Zdravím! Pôvodne som chcela dať kapitolu prvého mája (chápete, na sviatok práce "pracovne"), ale čo čert nechcel, môj laptop dostal chybu v Matrixe a celý víkend bol v oprave. Musím však varovať, že toto je dosť pravdepodobne posledná časť odo mňa minimálne do júna, keďže musím napísať 4 eseje a som z toho mierne na prášky už teraz 🤦‍♀️Držím palce, aby aj vaše skúšky/test/katastrofa menom samoštúdium dopadli najlepšie, ako sa dá, snáď sa bude časť páčiť a vidíme sa snáď, keď už toho budeme mať všetci menej 😊 #staystrong 

     Keďže už nemali možnosť zabiť ma bez toho, aby niekto chytil podozrenie, začínala som si byť istá, že sa ma Najvyšší pokúšali dohnať k samovražde. Zaviazala som sa, že už si nikdy neoblečiem šaty a rozhodne by som si na seba nevzala taký kúsok, aký som mala práve teraz. Išli okolo krku a mala som taký čudný pocit, že v tom bol skrytý odkaz – áno, možno som im vzdorovala, no nikdy by som im nemohla uniknúť. Ako skutočnú Výnimočnú ma držali na vôdzke ako psa. Aby toho nebolo málo, vzadu mali šaty hlboký výstrih, nebyť Lynn a jej génia, nedokázala by som pod tenučkú, bohato vyšívanú čipku vpredu ani len napchať podprsenku. Jediná vec, čo sa mi na tej absurdnosti páčila, bola tá sýta, smaragdová farba.

Ukázalo sa, že zelená a medená sú farby Belwicku – farby úrody, keďže je toto poľnohospodársky kraj – a preto boli všetky ženy v miestnosti odeté do rób v odtieňoch týchto dvoch farieb. Skôr v ten deň, počas nekonečného pochodu, mi boli pridelené šaty v medenej farbe, teraz zelené s medenými doplnkami. Všetko to bola práca Najvyšších – starostlivo mi vybrali oblečenie, doplnky, topánky a bola som si istá, že aj môj účes bol ich výmysel.

Nebola som nič iné než bábka.

Stála som na okraji tanečného parketu, ktorý práve okupoval Renth s Cathalyn a vrtela som sa a ošívala ako keby ma otravoval dotieravý hmyz. Rodion, ktorý sa odo mňa celý večer nepohol ani na krok, po mne kútikom oka vrhal otrávené pohľady. Múdro však držal jazyk za zubami. Obaja sme sa snažili najlepšie ako sme vedeli správať sa zdvorilo a potlačiť našu vzájomnú nevraživosť. Mal pravdu, potrebujem ho a on potrebuje mňa, stačí, že musím bojovať proti Najvyšším a Ermannovi, nemusím si na zoznam pridať ďalšieho nepriateľa.

„Kedy môžem odísť?" otočila som sa naňho nakoniec a vzala si od prechádzajúceho čašníka ďalší pohár likéru.

Nesúhlasne sa zahľadel na drink v mojej ruke, vďaka čomu som si ho vychutnala ešte o niečo viac. „Len čo budú Najvyšší spokojní s tým, ako prebieha bál, potom budeš môcť zauvažovať, či už chceš odísť. Teraz sa prestaň sťažovať a pre lásku všetkých svätých, prestaň sa ošívať!"

Zazrela som naňho, no rýchlo som zase prinútila svoje mimické svaly, aby sa uvoľnili, kým si niekto z prítomných všimne ako ma Rodion v skutočnosti vytáča. Obzrela som sa po miestnosti a zamračila sa, keď som si všimla Myrona, ako prichádza od vchodových dverí a pred ním kráčal nie práve spokojne sa tváriaci Baldric. Skôr než som si to stihla rozmyslieť, dopila som svoj drink, tá sladká páľava ma upokojovala, nadvihla som si neprakticky veľkú sukňu a vydala sa im v ústrety. Začula som hlboký povzdych a ani nie o sekundu na to sa Rodion ocitol po mojom boku.

Ibaže, kým som k nim stihla prísť a opýtať sa, čo sa deje, Myron vyhľadal môj pohľad a mierne potriasol hlavou. Bolo mi jasné, čo mi tým chce naznačiť – nemiešaj sa do toho. Zastavila som sa a cítila sa len viac zmätená. Myron nebol ten typ, čo robí veci na vlastnú päsť a rozhodne nie také, ktoré by ho dostali na čiernu listinu Najvyšších.

