ako sme sa začali chystať na ples. Po tom, čo sa odohralo včera večer v kuchyni... Žalúdok mi urobil kotrmelec, keď som si na to spomenula. Nemala som v úmysle mu ublížiť, no včera som bola hotové klbko nervov a zmiešaných pocitov, a keď sa naklonil, že ma pobozká, nič iné som si v tej chvíli neželala viac. A presne v tom bol ten problém – ak by som mu to dovolila, ak by som čo i len na okamih povolila uzdu svojim emóciám, nebolo by cesty späť. Všetky múry, všetky obrany, ktoré som si za ten mesiac stihla vybudovať, by sa rozpadli na prach a všetka moja snaha chrániť ho by vyšla navnivoč.

Striasla som zo seba myšlienky na minulú noc. Lynnette dokončila aj posledné úpravy na účese a Thora konečne vyšla z kúpeľne, oči orámované dymovou čiernou a blond vlasy jej ako vodopád padali cez odhalený chrbát jej jednoduchých čiernych šiat. Spoločne s Lynn mi pomohli nasúkať sa do róby, ktorú mi predtým priniesol Rodion – dar od jeho starého otca, no mne bolo viac než jasné, že podobne ako predtým Baldric, Eldrian pokračoval v ich maškaráde, aby všetkým v Mervele ukázali, že ma majú pekne pod palcom.

Aj keď som nenávidela, čo tie šaty reprezentovali, chce-nechce som musela uznať, že boli vskutku prekrásne. Bledomodrej farby ako jasná obloha uprostred letného dňa, s nežnou tylovou sukňou ľahšou ako vánok a na rukávoch, okolo dekoltu a po bokoch sukne bohato zdobené striebristou výšivkou. Priečilo sa mi vzdávať Eldrianovi kompliment za čokoľvek, ale na sebestredného, chamtivého starca mal fakt dobrý vkus.

Vyzeráš ako princezná, zajasala Meissa v mojej hlave a z jej slov vyžarovala hrdosť. Mala pravdu, naozaj som vyzerala noblesne a urodzene, ale ten dojem kazilo poznanie, že zrejme to chcel Eldrian dosiahnuť – aby som vyzerala ako bezbranná, patetická princezná, ktorá môže len stáť bokom a vyzerať pekne. Dvíhal sa mi z toho žalúdok.

„Nel, prosím ťa..." Zvrtla som sa a zaškaredila sa na Setha, ktorý sa opieral o zárubňu dverí. „Presne vidím, čo ti behá hlavou a zveličuješ."

Prekrížila som si ruky na hrudi. „Seth, sem je vstup povolený len dievčatám, takže vypadni skôr ako na teba vypustím Thoru." Thora, stojaca po mojom boku, roztiahla karmínové pery do diabolského úškrnu a žmurkla na môjho najlepšieho priateľa. Seth zagúľal očami, no predsa sa dal na ústup a podľa toho, ako sa mu červenali uši, si zrejme uvedomil svoje faux pas.

Konečne oblečená a ozdobená doplnkami v sivej farbe, sledovala som obe dievčatá ako dolaďujú posledné detaily na svojich outfitoch. Lynn si obliekla šaty podobného odtieňa ako mali tie moje, hoci na nej plantali ako vrece. Thora sa, naopak, nezaťažovala dodržiavať dress code, ako neustále pripomínala, tak či tak bude medzi zúčastnenými ako päsť na oko, tak nech aspoň majú o čom rozprávať. Jej slová, nie moje. Zúfalo som si tiež želala robiť si, čo chcem, vzoprieť sa Najvyšším a všetkým ukázať tých slizkých hadov, čo sa tvárili ako záchrancovia Mervely. Musela som si však zahryznúť do jazyka a prekonať sa – ak chcem uspieť vo svojom pláne, nesmiem na seba pútať priveľa pozornosti.

Eldrian po nás poslal auto – v doprovode Rodiona – a Lynn, Seth, Astris a ja sme sa naskladali dnu. Renth sa k nám nepridal, nieže by mi vôbec dal možnosť navrhnúť mu to – spakoval sa v sekunde, čo sme prekročili prah Ridleyho sídla. V duchu som ďakovala Nebesám za Thoru, ktorá šla s ním, aby naňho dozrela a držalo ho, čo najďalej od problémov. Hector sa na poslednú chvíľu rozhodol ísť s Ridleym v jeho aute a opäť raz ma milo prekvapila jeho taktnosť – Lynn z jeho prítomnosti bola stále celá nervózna a nesvoja a tuším sme ani ja, ani náš otec, nechceli pokaziť takúto prchavú chvíľu, keď sa Lynnette dobrovoľne rozhodla opustiť bezpečie svojej spálne a baviť sa.

