Sľubovala som, že sa skúsim poučiť a pridávať častejšie a opäť raz nič z toho. Ospravedlňujem sa, ale posledné mesiace som bola lenivá písať a hlavne prekladať a tento raz vám ani nemôžem sľúbiť, že budem vydávať častejšie, pretože čoskoro odchádzam na univerzitu a viete ako to býva popri škole... Prinajmenšom sa posnažím spískať niečo raz do mesiaca, no radšej nič nesľubujem. 

V ušiach mi zvonilo, na temene hlavy mi pulzovala bolesť z toho, ako som narazil do boku knižnice. So stonom som prinútil telo hýbať sa, pozbieral sa zo zeme a odhadzoval zo seba kusy omietky a pozostatky stola a ktovie čoho ďalšieho. V rýchlosti som sa poobzeral okolo seba a ako prvú si všimol Lynn, krčila sa medzi dverami, kašľala a líca mala zašpinené od popola.

Po mojom boku sa môj brat staval na nohy, zuby mal zaťaté, keď si zo stehna vytiahol veľký kus skla. Mierne krívajúc, pozorne si prezrel Lynn, potom mňa a keď sa uistil, že sme v pohode, ponáhľal sa pomôcť našim rodičom. Srdce mi splašene tĺklo, bolestivo mi narážalo do rebier, kým som sa snažil nájsť Annelie. V sekunde som zabudol na bolesť – neupokojilo ma ani keď som videl Thoru, živú a zdravú, ktorá kvetnato nadávala, pretože si zničila svoje biele nohavice – a začal sa prehrabávať v ruinách.

„Annelie?" zavolal som, panika vo mne rástla s každou uplynulou minútou, čo po nej nebolo ani stopy.

Mal som pocit, že ma to udusí, zvnútra roztrhá na kúsky a bolo mi jedno, čo si kto pomyslí. Jediné na čom mi záležalo, bolo uistiť sa, že je v poriadku, že dýcha... Stačilo, že som takmer dostal infarkt, keď som videl, ako jej nagasi skoro podrezal hrdlo, pretože sa odmietala podvoliť svojim schopnostiam.

„Sakra!" zanadával som, predierajúc sa cez pozostatky gauča a poličiek, prsty mi krvácali z toho, ako hrubo som zaobchádzal s kusmi dreva.

Odkiaľsi z mojej pravej strany sa ozvalo slabé zakašľanie a ja som tam v sekunde skočil, schmatol dolámané drevo a odhodil ho preč. Pod ním som našiel šticu pomotaných červených vlasov a tvár od popola. Úľava, ktorú som cítil ma takmer položila na kolená. Annelie sa pomaly posadila, čelo si otrela roztrhnutým rukávom a nechtiac si pri tom rozmazala krv všelikade.

„Si v poriadku?" spýtal som sa a načiahol som sa, že sa rany dotknem, no zastavil som sa, keď som si spomenul, že aj ja som celý od krvi.

„Áno," prikývla, potom si ma rýchlo premerala očami. „A ty?"

Pomohol som jej na nohy a Annelie sa obzrela po všetkých v miestnosti, musela sa uistiť, že sme všetci živí. Tiež som tak urobil, napriek tomu, že sme boli všetci špinaví a potrhaní, všimol som si len sem-tam nejaké škrabance či odreniny, nič smrteľné.

„Musíme odtiaľto vypadnúť," vyhlásil Hector a vytriasol si z vlasov popol.

Skôr než sme na to stihli niečo povedať, nepatrný zvuk zachytil moju pozornosť, znelo to ako slabé, otravné tikanie či tlkot. Spomenul som si na dvoch nagasi, ktorí ako prví vtrhli na poschodie a na krku mali čudné akoby obojky.

„Všetci von!" skríkol som a nikto sa neskúsil hádať, možno lebo tiež zachytili ten zvuk. Vedel som, čo to je, pamätal si, že rovnako tikali zápalné bomby, ktoré sme s Cassianom použili na zapálenie Ermannovej záhrady.

