Na úvod sa ospravedňujem, že kapitola nebola tak dlho (a táto za to čakanie absolútne nestojí), no popri brigáde, experiment s Happy, ktorý som si užívala viac ako ZO, som nemala dvakrát náladu venovať sa fantasy. Navyše, tým, že som taký magor a stále si to nejako motám, potrebujem viac času, aby som pekne premyslela, aby to celé dávalo zmysel. Rozhodne nehádžem flintu do žita, len vás zrejme musím sklamať tým, že časti budú pribúdať v mesačných inervaloch... :/ 

       Zase raz sa ma Annelie pokúsila vylákať z mojej izby tým, že mi núkala koláč s Oreos alebo akúkoľvek inú sladkosť, pre ktorú by som sa ešte pred mesiacom išla utĺcť. Vo chvíľach, keď som sa nezožierala prudkou nenávisťou voči všetkému a všetkým – hlavne voči sebe – prišlo mi to celkom smiešne. Ako rýchlo len človek dokáže zmeniť svoj postoj. Pred pár týždňami som bola viac než pripravená prijať Annelie ako svoju rodinu a teraz som sa veľmi snažila zabudnúť na fakt, že sme sestry; pred pár týždňami, keby predo mnou niekto spomenul koláče, letela by som dolu a napráskala by som sa tak, že by som nedokázala chodiť, teraz som si už ani len nevedela spomenúť na chuť jedla...

Len ťažko sa dalo držať krok s časom, kým som sa zožierala vo svojej vlastnej ulite, istú predstavu som mala len vďaka tomu, že mi Damaris každé ráno nosila raňajky a Annelie mi chodila klopať na dvere každý večer. Jedna malá časť toho dievčaťa, ktorým som bola predtým sa cítila poctená, že sa stále zaujímali, že to so mnou nevzdávali. Ale v tomto zlomenom človeku, ktorým som bola teraz, nebolo miesto pre vďačnosť, iba hnev a ľútosť.

„Lynn," prehovorila Annelie jemne, keď som nezareagovala na jej ponuku. „Ja – Dnes boli skúšky a... nejakým zázrakom som ich spravila. Cunninghamovci trvali na tom, že by sme to mali osláviť, znamenalo by to pre mňa veľa, keby si sa k nám pridala. Keby si sa pridala ku mne. Nežiadam ťa o to ako sestra, chcem ťa tam, pretože si moja kamarátka a záleží mi na tebe..."

Tuho som stisla viečka a objala vankúš pevnejšie. Chcela som ísť, Nebesá, naozaj som chcela... Nie je pravda, že som ju nenávidela, nikoho z nich, pretože nech už mali akýkoľvek dôvod, aby predo mnou tajili pravdu, chápem to, ale ukázať sa im takto, keď už nie som tou, ktorú milovali, keď už nie som jednou z nich... To by ma určite zabilo. Nezniesla by som ich ľútostivé pohľady, nezniesla by som, keby sa ku mne správali inak.

Robím to pre vás, pomyslela som si. Pretože nechcem, aby ste ma videli zlomenú a vy to určite tiež nechcete.

Annelie si vzdychla. „Okej, viac ťa nebudem rušiť. Len chcem, aby si vedela... že ti odložím jeden kúsok koláča s Oreo, ak by si si to rozmyslela."

Odišla a áno, želala som si, aby sa vrátila a rozprávala ešte chvíľu dlhšie, aby ten kontakt s iným človekom trval o niečo dlhšie, pretože čím dlhšie som bola sama, tým viac som cítila, ako mi zdravý rozum preteká pomedzi prsty. Bola som osamelá, tak neskutočne osamelá, ale presvedčila som samu seba, že to tak má byť. Je len otázkou času, kým buď zomriem alebo ma vykopnú zo sveta Výnimočných, kde pre mňa už nie je miesto. Všetky sny o mojej budúcnosti boli roztrieštené, všetko, čo som pre seba budovala, bolo zničené, ja som bola zničená...

Počula som ho, ako vošiel cez okno ešte predtým, ako na seba vôbec upriamil pozornosť, akosi som sa naučila vycítiť jeho prítomnosť, aj keď sa snažil zamaskovať tieňmi alebo svojimi ilúziami. Viac ma nedesili, ak už nič iné, poskytovali útechu vo chvíľach, keď som mala pocit, že sa rozpadnem na tisíce drobných kúskov.

„Lynnette," prehovoril Cassian a ja som hlúpo zažmurkala – bolo to prvýkrát, čo ma priamo oslovil po dlhých týždňoch.

Druhá časť postele sa prehla, keď si na ňu sadol a opatrne sa dotkol mojej ruky. Uniklo mi zalapanie po dychu, pokožku mal trochu studenú, dlane drsné, ale to nebolo dôvodom môjho šoku. Išlo skôr o tú iskru elektriny, čo mi prešla po tele, nasiakla aj do žíl a slúžila ako toľko nenájdený životabudič. Pri jeho dotyku moje stuhnuté telo konečne rozmrzlo.

