Uuuf, tak sa mi predsa podarilo dať kapitolu predtým, ako skončí august. A rada by som povedala, že ďalšia bude skôr ako o mesiac, no ťažko povedať, čo bude a hlavne 28.9. mi má začať škola, tak nechcem nič sľubovať. Tak či onak, opäť vás musím prosiť o to, aby ste časť brali s rezervou - pri jej prekladaní som skoro zošedivela, lebo ja vždy zabudnem, že čo znie pekne v angličtine, sa nemusí dať aj pekne preložiť do slovenčiny 😤 Snáď sa bude páčiť 😊

Cvendžanie kovu o kov sa ozýva z každého možného smeru, vo vzduchu sa vznáša nezameniteľný pach krvi a dymu, zmiešaný s čímsi jednoducho nesprávnym... Hector pomaly vydýchne, pevnejšie zovrie dýku v dlani a pokračuje ďalej úzkou chodbou, hlbšie do útrob väznice. Jasne vníma každý aj drobný zvuk okolo seba, očami jastrí tam a späť medzi celami, hľadajúc viac zajatcov. Nepamätá si presne koľko ľudí Ermann pred tými dlhými týždňami uniesol, no na sto percent vie, že minimálne jeden ešte stále chýba...

Snažiac sa ostať nad vecou, pokojný a sústredený, zahne doľava, kým pátra po akomkoľvek náznaku zvuku alebo pohybu. Jeho brat tu musí niekde byť, odmieta si pripustiť čokoľvek iné. Hector si všimne dvere, vyrezané z čierneho, hrubého dreva a zo všetkých síl sa zaprie a rozkopne zámku. S vŕzganím sa rozletia, odhaľujúc kruhovú, chladnú miestnosť, kde sa nenachádza nič iné len dlhý, kovový stôl a stolička.

A na nej...

„Raiden!" sotva lapá po dychu, kým sa v ňom miešajú pocity úľavy, bolesti a starostí. Prosím, buď nažive, prosím, nebuď mŕtvy.

Hector padne na kolená pred svojím bratom ohnutým cez okraj kovovej stoličky, bradu má padnutú na prsiach, nohy aj ruky spútané.

„Raiden," osloví ho znova a zdvihne mu hlavu. Svetlo v miestnosti je matné, no Hector sebou trhne, keď predsa zahliadne v akom stave je tvár, ktorú tak dobre pozná. Ovenčená fialovými, modrými aj žltnúcimi modrinami, líca má doškriabané a pod nosnými dierkami má vybrázdené drážky od krvi. Hector nasucho prehltne, keď si uvedomí, že jedna očná jamka zíva prázdnotou.

„Prebuď sa, braček," zamrmle a jemne bratom zatrasie. Raiden zastoná a rozlepí zostávajúce, zakrvavené oko.

„He...ctor," namáhavo dychčí, ako keby mu každá slabika spôsobovala muky.

„Už je to v poriadku, braček. Prišiel som ťa vziať domov."

Pustí sa do jeho pút, rukami ich rozlomí a ani nemrkne, keď sa mu ostrý kov zahryzne do dlaní a spustí sa mu krv.

„Dokážeš sa postaviť?" spýta sa a vstane s natiahnutou rukou, že pomôže Raidenovi na nohy.

Raidenovi sa dobitá tvár skriví do bolestnej grimasy. „Nie, on – on urobil... strašné veci, Hector." S hlbokým nádychom, Hector opatrne prehmatá bratovi nohy, aby odhadol aký vážny je rozsah jeho zranení a či ho bude musieť vyniesť na chrbte. Srdce mu vynechá úder, keď nahmatá jeho roztrieštené kosti, nie len zlomené, ale roztrieštené ako sklo, niektoré dokonca vykrútené v zlých uhloch, ich ostré okraje pretŕčajúc cez kožu... A potom rukami skĺzne ešte nižšie, k Raidenovým bosým nohám a... Hector zanadáva. Namiesto palcov nahmatá len čerstvé, lepkavé, krvácajúce kýpte.

„Čo ti to ten psychopat urobil?" zasyčí Hector a prudko v ňom vzrastie hnev.

„Dal si záležať, Hector," vyjachtá Raiden bolestivo.

Znova si ho prezrie, tento raz pozornejšie. To ako dýcha, namáhavo a plytko a ako vraští tvár pri každom nádychu, mu napovie, že má dolámané rebrá a keď pohľadom zavadí o jeho ruky, všimne si, že pár prstov mu chýba aj tam. Narazí doňho vlna nenávisti tak hlbokej a surovej, že ho takmer zhodí z nôh. Zabije to monštrum, prinúti ho trpieť rovnako ako on nechal trpieť jeho brata.

