★ 21. kapitola - Monštrum s ľudskou tvárou ★
Nemyslela som si, že sa novej kapitoly dožijeme tak skoro (na moje pomery, to je skoro), ale mám za sebou Hell week a čosi mi hovorí, že peklo sa tak skoro neskončí, čo znamená, že to zo seba musím nejako vypustiť, a tak je nová časť. Snáď sa bude páčiť :)
Za ten čas som si už zvykla, že moje nočné mory sa zdajú nepríjemne skutočné. Pohltia ma tak úplne, že sa sama seba pýtam, či sa to deje naozaj alebo ide o víziu, alebo len obyčajný zlý sen. Takže keď som sa zobudila na povedomé šteklenie vzadu v hlave, čosi mi ťahalo myšlienky iným smerom, obrnila som sa a čakala, kedy sa sen okolo mňa zhmotní.
Ibaže, keď som otvorila oči, stále som ležala v rovnakej posteli, v rovnakej izbe, ktorú mi pridelili v Belwicku. Meissa spala pri nohách postele, jej pravidelný dych sa ozýval v inak tichej spálni. Uštipla som sa, len pre istotu a bolesť, ktorá mi prešla rukou mi poskytla jasnú odpoveď – toto bolo skutočné.
Povzdychla som si a s hundraním si popod nos čosi o tom, že už mi začína šibať, som sa otočila na druhý bok, pripravená pokračovať, kde som prestala, keď som znova zacítila ten čudný ťah. Ako keby som mala v mysli uvoľnenú niť a neviditeľná ruka ma ňou neúnavne ťahala smerom, akým sa jej páčilo. Stuhla som, keď som si uvedomila, že v izbe je akosi chladnejšie a aj keď som to nedokázala logicky vysvetliť, niečo tam proste nesedelo.
Opatrne som sa pohla, strčila ruku pod vankúš, kde som nechala skryté athame. Bol to zvyk, ktorý som si osvojila potom, čo sme sa vrátili z Cantatisu; bolo mi jasné, že musím byť pripravená kedykoľvek na čokoľvek. Srdce mi splašene poskočilo, keď som nahmatala len prázdny vzduch, nikde ani stopy po zbrani, ktorú som tam pred pár hodinami schovala.
„Nemyslíš si, že ťa už poznám dosť dobre na to, aby som vedel, aký bude tvoj prvý krok?"
Vykašľala som sa na pretvárku, so srdcom tlčúcim o preteky som sa pri zvuku toho chladného, známeho a toľko nenávideného hlasu vyrútila z postele. Nestarala som sa, že v rukách nemám chlácholiacu ťarchu dýky alebo že som bosá a v od spánku dokrčenom pyžame. Proste som konala – poháňaná nenávisťou a hnevom, ktoré ma dusili celé týždne. Konala som v záujme toho jednoduchého inštinktu zovrieť mu hrdlo rukami a odstrihnúť mu zásobu kyslíka a dívať sa, cítiť a vychutnávať si jeho smrť, ktorú by som mu vlastnoručne uštedrila.
Ermann stál v tieňoch izby, v matnom mesačnom svetle, čo prenikalo cez záclony sa zlovestne leskli len jeho oči. Vrhol po mne uštipačný úsmev, keď som sa naňho vrhla, zhromažďovala svoju moc na útok, na sekundu som sa ani nezaťažovala tým, že môžem ublížiť viacerým ľuďom, ak stratím kontrolu. V žilách mi praskal oheň aj napriek tomu, že som vedela, že ho proti nemu nemôžem použiť. Bolo mi to jedno, ľad a vietor mi budú stačiť.
Tvrdo som dopadla na zem, narazila si kolená a prisahala by som, že aj kosti sa mi otriasli z toho prudkého nárazu na podlahu. Jednoducho sa...vyparil. Stál tam, vyzeral presne ako v mojich spomienkach, voňal popolom a spáleným cukrom, úsmev, ktorý mi venoval sa zdal taký ozajstný... A predsa som preletela rovno cez neho, ako keby nebol nič iné len duch.
Spoza môjho chrbta sa ozval smiech a ja som sa prudko otočila a videla som ho ako sedí na mojej posteli, zatiaľ čo medzi prstami krútil moje athame. Meissa stále pokojne spala na zemi, ako keby nepočula, necítila nebezpečenstvo, ktoré sa nachádzalo rovno jej pod nosom. Zamračila som sa a pozbierala ten svoj poľutovaniahodný zjav z chladnej podlahy, stratila som koncentráciu nad svojimi schopnosťami, ktoré pekne zaliezli späť do svojho kúta, kým som ho sledovala a snažila sa odhadnúť, či som sa skutočne zbláznila alebo ma len zradili zmysly a toto je predsa len sen.
„Oh, bdieš, drahá neterka," zatiahol Ermann. „Toto sa deje naozaj, teda, ako sa to vezme, keďže je to len v tvojej hlave."