Len čo sme zastali pred majestátnym, rozžiareným domom, ktorý sa nápadne ponášal na zámok z rozprávok, Rodion ma vzal za lakeť a zadržal ma. Počkal, kým sa všetci pasažieri vysúkali z auta a vydali sa smerom k jeho starému otcovi, ktorý vítal hostí z presklených balkónových dvier. Rodion sa ku mne naklonil, aby nikto nezačul, ako mi šepká: „Viem, kde si starý otec odkladá záznamy o všetkých armádach a vojenských jednotkách – našich, aj o tých nadprirodzených bytostí. Bolo by fajn zistiť koľko z nich budeme musieť presvedčiť, aby bojovali za našu vec. A navyše, tiež nie je na škodu pozrieť sa koľko vojakov Mervela vlastne má, pretože čoskoro to bude jediná vec, čo stojí medzi nevinnými občanmi a vyhladovanými monštrami."

Prikývla som. „To znie ako plán."

Eldrianova ples prebiehal rovnako ako ten v Belwicku. Veľkolepú tanečnú miestnosť zaplnili desiatky ľudí rôznych vekov a sociálneho postavenia; čerstvo menovaní Výnimoční okupovali stoly s občerstvením a nenápadne sa pokúšali uchmatnúť si aj dúšok čohosi silnejšieho než bol anízový likér. Prúdila okolo nás hudba, niektorí sa pohupovali do jej ľahkého rytmu, iní dávali prednosť obyčajnej konverzácii. Rodion stál na druhej strane sály v rozhovore s Ulyssesom, ktorý sa smial hlasnejšie než bolo spoločensky prijateľné a podľa toho, ako sa mierne kolísal na mieste, mal to na svedomí hlavne alkohol.

Lynn tancovala so Sethom, na moje veľké potešenie, zatiaľ čo Astris sa snažila primäť Finleyho, aby jej opakovane nestúpal na špičky, no neúspešne. Sem-tam som pristihla istého mrzutého, večne zamračeného vojaka ako po nich strieľa pohľadom, čo mi len pripomenulo ich nanajvýš čudné prvé stretnutie v obývačke Alderwhiteovcov. Thora a Asher postávali pri stole neďaleko a súťažili v tom, kto si do úst dokáže napchať viac klonten, sladkých guličiek rôznych príchutí vyváľaných v čokoládovom prášku. A naproti mne bol Hector ponorený v hlbokom rozhovore s Kostanz.

Vzhľadom na to ako pred mesiacom katastrofálne skončil môj prvý ples v Mervele, v dome mojej tety, dávala som si záležať, že presne viem, kde sú a čo robia všetci moji blízki, len tak pre istotu. Pozorovala som ich všetkých okrem jedného. Predsa som tušila, kde sa nachádza, no dávala som si záležať, aby som sa vyhla očnému kontaktu a Renth mal, zdá sa, rovnaké myšlienky. To napätie medzi nami bolo aj tak husté ako kaša.

Otočila som sa, aby som odložila prázdny pohár od šampanského a zvažovala či je rozumné siahnuť po ďalšom, keď si za mojím chrbtom ktosi odkašľal. Obzrela som sa na Hectora, ktorý odrazu pôsobil nervózne.

„Možno by si si chcela zatancovať?" nadhodil nesmelo a v jeho hrejivých, hnedých očiach som badala úzkosť. Cítila som to ako fyzickú ranu do bránice zakaždým, keď som videla jeho paniku a vinu a bolesť, ktorá sa mu zračila v tvári, no nedokázala som urobiť nič, čím by som ju zmiernila. Aj keď som chápala, prečo si od nás dlhé roky držal odstup, stále bol pre mňa prakticky cudzí. Nemala som poňatia, kto v skutočnosti je a či už to bol môj otec alebo nie, poznala som ho len mesiac a nedokázala si k nemu tak rýchlo vytvoriť nezlomné puto.

Čosi mi hovorilo, že Hector to vedel a možno usudzoval, že aj čosi také jednoduché ako tanec nám pomôže zmenšiť tú priepasť, čo medzi nami zívala. A potom, čo som videla v sne; tá spomienka, ktorá ma nikdy neprestane prenasledovať, hoci nepatrila mne, som mu nedokázala povedať nie. Celá jeho rodina ho zavrhla a ja som nemala v pláne ublížiť mu rovnakým spôsobom.

