Zdravím vás! Tak som úspešne prežila brigádu v tábore, hoci som sa spálila (na konci leta! :D) a tuším je konečne čas aj na novú časť Zajatcov. Mrzí ma, že vás naťahujem, no stále platí, čo som písala predtým - premýšľam a domýšľam, aby mi sedeli všetky otvorené konce. A ku šťastiu mi nepridáva ani fakt, že už sa mi do myšlienok motá aj nové fantasy, ktoré má ešte čas... -_- Predtým ako odletím na výšku sa pokúsim polepšiť. 

Torta sa mi zasekávala v hrdle, každé ďalšie sústo sa mi prehĺtalo ťažšie a ťažšie. Lias, Asherov frajer, ako som sa dozvedela, ju upiekol a spravil ju jedinečnú len pre mňa – mala štyri rôzne plnky, čokoládovú, slaný karamel, so sušienkami a maslový krém. Zo začiatku bolo o toľko náročnejšie vybrať si, ktorú chcem ochutnať ako prvú, lenže keď sa mi potom nepodarilo vylákať svoju sestru von z jej ulity, prešla ma chuť. 

Pokračovala som v jedení len preto, lebo som nechcela nikoho uraziť.

Viem, že keďže to bola moja párty a Cunninghamovci si dali toľko práce, aby mi ju prichystali, mala by som byť šťastná a hádzať úsmevmi všelikade, ale pravda bola taká, že som nechcela nič iné než sa utiahnuť do svojej izby, skrútiť sa na posteli s Meissou po boku a prinútiť svoju myseľ, aby konečne sklapla.

Niekto sa dotkol mojej ruky a keď som sa otočila, všimla som si, že to bol Seth, ktorý celý ten čas sedel vedľa mňa, zakotvoval ma do prítomnosti a keď sa nikto nedíval, rýchlo dojedol zvyšok môjho koláča. Strelila som po ňom vďačným pohľadom a on mi na odpoveď jemne drgol do kolena svojím.

„Nuž, koláčik, nebudem klamať," Asherove slová ma prinútili obrátiť sa k nemu, kde sedel po mojom druhom boku, s Liasom nemotorne sediacim na opierke gauča. „Takmer som dostal infarkt, keď som začul šepkanie o tvojom skóre."

Vyčarovala som na tvári úškrn, ktorý nebol úplne falošný. „Čo, žiarliš, že som ťa porazila?"

„Vôbec nie," zasmial sa a omotal svojmu priateľovi ruky okolo pása, vďaka čomu sa Lias viditeľne uvoľnil.

Nikto sa nezdal prekvapený, keď sa tí dvaja spolu objavili v salóne držiac sa za ruky, nikomu neprišlo prekvapivé, že je Asher gay... A keď som sa nad tým lepšie zamyslela, nešlo mi do hlavy, ako to, že ja som bola a že mi to nedošlo skôr. Vyzeral ako drsňák, s tými ostrými rysmi a pekným obnosom svalov, ale jeho oslnivá osobnosť, smiešne prezývky a to, ako sa ku mne správal ako keby som bola jeho malá sestra napriek tomu, že o mne stále hovoril, aká som to krásavica... Konečne to dávalo zmysel.

Pohyb za Asherom upútal moju pozornosť a ja som sledovala dva dlhé blond vrkoče, ako sa hompáľajú, kým Thora kráčala do rohu miestnosti, kde sa Renth opieral o stenu, mlčal a statočne sa vyhýbal môjmu pohľadu. Nieže by som mu to mala za zlé, robila som presne to isté. Odkedy nás Hector vyrušil, aby sa ma spýtal ako to šlo na skúškach, mala som chuť začať mlátiť hlavou do steny. Začínala som si robiť starosti, čo všetko sa mohlo stať.

Možno všetky tie týždne, čo sme sa ignorovali, nás spravili o toľko zúfalejšími.

A to bolo nebezpečné.

Neuvedomila som si, že stále zízam, keď zdvihol hlavu a ja som prudko nasal vzduch do pľúc, keď sa naše oči stretli cez celú dĺžku miestnosti a odmietali uhnúť. Renth vedome ignoroval Thoru, ktorá mu núkala tanier s tortou, žalúdok mi skrúcalo, v hlave mi kričal môj vnútorný hlas, aby som sa odvrátila a správala sa akoby nič... A predsa som sa neodvážila ani len žmurknúť.

