Hovorí sa do tretice všetko dobré, tak snáď to bude pravda :) Plus je dnes ešte aj taký krásny dátum, takže mi nedá nezapriať vám (zase) šťastné a veselé a krásne vianočné sviatky. K prianiu sa pripájajú aj Annelie a Renth (aj keď skôr len z donútenie), a to aj napriek tomu, že je kapitola desne nevianočná. Snáď mi to odpustíte a bude sa páčiť aj tak :) 

Vyšťavená, spotená a takmer krívajúc som sa rozlúčila s Asherom a zišla dole schodmi, vykĺzla z domu cez priechod skrytý za tapisériou a portrétom naozaj škaredého muža, ktorý mi pred týždňami ukázal Renth, aby som sa mohla nepozorovane vytratiť na svoje hodiny s Hectorom.

Úplne prvá lekcia bola, pekne povedané, hotová katastrofa. Bolo to len pár dní potom, čo sme sa vrátili z Cantatisu, keď sa mi rany zahojili a zostali po nich len jazvy, posúrila som Hectora, aby sme začali pracovať na ovládaní mojich schopností. Priveľmi som sa bála, že sa mi vymknú spod kontroly, skôr či neskôr by som niekomu ublížila, pretože by som ich nedokázala udržať na uzde. Takže sme sa zavreli v kaplnke spolu s Renthom, ktorý si vymohol, že bude pri tom a ak by nebolo jeho a jeho rýchlych reflexov, podpálila by som celý dom.

Na moment som si myslela, že to zvládam, moja moc jemne hmkala, keď som sa k nej priblížila, šepkala jej sladké slová, nútila ju podrobiť sa mojej vôli a zdalo sa, že to prijíma, že mi odpovie... No len čo som spustila obrany a chmatla po nej, strhla si pokojnú masku a zaplavila ma tak náhle, tak násilne, že som nemala šancu ovládnuť ju. Všetok ten hnev, bolesť a vina vyplávali na povrch, zadúšali ma až som nebola nič len besniaci oheň... Renth predpoklad, že sa čosi takéto stane a vylial mi na hlavu kýbeľ vody a plamene ustúpili takmer okamžite.

A napriek tomu, že už to bol mesiac, táto neviditeľná časť môjho bytia mi stále prekĺzala pomedzi prsty.

Keď som vyliezla z tunela a vyhrabala sa z holých kostier kríkov, Hector už na mňa čakal na širokej pláni kúsok za masívnym sídlom Cunnighamovcov. Rentha som nikde nevidela a zauvažovala som či si konečne vzal k srdcu moje prianie, aby sa viac neúčastnil na mojich lekciách. Tak úplne som si neverila, kým bol nablízku, hlavne preto, že ma pri pohľade naňho zakaždým zasiahla strašná ľútosť a neznesiteľná túžba.

„Aké dnes boli hodiny?" spýtal sa prívetivo Hector, keď som sa priblížila.

„Únavné, ako vždy," povzdychla som si a želala si, aby sme to už mali z krku, nech môžem padnúť do postele a trochu si oddýchnuť.

Náš vzťah bol stále napätý, ale boli sme aspoň schopní komunikovať ako rozumní, dospelí ľudia. Ani raz sa voči mne nepokúsil správať otvorene otcovsky, netlačil na mňa, aby som ho tak začala brať, za čo som bola vďačná. Takto sme mohli predstierať, že je len ďalším z mojich učiteľov, ďalší spojenec, ktoré som ho v Mervele stretla. Niekedy sa mi zdalo, že mu v tvári vidím sklamanie, cítim jeho túžbu, aby som mu odpustila, že ma opustil, no aj tak som mala hlavu plnú starostí, ktoré sa stále kopili a kopili, že som nemala ani čas premýšľať nad Hectorom a našou situáciou.

A možno, celkom možno, som sa tomu aj vyhýbala...

„Dnes znova skúsime vietor," inštruoval Hector a ja som prikývla.

Zhlboka som sa nadýchla, zatvorila oči a začala dlhý zostup do úplného centra môjho bytia, do toho miesta, kde bola schovaná studňa pulzujúca životom, s mocou tak ohromujúcou, že sa mi srdce v sekunde roztĺklo vzrušením. Opatrne som odchlopila viečko, načrela dnu iba prstami a chopila sa len zlomku sily, ktorá tam driemala. Nechala som ju nech mi naplní žily, usadí sa tam, no dávala som pozor, aby sa mi nedostala úplne až do hlavy.

Bolo zaujímavé ako každá zo schopností, čo tam dleli, vo mne vyvolávala iné pocity, keď som ju povolala. Pri ohni mi krv vrela v žilách, pokožka mi horela; na druhú stranu ľad ma upokojoval, utišoval mi myseľ aj rozbúrené srdce a vzduch bolo niečo medzi tým, osviežoval ma, ovíjal sa okolo mňa ako chladná prikrývka, plazil sa mi po tele ako letmý dotyk... Zachvela som sa, keď tomu bolo tak aj teraz, stúpal mi po tele, obtieral sa o mňa, zakotvoval ma...

