Zdravím všetkých, ktorý ešte nezabudli, že tento príbeh existuje! Áno, sľubovala som, že nová časť nebude najskôr do decembra, ale po prvej várke esejí mám trochu voľnejší týždeň (preklad: prokrestinujem :D) tak som si povedala, že je možno čas na novú časť... Na druhú stranu, nechcem tým pozdvihnúť vaše nádeje, že kapitoly budú vychádzať častejšie. V decembri by som chcela niečo stihnúť, tak si budem držať palce, aby to vyšlo :) Snáď sa bude kapitola páčiť :) 

„Prečo mi nikto nikdy nič nepovie?!" sťažovala sa Annelie s rukami bojovne založenými na hrudi, obviňujúce sivé oči mala prižmúrené a namierené na nás troch. „Viete koľko zbytočnej drámy by sme si ušetrili, keby ste mi začali hovoriť všetko podstatné? Malá nápoveda - VŠETKU!"

„A prísť tak o tú srandu, keď po nás začneš vrieskať a prskať ako divá mačka?" uškrnul sa na ňu Renth zo svojho miesta, kde sa opieral o čelo Lynninej postele.

Annelie naňho namierila prst. „Ty máš také šťastie, že som príliš unavená, aby som ti zakúrila pod tým tvojím arogantným zadkom!"

Zasekla sa, z tváre sa jej vytratila všetka zlosť, keď si uvedomila, ako sa nálada v miestnosti zmenila. Včera sa stalo veľa vecí, jedna horšia než druhá a aj napriek tomu, že nikto z nás tak ľahko z hlavy nedostal obraz Annelie ako na smrť upaľuje nagasi, aspoň na večer sme to nechali tak, pretože sme boli priveľmi emočne vyšťavení, aby sme kládli otázky. Ale teraz... Prišlo mi to, ako keby mi niekto vpálil zaucho.

Otočil som sa na Lynnette. Obaja s Renthom sme vtrhli do jej izby v sekunde, čo sme si boli istí, že je už hore a bolo mi jedno, že možno bude odmeraná, nezaujímalo ma, že ma možno bude preklínať a kričať na mňa a vravieť mi, znova a znova, že už nie som jej brat... Potreboval som ju vidieť, potreboval som ju objať a uistiť sa, že je živá, že je ešte stále tu. Tak veľmi mi chýbala, celý tento jeden nekonečný mesiac strávený v nevedomosti, čo sa deje za jej zatvorenými dverami, ma trhal na kusy.

Trochu ma prekvapilo, keď ma Renth nasledoval a keď ju potom objal, bol som si istý, že dostanem infarkt. Lynn to musela cítiť rovnako, no nakoniec mu objatie predsa len nešikovne vrátila a tvárila sa pri tom stratene. Nečudoval som sa jej, Renth nebol práve typ na objatia; ani jeden z nás netušil, ako reagovať na tieto jeho nové a nečakané prejavy náklonnosti. Ale aby som mu zase nekrivdil, tiež nie som práve sentimentálny človek.

„Už nikdy ti nedovolíme, aby si sa nám takto vzdialila," prisľúbil tým svojím pevným tónom, ktorý nedovoľoval žiadne námietky.

Lynn sa rozplakala, dookola sa ospravedlňovala a mňa tak veľmi bolelo vidieť ju v takom stave... Možno nie je moja pokrvná sestra, ale rodina nie sú len ľudia, s ktorými sa delíte o DNA, rodina pozostávala z ľudí, ktorých si vyberiete, ľudí, ktorých milujete a ktorých ochraňujete nech sa deje čokoľvek. Rodina sú ľudia, za ktorých by ste dali aj vlastný život. Rodina sú ľudia, na ktorých záleží. A mne bude na Lynn záležať vždy.

Chvíľu potom, čo sme ju konečne utíšili, Annelie vrazila dnu, so Sethom v pätách, a všetkých nás prebodla nadurdeným pohľadom, pretože sme ju nevarovali, že po skúškach ju čaká pochod cez všetky kraje.