Chopila som sa jeho ponúkanej ruky. „Prečo nie?"

Našťastie bola miestnosť dosť veľká, aby sme mali priestor na tancovanie, a predsa mali odstup od ostatných tanečníkov. Aj tak mi však neušli pohľady, ktorými hádzali po Hectorovi, ako keby v takejto nóbl spoločnosti nebol vítaný. A potom tu stále boli ľudia, ktorí na mňa civeli ako na spasenie, čo mi len pekne liezlo na nervy.

„Dnes vyzeráš krásne, Annelie, modrá ti skutočne pristane," prehovoril Hector, kým sme sa kolísali do melódie.

„Ďakujem," usmiala som sa. Na pár chvíľ sme upadli do ticha, ale nakoniec som sa musela opýtať. „Podarilo sa ti porozprávať sa s Lynnette?"

Pohľad mu zosmutnel. „Nie, vyhýba sa mi a úprimne, nemám jej to zlé. Opustil som ju, nechal u Cunninghmavcov a viem, že v jej očiach budú Damaris a Elian navždy jej rodičia. Ja som len votrelec, ktorý si na ňu prišiel robiť nárok."

„Bol by si toho schopný? Prinútiť ju uznať ťa za otca aj proti jej vôli?" spýtala som sa potichu, sužovaná obavami, ako asi odpovie.

„Samozrejme, že nie," Hector zavrtel hlavou a v očiach mal toľko znechutenia pri tej myšlienke, že mi bolo jasné, že to myslí vážne. „Lynnette patrí sama sebe a môže robiť svoje vlastné rozhodnutia, a ak to znamená, že nikdy neprijme mňa a moje meno za svoje, nech už to bude akokoľvek bolieť, nebudem proti tomu namietať. Láska ani rešpekt sa nedajú vynútiť násilím." Zatočil ma na mieste. „Dúfam, že vieš, že to isté platí aj pre teba. Evanth a Caira mi ukázali ich spomienky a viem ako veľmi si ich milovala – a stále miluješ. Nemám v úmysle nahradiť ich, Annelie, jediné, čo si želám, je ostať po tvojom boku – ostať pri vás oboch – a sledovať čím sa stanete. Stratil som väčšinu svojej rodiny, prišiel som o vašu mamu a vy dve ste to jediné, čo mi na svete ostalo. Chcem si to chrániť tak dlho, ako to bude možné."

Musela som prehltnúť hrču, ktorá mu po jeho slovách navrela v hrdle. „Ďakujem..." zašepkala som. „Ja – Chcem ťa mať vo svojom živote, len aby si vedel, ale stále je to pre mňa všetko nové a –"

„Annelie," stisol mi ruku pevnejšie. „Nedlhuješ mi žiadne ospravedlnenie. Vlastne, verím, že som to práve ja, ktorý ti toho ešte veľa musí povedať a objasniť. A čoskoro tak aj urobím, sľubujem."

Nevšimla som si, kedy sa k nám priblížil, no odrazu pri nás stál Rodion a s rukou na Hectorovom pleci sa ho spytoval, či sa s ním smie vymeniť. Stále zmätená, čo jeho slová vlastne znamenajú, nestihla som ani pípnuť, keď Hector prenechal miesto Rodionovi. Mračila som sa na otcov odchádzajúci chrbát až dokým so mnou Rodion nezačal opäť krúžiť po parkete.

„Eldrian sa spolu so svojimi najvernejšími konečne vzdialil do fajčiarskeho salóna, takže nadišla naša šanca," zamrmlal, čím ma prinútil vrátiť sa späť do prítomnosti a plne sa sústrediť na náš plán.

Opatrne sme sa vykradli z plesovej sály, dosť pomaly na to, aby sme nebudili priveľkú pozornosť, no aj tak som sa pristihla, ako sa nervózne obzerám ponad plece... Len aby som sa pohľadom stretla s blčiacimi modrými očami. Výčitky ma zasiahli ako kopanec do žalúdka, skracovali mi dych až som sa rýchlo zase odvrátila. Nerobila som predsa nič zlé, iba som sa snažila zvýšiť naše šance na úspech v nadchádzajúcej vojne. A či už sa nám to pozdávalo alebo nie, Rodion bol k tomu kľúčom.