„Hej, vnímaš ma?" Asher mi zamával rukou pred tvárou a tým prerušil môj očný kontakt s Renthom.

Hlúpo som zažmurkala. „Prepáč. Tuším si pôjdem naliať ešte trochu šampanského..."

Vstala som z gauča, kde sme sedeli a schmatla svoj prázdny pohár. Nejde ani tak o to, že by som mala chuť piť viac, len som potrebovala výhovorku, prečo od nich odísť. Zúfala som túžila mať chvíľu pre seba a usporiadať si ten neporiadok, čo som mala v myšlienkach. Keď som dorazila malý stolík, kde si hovela veľká fľaša delikátneho šampanského, v ktorom plávali kúsky striebra, stuhla som, keď som si uvedomila, že Renth mal rovnaký cieľ.

„Renth, zlatko, nemyslíš, že už si mal dosť?" Damaris vľúdne oslovila svojho syna.

Renth po nej vrhol pohľad, neušlo mi, ako mu schladli modré oči a zaťal čeľusť, lícne kosti mu vystúpili, takže sa zdali až nebezpečne ostré. Vyzeral, že je len sekundu od toho, aby čosi vyštekol a ja som sa voči tomu obrnila... Bola to moja chyba, motala som mu hlavu a teraz všetok pokrok, ktorý za ten mesiac urobil, vyjde nazmar. Ibaže... Nič nepovedal. Na pár sekúnd zavrel oči a pohár položil na stolík bez toho, aby si nalial viac šampanského.

Otvárala som ústa, že niečo poviem, aj keď som netušila čo. Alebo komu chcem tie slová adresovať... Renthovi a ospravedlniť sa mu, že som slaboch alebo Damaris a poprosiť, aby mu dovolila ešte za pohár, aby mu to pomohlo upokojiť sa? Našťastie som nestihla prehovoriť, keď sa z chodby ozvali kroky a ja som vedela – Vedela som, že to bude ona.

Všetci v salóne stíchli, naše pohľady sa sústreďovali na tú jednu osobu, ktorá stála medzi dverami a kolísala na odrazu vyziabnutých a nestabilných nohách. Prišlo mi to, ako keby mi z pľúc unikol všetok vzduch, celé telo vypovedalo službu, takže som si ani nevšimla, že sa mi pohár vyšmykol a sklenené črepiny sa mi rozsypali všade okolo chodidiel. Do očí sa mi nahrnuli slzy, nedokázala som tomu zabrániť, vyzerala taká...zničená. A mohla som za to ja.

Biele vlasy – pri pohľade na ktoré sa mi zase lámalo srdce – mala strapaté a zamotané, fádne a zanedbané, ako keby už nedbala na to umývať ich. Navyše ich mala nerovno zastrihnuté, siahali jej tesne pod kľúčne kosti. Líca mala prepadnuté, kosti jej groteskne vytŕčali zo sinavej, povädnutej kože. Jej zelené oči stratili ich predošlý lesk, pôsobili bez života, mŕtve – už to viac nebolo to veselé, nebojácne dievča, ktoré sa stalo mojím prvým priateľom v tomto bláznivom svete. A na vrch toho všetkého bola až desivo vychudnutá, len kosť a koža. Bolelo to – bolelo ma vidieť ju v takomto stave a nenávidela som samu seba za to, že som jej to spôsobila a potom ju opustila a dovolila jej, aby sa takto zanedbala a takmer sa dohnala do hrobu.

Nevedomky som pohľadom vyhľadala Hectora, ktorý postával s Myronom pri okne a na jeho tvári som videla rovnakú zmes bolesti a viny, akú som cítila aj ja.

„Lynnette," vydýchla Damaris a vyzerala, že sa každú chvíľu rozplače.

Pri zvuku svojho mena, Lynn nachýlila hlavu, nedívala sa však na svoju adoptívnu mamu. Namiesto nej sa oči, ktoré som viac nespoznávala, zastavili na mne a ja – stále som nemohla dýchať. Mala som chuť rozbehnúť sa k nej a objať ju, povedať jej ako veľmi mi chýbala a zároveň som mala chuť nakopať ju do zadku, pretože stratila vôľu žiť. Čosi sa mi dotklo ruky a ja som sa ani nemusela pozrieť, aby som vedela, že to bol Renth, kĺbmi prstov sa obtrel o moje na znak sympatie. Nech už sa medzi nami dialo čokoľvek, keď sme to potrebovali, ani jeden z nás nezaváhal ponúknuť tomu druhému oporu.

