Zdravím! Po dlhom čase dodržujem limit jedného mesiaca a rada by som tvrdila, že tomu tak teraz bude stále, ale pravda je taká, že skôr len využívam fakt, že je skúškové, ktoré sa mňa tak úplne netýka a konečne sa venujem aj príbehom a Wattpadu :D Na úvod varujem, že kapitola je nemastná-neslané, sama netuším prečo tam vlastne je, no nechám vás urobiť si na ňu vlastný názor :) 

Môj kôň sa volal Cal a bol to pravdepodobne ten najkrajší žrebec akého som kedy videla. Mal farbu zrelého gaštanu, hrivu a chvost len o odtieň tmavšiu a na všetkých štyroch nohách mal biele ponožky a na čele biely fľak v tvare opálu. Sledoval ma svojimi múdrymi, láskavými tmavými očami, keď som k nemu potisla vedro s mierne zahriatou vodou a vzala do rúk kefu, aby som ho poriadne vyčesala a zošúchala z neho zvyšky špiny a potu.

Žiadny z regrútov sa neunúval postarať o svojho koňa, dokonca ani všetci vojaci neboli celí hŕ odopnúť im sedlá, aby si oddýchli od tej ťarchy, no väčšina z nich mala iné povinnosti – ako napríklad zabezpečiť dostatok jedla, aby nakŕmili desiatky hladných krkov. Uvedomovala som si, že ak by som sa na to vykašľala, nakoniec by si niektorý z nich našiel čas postarať sa o Cala, no nepozdávalo sa mi, že by niekto robil moju prácu za mňa. Cal bol zverený mne, hoci len dočasne a je pravda, že sme si okamžite padli do oka. Vždy som milovala zvieratá a z akéhosi záhadného dôvodu ony vždy milovali mňa.

Skončila som s vykefovávaním a Cal po mne vrhol pohľad, ktorý sa nápadne ponášal na vďačnosť. Pohladkala som ho po krku, skĺzla dlaňami až na jeho mocný chrbát.

„Prepáč, kamarát, ponúkla by som ti kocku cukru, ak by som nejakú mala..." kajala som sa. Cal na odpoveď zafunel a pyskom mi udrel do hrude, čím ma prinútil o krok cúvnuť, aby som udržala rovnováhu. Chrbtom som narazila do čohosi pevného a teplého, bleskovo som sa zvrtla na päte a cítila, ako sa sama od seba začínam mračiť, keď som tam uvidela stáť Rodiona.

„Čo? Prišiel si ma skritizovať aj za to, že sa starám o koňa?"

Počastoval ma otráveným pohľadom. „Vieš, fakt mi nemusíš papuľovať každú prekliatu minútu. Bojujeme na rovnakej strane, za rovnakú vec..."

„Prestanem ti papuľovať, keď sa prestaneš správať ako prvotriedny kretén," založila som si ruky na hrudi. „Navyše, iba preto, že sme na rovnakej strane neznamená, že ťa musím mať rada."

Chcela som okolo neho prehrmieť, nech sa ešte nezadusím pýchou a aroganciou, čo z neho vyžarovala, cestou som ešte venovala Calovi pohladenie na rozlúčku, ale ďaleko som sa aj tak nedostala. Rodion ma schmatol za ruku, jeho stisk ako zo železa a prinútil ma otočiť sa späť tvárou k nemu. Jedna moja časť vedela, že pokúšam osud – Rodion mal vyššie postavenie v spoločnosti ako ja a poznal tajomstvá, po ktorých by sa na mňa moji vlastní ľudia dívali so strachom v očiach. Istým spôsobom držal moju budúcnosť vo svojich rukách, no predsa som si nedokázala pomôcť a byť k nemu milšia. Nie, keď sa zdalo, že si to vzal ako svoju povinnosť robiť mi zo života peklo. A navyše to bol aj vnuk jedného z Najvyšších...

Stála som si za tým, čo som povedala ostatným v to ráno, keď Rodion zistil pravdu o mojich schopnostiach – že bojovať jeden proti druhému nás nikam nedostane, no mohla som Rodionovi skutočne veriť? Po Cassianovi, po tom, ako ľahko ma oklamal a votrel sa nám do životov, som si nebola istá, či môžem veriť svojim inštinktom.

„Prestaň sa správať ako rozmaznané decko a spamätaj sa!" v jeho tvári, v jeho hlase nebolo nič lichotivé a zatriasol mnou tak prudko, až mi zahrkali kosti. „Nemáš ma rada? Fajn, ani ja z teba nie som nadšený, ale ak máme mať šancu uspieť v tejto vojne, nemáme na výber iba sa preniesť cez našu vzájomnú nesympatiu. Možno máš Cunninghamovcov omotaných okolo prsta, možno ťa nasleduje niekoľko lojálnych a schopných bojovníkov, ale ani zďaleka sa to nedá nazývať armádou a ani oni nebudú schopní zastaviť Ermanna, keď vypustí svoje vojsko a akékoľvek ďalšie desy, čo si pre nás prichystal. Kto ti potom pomôže, Annelie? Ku komu sa obrátiš pre pomoc? Túto vojnu nemôžeš vyhrať sama, vtlč si to už konečne do tej svojej tupej hlavy!"