„Hector," osloví ho Raiden. „Nemôžem chodiť, Ermann si dal záležať, aby sa mi nohy už nikdy správne nezahojili a žiadny liečiteľ ich nebude vedieť dať dokopy, tak ako boli predtým. Už nikdy nebudem schopný chodiť." Bežec a bojovník, ktorý sa už nikdy nebude môcť postaviť na nohy, prejde Hectorovi mysľou temne. „Neexistuje v mojom tele miesto, ktoré nebolí, nekrváca alebo nie je zlomené."

Namáhavo prehltne. „Udržiaval ma pri živote, pri vedomí, aby som cítil každé jedno bodnutie, každý rez, každú rozbitú kosť... Ale konečne nadišiel môj čas."

Hector sa obozretne prizrie bratovi. „O čom hovoríš?" Raidenove medovo sfarbené oči sa lesknú v striebristom svite mesiaca a jemu neujde, že tá bojovnosť, odvaha a rezolútnosť nevzdať sa bez boja, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou jeho veľkého brata, sú preč. Ermann zničil aj to.

„Nikdy mi nebolo súdené, aby som toto miesto opustil živý."

„Do pekla s osudom, Raiden, kedy si sa stal jedným z tých pojašených bláznov, ktorí sa radšej spoliehajú na čosi nespoľahlivé a nedokázateľné, namiesto svojej vlastnej sily, svojho vlastného rozumu?!" zakričí, balansujúc na bode zlomu – zo zármutku, z rozžeravenej zlosti, čo mu koluje žilami. „Si môj brat..."

„Preto by si ma mal chápať," namieta. „Vieš koľko pre mňa moje nohy znamenajú, bez nich nebudem môcť používať svoju Výnimočnosť a bez nej..." Zhlboka vtiahne vzduch do pľúc a tvár sa mu skriví, keď mu to dolámané rebrá sťažia. „Bolí ma telo, srdce, bolí ma aj duša, tak veľmi, že si to nevieš ani predstaviť... Prosím, braček, ak si ma kedy miloval, skonči moje utrpenie."

Dopadne na nich ťaživé a temné ticho, kým sa Hector zmôže len civieť na svojho staršieho brata, na muža, ktorý sa tak veľmi ponášal na ich otca – arogantný, vznešený, oslavovaný – ako teraz sedí zhrbený na stoličke, zbitý ako pes, ako princ padlý zo svojho trónu. Otec mu to nikdy neodpustí, mame to zlomí srdce a Iseult ho bude nenávidieť viac ako je tomu doteraz. Každá bunka, každý kúsok jeho tela kričí nie, ruky zvesené pozdĺž tela sa mu trasú, dýka sa odrazu zdá akási ťažká v jeho zovretí... Nemôže to urobiť, nemôže! Ale ten pohľad v bratových očiach mu jasne hovorí, že človek, ktorého poznal, ktorého toľko obdivoval a rešpektoval zomrel vo chvíli, čo mu dolámali nohy.

Hector zovrie dýku a zatína zuby, aby sa v momente nerozkričal – nevykričal do celého sveta, ako sa jeho vlastná duša trhá vo dvoje za to, že to čo i len zvažuje – zvažuje zabiť svoju vlastnú rodinu...

„Vieš, že to tak musí byť," šepká Raiden a pritíska si dlaň bez prstov k boku. „Prosím, Hector, ušetri ma ďalšej bolesti, prosím ťa..."

„Máš vôbec tušenie, o čo ma žiadaš?" prehovorí Hector.

Raiden mu pozrie do očí, pohľad naposledy pevný. „Mám a mrzí ma to, ale vieš, že som vždy bol sebecký bastard."

„Pre mňa si bol vždy len môj veľký brat, človek, ktorého by som nasledoval kdekoľvek, človek, pre ktorého by som urobil čokoľvek..."

„Dobre, tak mi teda splň toto posledné želanie, Hector," prosí Raiden.

Keď v tej chvíli zodvihne ruku, celé telo sa mu trasie ako lístok v krutej víchrici, uvedomuje si, že nie len jeho rodina, ale ani on sám sebe nikdy neodpustí. Nezáleží na tom, že ho o to Raiden požiadal, nezáleží na tom, že toto je jediný spôsob ako zachrániť bratovu dušu... Oči ho pália a hruď sa mu zviera ako by mu ju stískala ohromná päsť.

