Na úvod sa ospravedlňujem, že čakáte tak dlho a nakoniec mám pocit, že sa v kapitole nič prevratné nestane, ale teraz som fakt zavalená v písomkách (zápočty sú smrrrť!!). Ale idú Vianoce, čo znamená prázdniny, čo síce znamená učiť sa na ďalšie skúšky, ale zase ja som majsterka v prokrestinácii, takže možno budú potom kapitoly častejšie :) Snáď sa bude aspoň trochu páčiť :) 

Skloň sa! Kry sa! Útoč! Bodni!" inštruoval ma Asher, kričal odkiaľsi spoza môjho chrbta. Stále to isté dookola, rovnaký proces obranných a následne útočných pohybov, ktoré ma učil a pomáhal zlepšovať týchto niekoľko týždňov. Zaťala som zuby a začala novú sériu, v kolenách mi praskalo z toho, ako som ich stále krčila a potom vystierala, ťažkými rukami som udierala nahor znova a znova, a znova na drevenú figurínu, ktorá momentálne slúžila ako môj oponent.

Medzitým som bojovala úplne iný boj, ten vo svojom vnútri, proti sile, ktorá driemala hlboko vo mne. Držala som ju pod pokrievkou, ale trvalo to už príliš dlho a ja som vedela, že som len kúsok od toho, aby som stratila kontrolu. Bol vlastne zázrak, že som figurínu ešte nepremenila na prach, nenechala ju zamrznúť, neroztrhala ju na kusy prudkým vetrom... Alebo čokoľvek iné, čo som videla iného Výnimočného urobiť.

Tvoja schopnosť je mimoriadna, jedna z najunikátnejších a najmocnejších, Annelie. Dokážeš si prepožičať každú výnimočnosť, ktorú si kedy videla na vlastné oči.

Prudko som sa nadýchla, keď som si spomenula na Hectorove slová v ten prvý deň, čo som ho stretla. Bolo ťažké uveriť, že už je to mesiac čo sa z ničoho nič objavil, živý a v jednom kuse a vyzeral tak...povedome. Stále som si tak úplne nezvykla na myšlienku, že môj otec prežil a teraz býva pod rovnakou strechou. Vidieť ho bolo, pekne povedané, ťažké. Nevedela som, čo povedať, ako sa správať, no bola som si na istom, že sa k nemu nerozbehnem, nevrhnem sa mu okolo krku a nerozfňukám sa, pretože sa vrátil. Nie, omeškal sa totiž o pätnásť rokov, nezávisle od toho, ako veľmi sa snažil vysvetliť prečo tomu tak bolo.

Keď vkročím späť do domu, šokovaná a stále neschopná slova, s Meissou po boku a Hectorom za pätami, stále neviem, čo si o tom myslieť. Myseľ mám takú prázdnu, ani stopa po myšlienkach, ako keby aj ony boli priveľmi zaskočené týmto zvratom udalostí. Nohy ma odvedú rovno do kuchyne, kde viem, že sa zdržiavajú Cunninghamovci a neprekvapí ma, keď začujem jemné kroky, ktoré idú rovnakým smerom. Je mi jasné, že vie, kam pôjdem ešte skôr ako to vôbec urobím.

V kuchyni zavládne hrobové ticho, keď si ma všimnú na prahu, Seth mi stíska ruku a snaží sa ma prebudiť z toho podivného delíria, do ktorého som upadla. Damaris je v sekunde na nohách, ostražitá a znepokojená, no len čo jej oči padnú na aguera, zastaví sa.

„Čo..."

Nedokážem nič povedať, jednoducho ustúpim a odhalím tak muža, ktorý stojí za mnou a tvári sa, akoby mu pohľady toľkých očí boli nepríjemné. Hector si spojí ruky za chrbtom a pokúsi sa o malý, pokrivený úsmev, ktorý sa mu neodráža v očiach.

„Damaris, Elian, rád vás oboch zase vidím," prehovorí a mierne skloní hlavu. Nemôžem od neho odtrhnúť pohľad – spôsob, akým sa hýbe, akým rozpráva, aký proste je.

V hlave mi hučí, povestné koliečka sa točia, no nič neprichádza, jednoducho nie som schopná spracovať, že tento človek predo mnou je skutočne môj otec.