Renthovi pohasol úsmev, kým nikto z nás nič nehovoril a ticho sa predlžovalo, napätie medzi nami sa prehlbovalo. Neušlo mi, ako sa Seth prišuchol bližšie k Annelie, svojou blízkosťou jej ponúkal oporu. Úprimne, netušil som, čo si o tom myslieť. Začínal som mať podozrenie, tým viac, že som ju videl bojovať v Sieni, ale to neznamená, že mi rozum nezastavoval zakaždým, keď som si spomenul, čo včera urobila – ako najprv udusila dvoch nagasi, čo sa ma pokúšali dostať a potom rozpútala ohnivé peklo.

Hneval som sa, že nám to nepovedala? Neviem.

Bál som sa jej teraz, keď viem, že dokáže ovládať oheň aj vzduch? Neviem.

Nejde o to, že by som si myslel, že je rovnaká ako Ermann, pretože sú ich schopnosti podobné. Viac som si robil starosti o Annelie samotnú... Počas svojich štúdii som čítal veľa príbehov o ľuďoch s viac schopnosťami – vlastne, v prípade dvojčiat, ako boli aj Annelie a Lynnette, to nebolo nič nezvyčajné – a jedno mi bolo hneď jasné: čím viac schopností človek má, tým je väčším nebezpečenstvom pre seba aj ľudí okolo neho. Každá moc si vyžaduje zodpovednosť, väčšinu svojho života trávime tým, že sa jej snažíme porozumieť a naučiť sa ju kontrolovať, aby nás nepohltila a nie je to také ľahké, ako sa na prvý pohľad môže zdať. A snažiť sa skrotiť viac ako len jednu schopnosť? To mi znie ako šialenstvo.

„Mrzí ma, že som vám to nepovedala," prelomila ticho nakoniec Annelie, vinu a zahanbenie mala jasne vpísanú v tvári. „Sama som bola zmätená a vystrašená, nevedela som, čo robiť... Tak som si to nechala pre seba a dúfala, že keď pochopím, prečo som taká, aká som, nebudete sa ma tak veľmi štítiť."

„A zistila si, ako je možné, že máš toľko schopností?" nadhodil som, nedokázal som prehltnúť svoju zvedavosť.

Zahryzla si do pery. „V skutočnosti mám len dve. Tá, o ktorej už viete – vízie osudov a tou druhou je schopnosť prepožičať si každú Výnimočnosť, ktorú som videla na vlastné oči."

Rozhostilo sa ďalšie ticho, toto viac prekvapené, než nepríjemne či trápne. Takmer mi vypadli oči z jamôk, čo som na ňu tak zaskočene civel. Za tie dlhé roky našej histórie si pamätám iba jednu zmienku o takejto schopnosti, hneď na samom začiatku. Renthonov prostredný syn, Sverre, mal vraj túto moc. Bol som priveľmi rozhodený, aby som dokázal sformulovať plnohodnotnú vetu, tak sa o slovo prihlásila Lynn. Otočila sa na Rentha.

„Vedel si o tom?" zaujímala sa.

Prikývol. „Áno."

„Ako?"

„Raz sa mi pokúsila oškvŕknuť obočie," pery sa mu zvlnili do malého úsmevu, ktorý si zrejme nemohol odpustiť.

Annelie mu venovala tvrdý pohľad, nezdieľajúc jeho humor. „Ak si dobre pamätám, v tej chvíli ti nebolo práve do smiechu."

Ich oči sa stretli cez polku miestnosti a zdalo sa mi, ako by sa obaja v spomienkach vracali do toho momentu a prežívali to čokoľvek, čo sa medzi nimi dialo. Plynuli minúty a ani jeden z nich neuhol pohľadom, najďalej na seba hľadeli a aj keď sa netvárili nijako výrazne láskyplne alebo hrejivo, tá číra intenzita stačila na to, aby som sa začal cítiť nepríjemne a mal chuť im povedať, aby si to nechali na súkromné chvíľky. Keď som sa to chystal navrhnúť, Renth zaťal čeľusť, oči mu naplnil chlad a konečne s ňou prerušil očný kontakt.