„Povedz Kostanz, že... Povedz jej, že mala pravdu; mohli sme mať všetko," vysloví Raiden, hlas plný zármutku nad životom, ktorý by mohol mať. „Počkám na ňu tam hore až dokým sa jedného dňa opäť nestretneme medzi hviezdami." Vzhliadne k mladšiemu bratovi a v jeho črtách je čosi nápadne sa ponášajúce na úľavu a mier. „Ľúbim ťa, Hector a ďakujem. Prosím, sprav to rýchlo."

Hector stisne viečka pevne k sebe, keď jediným švihom svojho noža pretne život svojho brata, čepeľ prerazí kožu a mäso a Raiden zo seba vyrazí len krátke zalapanie predtým než utíchne a jeho bezvládne telo prepadne cez okraj stoličky. Kamenná miestnosť sa naplní kovovým pachom čerstvej krvi a odrazu je tam taká zima, neznesiteľne ticho a prázdno...

Zvezie sa na podlahu, nôž s cinkotom dopadne na kameňa, keď mu vypadne z meravých rúk. Telo má ochromené, myseľ sa premenila na chaos neucelených myšlienok, a hromadí sa v ňom bolesť – bolesť tak ukrutná, že ho to trhá na dvoje, na troje, štvoro... až z neho nezostane absolútne nič. Z hrdla mu vyrazí výkrik, hlasný a drsný a naplnený čistou agóniou. Kričí, zas a znova, prevalcovaný vinou a smútkom a príde mu to ako keby jeho výkriky prehlušili akýkoľvek iný zvuk. Hector kričí aj dlho potom čo má hrdlo akoby v jednom ohni, ochrapľavie mu hlas a pozostatky človeka, akým bol, sú nenávratne stratené. Nič z neho nezostalo. Čo to vykonal? Čo som to len vykonal?

Naširoko som otvorila oči do temnoty a lapala po dychu, neschopná dostať dostatok kyslíka do pľúc, ktoré mi prišli stiahnuté – zovreté ako moje srdce, ktoré sa otriasalo bolesťou a nenávisťou a vinou, ktorá nebola v skutočnosti moja, ale Hectorova. Oh, Nebesá! Tak na toto Fallon narážal, to pre toto tak veľmi nenávidel môjho otca a zaprel jeho – a mňa. Pretože Hector zabil Raidena, svojho brata, ceneného a obľúbeného syna, ktorý mal pred sebou hviezdnu budúcnosť.

Pre toto mi Kostanz nedokázala povedať, čo sa s ním stalo – spomienky na Raidena boli stále príliš, aby o nich dokázala hovoriť. Strata niekoho, koho milovala, stále čerstvá.

Pre toto sa v žiadnej knihe nepísalo, čo sa s Raidenom stalo – pretože tá skutočnosť, precíznosť a dôkladnosť Ermannovej nenávisti bola priveľmi hrozivá... Oh, Nebesá!

Zdvíhal sa mi z toho žalúdok...

Do krku mi vystúpila žlč a pokúsila som sa vyskočiť z postele, no nerátala som s prikrývkou, ktorá sa mi pevne omotala okolo tela ako had, kým som spala, a celkom som zabudla aj na svoje úbohé, rozboľavené údy, ktoré ako keby mi niekto odtrhol a potom prišil späť – ukázalo sa, že teleportácia má aj svoju nepeknú stránku. Dopadla som na podlahu s hlasným buchnutím, celé telo sa otriasalo dozvukmi bolesti, no zaťala som sa a vtrhla do pripojenej kúpeľne práve včas, aby som sa sklonila nad záchod a vracala.

Stále som vnímala Hectorovu bolesť. Stále som na rukách cítila krv svojho strýka.

Stále som cítila zakrvavenú, znetvorenú kožu na jeho nohách, kde mu chýbali prsty.

Žalúdok sa mi obrátil a dávila som zase, triasla som sa, klepala akoby som mala zimnicu a lapala dych. Až keď ma záchvat nakoniec prešiel a namáhavo som sa oprela o stenu kúpeľne, som si uvedomila, že sa mi po tvári kotúľajú horúce, horké slzy.

Kostanz mala pravdu, niektoré veci sú lepšie zamlčané.

Rozruch vo vedľajšej miestnosti som začul takmer okamžite a snažil sa sám sebe nahovoriť, že to nebolo presne to, v čo som tajne dúfal. Bol som priveľmi sebecký a krutý – vyčkával, kedy sa jej prisní ďalší hrozný sen, po ktorom bude vyzerať otrasená a stratená. Avšak, musel som priznať, že som bol za to rozptýlenie rád, znamenalo to totiž, že smiem uniknúť svojim vlastným démonom a nočným morám, ktoré si na mňa nedočkavo brúsili zuby.