Rozlepila som viečka a naširoko otvorila náruč, šepkala tej moci, aby šla von, pomaly, jemne, aby vytvorila iba slabý vánok, ktorým pohladí okolitú pláň. Odpovedala, rozpustené kučery mi začali poskakovať, keď do nich zavial vietor, obklopil mňa aj Hectora, ktorý povzbudzujúco prikývol.

Čosi hlboko vo mne sebou začalo šklbať, revalo od zlosti a musela som zaťať zuby, aby som viečko na studni moci, ktorej sa nepáčilo, že jej takto nemilosrdne upieram slobodu, udržala pekne zatvorené. Cítila som, ako rastie, zúfalá sa oslobodiť, robiť to, na čo bola stvorená a vliala sa do mňa tak perfektne, že už by som sa nikdy necítila bezbranná a slabá. Ak by som ju vypustila, nemusela by som sa viac strachovať o Rentha, pretože by som dokázala zastaviť každé zlo, ktoré by sa mi ho pokúsilo vziať; šepkala mi, že ak ju pustím von, mohla by som potrestať Ermanna za to, čo spravil mojej sestre, mohla by som ho poľahky roztrhať na kúsky, bez toho aby som sa ho čo i len dotkla...

Mohli by sme vyhrať, vyhrať, vyhrať...

Spolu môžeme zastaviť túto vojnu, ak nám dovolíš stať sa jedným...

Stať sa jedným, jedným, jedným...

Zastonala som a opraty, ktorá som sotva držala v rukách sa pretrhli, príklop sa rozletel a s potešeným zvýsknutím sa všetka sila vyhrnula von, narazila do mňa ako demolačná guľa. Letmý vánok zmocnel, stálo ma veľa námahy udržať rovnováhu, kým mnou kmásal zo strany na stranu, pokúšal sa ma zhodiť z nôh. Červené vlasy mi lietali do tváre a jediné, čo som počula bolo besnenie krutého vetra, ktorý odnášal všetky Hectorove výkriky. Našla som ho očami a moja moc sa prikrčila, pripravená na útok.

S výkrikom som sa hodila na zem, narazila do nej tak silno, že mi zahrkotali kosti a rozhodila ruky smerom k neďalekému lesu, nechávajúc všetku tú silu bažiacu po ničení, aby zaútočila naň namiesto Hectora. Stromy sa prehýbali, krútili a skláňali, vzdialene som vnímala praskanie a drvenie, kým sa konáre lámali z nahých korún. Zúrilo to, zúrilo a zúrilo, nekonečné a smrtiace, a predsa, akosi som cítila úľavu, keď sa všetka moc vyparila z môjho tela, konečne voľná.

Lapala som po dychu, triasla sa tak mocne, že mi drkotali zuby a odrazu mi bolo tak veľmi zima aj napriek tomu, že vietor úplne zmizol. Hector si pred mnou kľakol a keď sa mi pokúsil položiť ruku na rameno, trhla som sebou, plaziac sa od neho preč na zmrznutej zemi.

„Nerob," vydralo sa zo mňa, musela som si omotať ruky okolo trupu, aby som sa nerozsypala. „Nepokúšaj ju."

„Je to v poriadku, Annelie, nikomu sa nepodarilo ovládnuť takú obrovskú moc za pár týždňov," uisťoval ma, aj keď mi to prišlo skôr ako pokus o milosrdnú lož. Neočakávala som, že ju budem mať plne pod kontrolou, ale dúfala som, že ju aspoň budem môcť zatlačiť do kúta, keď sa pokúsi brániť, dúfala som, že aspoň sem-tam sa mi podarí z nášho boja výsť víťazne. Ale zakaždým, keď som to skúsila, som zlyhala, moja sila sa pohrávala so mnou, ona potláčala mňa...

Po pár chvíľach, keď mi bola už taká zima, že som si ani len necítila ruky, prsty a líca, po tom, čo som sa uistila, že studňa sa pomaly napĺňa novou dávkou energie, som dovolila Hectorovi, aby mi pomohol na nohy. Motala som sa od vyčerpania a vysilenia. Cítila som sa frustrovane a mizerne a, áno, aj nahnevane. Zdravý rozum mi navrával, aby som to nerobila, no predsa som sa obzrela cez plece, aby som zhodnotila skazu, čo som napáchala. Hádam polovica pravej strany lesa bola v troskách, stromy polámané a doničené. Drevo bolo roztrúsené všelikade po zemi až to pripomínalo drobné, roztrieštené kusy môjho vlastného zničeného srdca.

Myslíte, že sa Annelie nakoniec predsa len podarí vyhrať nad vlastnou silou, nad vlastnými výčitkami a bolesťou? :)

Ako vianočné darčeky to asi nestálo za veľa, no dúfam, že ste si v tom našli aspoň nejaký kúsok, čo sa Vám páčil a teda, už ale asi fakt naposledy, lebo začínam byť otravná - šťastné a veselé Vianoce, my loves! ❤🎄