Oneskorene, ale dodatočne krásne sviatky! Hádam, že ste všetci prežili Vianoce v zdraví a v pohode, obklopení vašimi blízkymi a našli si pod stromčekom to, po čom vám srdce pišťalo :) Chcela som pridať nejakú vianočnú bonusovku, možno čosi o Mian, čo mi leží v pamäti laptopu, ale viete ako to je, človek mieni, život mení a nakoniec mi nevystal čas. Ozývam sa však aspoň s novou kapitolou Zajatcov, ktorá sa snáď bude páčiť, hoci je totálne oddychová :) A keďže sa dovtedy už asi nestihnem ozvať s niečím iným, všetkým vám želám zábavného Silvestra a šťastný Nový rok, aby vám začiatok novej dekády priniesol len samú radosť a úspechy a splnené priania! ❤❤

Udržať sa na koni sa ukázalo byť oveľa náročnejšie než som si pôvodne myslela. Jazdenie pre mňa nebola žiadna novinka, išlo o súčasť nášho tréningu v akadémii. Jedna z najdôležitejších lekcii sa týkala toho, ako sa čo najrýchlejšie dostať z nebezpečenstva, ak všetky naše plány na útok zlyhajú, a to znamenalo vedieť využiť akýkoľvek druh dopravy. Mnoho deciek sa sťažovalo, že mali jazdiť na živej bytosti s vlastnou mysľou, ale ja nie, vlastne to bola jedna z mála pekných spomienok na moje akademické časy.

Len čo som na to pomyslela, kôň podo mnou pohodil hlavou, po tvári ma capla jeho dlhá hriva a takmer som stratila rovnováhu. Nebyť Myrona, ktorý ku mne pricválal a zaistil ma svojimi rukami aj svojím koňom, ktorého pritisol k môjmu, zošmykla by som sa zo sedla a tresla rovno do hliny.

„Možno..." Odkašľal si, ako keby si nebol istý, či má svoju myšlienku dokončiť. „... Možno by si si mohla presadnúť k inému jazdcovi. Len na nejaký čas, dokým sa ti nevráti viac sily..."

Zahanbením mi zružoveli líca, cítila som, ako horím a viac som sa nedokázala dívať Myronovi do očí. Bremeno, presne to som teraz bola. Pre svoju rodinu, pre každého, dokonca aj sama pre seba. Moje neschopné slabé telo a vlasy farby mesačného svitu slúžili len ako nechcená pripomienka. Jediný dôvod prečo som sa účastnila pochodu bol, že si to Annelie vydupala, tvrdila, že je kľúčové, aby sme sa držali všetci spolu. To a fakt, že by si nikdy neodpustila nechať ma samu, keď som po dlhých týždňoch konečne vyliezla zo svojej ulity.

Kým som stihla odpovedať alebo len nahromadiť dosť odvahy, aby som mu pozrela do tváre, doľahol k nám zvuk cválajúcich kopýt, zableskli sa červené vlasy a Annelie zastavila so svojím gaštanovým žrebcom vedľa nás.

„Všetko v poriadku, Lynn?" spýtala sa, no dívala sa pri tom na Myrona.

„Práve som jej navrhoval, či by pre ňu nebolo lepšie, keby sa pripojila k inému jazdcovi, možno by –"

„Nevidím na to dôvod, mne príde, že je plne schopná jazdiť na koni," nesúhlasila Annelie. „Jediné, čo potrebuje, je, aby ju nehnali ako trestanca na gilotínu." Vrhla rozčúlený pohľad dozadu, kde šli Ulysses Cunningham a Rodion Starfallow.

Zalial ma hrejivý pocit vďaky, tešilo ma, že Annelie drží svoj sľub a správa sa ku mne, ako keby som bola stále ten istý človek, ako keď sme sa poznali, tá istá, nezlomená Lynnette Cunnighamová. Trvalo to však len chvíľu, kým do mňa narazila ďalšia vlna hanby a zase som od nich uhla pohľadom. Nie, nebola som rovnaká, keby áno, nepotrebovala by som iných, aby bojovali moje bitky za mňa, nezaváhala by som ani minútu, keď by som Annelie a Myrona uistila, že som v poriadku a že môžeme pokračovať v rovnakom tempe.