Posadil som sa v ohromnej a chladnej posteli mojej prechodnej izby, ktorá stále voňala po pracom prášku. To neodmysliteľné, prudké zalapanie na druhej strane steny som začul len preto, že som naťahoval uši za akýmkoľvek zvukom – znelo to pridusene, ako keď sa prerežete nad hladinu vody po tom, čo ste sa skoro utopili. Nasledovalo ho buchnutie a ja som si domyslel, že to asi spadla z postele. Potom už nič, všetko utíchlo, no to som už stál na nohách a kráčal k dverám, že pôjdem za ňou, že jej oplatím láskavosť, akú mi pár nocí dozadu uštedrila.

Shetani mi však zablokoval cestu a keď som po ňom strelil namosúreným pohľadom, rýchlo mi vysvetlil, že by som mal radšej počkať, inak ma Annelie vykopne zo svojej izby skôr, než stihnem otvoriť ústa. Je v kúpeľni a vracia, poinformoval ma, keďže toho svojím nadľudským sluchom zachytil viac. Alebo mu to vyklebetila Meissa. Tí dvaja aguerovia sa za posledné týždne zblížili, čo mi pomaly začínalo robiť starosti.

Nedokázal som si ani predstaviť, čo to muselo byť za sen, že to ňou takto otriaslo. Pamätám si, keď sa s krikom budila z nočných môr, ktoré boli o toľko strašnejšie, pretože boli skutočné. Moje sny tiež neboli prechádzka ružovou záhradou, no trpel som ich roky, ten istý stále dookola a aj keď sa to nelepšilo, aspoň som vedel, čo čakať a ako sa na to pripraviť.

Annelie... Ona taký luxus nemala. Nemohla predvídať, kedy vízie prídu ani čo v nich uvidí – minulosť? Súčasnosť? Budúcnosť? – a teda sa nemala voči nim ani ako obrniť. Jej strach a bolesť tak boli dvojnásobne horšie než u mňa. Hlboko vo vnútri som však vedel, že ak by to bolo možné, vzal by som jej bremeno na svoje plecia bez zaváhania. Od toho sú anamovia – zdieľajú spolu všetko, to dobré aj to zlé.

Ako sa minúty míňali, začínal som byť čoraz viac napätý. Uvedomoval som si, že je to pochabé, ale chcel som ju držať v náručí, privinúť si ju a ubezpečiť ju, že je to v poriadku, že nech už videla čokoľvek, môže mi o tom povedať a podeliť sa so mnou o svoju bolesť, že ak ide o tragédiu z budúcnosti, spolu nájdeme spôsob, ako tomu predísť. A ak ide o minulosť, stisnem jej ruku a rozpoviem jej príbehy dokým bolestné spomienky nepominú.

Láska – aká to hlúpa emócia. V skutočnosti išlo len o bolesť v hrejivom pozlátku.

Konečne som z chodby začul tiché kroky a vedel, že sa upokojila natoľko, aby dokázala výsť z izby a najskôr si šla pripraviť čaj z ruží na upokojenie, tak ako aj niekoľko nocí dozadu, keď ju navštívil Ermann a rozhodil ju. Vtedy som tiež načúval tomu najmenšiemu náznaku, že sa niečo deje, nie nutne od nej, iba som bol zúfalý po akejkoľvek zámienke vyhrabať sa z postele po pár hodinách spánku, ktorý mi prišiel ako dar, ktorý som si nezaslúžil.

Dal som jej tak minútový náskok a potom sa vyplížil z dverí a nasledoval ju tak ako som správne predpokladal, do kuchyne. Našťastie, rezidencia Ridleyho Tildena nebola ďalším obrovským bludiskom s nekonečnom dvier ako dom Elswoodovcov v Belwicku. V pozícii pravej ruky bol len pár rokov, od smrti svojho otca a nemal toľko času nahrabať si ohromný majetok, aby si dovolil sídlo luxusu a rozmerov aké mala Regina. Chvalabohu, keďže boli pomerne ľahké trafiť do kuchyne aj bez toho, aby som dupotal hore-dolu a riskoval, že niekoho zobudím.

Spopod na škáročku otvorených dverí sa rinulo mäkké, jemné svetlo a na moment som zaváhal – čo ak potrebovala byť sama? Čo ak to len zhorším? Čo ak sa zopakuje to isté ako v ten spomínaný večer v Belwicku a vytrhne sa mi z náručia a utečie odo mňa, a nakoniec sa mi nebude schopná niekoľko dní pozrieť do očí? Priateľstvo – jediné puto aké medzi nami kedy môže byť, nič viac, a bol som s tým zmierený. A nikto predsa nepovedal, že priatelia si nesmú vzájomne byť oporou po desivom sne, nie? Nakoniec, nie je to tak dávno, čo ona prišla za mnou.