Samozrejme, počula som, čo sa stalo, kým sme boli preč, cestovali lesom, aby sme našli Lynnette; počula som o smrti jedného z najoslavovanejších strážcov a o náhlom zmiznutí jeho dcéry, Etienne, s ktorou sa Myron kamarátil. Napriek tomu, že tvrdil, že je v pohode, začínala som mať podozrenie, že predsa len mu to nedalo pokoja a niečo chystá.

Myron sa vydal opačným smerom, pravdepodobne za Cathalyn, ktorá konečne prestala mučiť Rentha tancovaním. Lenže to znamenalo, že sa Baldric teraz blížil priamo ku mne. Preglgla som a držala svoj jazyk pevne na uzde. Nepotrebujem vyvolať scénu, určite nie potom, čo sa mi akosi podarilo získať si ľudí tohto kraja. Vystrela som sa do svojej plnej výšky a vysoko zdvihla bradu. Úsmev, ktorým som ho obdarila, bol skrz-naskrz falošný.

„Najvyšší Mowbray," oslovila som ho, „úprimne vám ďakujem za šaty."

Baldric si ma premeral pohľadom od hlavy až po päty a pery sa mu zvlnili do namysleného úškrnu. „Som rád, že sa konečne správaš tak ako sa patrí, drahá slečna Sailendová. Obavám sa, že ak by si sa nám opovážila vzdorovať ešte o niečo viac, dôsledky by neboli veľmi pekné."

Stálo ma veľa sebazaprenia nevyšteknúť naňho alebo mu nezakúriť pod tým jeho stareckým zadkom. S falošným úsmevom stále na tvári, stíšila som svoj hlas do šepotu. „To má byť vyhrážka?"

Baldric ku mne pristúpil bližšie, dával si záležať, aby nikto nepočul, o čom sa rozprávame. Hocikomu nezainteresovanému sme museli pripadať len ako Najvyšší a šampiónka ponorení do krátkeho, milého rozhovoru. Nikto nemohol vidieť ako to vo mne vrelo, ako oheň v mojich žilách žobral o vypustenie na slobodu.

„Iba varovanie. Možno si myslíš, že si neporaziteľná, pretože ťa ľudia pokladajú za hrdinku, ktorá ich všetkých zachráni. Lenže, pravdepodobnosť, že hrdinovia padnú je rovnako veľká ako že uspejú, odvážim sa tvrdiť, že možno aj väčšia. A nanešťastie pre teba, máme moc zaistiť, že zlyháš a ľudia, ktorí ťa teraz tak oddane nasledujú, budú nakoniec volať po tvojej záhube."

Pristúpil ešte bližšie, votrel sa do môjho osobného priestoru a položil mi ruku na hlavu, ako keby ma hladkal ako starý otec svoju obľúbenú vnučku. Zahryzla som si zvnútra do líca tak silno až som v ústach zacítila krv a hlava sa mi začínala krútiť z toho, ako veľmi som sa snažila kontrolovať. A fakt, že sa ma chytal to len zhoršoval. Vtedy som zacítila ďalší dotyk, jedna drsná dlaň sa mi pritisla na odhalený chrbát a druhá ma vzala za ruku zovretú v päsť.

„Nezabudni, dievčatko, že to my sme na čele, my vládneme, nie ty. Stačí len slovo a čo myslíš, na čej strane sa rozhodnú stáť?" jeho oči farby zhoreného papiera sa do mňa zabodávali a konečne stiahol ruku. „Držíme ich osudy pevne v rukách a odkedy si prešla skúškami, držíme aj ten tvoj."

Preglgla som, takmer som sa triasla, čo som mu tak veľmi chcela niečo odseknúť, nakričať naňho, možno mu aj jednu vraziť, starému, senilnému hajzlovi. Rodion mi zovrel ruku, zakotvoval ma v realite – v realite, kde sme stáli uprostred plesovej sály so stovkami nevinných, ktorých jedinou chybou bolo, že vložili svoju dôveru do rúk ľuďom, ktorí mali byť ich ochrancovia, no namiesto toho sa z nich stali ich väznitelia.

Tento raz sa mi podarilo vykúzliť len kostrbatý, prchavý úsmev. „Potom je len dobre, že som sa zo svojich minulých chýb poučila."

Baldric sa zasmial a odstúpil odo mňa. „Si rozkošná," vyhlásil, brnkol mi do nosa a potom sa stratil v dave.

Uistila som sa, že sa mu do chrbta zarezávam tým najvražednejším pohľadom akého som bola schopná a konečne sa vymotala od Rodiona, ktorý ma stále držal. Túžba niečo zničiť – najlepšie toho prekliateho starca – vo mne stále horela a čosi mi hovorilo, že ani celá vaňa anízového likéru mi nepomôže ju zaplašiť.