Ledva som dokázala udržať krok s Rodionom a jeho rezkou chôdzou vojaka, a už tobôž nie v tých prekliatych šatách. Keby som sa len bola držala svojho tichého sľubu, čo som si dala po tom fiasku na plese u Iseult a už nikdy si dlhú róbu neobliekla... S povzdychom som nabrala do pästí hrste sukne, nadvihla ju, nech sa mi nemotá pod nohy a ponáhľala sa za Rodionom, ktorý už bol v polovici chodby.

Našťastie všetky stráže mali plné ruky práce s monitorovaním sály, dávali si záležať, aby sledovali každého, kto do nej vchádza a dvom teenagerom, nevenovali priveľkú pozornosť. Napriek tomu Rodion zvoľnil tempo a keď som ho dobehla, prehodil mi ruku okolo pliec a nahol sa ku mne bližšie.

„Zachichoc sa, ako keby sme robili čosi nekalé," pošepol mi. Mala som nutkanie podotknúť, že sme sa niečo také aj chystali urobiť, no včas som si zahryzla do jazyka. Pritisla som sa mu pevnejšie k boku, skryla si tvár v jeho hrudi a zachichotala sa ako naivná školáčka. A odrazu aj to málo stráží, čo by rozmýšľali nás zastaviť, sa dívali bokom.

Zahli sme za roh a len čo sme boli z dohľadu, cúvli sme od seba ako potrasení elektrinou. Rodion sa rovnou čiarou vydal k pracovni svojho starého otca. Na môj veľký šok z náprsného vrecka saka vytiahol kľúč.

„Snáď si si nemyslela, že som sa sem nikdy predtým nevkradol," zareagoval na môj prekvapený výraz.

„Zrejme som si len myslela, že mám na teba zlý vplyv," zdvihla som ruky v obrannom geste. „Dobré vedieť, že môžem v noci pokojne spávať, pretože som neskazila tvoju počestnú dušu." Prevrátil nad mojím sarkazmom očami, no neušlo mi ako sa mu uvoľnili napäté plecia. Rodion sa možno rád tváril, že je nad vecou a názory druhých sú mu ukradnuté, no predsa mu záležalo na tom, akú mienku o ňom ľudia majú.

Obozretne otvoril dvere a potichu sme vkĺzli dnu a priznávam, že Eldrianova pracovňa nebola práve to, čo som očakávala. Nedokázala som si pomôcť, najskôr ma moje nesympatie a hnev voči jeho osobe zaslepili natoľko, že som inštinktívne očakávala, že to tam bude plné očividných dôkazov jeho zrady a nezáujmu voči Mervele. Ibaže to bola len obyčajná pracovňa akú mal v San Franciscu aj Evanth, možno len o niečo väčšia. Nábytok bol z už na pohľad kvalitného a vyberaného višňového dreva a všetko sa tam normálne lesklo, nikde ani zrnko prachu.

Za robustným stolom, ktorý zaberal takmer polovicu miestnosti viseli mapy, rovnaké ako tie, čo som zahliadla v Sieni. Na protiľahlej strane sa tiahla polica plná hrubých kníh, ktoré taktiež pôsobili akoby boli len práve kúpené. Keď som sa prizrela bližšie, veci na stole boli úhľadne zarovnané, brká zoradené podľa veľkosti v dokonalých uhloch, papiere zorganizované do rovnakých kôpok. Všetko perfektne upratané.

„No do pekla, trpí tvoj starý otec obsedantno-kompulzívnou poruchou?" hlesla som, aby som zvoľnila rastúce napätie.

Rodion odignoroval môj komentár a zauvažovala som, či ma vôbec vnímal. Prepol sa do módu vojaka na misii a pohyboval sa precízne a sústredene, dvoma dlhými krokmi sa ocitol za stolom, mykal zásuvkami, ktoré boli, neprekvapivo, zamknuté.

„Tu," podišla som k nemu a z pedantne upraveného účesu si vyslobodila jednu tenkú sponu. „Skús toto."

Nechala som ho zápasiť so zámkami na zásuvkách a zatiaľ pátrala v poličkách, či predsa len nenájdem čosi zaujímavé aj medzi knihami. A možno som tak trochu aj bola zvedavá, čo je Eldrian za človeka. Knižný vkus toho o človeku dokáže prezradiť prekvapivo veľa. Odkedy zomrel Fallon, všetkých zvyšných Najvyšších som odpísala, začala ich neznášať a hádzať do jedného vreca spolu s Ermannom, pretože tiež hľadeli len na svoje sebecké túžby, ignorujúc bezpečnosť a šťastie svojich poddaných. Nie je pochýb o tom, že sú to arogantní idioti, no existuje rozdiel medzi chamtivými a zbabelými vládcami, ktorí sa skrývajú za pekné slová či vyhrážky, a psychopatickým maniakom, ktorý sa nezastaví pred ničím, kým nedosiahne, čo chce.