Jazyk so mnou odmietol spolupracovať, veľmi dobre si uvedomoval, že moje prekliate kosti aj pozostatok duše sú príliš unavené, príliš slabé, aby zniesli takúto smrtonosnú rýchlosť. Annelie zapískala a čoskoro sa ten zvuk niesol celým sprievodom, aby ho počuli aj jazdci vpredu a zastavili.

„Čo to, do pekla, robíš?!" vypľul mužský hlas a ja som sa nemusela ani otočiť, aby mi došlo, že je to Rodion, slávny vnuk Eldriana a cenený druhý vo velení armády Alddenu, hneď po Ulyssesovi. A za tých pár dní sa z neho a Annelie stali veľmi dobrí kamaráti, tak sa zdá, súdiac podľa toho, koľko krát som ich po sebe počula štekať ako besné psi.

„Lynn je unavená a aby si vedel, ja tiež," osopila sa naňho. „Ženiete nás ako keby som utekali pred istou smrťou, keď v skutočnosti ani nevidím dôvod pre celý tento prekliaty pochod! Ermann môže zaútočiť v priebehu dní, v priebehu hodín a vy od nás chcete, aby sme sa vystavovali na obdiv ako nejaké bábky..."

Rodion opätoval jej chladný, namosúrený pohľad. „Je to tradícia, jej história je dlhšia ako tvoja alebo moja, alebo Najvyšších, za žiadnych okolností ju nezakážeme. Rozhodne nie, keď ľudia potrebujú aspoň náznak normálnosti, keď potrebujú vedieť, že svet ešte neskončil."

„Áno, jasné," odfrkla si Annelie. „Nasaďte im ružové okuliare, oslepte ich svojou veľkoleposťou, aby nevideli, ako sa k nim zakráda nepriateľ, dokým im nepodreže hrdlá!"

Rodion zavrčal a trhol opratami prudšie, aby popchol svojho koňa bližšie k Annelie a sykol jej do tváre: „Dávaj si pozor na jazyk..." No z ničoho nič tam bol Renth, dokonca aj na koni sa priplížil ticho ako myška, ani jeden z nás ho nepočul sa blížiť. Podarilo sa mu vtesnať svoju sivú, fľakatú kobylu medzi Annelie a Rodiona a pohľad, akým počastoval Rodiona, by slabšie povahy poslal na útek. Annelie sa naklonila bližšie k Renthovi, takže sa dotýkali ramenami a okolo miesta, kde sme stáli, sa zdvihol studený vietor, zaplietol sa vojakovi do vlasov, olizoval mu kožu.

„Nápodobne," prskla Annelie a nariadila vetru, ktorý povolala, aby mu pleskol vlasy do nahnevanej tváre.

Stisol čeľusť a bez slova sa vrátil na svoje miesto dozadu po boku svojho generála. Všetci sme za ním hľadeli a Annelie sa vystrela, odtiahla sa od Rentha, keď už viac nepotrebovala fyzický kontakt, aby držala svoju silu na uzde.

Vzdychla si. „Skutočne neznášam, že vo mne prebúdza len to najhoršie. Proste je na ňom niečo, čo ma neskutočne vytáča!"

Renth prikývol. „Jeho tútorom bol Ulysses, kým vyrastal... Je rovnako neznesiteľný ako on."

Renth a Myron sa vrátili na svoje miesta – jeden na pravý a druhý na ľavý bok, kde hliadkovali a sledovali, či sa neblíži útok. Preto sa tí dvaja vlastne pripojili k pochodu, spolu s Asherom, Thorou a Hectorom – viac očí a viac dýk. Annelie pozorovala Rentha, ako sa pripojil k Thore a začali sa spolu rozprávať, potom sa očami vrátila ku mne.

„Prepáč mi, predtým, ako sme odišli, som si neuvedomila, aké to pre teba môže byť nepohodlné. Ja len... Iba som sa bála, že ak odídem, znova sa pred nami uzavrieš," priznala. „Prisahala som ti, že ani potom, čo ti urobil, ťa nebudem vnímať inak, ale ak by si potrebovala pomoc, neboj sa o ňu požiadať." Stisla mi ruku schovanú v rukavici. „Nebudeš preto vyzerať ako slaboch."