Zamračila som sa ešte viac. Ak to nebol sen alebo ďalšia z mojich vízii, potom som netušila, čo sa to vlastne deje. Prečo sa zdal reálny, cítila som jeho prítomnosť, ale nemohla sa ho dotknúť či mu ublížiť? Prečo mi pripadal ako nejaká ilúzia – Prudko som sa nadýchla, keď mi to konečne došlo.
„Ako vidím, znova sa skrývaš za svoje lacné triky," povedala som. „Neunavuje ťa už na svoju špinavú prácu využívať Cassiana? Alebo nagasi, ktorých si tak ochotne ponúkol ako ovce na popravu, keď zhorelo sídlo Cunninghamovcov?"
„Vedeli, čo ich to bude stáť a šli tam dobrovoľne," odmávol ma. „Navyše, prečo by ma mala trápiť smrť pár sluhov?"
Neveselo som sa zasmiala. „Ako pekne o nich rozprávaš, Ermann, o svojich skvelých spojencoch, svojich bratov v zbroji. Povedz mi, čo by asi urobili, keby vedeli, že máš o nich takúto nízku mienku?"
Ermann neodpovedal, len sa ďalej hral s dýkou, ktorej čepeľ sa groteskne leskla vo svetle. Sledovala som ten pohyb a uvažovala, či to platí pre obe strany – v tomto stave ilúzie som mu nemohla ublížiť, ale mohol on ublížiť mne? Čosi vo mne mi vravelo, že by som sa mala báť alebo si aspoň robiť starosti, no cítila som len chladnú vyrovnanosť. Jasné, stále som naňho bola naštvaná, stále som mala chuť potrestať ho za všetko, čo urobil mojim milovaným, no zrejme to bude musieť počkať, dokým sa nestretneme tvárou v tvár na bojisku.
„Prečo si tu?" dožadovala som sa. „Ak si ma neprišiel zabiť, čo predpokladám, že nie, nevidím dôvod, prečo by si tu mal byť."
„Možno si mi len chýbala, milá neterka," počastoval ma diabolským úškrnom a mne bolo hneď jasné, že si vymýšľa. „Už to bolo dlho, čo sme sa videli. Naposledy v mojom sídle, kým nás tak neslušne neprerušili."
„Myslíš vtedy, keď si sa pokúsil zabiť moju sestru tým, že si jej vzal výnimočnosť, prisahal mi, že ma necháš trpieť, až dokým nebudem prosiť o smrť a potom nás všetkých skoro opiekol ako marshamallows, keď si svoj dom podpálil?" založila som si ruky na hrudi a zazrela naňho s hnevom, ktorý som v sebe celý mesiac živila. „Tešilo ma, že sme sa odvtedy nevideli a bola by som radšej, keby to tak zostalo aj dlhšie. Takže, prosím, prečo nejdeš do pekla?"
Ermann sa zasmial, ako keby som povedala vtip. „Peklo je všade kam idem... Ale to by si nepochopila, Annelie, nikto z vás... Potom by pre vás nebolo také ľahké súdiť ma."
„Súdiť ťa?!" vypľula som a zaťala ruky do pästí, aby som udusila oheň, ktorý sa zúfalo driapal na slobodu. „Zabíjaš ľudí! Vyhrážaš sa nám vojnou, je ti jedno koľko ľudí pri tom príde o život, pokým nebudeš mať Mervelu pevne vo svojej moci. Takmer si zabil mňa a Lynnette, zapálil si dom, v ktorom boli tvoji rodičia, zavraždil si Nisu, svoju vlastnú krv a stále máš pocit, že my ťa súdime?!"
Pri zmienke mena mojej mamy sa mykol a keďže sa stále hral s nožom, hrot si opieral o bruško prsta, porezal sa a zasyčal od bolesti. Nisa preňho vždy bola nepríjemná téma. V Cantatise sa priznal k tomu, že ju miloval a ja som sa veľmi snažila na tento fakt nemyslieť. No ak mu na nej skutočne tak veľmi záležalo, ako ju mohol zabiť?
„Ako som povedal, nerozumieš tomu," pomaly sa zdvihol z okraja matrace. „Nemáš potuchy aké to je, keď z teba urobia niečo, čo si nikdy nechcela byť. Možno som monštrum, ale ja som ho zo seba nespravil." Priblížil sa ku mne a ja som sa prinútila neustúpiť, neuhnúť pred jeho pohľadom a netrhnúť sebou, keď sa mi chladná čepeľ môjho athame zahryzla do pokožky pod bradou. „Opýtaj sa Hectora, toho prekliateho bastarda, ktorého voláš otec, čo mi Raiden urobil. Opýtaj sa Najvyšších ako sa ku mne zachovali, keď som sa ich snažil varovať. A potom sa spýtaj seba, či nemám právo prinútiť ich za to zaplatiť."
Preglgla som, dívala sa naňho a na chvíľu som mala pocit, že v jeho očiach vidím odlesk toho skutočného muža, čo sa skrýva pod maskou šialenstva. V jeho pohľade bolo toľko smútku, takto z blízka sa zdal starodávny, aj keď nemohol mať viac ako štyridsaťpäť a mesačné svetlo odhalilo kopu sivých prameňov v jeho inak tmavých vlasoch. Vyzeral... unavene, akosi viac ľudsky.