„Vie to," zachrapčala Lynn, hlas mala tichý ako keby ho veľmi dlhú dobu nepoužívala. „Poslal a – armádu."

Keďže som bola v takom rozpoložení, v akom som bola, chvíľu mi trvalo, kým mi vlastne doplo, čo to vlastne povedala. Priveľmi som sa sústredila na to, že je fyzicky tam, že ju po takom dlhom čase vidím, takže som jej slovám hneď nevenovala toľkú pozornosť. Aj to len dovtedy, kým Renth vedľa mňa nezdrevenel a keď som naňho pozrela, v tvári sa mi jasne dal badať hnev a úzkosť. Zalapala som po dychu, keď mi to nakoniec docvaklo.

Náš mier sa skončil.

Prišla búrka.

Odkiaľsi spoza môjho chrbta sa ozval vydesený prudký nádych, bleskovo som sa zvrtla na päte a uvidela Setha, ako si zlomený v páse zviera hlavu. Zachytila som jeho dozlata rozžiarené dúhovky a náhlila sa k nemu.

„Seth," oslovila som ho a načiahla ruku, že ho chytím za plece a prebudím ho z delíria.

Hector mi schmatol ruku. „Nerob. Nechaj ho vidieť, čo má." Poslúchla som aj keď ma to stálo istú dávku sebazaprenia. Vyzeral, ako keby prežíval muky, tvár zvraštenú do grimasy, prstami si stískal lebku, trel si spánky a jeho zlaté dúhovky samy o sebe pôsobili tak nesprávne.

„Oni – Prichádzajú z lesa," vyrazil zo seba. „Bariéra bola... bola otvorená. A smerujú k sídlu."

Uniklo mu zastonanie a vtedy som to už nevydržala, vykrútila sa Hectorovi a schmatla Setha za plecia. Nebola som si istá, čo robiť, ako ho z toho prebrať, no aj tak som to skúsila. Zatriasla som ním, dostatočne silno na to, aby po mne strelil očami a najprv sa zdalo, že ma skutočne nevidí, že ma nespoznáva... Potom sa pomaly to zlaté svetlo vytratilo a dúhovky sa mu opäť sfarbili do tmavohnedej. Zažmurkal, keď sa konečne vrátil do reality.

Uľavene som si vydýchla.

„Pripravte sa," počula som, ako vraví Elian a každý poslúchol.

S posledným znepokojeným pohľadom na Setha, ktorý mi neverbálne naznačoval, že je v poriadku, len trochu dezorientovaný, som sa rozbehla za Myronom a Renthom a ocitla sa vo veľmi známej chodbe, ktorá viedla do kaplnky. Ani jeden z nás nič nepovedal, mlčky sme sa ozbrojili toľkými athame a gladiusmi, koľko sme vládali uniesť, Myron schmatol luk a šípy, jeden polodlhý meč a potom sa ponáhľal späť, pravdepodobne, aby zbrane odovzdal rodičom.

S Renthom sme mu boli tesne v pätách, keď som si na niečo spomenula a poťahala Rentha za rukáv dostatočne súrne, aby zastal.

„Hillain," zašepkala som. „To je to, čo Ermann chce, musíme sa uistiť, že ho nedostane."

Potom, čo sme sa vrátili z Cantatisu a ja som stratila vedomie, Renth našiel Hillain schovaný medzi vrstvami môjho oblečenia a neskôr sa priznal, že ho vzal a schoval na bezpečnom mieste. Nenaliehala som naňho, aby mi prezradil, kde to je, čím menej ľudí o tom vie, tým lepšie. No to z neho práve teraz robilo jedinú osobu, ktorá vie, kde sa nachádza.

Prikývol. „Vezmi ich." Strčil mi do rúk niekoľko dýk a vo vstupnej hale sme sa rozdelili – on vybehol po schodoch a ja som sa vrátila do salóna.

Zastavila som sa vo dverách, keď som si tam všimla Lynn, ako sa vyčerpane opiera o stenu, tak sa zdá, že aj dlhodobo stáť jej robí ťažkosti. Napriek tomu som jej vtisla do ruky athame. Len čo som dorazila ku konferenčnému stolíku a položila naň zvyšné dýky, zhora sa ozval rachot a zmocnili sa ma obavy, keď som si spomenula na Rentha.