Zozadu sa ozval piskot a vojaci spolu s Výnimočnými deckami, čo spravili skúšky, sa začali znova hýbať, niektorí hundrali, akí sú už unavení po nekonečných hodinách v sedle. Annelie zostala pri mne, neobťažovala sa vrátiť k Ulyssesovi a Rodionovi na svoje čestné miesto čo by najlepší regrút tohto roka. Občas uvažujem nad tým, či sa nenarodila pre to, aby vzdorovala ich zákonom a pravidlám, rovnako, ako som si to zvykla myslieť o Renthovi.

A po týždňoch v temnote plnej prázdnoty a smútku, mi tá myšlienka vyčarila na tvári úprimný úsmev.

Táborili sme vonku, na zamrznutej, nepoddajnej hline sa rozložili stany a nikto sa nás neobťažoval spýtať, či sa nám takéto podmienky páčia alebo nie. Kone sme nechali oddýchnuť pri okraji táboriska, ich opraty pevne uviazané okolo dlhého brvna. Pár vojakov im prinieslo vedrá s vodou z neďalekého ľadom pokrytého prameňa.

Sedela som pri ohni, aby som si trochu zohriala zmrznuté končatiny a pozorovala Annelie, ako podišla k svojmu koni s vedrom a kefou. Obzrela sa na obe strany, či ju náhodou niekto nesleduje a keď si všimla môj pohľad, žmurkla na mňa. Potom dlane pritisla po oboch stranách vedra a zavrela oči. Uvedomila som si, že zohrieva vodu, používa len toľko svojej moci, koľko si trúfa bez toho, aby niekomu ublížila alebo vzbudila pozornosť ostatných.

Zo strachu, že moja pozornosť môže prilákať iných, rýchlo som sa rozhliadla okolo seba, dívala sa na vojakov, ako pomáhajú deckám stavať stany, zatiaľ čo iní rozkladali okolo tábora ochranné kamene. Všimla som si Rentha, ako postáva pri stanoch, ruky založené na hrudi a sledoval Annelie rovnako uprene ako pred chvíľou aj ja. Neušlo mi, ako sa tí dvaja na seba pozerajú, neušla mi tá ich vzájomná blízkosť aj napriek tomu, že sa tak veľmi snažia ju ignorovať. Nezáleží na tom koľko nadávok na seba vychrlili, koľko krát si liezli na nervy a hádali sa, ich oči nedokázali skryť pravdu – napriek tomu všetkému, záleží im jeden na druhom.

Z akéhosi dôvodu som otočila hlavu smerom k prehlbujúcej sa tme, čo sa okolo nás ovíjala, zahaľovala nás vo svojej náruči a rozmýšľala, či je to rovnako aj v mojom prípade.

Únavu som cítila v každom kúsku svojho tela, spánok bol iba na krok a nezávisle od toho, ako veľmi som chcela zavrieť oči a oddýchnuť si kým budem musieť znova vysadnúť na koňa a pokračovať v pochode, prinútila som sa zostať bdelá. Čakala som, nastražovala uši, či náhodou nezačujem, ako sa blíži. Jediné, čo som však počula, boli vojaci, ktorí držali hliadku a pukotanie ohňa. Bola so pripravená to vzdať, keď som to zacítila. Zacítila jeho.

Nedokážem to vysvetliť, jeho mágia mala špecifickú auru – ako tieň, ale nie tak celkom. Jeho temnota bola akási mäkšia, živšia a niesla v sebe nevysvetliteľný pokoj a pohodlie, ktoré sa pre mňa stali synonymom pre Cassiana. Dovolila som tieňom priplížiť sa bližšie, keď som sa posadila, hľadela rovnako doprostred oblaku tmy, kde som vedela, že je. Trvalo pár minút, kým sa predo mnou zhmotnil, vysoké telo, pokožka bledá ako svetlo mesiaca, tmavé vlasy padajúce do tváre a mátožných očí.

„Prečo?" spýtala som sa znova – to isté slovo, ktoré som mu adresovala ako prvé po týždňoch ticha.

Cassian zažmurkal, zastavil sa ako keby ho zaskočilo vedomie, že som naňho čakala, dobrovoľne sa naňho dívala a rozprávala sa s ním. Už som viac nedokázala byť ticho, ak som sa opäť otvorila svojej rodine, nemohla som zatvárať oči ani pred týmto. Netušila som, ako sme na tom, čo medzi nami bolo, že ku mne chodil každú noc a ja som v sebe nedokázala nájsť dosť nenávisti na to, aby som ho vykopla. Uvažovala som, či vôbec existuje niečo také ako my.