Nie, rozkázala som si. Len sa ma snažil zlomiť, pomotať mi hlavu ľútosťou, aby mi mohol vraziť dýku do chrbta v momente, čo povolím svoje obrany. Ako keby mi to dokázal vyčítať z tváre, zelené oči mu schladli, tvrdé ako železo a monštrum, ktoré som tak dobre poznala, sa vrátilo. Athame sa mi pritislo tesnejšie ku koži, ešte trochu viac sily a začnem krvácať.
„Znova sa uvidíme, Annelie."
Zmizol a nôž, ktorý s cinknutím dopadol na zem bol jediným dôkazom, že tam skutočne bol.
Nedokázala som sa prinútiť znova zaspať, bolo mi jasné, že sa mi to aj tak nepodarí, keďže mi myseľ pracovala na plné obrátky. Len sa so mnou hral, pokúšal sa proti mne použiť presne tú vec, o ktorej Renth stále hovoril, že raz bude mojím pádom – moja láskavosť. Vedel, že ak mi ukáže, že je v ňom stále istá časť, ktorú ešte nepohltila temnota a šialenstvo, pokúsim sa ho zachrániť... Bola to len fraška. A predsa som sa pristihla ako nedokážem prestať myslieť na to, čo povedal – mala som chuť utekať za Hectorom a dožadovať sa, aby mi vyrozprával, čo sa naozaj stalo medzi Raidenom a Ermannom.
Zababušila som sa do modrého pleteného svetra, ktorý mi podarovala Astris a potichu zišla po schodoch. Cathalyn využila fakt, že sa nachádzame v Belwicku, v kraji, z ktorého pochádza a keďže jej mama je čosi ako Lady Belwicku, vyžiadala si, aby som ja a Cunninghamovci a všetci naši najbližší, zostali v jej sídle.
Nikdy by mi nenapadlo, že tá nežná a skromná Cathalyn môže bývať v takom obrovskom dome – mal tri poschodia, rozliehal sa cez nekonečno árov pozemku a navyše mal aj záhradu, ktorá bola skoro taká veľká ako samotné sídlo. Bolo nádherné a zdalo sa tiché, no nie bez života. Kvety boli snáď všade, čo bolo čudné, keďže je december, ale Cath mi prezradila, že jej mama, Regina Elswoodová, má schopnosť zeme, čo tiež znamená, že dokáže pestovať kvety v každom ročnom období.
Dom bol taký veľký, že som musela poprosiť Cath, aby mi nakreslila mapu, nech viem, ako sa kam dostať bez toho, aby som dve hodiny blúdila. No keďže bol taký veľký, podarilo sa mi preplížiť do kuchyne bez toho, aby som niekoho zobudila. Modliac sa, aby kuchárka mala hlboký spánok, postavila som vodu na čaj a vytiahla zo svetra malé vrecúško s bylinkami. Nemienila som opakovať svoje chyby, takže predtým, ako sme odišli, poprosila som Damaris, aby mi dala nejaké bylinky a balzamy a elixíry. A vďaka týždňom pozorovania a zhromažďovania informácii, vedela som, že najlepší spôsob ako si utíšiť myseľ a upokojiť sa je vypiť čaj z ruže.
Kým som čakala, kedy mi zovrie voda, konečne som sa pozrela na jednoduché, staré hodiny na stene a v duchu zastonala, keď som videla, že je len niečo málo po druhej ráno. Spala som ledva tri hodiny a zajtra nás čaká obhliadka všetkých významný miest v kraji a čerešnička na torte, večer sa koná ples v dome vyslanca Belwicku – ktorým je Baldric Mowbray, starý otec Astris a svokor mojej milovanej tety.
Uvedomovala som si, že to bude katastrofa aj bez toho, aby som bojovala proti vlastnej únave.
Čaj trochu pomohol, ak už nič iné, upokojila som sa dosť na to, aby som potlačila nutkanie ísť budiť ľudí a žiadať od nich, aby mi povedali, aký bol Ermann predtým – predtým, ako sa rozhodol, že bude vtipné, ak rozpúta vojnu proti vlastným. Oh nie, nezabudla som na to, skôr či neskôr budem požadovať od Hectora odpovede, no úprimne, celkom som sa toho aj bála. Bolo ľahké niekoho nenávidieť, kým ste žili v presvedčení, že je skrz-naskrz zlý, bez možnosti na spásu. Ak sa dozviem, že mal pravdu, že ho takýmto spravili iní, zabili v ňom všetky tie dobré časti... Nie, neospravedlní to jeho činy, no potom bude ťažké rozoznať, kto je náš skutočný nepriateľ.
Ako myslíte, že to Ermann myslel? Existuje šanca, že by sa dal zachrániť alebo že by nemusel byť úplne taký zlý, ako sa dá? 🤔
Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro