Zdravím vás všetkých a pevne dúfam, že ste v poriadku a dávate na seba, aj na svojich blízkych pozor. Ako zvládate túto situáciu ako vystrihnutú zo zlého sci-fi, nešibe vám ešte z karantény? 😅 Ja sa snažím pracovať na Zajatcoch - možno neskôr mrknem aj na Six Feet Under the Stars, a plotujem novú sériu - ale do školských vecí ani zaťať 😬 Neviem koľko čitateľov pri tomto príbehu ešte ostalo, ale snáď sa ešte niekto nájde. Existuje možnosť, že mi karanténa pomôže rozpísať sa, aby som aj ja trošku prispela k rozjasneniu týchto temných časov...

     Pochod cez ulice Belwicku nám trval večnosť, keďže sme zastavovali na každom prekliatom kroku. Teda, aby som to upresnil, za Annelie stále chodili ľudia a keďže kráčala úplne vpredu spolu s Rodionom, automaticky to znamenalo, že blokovali aj zvyšok sprievodu. Obyvatelia Belwicku ju zbožňovali, som si istý, že keby ich v tejto sekunde vyzvala do zbrane a aby bojovali po jej boku vo vojne, nikto z nich by nezaváhal. Získala si ich tým malým kúskom s dievčatkom, čo včera predviedla.

Samozrejme, uvedomoval som si, že to nezamýšľala ako spôsob, ako presvedčiť Belwičanov, že je hodná ich spojenectva, nesnažila sa tým nikomu nič dokázať. Proste len chcela, aby sa s ňou tá malé previezla, tak to urobila a kašľala na to, aké to môže mať následky alebo ako si to iní ľudia môžu vyložiť. Úprimne, toto bolo jedna z vecí, čo som na nej toľko zbožňoval – skutočnosť, že aj napriek tomu, čím všetkým si prešla, napriek tomu všetkému, čo z nej chceli urobiť Najvyšší, zostala neochvejne a neospravedlniteľne sama sebou.

Konečne sme sa pohli, no už som sa poučil. Ulica bola preplnená ľuďmi, všetci boli zvedaví na pochod a chceli si obzrieť nových členov našej Výnimočnej spoločnosti a tiež chceli vidieť Annelie, ich vyvolenú záchrankyňu. Spravili sme krok vpred a potom, presne ako som predpokladal, si Annelie kvokla k chlapcovi, čo mohol mať tak najviac štyri, ktorý jej podával bielu ľaliu.

Frustrovane som si povzdychol. Celý tento pochod bol neskutočne hlúpy. Nikdy som nechápal pointu tohto sprievodu, kedy nás predvádzali ako modelky na móle a potom nás nútili zúčastňovať sa plesov, ktorý usporadúvajú Najvyšší, len aby nás mohli ohromiť svojím veľkým bohatstvom a mocou, o akej zvyšok z nás môže len snívať... Nebol som ničia bábka – keď mi ľudia povedali, aby som kráčal, zostal som stáť na mieste; ak mi povedali, aby som zostal, pohol som sa preč... Preto minulý rok, keď prišlo na môj pochod, vykašľal som sa na to kdesi v Nornesse a vrátil sa späť domov.

Thora, ktorá kráčala vedľa mňa, na mňa pozrela kútikom oka a poznal som ju už dosť dobre na to, aby som vedel, na čo myslí – na čo myslela celá moja rodina, keď som vyhlásil, že sa pridávam k tohtoročnému sprievodu ako dodatočná posila. Prečo to robíš, keď takéto ceremónie tak veľmi neznášaš? A odpoveď? Bol som príliš veľký zbabelec, aby som sa im priznal, aby som sa vôbec dokázal priznať sebe. Shetani, ktorý počul moje myšlienky si odfrkol a ja som nie po prvýkrát mal chuť ho kopnúť.

„Ak to takto pôjde aj ďalej, nikdy neskončíme včas, aby ste stihli ples u Baldricka Mowbraya," poznamenala Thora.