S Najvyššími sme aspoň mali rovnaký cieľ.

Bruškami prstov som letmo prechádzala po kožených chrbtoch kníh, ktorých tam bolo nespočetne, väčšina z nich sa týkala histórie či geografie Nornessu, ktoré bolo pod Eldrianovou správou. Stále som si jasne pamätala, že som z nich pár musela prečítať, keď som sa pripravovala na skúšky. Nudili ma k slzám.

Doputovala som až na koniec poličky, dlaňou som zadrela o jej roh a na moje veľké počudovanie sa ozvalo jemné štuknutie a z vonkajšej strany vyskočila skrytá priehradka. Prekvapene som cúvla a strelila pohľadom po Rodionovi, ktorý zastal v prehľadávaní zásuviek a zdal sa rovnako šokovaný ako ja. Natiahla som krk a opatrne nakukla do priehradky, kde ležala obyčajná kniha, viazaná v čiernom obale s vystúpenými bielymi písmenami. Pripadala mi staršia než akákoľvek iná kniha v polici, a predsa sa nápis dal ľahko prečítať.

„Kódex príbuznosti," prečítala som nahlas, aj keď to nebolo treba, keďže Rodiona som už mala za chrbtom. „Čo je to?"

„To – Táto kniha by nemala existovať, všetci ju považujú skôr za mýtus, keďže Najvyšší celé storočia popierajú, že je skutočná," ozrejmil Rodion a ako v mrákotách k nej naťahoval ruky, najskôr stále nemohol uveriť, že má pred očami čosi, čo doteraz považoval za legendu.

Myseľ mi pracovala na plné obrátky. Ak si Najvyšší dali toľkú námahu, aby celú Mervelu presvedčili, že ide len o prostú rozprávku, zatiaľ čo ju dlhé roky skrývali a chránili v tajnej poličke, potom sa v nej muselo písať o niečom, čo nechceli, aby sa dostalo na svetlo sveta. Čosi, čo stálo za stáročia lží a tajomstiev. Rodionovi sa priam komicky rozšírili oči, keď som sa prosto načiahla, že knihu vezmem a vytiahnem z priehradky.

„Preskočilo ti?! Nemôžeš ju len tak zobrať!" zasyčal na mňa a zovrel mi zápästie.

„Čo teda navrhuješ, budeme tu na ňu len civieť a dúfať, že odtiaľ proste sama vyskočí a vletí nám do náruče?" odsekla som. „Rodion, táto kniha by mohla byť kľúčom ku všetkému. Možno je tým jediným, čo stojí medzi naším víťazstvom a úplnou záhubou. Musím vidieť, čo sa tam píše."

Civel na mňa a videla som na ňom, že sám so sebou zvádza vnútorný boj. Uvedomoval si, že mám pravdu, po toľkých rokoch, čo mu do hlavy tlačili kaleráby, určite aj on zomieral túžbou dozvedieť sa, čo všetko v kódexe stojí, no na druhú stranu mal pravdu, nemohli sme ju len tak vziať a nádejať sa, že si to Eldrian nevšimne. Navyše, čo ak má Eldrian zavedený akýsi neviditeľný alarm, ktorý ho upozorní v sekunde, čo na knihu ktokoľvek siahne? Pokiaľ možno, chcela by som zatajiť, že ju máme tak dlho, ako to pôjde.

„Máš vo svojej izbe knihy?" obrátila som sa na Rodiona. „Chápeš, aby sme ich mohli prehodiť..."

Zamyslel sa. „Oproti je knižnica, niečo odtiaľ prinesiem a ty sa zatiaľ neopováž kódexu dotknúť ani končekom prsta!"

Skôr, ako som mu stihla odvrknúť, že nie som zbrklý idiot, už sa za ním zatvárali dvere na pracovni. Prekliaty vojak a jeho svižné, rýchle pohyby! Asi ma nikdy neprestane udivovať s akou neprirodzenou ľahkosťou a precíznosťou sa pohybuje, dokonca ani Myron sa nehýbal takto rýchlo a to sám trénuje za vojaka. Mohli prejsť tak dve minúty, keď sa Rodion prešmykol späť a v rukách zvieral knihu o veľkosti zošita.