„Či už sa ti to páči alebo nie, či už si to chceš priznať alebo nie, potrebuješ ma! Potrebuješ moje schopnosti, moje vedomosti, moje oddiely. A nech už sa mi to prieči akokoľvek chce, aj ja potrebujem teba. Mervela a jej obyvatelia ťa potrebujú. Si hrdinka, tvár obrany, nádej, ktoré nás povedie k víťazstvu. Presne to ľudia vidia, keď sa na teba pozrú, to je tvoja úloha... Nikto ťa nasledovať nebude, ak im neukážeš, čo chcú vidieť. Tak sa prestaň tváriť, ako by som bol tvoj nepriateľ, ako keby Najvyšší boli tvoji nepriatelia a sústreď sa na oveľa dôležitejšie, závažnejšie veci." Konečne mi pustil ruku a odstúpil, a neviem, či to bolo jeho slovami alebo ich významom, ktorý na mňa dopadol ako železné okovy, ale odrazu som si prišla premrznutá na kosť.

„Urob, ako ti hovorím, inak budeš musieť niesť na pleciach bremeno našej prehry."

Ulice z mačacích hláv v Belwicku, kraji hospodárstva, boli preplnené. Rady a rady ľudí stáli po stranách chodníka a vítali nás, ich výkriky na pozdrav a gratulácie boli také hlučné, že prehlušili aj dunenie neskonalého počtu kopýt na kameni. Stálo ma veľa sebazaprenia, aby som nezaťahala Cala za opraty a nezastavila ho, kým sa spamätám zo šoku – zo šoku z toľkých ľudí, ktorí nechali všetko tak, len aby zazreli partiu teenagerov; zo šoku z mesta, ktoré sa tiahlo ďaleko a široko pred nami.

Vstrebávala som a dávala si záležať, aby som zostala po Rodionovom boku, kráčala vyrovnaným tempom. Pred sebou som videla niektoré decká, ako kývajú a užívajú si toľkú pozornosť. Astris a Cathalyn sa široko usmievali a kývali hlavou na znak vďaky pri pohľade na svojich ľudí, medzi ktorými možno boli aj členovia ich vlastných rodín.

Cal zaerdžal a trhol hlavou do strany, čím ma prinútil otočiť hlavu tým smerom. Malé dievčatko, nie staršie ako desať, ku mne pomaly kráčalo, bielo-zlaté vlasy malo zapletené na vrchu hlavy, aby vytvárali korunu a veľké, machové oči mu žiarili. Naznačila som Rodionovi, čo sa chystám urobiť, no nečakala som na jeho povolenie. Zastavila som Cala a zosadla z neho, zohla som sa v kolenách, aby som s dievčatkom bola tvárou v tvár. V rukách zvierala krásnu ružovú ružu, ale vyzerala ako keby zamrzla v pohybe, neponáhľala sa mi ju odovzdať. Proste tam len stála a sledovala ma, ani pri tom nežmurkala.

„Ahoj, ja som Annelie," usmiala som sa na ňu. „Prezradíš mi svoje meno?"

Musela som sa nahnúť bližšie, aby som ju počula. „Sarai."

„Veľmi rada ťa spoznávam, Sarai." Jemne som ju chytila za ruku a povolila jej smrtiaci stisk na kvetine a potriasla jej pravicou. „Chcela by si sa zoznámiť aj s mojím kamarátom? Ak chceš, som si istá, že ti dovolí aj pohladkať si ho."

Nemyslela som si, že aj čosi také obyčajné dokáže rozžiariť tvár úprimnou radosťou, no zdalo sa, že Sarai konečne rozmrzla, keď som ju nasmerovala bližšie ku Calovi a zdvihla ju zo zeme, aby ho mohla pohladiť po krku. Až vtedy som si uvedomila, že sa celý sprievod zastavil, čakali na mňa, kým sa k nim zase pridám. Všetky oči sa sústreďovali na mňa a ja som sa pristihla, ako sa snažím pred ich pohľadmi uniknúť, príliš vydesená, čo v nich asi uvidím. Nesúhlas, mrzutosť, že sme museli zastaviť...? Keď sa Sarai veselo chichotala na Calovi, ktorý sa o ňu obtieral hlavou, povedala som si, že mi je to jedno.

„Chcela by si si zajazdiť?" nadhodila som.

Začala vehementne kývať hlavou. „Áno, áno! Prosím..."

Vysadila som ju do sedla, opatrne, aby nezletela druhou stranou, ale vtedy prišiel na pomoc Rodion a pritisol svojho koňa tesne k tomu môjmu, aby ju zaistil. Obzrela som sa cez plece a našla v dave tvár Sarai, teda, ako bude vyzerať o niekoľko dekád.

Kývla som hlavou a oslovila jej mamu: „Dám na ňu pozor." Na chvíľu som si bola istá, že sa bude dožadovať, aby som jej dcéru zložila a nechala to tak, vysadla a ponáhľala sa do tepla a pokoja domu, kde sme mali prespávať. No ona len prikývla, oči sa jej naplnili slzami a úsmev, ktorý mi venovala, mi roztopil srdce.

Vyšvihla som sa hore a sadla si za Sarai, jednu ruku pevne omotanú okolo jej torza, aby som sa uistila, že nespadne. Voľnou rukou som jej ponúkla, aby držala uzdu, nech má aspoň trochu pocit, že je to ona, kto riadi koňa, že ona je súčasťou pochodu. Chcela som jej poskytnúť ochutnávku toho, aké to bude, keď bude o pár rokov sedieť na mojom mieste, ak sa nám podarí vyhrať túto vojnu. A sľúbila som si, že vyhráme, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby Sarai a všetky ostatné deti, obyvatelia Belwicku a zvyšných krajov, dostali svoju budúcnosť.  

Myslíte si, že bol Rodion len prehnane arogantný alebo má v niečom pravdu? A nájdu oni dvaja s Annelie spoločnú reč? Snáď sa aspoň trošku páčilo a ak vesmír dá, možno bude do mesiaca ďalšia časť :)