Zhlboka som sa nadýchol a varoval sám seba – teda, tú zabednenú anam časť môjho ja – aby som neurobil nič, čo nie je v hraniciach priateľstva. Potom som potisol dvere a vstúpil dnu. Určite ma nepočula, že som jej v pätách, no nezľakla sa, ani sa netvárila prekvapene, že som odrazu tam, len apaticky zdvihla zrak a pozrela na mňa, hoci som mal taký čudný pocit, že v skutočnosti nevníma.

Zastal som a musel zovrieť ruky do pästí, keď mnou prebehli pocity hnevu a obáv. Mal som chuť strhnúť ju k sebe a schovať ju vo svojom objatí. Oči mala začervenané a prázdne, akoby mŕtve. A keď som sa jej lepšie prizrel, uvedomil som si, že sa trasie, vrecúško s bylinkami od mojej mamy hrozilo vypadnúť z jej nestabilného zovretia. Oh, Nebesá, čo by som len dal za to, aby som dokázal zahnať každú príšernú víziu a sen, ktoré jej toto spôsobovali!

Stále sa na mňa dívala, keď som k nej podišiel bližšie, ignoroval trýznivé volanie mojej duše, a namiesto Annelie vzal do rúk vrecko s bylinkami. Vyzerala, že sa každú chvíľu emočne zosype alebo že jej nohy vypovedajú službu.

„Nechaj mňa," povedal som nežne a vyprostil jej vrecúško z prstov. Nakrčila obočie, ako keby nerozumela, čo som sa jej snažil povedať, no nechala ma vziať si od nej bylinky. Jemne som ju popostrčil ku kuchynskému ostrovčeku v strede kuchyne a Annelie poslúchla, konečne ma oslobodzujúc spod svojho zmučeného pohľadu.

Čakajúc kým zovrie voda, do šálky som vhodil pár lístkov levandule, valeriánu a radšej len jeden lístok ruže, aby sa náhodou nedostavil druhý účinok tohto kvetu – mama tvrdila, že ruža je jedno z najspoľahlivejších afrodiziják. Hej, nepotreboval som ju oblbovať bylinkami v chabej nádeji, že možno nelogický príval túžby ju prebudí z toho podivného tranzu, v akom je. Zalial som listy vodou a nechal ich pár minút lúhovať, vdychoval som ich nasladlú vôňu a nádejal sa, že mi to tiež upokojí rozbúrené nervy. Cítil som, že som až nebezpečne blízko k tomu, aby som urobil nejakú hlúposť.

Len čo som bylinky úspešne zase vylovil, zvrtol som sa na päte a vkĺzol na vysokú stoličku oproti Annelie a potisol šálku bližšie k nej. Inštinktívne ju objala dlaňami, pevne ju stisla a, Hviezdy, túžil som sa jej dotknúť, tak veľmi až som to vnímal ako fyzické muky. Namiesto toho som si zaryl prsty do kolien, aby som potlačil to nemiestne nutkanie. Ticho medzi nami bolo hmatateľné, ako múr, ktorý nás oddeľoval a vnímal som, ako sa mi vytráca s každou uplynulou minútou viac a viac. Najhoršie na tom všetkom bolo, že som nevedel, čo robiť, ako jej pomôcť.

Bezmocnosť mi vždy prišla ničomná a mrzká – ako dýka, ktorá sa vám pomaly, po milimetroch zarezáva do srdca.

„Povedz mi..." zachrapčala a počuť ju rozprávať mi prinieslo šok rovnako ako úľavu. „Povedz mi príbeh."

Existovali stovky, z ktorých by sa dalo vybrať. Už odkedy som bol malý chlapec, vypĺňal som svoje voľné chvíle čítaním legiend o odvážnych hrdinoch, krvavých bitkách a fantastických bytostí a ukladal si ich do pamäti, uzamykal si ich v mysli ako svoje najväčšie poklady. Ľudia z tých príbehov boli mojimi priateľmi, jediní, akých som si mohol dovoliť mať a pred tými dlhými rokmi, vďaka nim bolo moje utrpenie znesiteľnejšie. Vytrhli ma z temných, pochmúrnych zákutí mojej mysle a chápal som, že Annelie dúfala, že pre ňu urobia to isté, keď ma požiadala. Nemohol som jej odmietnuť...  

Tak sme si konečne odhalili, čo sa stalo s Raidenom a prečo Hector skončil v nemilosti. Čakali ste to? A aký príbeh myslíte, že Renth Annelie rozpovie? 🤔