Mama schytila Myrona za ruku, potom pribehla k Lynn, ktorá bola príliš šokovaná a vyčerpaná, aby sa pokúsila brániť, otec im bol tesne v pätách. Všimol som si Hectora, ako ťahá mierne otraseného Setha za lakeť, Asher a Lias sa chytili za ruky a ja som pevne držal Annelie a Thoru, kým sme utekali k predným dverám tak rýchlo, ako sa dalo. Museli sme sa dosť preč, najďalej, ako sa dá, predtým, než to tam celé vyletí do vzduchu. Annelie sa mi pokúšala vyvliecť.

„Možno by som mohla –"

„Nie!" zamietol som, nepáčila sa mi predstava, že by sa pokúsila bojovať proti tomu pekelnému vynálezu svojím ľadom, keď už teraz bola len krôčik od vyhorenia. „Nemôžeš nič robiť."

„Ale –"

Ozvalo sa ohlušujúce zadunenie, ktoré pohltilo akýkoľvek iný zvuk noci a keďže sme neboli dostatočne ďaleko, tlaková vlna nás zachytila a odhodila preč. Pristál som bokom na zamrznutej zemi a zastonal som, keď mi kosti bolestne zaprotestovali a oneskorene si uvedomil, že sa mi Annelie aj Thora vyvliekli. S námahou som sa posadil a vravel som si, aby som to nerobil, nechcel som sa pozrieť... No nakoniec som predsa len otočil hlavu.

Koľkokrát som bol pripravený nechať tento dom za sebou? Koľkokrát som premýšľal nad tým, že sa tam z jedného z mojich výletov už nevrátim? Koľkokrát som odmietal myšlienku na domov, kde budem v teple a bezpečí? Prišlo mi to, ako by to boli myšlienky niekoho iného, človeka, z iného života... Jediné, čo som cítil, kým som sa díval ako môj domov pohlcujú plamene, bola bolesť – skutočná a nefalšovaná, a ostrá bolesť – bolesť za stratenými spomienkami, za útechou a láskou, ktorú som tam cítil aj napriek tomu, že som sa snažil uzavrieť pred takými sentimentmi.

Cítil som sa, ako keby zo mňa niekto vytrhol časť toho, kto som.

A zdá sa, že som nebol jediný – Annelie kľačala neďaleko odo mňa, dívala sa na ohnivé jazyky, ako pomaly požierajú sídlo s ľútosťou a agóniou v očiach. Možno to pre ňu nebolo domov v rovnako zmysle ako pre mňa, ale našla tam útočisko, práve tu znovu našla samú seba, našla tam svoju rodinu...

Pozrela sa na mňa a jej pohľad hovoril Rozumiem ti. Desilo ma, že existoval niekto, kto mi tak ľahko dokázal vidieť pod masku, niekto, kto vedel, čo sa mi odohráva v hlave. No aspoň v tej chvíli som bol za to vďačný – pretože to znamenalo, že netrpím sám.

Strnulo som si sadla na okraj postele, ktorá mi prišla cudzia v toľkých ohľadoch, až to začínalo byť trochu strašidelné. Prikrývky ma studili na pokožke, ich zlatá farba neznáma a vôňa levandule na môj vkus až príliš silná. Nebolo pochýb o tom, že izba bola krásna, priestorná a vyzerala lepšie než akýkoľvek apartmán v päťhviezdičkovom hoteli, a predsa mi to nemohlo byť viac jedno.

Posteľ mala baldachýn v krémovej farbe a bola také veľká, že by sa do nej zmestilo hádam aj päť ľudí. Nábytok bol zladený do tmavohnedej, vyzeral takmer čierny. Ale okrem toho bola miestnosť prázdna, neosobná, nepoužívaná. Steny boli akési chladné, zmohla som sa len zízať na ich nepovedomú farbu a aj keď to tam bolo obrovské, stále som mala pocit, že sa dusím.

Nemohli sme urobiť nič, čím by sme mohli sídlo zachrániť. Oheň bol priveľmi silný – mala som podozrenie, že ho Ermann nejako vylepšil – a bola som priveľmi unavená z bitky, stále som sa na celom tele triasla a moja moc odmietla odpovedať mojej prosbe. Cítila som sa úplne bezmocná a keď som sledovala, ako jediný skutočný domov, ktorý som v tomto svete mala, mizne v plameňoch, mala som chuť rozbehnúť sa rovno doprostred toho besu a podoprieť rozpadajúcu sa stavbu vlastnými plecami ako prekliaty Atlas z mytológie.

Čo začalo ako môj šťastný deň sa zmenilo na nočnú moru.

Nakoniec to bol Asher, kto za nás vyriešil dilemu ohľadom toho, čo ďalej. Jeho mama je sesternica Damaris, ktorá bývala na okraji mesta a ich dom bol dostatočne veľký, aby nás všetkých ubytoval aj napriek tomu, že sú Alderwhiteovci päťčlenná rodina. Rocio stačil jedný pohľad na nás – na omietku, popol a krv – a pozvala nás dnu bez toho, aby kládla zbytočné otázky. Mala v zásobe nejaké liečivé balzamy a masti od Damaris, ktoré mi ponúkla, keďže sa zdalo, že som z nás tá najviac zakrvavená, no ja som ich bez slova radšej prenechala Sethovi a Hectorovi. Požiadala som ju len o kúpeľňu a čosi čisté na oblečenie.

Kým som sa sprchovala, bojovala som proti smútku a temnote, ktorá sa ma pokúsila zmocniť, pochovať ma pod vlnou melanchólie a výčitiek. Nedokázala som pochopiť, ako som len mohla byť taká hlúpa, ako som mohla čo i len na jednu noc prestať byť obozretná, keď mi Ermann zas a znova dokazoval, že preňho nič nie je sväté, že je vždy o krok napred a má oči a uši všade.

Asher mi požičal jedno zo svojich tričiek a Rocio mi prenechala jeden pár nohavíc, ktorý už aj tak nepoužíva. Odvtedy som sedela na posteli, pred očami som stále mala vypálený obraz ohňa alebo mali to pálenie na svedomí len slzy, ktoré sa snažili predrať na slobodu. Ľavá ruka, čelo a hruď mi pulzovali bolesťou, na hrudníku a pod rebrami sa mi už črtali náznaky modrín z toho, ako ma tam udreli kusy rozlámanej poličky, a bolesť hlavy bola horšia ako inokedy. A predsa som tú bolesť vítala... Rozptyľovalo ma to od výčitiek a žiaľu, ktorý som v sebe pochovávala.

Nemohla som zostať sama. Inak stratím hlavu a urobím niečo výslovne ľahkomyseľné, za čo ma všetci, na ktorých mi záleží, neskôr budú nenávidieť... Vstala som, vyšla z dverí ani nezavadila pohľadom o dve ďalšie izby – Sethovu a Renthovu –, medzi ktorými bola tá moja a ticho zaklopala na dvere oproti. Nepočkala som, kým ma pozve dnu, po týždňoch, čo mi bolo odpoveďou len jej nemé odmietanie, som toho mala dosť. Keď som videla, čo so sebou moja sestra urobila, dala som si sľub, že aj napriek tomu, že ona to so sebou vzdala, ja to neurobím.

Potisla som dvere a zaškúlila na tiene okolo okna a zauvažovala, či je tam Cassian, či stráži Lynn tak, ako som vedela, že to robil celý uplynulý mesiac. Áno, vedela som o tom... Úplne prvý sen, ktorý sa mi prisnil, aj keď som vtedy nevedela, čo znamená, moja úplne prvá vízia bola o dievčati, ktoré vyskočilo z okna, ale jej tvár zostávala skrytá. Pred mesiacom som mala ten sen znova, ale tento raz som jej do tváre videla jasne – išlo o moju sestru.

A Cassian jej zachránil život.

Lynnette sedela v posteli, tiež sa poumývala a mala na sebe príliš veľké oblečenie, mokré biele vlasy jej padali okolo prepadnutej tváre. Sedela zahrabaná v dekách, chrbtom sa opierala o čelo postele a mierne otočila hlavou, aby sa na mňa pozrela. V momente ma nevykopla, čo som považovala za úspech. Prisadla som si k nej, vkĺzla bosými nohami pod prikrývku a chvíľu ani jedna z nás nič nehovorila.

„Je tu?" prehovorila som nakoniec a ukázala do tieňov.

Lynn sa pomaly ku mne otočila, oči rozšírené – šokom, zmätením, desom? Nevedela som to povedať naisto. „A – ako...?"

Poklopala som si po spánku a zaťala zuby, keď mi tam ako na odpoveď vystrelila ostrá bolesť. „Videla som to."

„Ako inak," zamrmlala a žmolila medzi prstami prikrývku. „A nie, nie je tu, nevidela som ho odkedy ma prišiel varovať pred útokom."

Jej odhalenie ma nezaskočilo tak veľmi, ako by sa dalo čakať – bolo to jediné logické vysvetlenie, ako je možné, že sa o tom dozvedela. Cunnighamovci na ňu zatiaľ s odpoveďou netlačili, na to sme boli všetci priveľmi otrasení udalosťami dnešného večera, no očakávala som, že zajtra už také šťastie mať nebude. Úplne som Cassianovi neverila, ale zdalo sa, že mu na Lynn záleží, dosť na to, aby šiel proti Ermannovým rozkazom. No ak sa rozhodne o ňom povedať svojej rodine, nemôžem zaručiť, že sa ho Myron a Renth nepokúsia zabiť.

Tí dvaja by sa mu veľmi radi odplatili za to, ako nás podrazil.

Lynn mlčala, stále kŕčovito zvierala okraj prikrývky a ja som si až vtedy všimla, že sa chveje. Nedívala sa na mňa a vlasy jej zakrývali tvár, takže som nevedela ani, ako sa tvári. Zase sa predo mnou schovávala... A to bolo konečne, to, čo ma zlomilo.

„Neopováž sa!" sykla som. „Neopovažuj sa predo mnou skrývať alebo sa cítiť ponížene. Uvedomujem si, že som ti ublížila a nedokážeš si ani len predstaviť, ako veľmi ma mrzí, že som ti nepovedala pravdu. Verila som, že ak to budeš počuť od Damaris, keď príde vhodná chvíľa, nebude to tak veľmi bolieť. Ospravedlňujem sa aj za to, že mi trvalo tak dlho, kým som nabrala odvahu, aby som ti toto povedala.

Dávala som ti priestor v presvedčení, že potrebuješ čas pre seba, aby si si to všetko nechala prejsť hlavou, takže som si ani neuvedomila, ako si si to mohla vyložiť – že som to s tebou vzdala, odstavila ťa na inú koľaj alebo že sa už nezaujímam." Pozrela som sa jej do očí, videla som, ako sa jej v nich hromadia slzy, rovnako ako v mojich. „Nikdy by som to s tebou nevzdala, Lynnette. Si moja sestra a viem, že som ti stále hovorila, že môžeme predstierať opak, ale v skutočnosti si sa stala mojou sestrou už v ten prvý deň, keď si sa na mňa široko usmiala a nezaujímalo ťa, kto som alebo odkiaľ som prišla. Videla si zmätené a stratené dievča bez rodiny a ponúkla jej svoju vlastnú. Teraz urobím ja to isté pre teba.