„He – Hector," vydýchne Damaris a musí zovrieť okraj Myronovej stoličky, aby nespadla. Elian, na druhú stranu, je primrznutý na mieste, čeľusť spadnutú, oči dvakrát také veľké. Myron sa mračí, pokúša sa zaradiť tú tvár a Renth... Vytrvalo na Hectora zazerá, jeho modré oči prísne a ľadové, je to rovnaký pohľad, aký zvykol venovať aj mne tie prvé dni, čo som u nich bývala.

Úprimne, nemám tušenie ako alebo kedy sme sa pohli, pamätám si len, že odrazu som vtisnutá do mäkkých vankúšov, Seth na jednom boku, Myron zase na druhom a už to vie, dal si dve a dve dokopy a raz mi upokojujúco stisne plece, aj keď to veľmi nepomáha. Hector sedí v jednom z kresiel, civie si na prepletené ruky, kým sa ticho naťahuje. Ako keby sa snažil poskladať dokopy najlepšie vysvetlenie jeho náhleho príchodu.

„Hector," viac to neznesie Elian, „nechcem znieť neslušne, ale... Ako to, že si nažive?"

Strelím pohľadom k Hectorovi. Dobrá otázka, len čo je pravda, ako to, že je živý a zdravý, robil ktoviečo celé tie roky, čo ja som musela prežívať a veriť klamstvám, ktorými ma iní kŕmili, kým mňa odizolovali od všetkého, čo som mala byť a potom, keď som sa o sebe dozvedel pravdu, musela som sa zmieriť s vinou a bolesťou, pretože on aj Nisa zomreli kvôli mne. A teraz je tu... Viem, že by som mala byť vďačná a rada, ale namiesto toho cítim ako sa vo mne prebúdza hnev – hnev a krivda.

„Ja – Ja viem, že nič nedokáže skutočne ospravedlniť, že som sa toľko rokov neukázal, ale..." Jeho hnedé oči sa vpíjajú do mňa, kým rozpráva. „Žil som s myšlienkou, že Nisa a tvoja sestra sú mŕtve, že zomreli pri požiari, ktorý založil Ermann, tak som ťa vzal preč, aby sme žili v časti nášho sveta, ktorá sa zdala bezpečnejšia a naozaj som dúfal, že to zvládneme, že ich strasieme. Lenže potom, jedného dňa, niekoľko mesiacov po požiari, som zacítil tú neznesiteľnú bolesť, lámala mi srdce, trhala dušu a ja som vedel... Vedel som, čo to znamená – tento raz to bolo definitívne, nezmeniteľné... Nisa bola mŕtva." Po tých slovách sa odmlčí a nikto z nás sa neopováži prehovoriť, nie, keď je v jeho tvári stále toľko smútku a bolesti – muž zničený žiaľom.

„Držal som sa sľubu, ktorý som raz dal, že ťa udržím v bezpečí. A darilo sa mi to, dokým si nemala štyri roky a nagasi nás našli, vždy vycítia tých najmocnejších, pach ich krvi je silnejší. Uvedomil som si, že jediný spôsob, ako ťa ochrániť je vziať ťa tak ďaleko, ako sa len dá, do sveta, kam ani nagasi nepomyslia vstúpiť, keďže tam pre nich nič nie je. Nemáš dôvod mi veriť, viem, ale lámalo mi to srdce, nechať ťa ísť, zveriť ťa Caire a Evanthovi, nevediac či ťa ešte niekedy uvidím. Potom som utekal, odlákal ich od vašej stopy a ak by nebolo blízkeho priateľa, ktorý mi pomohol, bol by som mŕtvy. Nagasi si mysleli, že ma dostali, rovnako tak celá Mervela a ja som sa to rozhodol využiť vo svoj prospech, nahromadiť toľko zbraní a vedomostí proti Ermannovi, koľko sa len dalo a potom sa vrátiť, nájsť ťa a požiadať ťa o odpustenie."

„Nemysli si ani na sekundu, Annelie, že som na teba zabudol, ani ja, ani Meissa, ktorej si veľmi chýbala. Sem-tam som svoj sľub porušil a pozoroval ťa z diaľky, sledoval, ako rastieš, ako si zo dňa na deň krajšia a vyzeráš viac a viac ako tvoja mama. Nikdy som ťa neopustil, nie naozaj. Čo sa týka Lynnette, mala šesť rokov, keď som sa dozvedel, že prežila, prišiel som sa do Mervely pozrieť na Feile na Dathanna a videl teba, Damaris, s ryšavým dievčatkom s Laurelovskými očami..." Všimnem si, ako Damaris stuhne, tvár sa jej zvraští a Elian jej stisne ruku, aby jej dodal silu, naznačil jej, že v tom nie je sama. „Som vám hlboko zaviazaný, že ste sa o ňu tak skvele starali, že ste ju brali ako svoju a boli ste jej lepšími rodičmi, než som ja kedy mohol byť."