Mierne som nachýlila hlavu a vyhľadala jeho oči a bolo to ako dostať kopanec do žalúdka – jeho pozoruhodná krása poškvrnené toľkými jazvami. Keď som ich videla prvýkrát, chápala som, prečo ich skrýva, prečo sa za ne hanbí... Cítila som sa rovnako, aj napriek tomu, že moje jazvy boli pochované hlboko v mojom vnútri, pochované pod kožou a kosťami. Boli vyryté do mojej duše.

Chvíľu sme sa na seba len dívali a ja som sa nie prvýkrát pýtala samej seba, prečo mu dovolím prísť takto blízko, prečo sa pri ňom cítim tak bezpečne a vrelo, keď by mi naopak mal byť odporný a mala by som ho od seba odstrkovať a odháňať. Bol predsa nepriateľ... Ale moje srdce to vnímalo inak a ja už som bola priveľmi unavená, aby som sa ho snažila presvedčiť o opaku. Hej, skutočne prichádzam o rozum.

„Lynnette, musíš vstať," zašepkal Cassian. „Musíš ísť dolu k svojej rodine a priateľom."

„Prečo?" tie slová chutili na jazyku čudne a hlas som mala chrapľavý z toho, ako som ho dlho nepoužívala.

V očiach sa mu objavil prosebný výraz. „Lynn, prosím..."

Rukami mi vkĺzol pod chrbát, poľahky ma zdvihol a nepúšťal ma, keďže nemám dosť sily, aby som sa udržala sama. Držal ma v náručí, zvierala som ho za rameno, jeho bledá tvár bola odrazu tak blízko a ja som cítila... Niečo nebolo v poriadku, sršalo to z neho.

„Myslíš si, že si skončila, že si teraz zbytočná a bezcenná. Radšej by si zomrela ako keby ťa niekto z tvojich drahých mal vidieť v takomto stave. Máš pocit, že vyhral. No mýliš sa, Lynnette." Cassian zavrtel hlavou. „Ešte nevyhral, no ak tu budeš aj ďalej ležať a nič nerobiť, vytrácať sa kúsok po kúsku a spôsobovať svojej rodine bolesť, hoci neúmyselne, potom naozaj vyhrá. Existuje dôvod prečo ti to urobil, vie, že Annelie záleží viac na ostatných ako na sebe samej a chce ju zničiť, vziať jej všetko čo má, všetkých jej spojencov, aby bola úplne bezbranná, keď sa najbližšie ocitnú tvárou v tvár. Zlomil ťa, pretože vedel, že tým zlomí aj ju."

„Povedz mi, nechceš ho za to potrestať, nechceš sa pomstiť? Nedaj mu, čo chce, prečo by si tu mala pomaly zomierať, keď sa môžeš postaviť a bojovať a dokázať mu, že sa mýli?!"

V očiach ma pálili slzy. „Nemôžem."

Cassian ma k sebe pritisol bližšie. „Viem, že máš taký pocit, ale nie je to pravda. Videl som ťa, Lynnette, si bojovníčka, máš levie srdce a tvoja duša je nezlomná. Viem to, verím tomu. Možno si prišla o svoju schopnosť, ale ona ťa predsa nerobí tým, kto si. Je to ako keby si prišla o končatinu, ale aj bez jednej dokáže človek fungovať úplne skvele. Tu ide o tvoju myseľ, o tvoju bolesť a strach a nemôžem ti sľúbiť, že sa len tak vytratí... Ale viem, že časom sa to zlepší, s každým ďalším krokom, čo spravíš, sa budeš uzdravovať, s každou minútou, čo stráviš obklopená tými, ktorých miluješ, mu to vrátiš späť."

Vzhliadla som a zadívala sa mu do tváre, do jeho polnočných očí, ktoré boli také dôverne známe, až to bolelo. Nečakala som, že ma jeho slová tak hlboko zasiahnu, no stalo sa – bezbranne som mu ležala v náručí a nedokázala zastaviť slzy, čo sa mi rinuli po tvári.

„Buď bojovníčkou, ktorou viem, že si a ak sa máš vzdať, tak nie bez boja!"

„Prečo?" spýtala som sa znova, no pochopil, čo tým chcem povedať. Prečo mi to hovoríš až teraz?

„Počul – Počul o skúškach, vie, že Annelie prešla a posiela jej darček," tvár mal zvraštenú výčitkami a vinou. „Celý jeden oddiel jeho armády." 

Časť je najskôr dosť kostrbatá a viac-menej o ničom, ale ja si rada myslím, že pre postavu Lynn pomerne kľúčová. Prečo myslíte, že za ňou Cassian chodí a snaží sa jej pomôcť? A čo ten Ermannov dar?