Môžeš sa ma pokúsiť odstrčiť, zavrieť mi dvere pred nosom, môžeš na mňa kričať, nenávidieť ma, preklínať ma, robiť čokoľvek chceš, ale ja sa k tebe vždy vrátim, nikdy sa neprestanem snažiť, pretože to sestry robia. Navzájom sa chránia. Držia spolu."

Lynnette sa rozplakala a netrvalo dlho, kým aj mne sa začali po lícach rinúť slzy. „Ale... už to viac nie som ja. Už nie – nie som jednou z vás."

„Vždy budeš jednou z nás," odporovala som jej. „Či už máš svoju schopnosť alebo nie, stále si to ty a všetkým nám na tebe záleží. Len nás, prosím, prestaň odstrkovať..."

Z hrdla sa jej vydral hlasný vzlyk, celé krehké telo sa jej otriasalo, až som sa začínala báť, či sa pod poryvom plaču nezlomí. Bez okolkov som sa nahla bližšie a omotala okolo nej ruky, pritiahla som si ju pevne k sebe, tak, ako som to túžila urobiť odkedy sme sa vrátili z toho pekla, ktorým bol Cantatis. Uvedomovala som si, že má pred sebou ešte dlhú cestu, stále sa musela s veľa vecami vyrovnať, ale nebola v tom sama.

Už nikdy na to nebude sama.

Nasledujúce ráno som sa prebrala v Lynninej posteli, zaspali sme objímajúc jedna druhú, kým nám na tvári pomaly zasychali slzy. Zažmurkala som do neznámej izby, chvíľu môjmu ospalému mozgu trvalo, kým si spomenul, kde to som a prečo. Myšlienky na to, čo sa stalo, mi znova zovreli hruď bolesťou. Opatrne som vykĺzla z postele, po špičkách som prešla ku dverám a vykradla sa von. Primrzla som však na mieste, keď som si všimla Rentha, ako sa opiera o stenu pri mojich dverách a vyzeral, že celú noc nespal.

Skôr než som sa stihla zastaviť, podišla som k nemu a položila mu dlaň na ruku, cítila som jeho stuhnuté svaly a studenú látku jeho bundy. Voňal dymom, smútkom a nocou – som si istá, že sa šiel pozrieť na sídlo.

„Si v poriadku?" spýtala som sa a v okamihu mala chuť si jednu vraziť. Samozrejme, že nebol v poriadku, nikto z nás nebol! Len včera sme prišli o niečo, čo pre nás veľa znamenalo.

Renth aj tak prikývol. „Meissa spí v tvojej izbe. Našiel som ju spolu so Shetanim ponevierať sa v lese pri dome. Dostali sa von včas, no nedokázali vystopovať, kam sme šli, tak som ich priviedol."

Tlak na mojej hrudi trochu povolil a raz som mu pevne stisla ruku. „Ďakujem."

„Ešte niečo," vzhliadol ku mne. „Niekto na teba dole čaká."

Ledabolo som si prečesala vlasy, ošpliechala si tvár vodou, aby som sa prebrala a zišla po schodoch na prízemie trojpodlažného domu Alerwhiteovcov. Rocio práve vychádzala zo salóna po moje pravej strane a keď si ma všimla, počastovala ma ľútostivým pohľadom a jemne ma pohladkala po líci. No skvelé, úplne ma tým upokojila! Aká ďalšia katastrofa sa na mňa zosype?

Zaťala som sa a primäla sa vstúpiť dnu, a srdce mi zastalo v hrudi, keď som si všimla vysokú, tmavú postavu ako sa rozvaľuje v kresle, ruky založené na hrudi a arogantný pohľad na mieste.

„Dobrá ráno, Annelie," zatiahol Rodion aj keď to veľmi milo neznelo. „Verím, že ty a ja si toho máme veľa, čo povedať." 

Okej, okej, zase ten koniec... :D Čo myslíte, že od nej Rodion chce?