Keď som sa nadychoval, že odpoviem, pohyb v čele sprievodu zachytil moju pozornosť a sledoval som prižmúrenými očami, ako Rodion schytil Annelie za pažu a vytiahol ju späť na nohy. Sklonil hlavu, aby jej mohol niečo zašepkať do ucha. Hruďou mi čosi bolestivo preblesklo, zaťal som ruky do pästí a stisol zuby, aby som odolal nutkaniu podísť k nemu a jednu mu vraziť. Moje inštinkty sa búrili proti tomu, aby sa k nej približoval aj niekto iný.

Ak už nič iné, iba som sa kvôli tomu cítil horšie.

Annelie zašepkala Rodionovi niečo späť, potom zo seba striasla jeho dotyk a vrátila sa späť k tomu malému chlapcovi a jeho rodine. Rodion dvakrát zapískal v znamení, o ktorom som nemal potuchy, čo znamená a ktosi zozadu mu naň odpovedal. O minútu neskôr sme sa hýbali ďalej, pokračovali dolu ulicou, ale tento raz bez Annelie a Rodiona. Keď sme okolo nich prechádzali, všimol som si ako ten chlapček vrhá vydesené pohľady po Rodionovi, ktorý sa hrozivo týčil nad Annelie.

„Nerob si s ním starosti, veľa sa mračí a vyzerá nebezpečne," chlácholila ho Annelie, „ale hlboko vo vnútri je jemný ako chlpaté mačiatko. Prisahám."

Vrhla na Rodiona široký úsmev ponad svoje plece a on nad ňou na odpoveď pretočil očami. Všetko vo mne kričalo, aby som zostal s nimi, aby som sa uistil, že sa tí dvaja priveľmi nezblížia. Už teraz som mal svoje podozrenia, ešte pred dvoma dňami vyzerali, že by sa najradšej roztrhali v zuboch a teraz boli...priveľmi v pohode. Zrejme som sa šuchtal, pretože do mňa Thora drgla, aby som sa konečne pohol. Annelie vtedy zdvihla hlavu a kývla mi hlavou, ústami naznačila budem v pohode.

A ja som jej nemohol povedať, že to nebolo to, čo mi robilo najväčšie starosti.

Odkradnúť sa od skupiny bolo rovnaké ľahké ako keď som to minulý rok spravil prvýkrát. Bolo tam priveľa ľudí a vojaci mali plné ruky práce s monitorovaním zhromaždeného davu pre prípad, že sa niekto pokúsi na decká zaútočiť, takže nám nevenovali veľkú pozornosť, keď sme spomalili a potom už len počkali, kým nás predbehnú a nakoniec sa vydali iným smerom ako oni. A keďže som ľstivý hajzel, len čo som stratil Annelie z dohľadu, nariadil som Shetanimu, aby ju sledoval a informoval ma o tom, čo sa deje.

Správal som sa ako idiot? Hej, pravdepodobne, ale budem sa tým zaťažovať neskôr.

Thora sa do mňa zakliesnila lakťom a oprela sa plecom o moje, zdvihla bradu a zavrela oči. Na perách sa jej objavil spokojný úsmev a keď som vzhliadol, došlo mi prečo. Obloha tmavla, belasú modrú zahalili tmavosivé oblaky a podľa toho, aká bola Thora veselá, čoskoro príde aj búrka. Keďže jej schopnosť jej umožňovala povolať hromy a blesky, vždy dokázala vycítiť, či sa blíži búrka – tiež v takých chvíľach vyzerala pokojnejšia.

„Dala by som si kávu," zatiahla. „A súdiac podľa tvojho kyslého výrazu by si ty zase potreboval niečo silnejšie."

„Thora, nie," zavrtel som hlavou.

Vzdychla si. „Prečo to hovoríš vždy, keď je jasné, že máš na mysli Thora áno?!"

„Pretože nemám a prestaň sa správať ako otravné decko!"

„Ty sa prestaň správať ako kolosálny kretén!" vrátila mi. „Pozri, chápem, že pre teba musí byť ťažké, že ťa odmietlo jediné dievča, o ktoré si kedy prejavil záujem, ale takto za ňou páliť... Nepodobá sa to na teba a úprimne ma začínaš znepokojovať. Musíš sa pohnúť vpred, mimoň, nezávisle od toho, ako veľmi to bolí. Počúvni radu niekoho, kto už bol zamilovaný – čím viac na niekom ľpieš, tým horšia bude tvoja bolesť.