Okná sa bez varovania roztrieštili, zoslali na nás spŕšku skla a ja som si pohotovo zakryla hlavu a tvár rukami. Nagasi využili našu chvíľku nepozornosti a vrútili sa dnu, ich tmavé, vysoké telá si razili cestu do domu jedno po druhom, červené oči im žiarili zvrátenou radosťou. V momente ako prvý z nich zameral svoj zrak na mňa, hrdlo mu prerazil šíp a jašter vydal klokotajúci zvuk, kým sa dusil vlastnou krvou. Dopadol s hlasným zadunením a jeho kumpáni rozhorčene zasyčali, predtým ako zaútočili.

Rozpútala sa bitka, nedokázala som sledovať všetkých v miestnosti, musela som proste len veriť, že budú bojovať statočne a nič sa im nestane. Spoza opaska som vytrhla gladius, moje ruky si po toľkom tréningu už zvykli na jeho ťarchu, takže som teraz z neho mala pocit, ako keby bol predĺženou časťou mojej paže. Prikrčila som sa, pripravila sa na útok, ktorý na seba nenechal dlho čakať.

Čierny jašter si ku mne prerazil cestu a pokúsil sa ma zhodiť z nôh, no včas som mu uskočila z dosahu a potom sa chvatne zvrtla a vrazila mu hrot dýky medzi lopatky. Nezastavila som sa ani natoľko, aby som sa dívala, ako sa zvezie na zem. Odzbrojila som nagasi, ktorý prišiel za ním, tento raz si moja dýka našla domov na mieste, kde sa krk spája s plecom a skutočne som nevedela určiť, či som zase nevedomky povolala Hectorovu schopnosť alebo to všetko bol len Asherov tréning, ktorý som mala zakódovaný v krvi.

Súdiac podľa toho nepríjemného svrbenia v prstoch a sužujúcej potreby pustiť moju moc na slobodu, to zrejme bola tá druhá možnosť.

Bila som sa najlepšie, ako som vedela, no s každým ďalším úderom a každým ďalším nagasi to šlo ťažšie. Snaha potlačiť svoju moc mi zožierala väčšinu energie a čoskoro mi celá miestnosť začala plávať pred očami. Cítila som, ako mi čosi teplé steká po perách a bolo mi jasné, že sa mi zase pustila krv z nosa, pretože som odmietala povolať svoju schopnosť. Nechcela som nič iné, než jej povoliť opraty, usmažiť nagasi ako marshmallows, ale v salóne bolo priveľa ľudí a moja moc si stále robila, čo chcela, nedokázala som ju uspokojivo kontrolovať. Priveľmi som sa bála, že ublížim aj svojim priateľom.

Pomaly som cítila, ako mi vedomie prekĺzla pomedzi prsty, končatiny som mala ako z olova a uniklo mi bolestné syknutie, keď som nebola dostatočne rýchla a jednému z nagasi sa podarilo seknúť ma pazúrmi po predlaktiach. Počula som, ako sa zasmial, teda, aspoň si myslím, že to bol ten zvuk, čo vydal, už som viac nemohla veriť ani vlastným zmyslom. Skočil po mne, zaspätkovala som, noha sa mi podvrtla a už som sa len pripravovala na bolesť, ktorá nepochybne príde. Lenže, neprišla...

Dve pevné dlane mi stisli plecia, vytiahli ma späť na nohy a aj napriek tomu, že sa mi točila hlava a všetko bola len jedna obrovská rozmazaná machuľa, vedela som, že je to Renth, ktorý sa k nám v istom momente musel pridať v salóne. Obklopilo ma jeho teplo, keď mi omotal ruku okolo pása, uisťoval sa, že nespadnem a naklonil sa k môjmu uchu.

„Spáľ," nariadil.

Žmurkajúc ako o život, urobila som, ako mi povedala, siahla až na samé dno môjho bytia, odkiaľ sa ešte pred chvíľou moja moc nedočkavo snažila vymaniť. Teraz poslušne čakala ako skrotené zviera na povel. Netušila som, čo to bolo, prečo mal Renthov dotyk na moje schopnosti taký vplyv, ale rozhodne som sa to v tej chvíli nechystala riešiť. Bez zaváhania som mykla neviditeľnými opratami a zhlboka sa nadýchla, keď sa všetka tá nahromadená sila vyvalila von, naplnila mi žily a rozšírila sa do každej bunky môjho tela. Zrak sa mi vyjasnil, tmavé škvrny ustúpili a zase som počula, videla a cítila všetko, čo sa okolo mňa deje.

