Zdravím! Dnes ma nenapadá žiadny chytľavý úvod, keďže som unavená po brigáde, poviem len toľko, že dúfam, že sa nová kapitola bude páčiť :) 

V momente ako oznámili moje skóre, mozog opustil miestnosť, odmietal pracovať. Všade naokolo mňa to šumelo šepotmi a tichou vravou, priatelia, čo tam boli so mnou ma tľapkali po pleciach a potom začali prichádzať aj ostatní, správali sa, ako keby som si to zaslúžila...

...keď to v skutočnosti nebola pravda.

Jediný dôvod prečo som nemala problém s prvými dvoma úlohami bol, že som porušila pravidlá, ktoré každý iný poctivo nasledoval a mala šťastie, že som si vytiahla tvora, ktorého som uzrela na vlastné oči, a dostala rodinu, ktorej som súčasťou. A tretia úloha – férovo a poctivo Rodion vyhral, zložil ma na lopatky za menej ako päť minút. Nebyť mojej schopnosti, ktorá sa prihlásila o slovo – čo je proti pravidlám – neudrela by som si ani raz.

Kým som stihla niečo urobiť, všetkým oznámiť, čo som to za podrazáčku, alebo sa vyslobodiť z masy tiel, čo mi gratulovali, uzamkli sa okolo mňa silné paže a vyniesli ma zo Siene. Až keď som boli v bezpečí vonku na pláni a studený decembrový vietor mi vmietol vlasy do tváre, som sa zvrtla a všimla si, že to bol Myron. Modré oči mu žiarili radosťou a pýchou.

„Gratulujem, Annelie," vtiahol ma do objatia aj on a chvíľu mi trvalo, kým som prekonala šok a nešikovne mu ho opätovala. Nikdy som Myrona netipovala na niekoho, kto sa rád objíma – aké kúzlo to naňho len Cathalyn uvalila?!

„Ja – eh, ďakujem," zašomrala som mu do ramena.

Spoločne sme sa vydali späť k sídlu cez ulice mesta, ktoré hýrili životom – obchodníci a predavači pokrikovali na ľudí, aby sa prišli pozrieť do ich obchodov, ponúkali ručne vyrobené predmety alebo jedlo od výmyslu sveta. Cez sklenené okná manufaktúr som zahliadla ľudí ako pracujú. Všetko mi to prišlo čudne vzdialené, stále som myslela na to, ako by som sa najradšej rozbehla späť do Siene a priznala sa.

Späť v sídle som putovala z objatia do objatia a všetci sa na mňa spokojne usmievali. Mala som chuť plakať alebo kričať, zadúšala som sa svojou vinou... Vtedy ku mne podišiel Seth a stisol mi plece, aby zastavil pravdu, ktorá sa mi chystala zísť z pier.

„Musíme to osláviť," vyhlásila Damaris a spľasla rukami. „Idem zohnať tortu a šampanské, vy sa to tu zatiaľ pokúste nejako zveľadiť a pripraviť na oslavu. A ty, Annelie, choď si oddýchnuť, zaslúžiš si to."

„Vôbec si nemusíte robiť starosti, predsa nejde o nič –"

Elian ma prerušil. „Nezmysel! Práve naopak, je to veľká vec a na tom, že to chceme osláviť predsa nie je nič zlé. Si súčasťou tejto rodiny a každé jedno z našich detí malo svoju vlastnú oslavu po ukončení skúšok."

„To je pravda," prikývol Myron, keď prehltol veľký kus syrového pečiva, ktoré uchmatol z kuchyne. „Dokonca aj Renth pretrpel svoju, aj keď je pravda, že sa v jednej chvíli pokúsil podpáliť závesy a celý večer sa poctivo mračil."

Všetci sa chopili pridelených úloh, rozpŕchli sa všetkými možnými smermi a ja som sa s povzdychom otočila ku schodom a odobrala sa do svojej izby. Meissa tam na mňa už čakala, oranžové oči jej žiarili a v sekunde, čo sa za mnou zavreli dvere, na mňa natešene skočila. Vedela som, že im ukážeš, čo dokážeš!

Letargicky som ju pohladkala medzi ušami. „Hej, hej..." Zastavila sa, prestala vzrušene vrtieť chvostom a prižmúrila na mňa oči, teda, ak agerovia čohosi takého boli schopní. Udrela ma veľkou labou do hrude. Čo sa deje?

„Nič," zavrtela som hlavou, moja lož viac než očividná. „Len potrebujem sprchu."

Skrútila som sa do klbka v rohu presklenej sprchy a nechala kvapky teplej vody, aby mi stekali po tele. Možno som dúfala, že sa spolu s potom a únavou a pretrvávajúcou bolesťou vo svaloch a v spánkoch odplavia aj tie neznesiteľné výčitky. Bolo odo mňa naivné myslieť si to, nikdy mi horúca voda nepomohla uľaviť starostiam. Neochotne som nakoniec vodu vypla, vysušila sa uterákom a odetá len v saténovom župane, čo mi podarovala Lynnette ešte tie prvé dni, čo som bola v Mervele, som sa vrátila do spálne.