Zamrzol som v pohybe a takmer pristál tvárou v chodníku, keď som sa od nej odtrhol, oči rozšírené ako prekliate podšálky. Zmohol som sa len civieť. Uvedomoval som si, že sa správam hlúpo, ale fakt, že som ju tak dôkladne sledoval a chcel vedieť, čo sa deje medzi ňou a Rodionom mal iný význam. Neveril som mu a posledné, čo som chcel, bolo, aby sme čelili rovnakej zrade ako s tým slizkým hadom Cassianom.

Ale čo naznačovala Thora... Záležalo mi na Annelie, možno viac, než by som bol schopný priznať a pomaly som začínal mať podozrenie, že je môj anam, hoci som nemal žiadny dôkaz... Ale láska?

„Kto tu čo hovoril o láske?"

Hlas sa mi na tom slove zatriasol a radšej som uhol pohľadom, nech nevidí ako ma to vydesilo. Thora toho o mne vedela veľa, oveľa viac než moji vlastní rodičia alebo súrodenci, videla zo mňa aj tie časti, ktoré som považoval za najškaredšie a predsa ma akceptovala takého, aký naozaj som... Ale ani ona nevedela, že ak existuje na svete niečo, čo mi naháňalo neskutočnú hrôzu – je to láska. Desil som sa jej odkedy som mal tri roky a vypočul si to jedno proroctvo, ktoré mi zničilo život. Možno to bol osud Annelie, aby sa z nej stal môj najväčší strach, ale nemyslím si, že sme to nechali zájsť až tak ďaleko.

Ibaže, nikdy som nebol zamilovaný, takže by som ani nevedel, či už sa to stalo alebo nie.

Thora na mňa ľútostivo pozrela – bol to pohľad, aký mala vždy, keď sa mi chystala povedať niečo, čo som nechcel počuť. Obrnil som sa, ale potom sa mi zahľadela ponad plece a prižmúrila oči. Pomaly som sa otočil, snažil sa nepútať na seba príliš veľkú pozornosť a súčasne sme sa pohli hlbšie do tieňov. Zaťal som ruky do pästí, keď som zbadal Hectora ako kráča do hostinca na druhej strane ulice.

„Zdá sa, že ocko Sailend nechce, aby ho niekto videl," zamrmlala Thora.

Počkali sme, kým sa nestratil vo vnútri a potom sa pohli, potichu, po špičkách sme podišli bližšie k tehelnej budove a prikrčili sa pod zadymeným oknom. Thora bola na jednom konci, ja zase na druhom a jeden druhému sme prikývli. Zdvihol som sa na kolenách a opatrne nazrel dnu. Hector kráčal k stolu v zadnom rohu a musel som škúliť, aby som vôbec rozoznal siluetu muža, ktorý tam už čakal. Jeho tvár bola však schovaná pod čiernou kapucňou jeho cestovného plášťa. Tak sa zdá, že ani jeden z nich nechcel, aby ich videli.

Sledoval som, ako sa tí dvaja muži objali, držali sa pevne ako keby sa nevideli celé veky. Potom si sadli, hlavy sklonené a pery sa im sotva pohybovali, kým si o niečom šepkali. Všetky svaly som mal napnuté na prasknutie, krv v žilách mi vrela, kým som čakal a zúfalo dúfal, že si ten druhý muž zloží kapucňu. Ale aby som povedal pravdu, už mi bolo aj tak jasné, že to rozhodne nebude náš priateľ. Ak by bol, prečo by sa s ním Hector stretával potajomky a nepožiadal ho, aby si odhalil tvár?

Naplnilo ma temné uspokojenie, že som v ňom mal pravdu, no dlho netrvalo. Namiesto toho som cítil vinu a smútok, nie pre seba, ale pre Lynnette a hlavne Annelie.

Ako asi zareaguje, keď zistí, že otec, ktorému chcela dôverovať a ľúbiť ho, potajme spriadal plány proti nej? 

Ak si kladiete otázku či to niekedy prestanem prehnane zamotávať, potom vás asi sklamem... Ono to totiž ide samo 😅🤷‍♀️ Čo si však myslíte, je Hector skryte zlý a plánuje proti nim alebo si Renth len domýšľa?