Renth sa zvrtol, čelil nagasimu, ktorý skočil po jeho nechránenom boku, svaly na ruke, ktorou ma držal, sa mu napli a keď sa čepele ich dýk s odporným škrípaním stretli, všetok môj hnev sa mi razom vrátil a proste som konala. Dlaňami som sa zaprela jašterovi do hrude, ukradla mu dych a nagasi vydal pridusený zvuk predtým než padol na kolená a schmatol sa za hrdlo. Otočila som hlavou na bok a všimla si dvoch jašterov ako sa snažia zahnať Myrona do kúta, a jednoducho som natiahla ruky, zohla prsty a uštedrila im rovnaký osud ako ich padlému druhovi len pred pár sekundami. Myron našiel môj pohľad a modré oči sa mu šokovane rozšírili.

Vďaka svojim schopnostiam sa mi ich darilo eliminovať rýchlejšie, z čoho teda vôbec neboli nadšení, stala som sa terčom ich rubínových očí a všetci na mňa vycerili ostré zuby v akomsi druhu podivnej synchronizácie. Renth upevnil svoj stisk na dýke a pažou ma zovrel mocnejšie, keďže mu bolo jasné, že teraz pôjdu po nás, chcel si byť istý, že mu nevykĺznem.

Úkosom na mňa pozrel. „Spáľ ich, Annelie."

Nemusel mi to hovoriť dvakrát, kým sa ma dotýkal, nebála som sa, že stratím kontrolu a omylom ublížim aj tým, čo mám rada. Nadýchla som sa, pevne uchopila silu, ktoré mi brnela pod kožou, sladko mi spievala a pustila ju von... všetku som ju vypustila von.

Jeden po druhom nagasi padali, z hrdiel sa im driapali výkriky bolesti a prosby o zľutovanie, alebo na mňa len chrlili nadávky. Zanedlho salón naplnil pach páliaceho sa mäsa, slzili mi z toho oči a dvíhal sa mi z neho žalúdok, no oči som držala naširoko otvorené, neuhýbala som pohľadom, kým som sledovala ako im zlovestné plamene zahrýzajú hlbšie a hlbšie do tela. Bolo to zvrátené a choré, ale čím dlhšie som používala svoju moc, tým silnejšia som si prišla. Zdalo sa mi to také správne byť za jedno s mojou schopnosťou, neutekať pred ňou, neodmietať ju... Ale namiesto toho ju prijať a brať ako časť seba samej.

Keď ich hlasy konečne utíchli a jediné, čo po nich zostalo boli len kôpky popola, ochabla som v Renthovom zovretí, unavená a vysilená a srdce mi bilo opreteky. Telom mi prestupoval chlad, nahrádzal oheň, ktorý som ešte pre chvíľou cítila. Renth spustil svoju druhú ruku a pohotovo ma zachytil do náručia, keď mi kolená vypovedali službu. V spánkoch mi začínala udierať migréna, čiže som si hneď neuvedomila, že už po druhýkrát v ten večer nastalo v salóne hrobové ticho.

Pomaly som zdvihla hlavu, očami prešla po každom v miestnosti. Thore sa počas bitky rozpadli vrkoče, blond kučery jej lemovali ohromenú tvár s ústami dokorán. Damaris s Elianom len mlčky civeli, Myron preskakoval zamračeným pohľadom medzi mnou a popolom, čo zostal na podlahe a v Asherových očiach sa zračilo čosi podobné údivu, na rozdiel od Liasa, ktorý sa tváril obozretnejšie.

„Ehm... Prepáčte," zašepkala som a nebola si tak celkom istá za čo sa ospravedlňujem. Prepáčte, že som to pred vami tajila? Prepáčte, že som vám urobila v dome neporiadok a pravdepodobne vás vydesila k smrti? Prepáčte, že som tiež netvor?

Ako keby Renth vycítil na čo myslím, zovrel ma tak mocne, až to hraničilo s bolesťou a zavrčal: „Nie, nie si rovnaká ako Ermann –"

Umlčal ho slabý, drzý smiech a všetci sa prepli späť do bojového módu, toto moje malé odhalenie dočasne zabudnuté, keď sme sa obzreli ku krbu, kde sa nagasi s ťažkosťami staval na nohy a zvieral pri tom rímsku kozuba, aby udržal rovnováhu. Z boku sa mi liala krv, trčal mi z neho chvost šípa. So zastonaním sa postavil a Elian pripravil ďalší šíp, no jašter sa len znovu zasmial.