Strnula som, keď som si všimla Rentha, ako sa opierala o dvere; nikde ani stopa po Meisse. Keď začul, že sa vraciam, zdvihol hlavu a dal si záležať, aby pohľadom neskĺzol z mojej tváre, aj keď by som prisahala, že som videla, ako sa mu zachvelo hrdlo.

„Čo – čo ty tu...?" začala som.

„Meissa ma zavolala," vysvetlil. „Teda, prišla za Shetanim a ten mi to potom vykecal." Skúmavo na mňa prižmúril svoje modré oči, díval sa priamo cezo mňa, cez kožu a kosti až k mojej duši. „Čo sa deje?"

Sklopila som zrak ku kobercu. „Nič."

Pohol sa tak ľahko, tak ticho ako puma, ale strávila som s ním dosť veľa času, aby som už dokázala vytušiť jeho pohyby aj bez toho, aby som ho nutne počula. Cítila som, ako sa presúva bližšie ku mne a založila som si ruky na hrudi, aj aby som mu zabránila zízať mi až na samotné dno môjho bytia, aj aby som sa zakryla, keďže môj župan bol predsa len zo saténu, ktorý tak úplne nezakrýval všetko.

„Annelie," vyslovil moje meno, nežne ako pohladenie a ja som mala chuť udrieť ho za to. Pristupoval ku mne ako k vystrašenému zvieraťu, opatrne a jemne. „Neklam mi, viem, že niečo nie je v poriadku. Hovor so mnou."

Zakliesnila som sa doňho tvrdohlavým pohľadom. „Nehovor mi, čo mám robiť."

Zakmitalo mu kútikmi úst, ako keby sa pokúšal potlačiť úsmev. „Ah, prepáč, teraz si predsa nezávislá a pravá Výnimočná. Moja chyba."

Po tých slovách mi zovrelo srdce, pripomenulo sa mi, prečo nie som celá bez seba od radosti, že som tých troch bastardov, čo riadia túto krajinu, pekne dobehla a Renth musel niečo vyčítať z môjho pohľadu, pretože jeho ležérny postoj pominul, oči mu stemneli, kým si ma premeriaval. Odvrátila som sa od neho; štvalo ma, že nezávisle od toho, ako veľmi sa snažím, akosi som ho nikdy nedokázala obalamutiť tak ľahko ako ostatných, keď som tvrdila, že som v poriadku, keď to v skutočnosti nebola pravda. Prstami ma chytil za bradu a prinútil ma zdvihnúť hlavu až dokým sme sa nedívali jeden druhému do oči.

„Čo ti urobili?" zašepkal tie slová, ale prísľub násilia bol z jeho hlasu viac než očividný.

„Opatrne, Renth, jeden by si mohol myslieť, že si si o mňa robil starosti," rypla som si v snahe odlákať jeho pozornosť od predmetu našej konverzácie.

Možno sa naštve a vypochoduje z mojej izby tak rýchlo, ako vošiel, alebo na mňa vychrlí jednu z jeho uštipačných poznámok. Trochu ma desilo, ako veľmi som si v tej chvíli priala, aby bol ku mne krutý, dal mi, čo si zaslúžim a nemazal mi med okolo úst ako zvyšok jeho rodiny. Avšak, Renth nepohol ani brvou, ignoroval môj pohŕdavý tón aj falošný úškrn. A jeho oči sa stále zavŕtavali do mojich – tak intenzívne, až sa mi začínalo ťažšie dýchať.

„Robil som si starosti," priznal a moja maska sa kompletne rozpadla. „Nie preto, že by som si myslel, že nie si schopná sa o seba postarať, bolo mi jasné, že budeš vynikajúca. No neveril som im trom, mali by predsa skvelú príležitosť a kopec dôvodov, aby si na teba pripravili čosi nekalé, obišli pravidlá a ublížili ti."

„Podvádzala som," vyletelo zo mňa a potom to už jednoducho nešlo zastaviť. „Ja – ja som to neplánovala, nechcela som to urobiť! Prvé dve úlohy prebehli bez komplikácii, aj keď som bola vo výhode, pretože z akéhosi mne neznámeho dôvodu bola šťastena na mojej strane. Ale potom, keď prišiel rad na súboj, zmohla som sa len brániť a ustupovať a nedovoliť všetkej tej sile vo mne uniknúť. Rodion ma dostal na lopatky, bol koniec... A potom som inštinktívne povolala Hectorovu výnimočnosť vytrvalosti, aby som udržala oheň pekne pod pokrievkou a skočila som po ňom... Bojovali sme ďalej, ale viac to nebolo fér, pretože som používala svoju schopnosť. Všetko je to jedna veľká lož, nezaslúžim si to, ne –"

„Annelie."