„Mimochodom, asi máme ďalší problém, čo sa týka mojej druhej schopnosti," povedala Annelie. „Rodion to vie."

„Čože?!" vypľul môj brat a napochodoval k Annelie. „Akoto?"

„Ako všetci viete, bol mojím súperom počas tretej časti skúšok a v jednej chvíli som ho popálila." Zdvihla ruku, aby zastavila Rentha, keď sa chystal čosi povedať. „Nie dosť na to, aby som zanechala stopy, no musel cítiť, aké som mala horúce ruky. A dnes..." Odmlčala sa a placho mrkla na Rentha, ktorý sa tváril nahnevane a pripravený ísť Rodionovi odtrhnúť hlavu, a stisla si spodnú peru medzi zubami. Nech už jej Rodion urobil čokoľvek, nechcela môjmu bratovi o tom povedať.

Aký vzťah to tí dvaja medzi sebou vlastne majú?! To bude pre mňa zrejme záhada navždy.

„Prinútil ju cítiť sa tak nepríjemne, až sa jej moc proti nemu začala brániť," vstúpil do toho Seth.

Annelie naňho vďačne pozrela. „Presne tak. A hádam, že tento krát už nemám ako obhájiť, odkiaľ sa vzali tie spáleniny na jeho tričku."

„Povedal ti, ako sa chystá s touto vedomosťou naložiť?" opýtal som sa.

„Bľabotal čosi o tom, že nie je fanúšik politiky, akú vedie jeho starý otec a že je ochotný dať mi šancu a bojovať po mojom boku v nadchádzajúcej vojne. No nezabudol mi tiež povedať, že mi spraví zo života peklo, ak kvôli mne prehráme." Zavrtela hlavou. „Taký otravný idiot."

„Nedá sa mu veriť," vyhlásil Renth.

„To nemôžeš vedieť," vrátila mu Annelie. „Samozrejme, že sa mi nepáči, že pravdu o mne vie aj niekto iný, než vy, čo ste mi najbližší a Rodion so sebou možno prinesie viac problémov ako riešení, ale nemá zmysel bojovať proti nemu. Už aj tak máme plné ruky práce s Ermannom, nemôžeme sa obracať aj jeden proti druhému. Rozorvať nás zvnútra, to by sa Ermannovi páčilo..."

Prestal som venovať pozornosť ich doťahovaniu, slová Annelie mi zarezonovali v hlave. Rozorvať nás zvnútra... Už sa to dialo, možno dlhšie, než si ktokoľvek z nás uvedomoval, no ja som bol vždy príliš slepý a príliš lojálny, aby som spovedal konanie Najvyšších. No odkedy zabili Oryna, hlodala ma myšlienka, že možno nie všetko v našom svete je také ružové, ako sa zdá. Jeho smrť len tak odbili, vyhlásili ju za symbol velezrady bez toho, aby ju reálne prešetrili a čoraz viac ľudí začalo pochybovať o našich vodcoch.

A ja som sa nedokázal zbaviť pocitu, čo ak to bol len ďalší z Ermannových geniálnych plánov, ako nás oslabiť a obrátiť nás jedného proti druhému...?

★★★

Cathalyn sa na mňa vrhla a stisla ma tak pevne, že som ju musel od seba jemne odstrčiť, aby ma neudusila na smrť. Odmietla ma však pustiť úplne, zvierala mi ruky, plecia, panikou rozšírenými zlatými očami si ma pozorne celého prezerala, či predsa len nie som zranený. Keď sa uistila, že nie, viditeľne sa jej uľavilo a potom ma svojou malou päsťou udrela do bicepsu.

„Ty prekliaty idiot, takmer som sa zbláznila od strachu!" hromžila na mňa. „Nemohol si aspoň poslať správu, aby som vedela, že si nažive?"

„Prepáč, prepáč..." hájil som sa a trel si miesto kde ma udrela, aj keď to vlastne vôbec nebolelo. „Zbehlo sa to tak rýchlo a potom, musel som toho veľa stráviť... Nemyslel som na to, že by som ti možno mal dať vedieť, že sme v poriadku."