„Nie som rozkošná," zahundrala som otrávene.

Rodion si odfrkol. „Nie, to teda fakt nie si."

Keďže Rodion bol môj doprovod na ples, prischla mu úloha aj ma odviezť späť do sídla Elswoodovcov, odkiaľ zajtra o ôsmej ráno vyrazíme pokračovať v pochode. Seth, Lynnette a ja sme sa začali domáhať odchodu len čo nám Najvyšší popriali zbohom a skutočná párty sa mohla začať. Nemala som záujem tam dlhšie zostávať.

„Čo sa deje?" Rodionov podráždený hlas mi zasiahol do myšlienok.

„Hm?" zmätene som odvrátila pohľad od okna auta a tmavých obrysov holých stromov za ním. Nevenovala som výhľadu pozornosť. Bola som vyčerpaná, keďže som si v noci veľmi nepospala a tiež som mala starosti o Myrona – obávala som sa, do čoho sa len mohol zapliesť. A potom tu bol stále ten hnev.

„Vyzeráš, že by si najradšej holými rukami prerazila sklo a potom sa vyžívala v skaze aj bolesti, čo si spôsobila," odvetil vecne.

Zamračila som sa. „Netušila som, že existuje výraz na niečo také."

„Tak čo sa deje?"

„Oh, nie, nebudeme sa hrať, že sme kamaráti, Rodion. Poviem ti, čo ma trápi, len aby si mi mohol povedať, aká som úbohá alebo ti to len príde smiešne a nakoniec ešte budem musieť bojovať sama so sebou, aby som ťa nepopálila."

Ledabolo pokrčil plecami a díval sa na svoje dlane. „Nuž, čo sa týka tej druhej časti, s tým si už nemusíš robiť starosti."

Auto zastalo pred schodmi do domu, no oči som nespúšťala z Rodiona a jeho rúk, ktoré mal dlaňami hore opreté o stehná. Premkli ma nečakané obavy – bol som taká naštvaná, len sekundu od toho, aby som stratila kontrolu, úplne rozpálená a on sa ma dotýkal, jeho holá koža oproti tej mojej... Potisla som dvere a vnútro auta zaplavilo matné svetlo, čiže som mala šancu obzrieť si ho. Ostro som sa nadýchla, keď som si všimla nepekné, červené popáleniny.

Schmatla som ho za rukáv a trhla ním. „Poď za mnou."

Vďakabohu, väčšina osadenstva bola ešte na plese, ktorý bol pol mesta ďaleko, takže dom pôsobil temne a zlovestne ticho. Žiadna Regina s jej nezrozumiteľným akcentom, žiadny Renth, ktorý by zazeral na Rodiona, ktorý mi bol v pätách, žiadny Hectorov spýtavý otcovský pohľad... Seth bol nepochybne vo svojej izbe a Lynnette... Nech už s Cassianom robili čokoľvek, dúfala som, že ich to dostatočne zamestná, aby nás nevideli a nepočuli.

Rodion si čosi mumlal popod nos, najskôr ma častoval veľmi milými menami, ale ignorovala som ho. Cítila som sa previnilo za to, čo som mu urobila, no zároveň ma vytáčal. Nemusel to robiť, nemusel ma držať z krátka, nemal v sebe rovnaké kúzlo ako Renth, aby z ničoho nič umlčal všetku búrlivú silu, čo sa vo mne kopila a začínalo mi byť mizerne z toho, že Rodion zakaždým schytá ochutnávku môjho ohňa. Tiež ma hnevalo to, že som za to teraz bola jeho dlžníčkou. Stále som mu úplne neverila.

Meissa, ktorá vytušila moju prítomnosť, ma už čakala pri dverách mojej spálne a obtierala sa o mňa hlavou len čo som sa priblížila. Mimovoľne som ju poškrabkala medzi ušami a potom zagestikulovala na Rodiona, aby podišiel k okraju postele.

„Sadni. Zostaň," inštruovala som. „Dobrý chlapec."

S pohľadom chladnejším ako Arktída sa zviezol na matrac a sledoval ma, kým som v batohu zhľadávala balzamy a lieky, ktoré mi Damaris zabalila na cestu. Pritiahla som si od stola stoličku, sadla si oproti nemu a vzala mu dlane do svojich, aby som lepšie zhodnotila škody. Nebolo to najhoršie, ale najskôr to zanechá jazvy a potrvá nejaký čas, kým zmiznú. Zasiahla ma ďalšia vlna výčitiek, ktoré som rýchlo zase potlačila.