„Na tri, dobre?" inštruoval ma. „Vezmeš knihu a ja na jej miesto vsuniem túto."

Srdce v hrudi sa mi návalom adrenalínu rozbúchalo rýchlejšie. Stačila jediná drobná chyba, stačilo zdržať sa čo i len o sekundu a boli by sme v koncoch, naša jediná výhoda naveky stratená, a podľa toho napätia, čo zhustlo atmosféru v pracovni sme si toho obaja boli plne vedomí. Prinútila som ruky, aby sa mi prestali triasť, teraz na to nebol čas a kývla Rodionovi, že som pripravená.

„Jeden... dva..." Cítila som ako mi po chrbte steká pot, kým som pomaly naťahovala ruky ku kódexu, bruškami prstov som sa už-už dotýkala čiernej obálky. „Tri."

Schmatla som kódex a pevne si ju pritisla k hrudi a Rodion na jej miesto hodil náhodnú knihu tak chvatne, že som poriadne nestihla ani mrknúť. Dlhú chvíľu sme tam len tak stáli, prudko dýchali a napnutí ako struny čakali, čo sa stane. Keď sa dnu nikto nevrútil, aby nás prichytil pri čine, uľavene som vypustila z pľúc zadržiavaný vzduch. Rodion nahmatal na vnútornej strane poličky tajný spínač, o ktorý som predtým náhodne zavadila a priehradka sa s tichým syknutím zatiahla späť.

Nedočkavo som kódex otvorila. „Sú to... záznamy," zašepkala som Rodionovi. „Záznamy o bitkách s – s –" Nie, určite som to len zle prečítala, v žiadnom prípade to nemohla byť pravda...

Rodion mi vytrhol knihu z dlaní, aby sa mohol sám pozrieť. „S Umbrami... Tieňochodcami," predčítal a oči sa mu rozšírili.

Bolo to len včera, čo mi Renth rozpovedal príbeh o tejto starodávnej rase, o kedysi zarytom nepriateľovi, z ktorého sa stal nechcený spojenec... A teraz sa ukázalo, že to všetko bola pravda, táto kniha je toho dôkazom. Ak by sme ich dokázali vypátrať a pridať na svoju stranu, v boji proti Ermannovi by boli nepredstaviteľným prínosom.

„Mohli by sme –"

Zmĺkla som, keď Rodionovi vystrelila hlava ako strážnemu psovi a nech už tými svojimi ostrými zmyslami zachytil čokoľvek, sústredene žmúril na dvere. Netrvalo mi dlho, aby mi došlo, čo to znamená – niekto sa blížil a ja som si od neho v panike vzala knihu späť a tápala, kam ju schovať. Prehmatávala som si šaty, no ak by som si ju aj strčila pod sukňu, vypadla by mi...

„Moja košeľa," zasipel Rodion, „vlož mi ju pod košeľu."

„Čo...?"

Schytil ma za ruku a zvrtol ma tak prudko, až som chrbtom narazila do knižnice; tmavé oči mu blčali. Šikovnými prstami si začal rozopínať sivú vestu, vytrhol si košeľu spoza pása nohavíc... Zbehlo sa to tak rýchlo, že som nemala ani možnosť sa začervenať, odstrčiť ho alebo sa zasmiať nad zvrátenosťou a smiešnosťou celej tejto situácie. Vtedy som konečne aj ja začula kroky a zmes hlasov, ako sa blížia k pracovni. Neexistovalo, aby sme sa odtiaľ nepozorovane vykradli a okná boli, na naše veľké šťastie, zamrežované.

„Pod košeľu, švihaj!" nakázal Rodion. Ah, do pekla s tým!

Bez zbytočných rečí som ho schmatla za košeľu, vyhrnula mu ju až k brade a chvatne mu zastrčila kódex za pás obleku, vďačná, že kniha je dostatočne tenká na to, aby sa pod voľnou košeľou dala úspešne skryť.

„A teraz čo?" sykla som. „Ako sa z tohto vykecáme?" Došli sme tak ďaleko a keby sme to teraz pokašľali, keď sme o krok pred Najvyššími... Rodionov divoký pohľad sa stretol s mojím a z tváre som mu čítala, že má nápad. Nech už to však bolo čokoľvek, veľmi nadšený z toho nebol. Zamračila som sa.

„Skús ma za toto nezabiť," zašomral a potom...

...potom ma pobozkal.  

...A teraz veľmi dúfam, že za tento koniec (po pol roku) nepôjdete zabiť vy mňa 😬😅