Renth mi vzal tvár do dlaní, nezvyčajne nežne, končekmi prstov mi prechádzal po líci, zatiaľ čo jeho druhá ruka mi skĺzla zozadu na krk a začal mi v upokojujúcom rytme masírovať lebku. Ani som si neuvedomila, že sa trasiem, alebo, že som počas svojho bľabotania a vzrastajúcej paniky nevedomky povolala vietor, ktorý rozfúkal papiere, čo som mala na stole.

„Dýchaj," inštruoval ma Renth a jeho vlastný teplý dych ma hladil po líci.

Prikývla som a poslúchla, naberala do pľúc viac kyslíka a potom ho pomaly zase vydychovala von. To neodbytné pulzovanie v mojej krvi utíchlo, vyparilo sa – stačil jediný dotyk a mal ma úplne vo svojej moci, moje telo, moju silu, moje srdce...

Mozog mi skutočne musel vypovedať službu, pretože som sa dívala rovno naňho, strácala sa v jeho hlbokých očiach, v tom kobaltovo modrom mori. Jeho dotyk ma pálila na pokožke, každá jedna bunka a nerv si bolestivo vedomý tých pár zanedbateľných centimetrov, čo nás delili. Len pred chvíľou som mala pocit, že prichádzam o rozum, pretože som sa zadúšala pod tlakom viny, ale všetko to zmizlo. Teraz som cítila len mier.

„Nepodvádzala si," prehovoril a zdalo sa mi to, alebo mu hlas znel o čosi hrubšie? „Technicky, dobre, nie je povolené používať svoje schopnosti, ale neurobila si to vedome, navyše, urobila si to, aby si ochránila práve tých ľudí, ktorí by usporiadali párty, keby ťa ten prekliaty Starfallow zabil! Čo mi pripomína, v prvom rade tam ani nemal byť. Vojaci, ktorí majú dvadsať rokov a viac sa skúšok nemôžu účastniť a Rodion je priveľmi skúsený pre predstieraný boj. Čiže oni podvádzali oveľa skôr ako ty."

„Vlastne by si na seba mala byť hrdá, ovládla si svoju silu celkom bez pomoci. To je začiatok."

Palcom mi prešiel po tenkej koži tesne za uchom a ja som sa zachvela, keď medzi nami preskočila iskra elektriny. Skôr než som sa stihla zastaviť, mierne som sa k nemu pritisla bližšie. Nech už ho držalo na uzde čokoľvek, po tomto sa jeho sebakontrola rozpadla a očami skĺzol nižšie, k výstrihu županu, ktorý sa zdvíhal a klesal zároveň s mojím prerývaným dychom.

„Annelie," zamrmlal a sklonil sa nižšie.

Schmatla som ho za biceps, aby som mala aspoň nejakú oporu, keby ma zradili zrazu roztrasené kolená. „Renth."

Bolo to nesprávne a hlúpe a bola som si istá, že neskôr samu seba nakopem za to, že som bola taká slabá, hoci som si vytvorila plán, ktorého sa mám držať, ale v tom momente, Renthova blízkosť a jeho pohlcujúci pohľad mi vymazal z hlavy všetky myšlienky. Vzal mi aj dych, podmanil si ma, úplne ma vlastnil a v každej inej chvíli by ma to desilo... Ale s ním mi to akosi pripadalo správne. Túžba sa mi v tele usadila ako horiaci uhlík. Chcela som, aby sklonil hlavu ešte nižšie, chcela som cítiť jeho horúce pery na mojich; chcela som jeho ruky cítiť všade na tele; chcela som –

Ozvalo sa zaklopanie na dvere, no nestihli sme sa včas pozbierať a uskočiť od seba, keď sa dvere otvorili a odhalili Hectora, ktorému slová zamreli na jazyku, keď nás uvidel. Do tváre sa mi nahrnula krv a ani jednému z mužov som sa nedokázala pozrieť do očí.

Hector si odkašľal. „Ja... nerád som rušil."

„Nie, nie, my – my sme len... uh...my.."

„Už som bol na odchode," zamiešal sa do toho Renth, jeho hlas ostrý ako sklo a keď som sa naňho otočila, všetka tá predošlá jemnosť a hrejivosť z jeho pohľadu zmizli. Celou cestou k dverám zazeral na môjho otca a tak úplne som si nebola istá, či sa mi uľavilo alebo ma viac zraňoval fakt, že odo mňa odchádza.

Avšak, na prahu sa ešte zastavil a obzrel sa na mňa ponad plece. „Pre prípad, že som to nepovedal dosť jasne, gratulujem, Annelie."

Stratil sa na chodbe a ja som sa zmohla tam len stáť – zmätená a až bolestne si vedomá, že sa k nemu viac nemôžem dostať takto nebezpečne blízko, nie, ak kompletne nechcem stratiť svoje srdce. 

Úprimne, sama som netušila, kde sa tam vzala táto Rennelie scéna, ale dosť sa mi páčila a hlavne som sa začala fakt smiať, keď som ju posielala mojej beta readerke a ona ma potom išla zahlušiť za to, ako som to skončila :D Takže... povedala by som, že ma mrzí, že som taká zlá, ale vlastne to nie je pravda a nayvše... Aspoň máte Rennelie scénku ;)