Jedna z úžasných vecí na Cathalyn je, že sa nedokáže dlho hnevať. Aj vo chvíľach, keď bola nedurdená som mal pocit, že je to väčšinu času len fraška, aby ma donútila cítiť sa previnilo a začať sa kajať. Ani by ste na ňu nepovedali, že je to taká prešibaná potvorka... Prestala sa mračiť, odhodila nahnevanú masku a znova ma objala, tento raz opatrnejšie, jemnejšie. A ja som ju nechal. Prečo, to som sa sám stále snažil pochopiť.

Nikdy som nebol vrúcny človek ani otvorený alebo bezstarostný, možno aj preto si zo mňa decká v škole uťahovali. Bol som ľahký cieľ a môj počet priateľ bol rovný nule, takže som ani nemal nikoho, kto by sa ma zastal. Keď som stretol Cathalyn prvýkrát, bol som presvedčený, že nebudeme vychádzať. Je mojím úplným opakom – optimistická, veselá, živá a plná svetla. Bola ako slnko v protiklade k mojej snehovej záveji.

Ale presne o to išlo – roztopila všetok ľad, čo bol vo mne.

Ako sa to stalo, to doteraz neviem. Jedného dňa som prišiel na našu hodinu a ona sa na mňa usmiala tak hrejivo, ako to vie len ona a ja som sa pristihol, ako jej ten úsmev opätujem. Niečo sa ma opýtala a ja som odpovedal, nezahryzol si do jazyka, aby som si za každú cenu chránil myseľ a myšlienky v nej. Cítil som sa hrozne pre to všetko, čo sa stalo s Etienne a Orynom a Lynnette, a ona ma objala... A nakoniec to nebolo až také príšerné, ako som očakával. Presne ako teraz.

Zhlboka som vydýchol, všetko to napätie a bolesť, čo mi zvierali hruď, povolilo a nakoniec som sa v jej drobnom náručí uvoľnil. Bol som väčší, starší, silnejší ako ona, a predsa som mal pocit, akoby to ona mňa držala pohromade, držala ma nad vodou. Zaboril som si tvár do jej vlasov, vdychoval jej sladkú, kvetinovú vôňu a nemohol som si pomôcť, želal som si, aby ma ešte dlhú chvíľu nepustila. Až dokým by jej teplo nepresiaklo aj do môjho zmrznutého tela a jediné, čo by som cítil, by bola vôňa jej vlasov a nie dym, ktorý mi vzal domov. Nevedel som, čo to znamená, čo sa to medzi nami zmenilo alebo čo k nej vlastne cítim...

...vedel som len, že už nie je taká otravná, ako sa mi zdala predtým.

Nakoniec sme sa od seba predsa len museli odtrhnúť, odmotali zo seba ruky a chvíľu sme tam len tak ticho stáli, dívali sa na seba a úplne mi to prišlo, ako jeden z tých dlhých, intenzívnych pohľadov, aký medzi sebou dnes mali aj Annelie s Renthom. Cathalyn uhla prvá a ja som zo seba rýchlo striasol tieto podivné pocity. Tak sa zdá, že dnes som až prehnane sentimentálny.

„Takže," nadhodila, „kde začneme?"

Premeral som si ju, v matnom svetle pouličných lámp, ktoré k nám prenikalo cez škáru medzi domami, kde sme sa krčili, som si všimol, že je oblečená celá v čiernom, ako som jej nariadil. Nie, stále sa mi nepáčilo, že ju beriem so sebou, ale nemohol som jej to ani zakázať. Mala rovnaké právo odhaliť pravdu ako aj ja.

Naznačil som jej, aby ma nasledovala. „Začneme v Renard." 

Neviem prečo sa mi do Myronovej kapitoly votreli Rennelie, ale tak tí dvaja tupci si vždy nájdu spôsob... :D A čo hovoríte, aké plány to Myron spolu s Cathalyn kuje?