„Prečo si to urobil?"

„Neviem," zašepkal.

„Neverím ti," zavrátila som. „Ešte v Cantatise si mi povedal, že sa nemôžeš Ermannovi vzoprieť, pretože má tvoju mamu, ale potom si predsa len vyslobodil Annelie a Rentha zo žalára a pomohol im ujsť. A varoval si ma o útoku... Takže mi povedz, Cassian, za čo skutočne bojuješ a tento raz, žiadne lži."

Zvesil hlavu, vlasy mu padli do tváre, takže som nemohla vidieť, ako sa tvári a jeho tiene sa zachveli, ako na odpoveď jeho vnútorného nepokoja. Začínala som si byť istá, že mi neodpovie a nechápala som prečo ma to zasiahlo ako kopanec do žalúdka. Čo som vlastne čakala, že sa pridá na našu stranu a pretrhne všetky putá s Ermannom, opustí jedinú rodinu, ktorá mu zostala? A prečo? Pre ľudí, ktorí mu možno nikdy nebudú skutočne veriť? Pre stranu, ktorá nemusí vyhrať a potom znášať trest, oproti ktorému by aj smrť vyzerala ako dovolenka?

Rovnako som si však uvedomovala, že takto to ďalej nejde. Ak máme zostať nepriateľmi, musíme sa tak začať aj správať. Pretože jedného dňa možno staneme na bojisku tvárou v tvár, uchopíme do rúk zbrane a obaja vyhrať nemôžeme.

„Ak to naozaj nevieš, fajn, o to ľahšie pre nás bude, keď pôjdeme odteraz obaja vlastnou cestou –"

Ledva som počula jeho hlas aj napriek tomu, že bolo v stane úplné ticho. „Za čo bojujem? Naozaj to chceš vedieť?" Cassian zdvihol hlavu a v ebenových očiach mu žiarilo odhodlanie. „Keď mi Ermann prikázal, aby som špehoval Annelie, nebola to ona, koho som pozoroval. Nebola to ona, kto kradol moju pozornosť kedykoľvek sa objavila. Nebola to ona, kto bol večne veselý a plný energie a entuziazmu. Nebola to Annelie, kto ma prinútil uvedomiť si, že možno som celý svoj život bojoval za nesprávny tím. Nebola to Annelie, kto ma prinútil prehodnocovať, čo je moja skutočná slabina."

Nedokázala som hovoriť, ledva som zvládala dýchať. „Čo – čo to hovoríš?"

Naklonil sa ku mne bližšie. „Skutočne to nevieš, Lynnette? Nevidíš to?" Jeho tiene ma obkolesili, jemné objatie, ktoré som prijala, nech už to bolo akokoľvek nesprávne. Ako neviditeľné ruky ma hladili po lícach, ískali ma vo vlasoch, kým Cassian kľačal predo mnou, tak blízko, že som z neho cítila noc aj chladný vietor. „Nikdy si pre mňa nemala tak veľa znamenať. No tak sa zdá, že osud má svoje vlastné plány."

Stále som sa nezmohla no slovo, iba som naňho ďalej zízala ako vyoraná myš, no nedokázala som si pomôcť. Nepriateľ, bol môj nepriateľ... Zauvažovala som, prečo mi to prišlo ako klamstvo. Prečo moje zlomené srdce búšilo ako opreteky, vnímalo tých pár zanedbateľných centimetrov medzi nami s takým zlomyseľným pôžitkom?

Cassian si povzdychol, keď som stále nič nehovorila. „Inými slovami..."

Nahol sa bližšie až som sa prudko nadýchla, no úplne mi vzal dych, keď sa pritisol perami na moje v horúcom bozku. 

To by som nebola ja, keby som sa nerozpísala o ničom na 2000 slov 😅 Úprimne som dokument so ZO neotvorila tak dlho, že si nepamätám, čo sa deje v polke kapitol, do nového roka si musím dať predsavzatie, aby som sa polepšila 😬 S malou dušičkou však dúfam, že sa aspoň trochu páčilo a... Zrejme ste čakali nejaký postup v Lyssian vzťahu, ale čo myslíte, má to budúcnosť? Zmení Cassian stranu?