„Oh, ale skutočne?" našiel môj pohľad a aj napriek tomu, že ten krvilačný výraz v jeho očiach pominul, z jeho slov kvapkal jed. „Myslíš si, že môžeš ospravedlniť fakt, že nás jedného po druhom zabíjaš, sme predsa len obludy, nie? No ak je to pre teba už teraz také jednoduché, je len otázkou času, kedy budeš vraždiť svojich vlastných a ani pri tom nemrkneš."

Na chvíľu sa zadíval do ohňa, sledoval tancujúce plamene a potom sa načiahol za kutáčom a prehrabol sa v tlejúcom dreve. Elian urobil krok vpred v nemom varovaní.

„Môžete nás zabiť, ale nevyhráte. Vždy nás bolo veľa, za čo si môžete sami, a on je priveľmi silný a má mnoho mocných spojencov, ktorí mu pomôžu dostať sa do vášho milovaného mesta, aby ho mohol utopiť v nebeskej krvi. A potom, keď budete všetci mŕtvi, stane sa z neho vládca celého sveta a môj druh bude konečne slobodný."

Vymotala som sa Renthovi z náručia a slová zo mňa vyleteli prv, než som ich stihla zastaviť. „Si hlúpy, ak si myslíš, že získate slobodu. Nechápeš to, využíva vás, používa vás ako štít, aby ochránil samého seba. Myslíš, že ho zaujíma, či zomriete? Myslíš, že mu záleží na tom, koľko vás padne? Nikdy pre neho nebudete nič viac ako len poslíčkovia."

Nagasimu sa v očiach vražedne zalesklo a stavím sa, že keby sa pod ním netvorila mláka jeho vlastnej krvi, pokúsil by sa mi vytrhnúť hrdlo. „Čo ty o tom vieš, Annelie Sailendová, čo ty len vieš o sľuboch, ktoré nám dal?!"

„Viem, že sa jeho sľubom nedá veriť," zavrátila som. „Zabil svoju sestru, o ktorej prehlasoval, že ju miluje... Čo mu bráni, aby rovnako neobetoval aj vás?"

„My ho nikdy nezradíme tak ako Nisa, neposlušnosť je preňho neodpustiteľná. V našich očiach je záchrancom, svätcom, a preto sa mu nikdy neotočíme chrbtom. Keď hviezdy, moc, z ktorej ste boli stvorení, zničí všetky vaše slabé duše, bude nás potrebovať, aby sme jeho dielo dokončili."

„Naše duše nie sú slabé!" zavrčal Myron a zastal si po mojom boku a jeho oči boli plné zlosti.

Nagasi sa zasmial, no znelo to slabo, tlmene. „To si myslíte všetci, no pravda je taká, že len pár z vás sa skutočne môže nazývať Výnimočnými alebo potomkami hviezd. Vaša láska k ľuďom vás oslabila, za tie storočia, čo ste sa s nimi bez štipky hanby párili, poznačili vaše duše, otrávili vašu krv. A teraz ste rovnakí ako oni – obyčajní a slabí." Vytiahol kutáč z krbu a všetci sa opäť napli, pripravení zasadiť mu posledný úder. No jašter mal oči len pre mňa, zase raz ma počastoval chladným pohľadom.

„Váš koniec sa blíži."

A potom si rozžeravený koniec kutáča vrazil do úst.

Ktosi zhíkol, šokovane a zmätene zároveň som cúvla a všetci sme sa zmohli len zízať na jeho jašterie telo, ako sa skrúca v bolestiach. Jeho čierna pokožka sa rozžarovala, mäso sa trhalo, oddeľovalo od kostí, no plamene ho nepožierali, skôr to vyzeralo, ako keby sa z neho hrnuli von. Rozšírili sa mi oči, keď mi to došlo a skríkla som „BEŽTE!", ale bolo neskoro, keď explodoval a tlaková vlna otriasla celým domom a všetkých nás odhodila dozadu.   

Kapitola je faaaak dlhá, tak vám to hádam vynahradilo aspoň trochu to čakanie :) Aké máte pocity a dojmy z novej časti?