„Mohol som sa o to postarať sám," zahundral Rodion.

„Neboj sa, nie si prvý, pri kom sa hrám na sestričku," odmávla som ho. „Navyše, ber to ako moje poďakovanie za to, že si ma zastavil skôr, ako som stihla spáliť Baldrica na popol."

„Nerobil som to pre teba," odsekol. „A mala by si sa naučiť zvládať svoju schopnosť, čím skôr tým lepšie. Nabudúce možno nezasiahnem." Zvažovala som, že ho nechám proste tak, kým som vo voľnej ruke zvierala nádobu s hojivou masťou. Keby to len nebol taký neskutočný idiot...

„A čo myslíš, že som posledný mesiac robila? Zabávala sa v mervelskej verzii Disneylandu?!"

„Čo ja viem? Keby sme tu niečo také mali, možno by si –"

„Prečo sa s tebou vôbec zahadzujem?!" Prudko som masť zase zavrela a oprela sa na stoličke, ruky nadurdene prekrížené na hrudi. „Snažila som sa byť milá, do pekla, uvedomujem si, že ťa potrebujem a ak má naše spojenectvo fungovať, mala by som sa ťa naučiť mať rada, ale ty si taký nechutne arogantný, neznesiteľný debil! Prečo si myslíš, že ma poznáš? Prečo si myslíš, že si neželám koniec tejto vojny rovnako zúfalo ako ty? Čo ťa núti myslieť si, že do toho nedávam všetko? Nevieš nič, Rodion, nič! Nechápeš, aké to je ťažké. Netušíš aký je to pocit, keď sa ti po rokoch sladkej nevedomosti život obráti naruby. Netušíš, aké to je, jedného dňa sa prebudiť na neznámom mieste a zistiť, že všetko, v čo si predtým veril, je lož, zistiť, že tvoji rodičia sú mŕtvi a netvory ti idú po krku, pretože im to nariadil strýko, o koho existencii si nemal potuchy. Netušíš, aké to je, keď k tebe odrazu všetci vzhliadajú ako k nejakému prekliatemu hrdinovi a spoliehajú sa, že ich všetkých zachrániš, keď v skutočnosti nedokážeš ani ovládať svoje vlastné poondiate schopnosti! Tak sa prestaň tváriť, že vieš kto som. Mám pre teba novinku – ani ja sama to neviem!"

Bez dychu, došlo mi, že som po ňom vrieskala, poryvy vetra mi rozfúkali zastreté záclony a rozhádzali knihy a všetko ostatné, čo som mala rozložené na stole. Rodion bol ako vytesaný z kameňa, jeho výraz nič neprezrádzal a iba na mňa pomaly žmurkal, preskakoval očami zo mňa na neporiadok v izbe.

„A teraz ma nechaj ošetriť ti ruky, nech sa ťa konečne môžem zbaviť," dokončila som, už pokojnejšia a znova sa načiahla po masť. „Tento raz bez tvojich poznámok, ak dovolíš."

Dlhé minúty sme obaja mlčali, naniesla som mu na popálenú dlaň vrstvu hojivej masti a potom ranu obviazala. Začala som na jeho druhej ruke, keď si odkašľal a ja som po ňom strelila prísnym pohľadom. Tak či tak som mala zlú náladu, stačí jedno nesprávne slovo a tento raz schytá plameňom do tváre.

„Tiež ma nepoznáš," vyhlásil. „Vieš o mne len to, čo ti povedal Renth, čo ti o mne povie kdekto v Mervela, no môžeš hádať ako blízko to má k pravde. Nie si jediná, kto na pleciach nesie bremeno, o aké sa neprosila, nie si jediná, kto musí splniť očakávania."

Nadvihla som naňho obočie. „Predpokladám, že mi o tom nepovieš viac..."

Rodion vyprskol. „Nebuď smiešna, nejdeme sa predsa tváriť, že sme kamaráti!"

Zagúľala som očami, ale dobre, uznávam, musela som sa veľmi premáhať, aby som nezdvihla kútiky v nečakanom úsmeve.  

Časť je skôr taká kostrbatá, ale uznávam, že sa mi naozaj páči vzťah Annelie a Rodiona, hoci sa tam jeho postava vyskytla úplne nečakane. Čo si o tom myslíte vy? Že by z tých dvoch nakoniec predsa len mohli byť kamaráti alebo budú tvrdohlavo bojovať medzi sebou aj ďalej? 😊

P.S. Šaty Annelie by mali vyzerať nejako takto.