„Prečo teraz? Prečo si sa teraz vrátil?" zachrapčím, keď konečne nájdem svoj hlas.

„Pretože Ermann sa stáva skutočnou hrozbou, je silnejší než kedykoľvek a potom, mám s ním ešte isté nevybavené účty." Cítim v jeho slovách prísľub násilia. „Nenechal by som ťa čeliť mu samú."

„Dokázali sme si poradiť aj bez teba, ďakujeme pekne, čiže tvoje služby nie sú potrebné," zavrčí Renth od krbu a Hector sa naňho obzrie, premeria si ho pohľadom. A prisahala by som, že jeho oči sotva badateľne preskočia medzi mnou a Renthom, ako keby vedel...

„Bude treba viac než len slová, kým... to spracujem," poviem a nesnažím sa byť zbytočne krutá, len úprimná. „Neočakávaj odo mňa, že ťa tak skoro začnem volať otec."

Hector prikývne. „Nič viac som nečakal. Rozumiem, že som ťa hlboko zranil a prajem si, aby si mi odpustila, ale nežiadam od teba, aby si to urobila hneď v tejto chvíli."

„Je tu však niečo, čo by som s tebou chcela prebrať." Obzriem sa po zúčastnených. „V súkromí, ak smiem."

Damaris a Elian vstanú, vrhajúc na Hectora súcitné pohľady so slovami, že sú radi, že je späť, aj keď mi neuniknú tie ponuré pohľady v ich očiach. Aj keby im Lynnette odpustila, teraz je tu jej skutočný otec, nárokujúci si svoje práva; aj keby ich vzťahy neboli narušené, už by viac nebola ich dcéra. Myron je viac než šťastný, že sa viac nemusí podieľať na tejto dráme, na Hectora sa ani len nepozrie, Seth mi stisne ruky a ja viem, že je to prísľub, že tam so mnou bude celý čas, hoci nie fyzicky. Dokým nezostane len Renth, ktorý vrhá pohľadom na Hectora dýky a je viac než očividné, že z jeho návratu nie je nadšený.

„Renth," oslovím ho prosebným hlasom.

Jeho oči sa stretnú s mojimi, tie dva ľadovce a po chrbte mi prebehnú zimomriavky, nie len kvôli tomu pohľadu, ale tiež preto, že je ešte skoro dívať sa naňho s vedomím, že sa k nemu nemôžem rozbehnúť a prosiť ho, aby ma utešil, tak ako to chcela druhá časť mojej duše. Čiže sa odvrátim a snažím sa držať hlavu vysoko, a nič z mojich skutočných pocitov neukázať.

„Budem ťa sledovať," prisľúbi Hectorovi predtým, než odpochoduje za svojou rodinou.

„Chlapec má oheň," zavtipkuje Hector v snahe odľahčiť to náhle napätie.

„Nie je taký zlý, ako sa ťa snaží presvedčiť," namietnem, ignorujúc bodnutie v hrudi. „Hector, ty... Ty vieš, čo dokážem, však?"

Opäť je vážny. „Čo všetko si doteraz spravila?"

„Vidím osudy, ale viem tiež ovládať oheň, povolať vietor a ľad," priznám pošepky, len tak pre istotu. Meissa mi ňufákom drgne do kolena a ja sebou trhnem, keď mi jej myšlienka nahlas a jasne zarezonuje v hlave – Mrzí ma, že si tým musela prechádzať úplne sama.

Hector mlčí, premýšľa, pravdepodobne odhaduje, aká som nebezpečná a kedy sa zo mňa stala taká anomália. Spustím ruku k Meissinej hlave a na znak vďaky ju pohladím medzi ušami. Je čudné, ako som až donedávna netušila, že existuje, potom som si myslela, že je mŕtva a keď je tu teraz so mnou, je to ako keby som stretla starého priateľa. Už teraz som celá bez seba, že ju mám späť.

„Tvoja schopnosť je mimoriadna, jedna z najunikátnejších a najmocnejších, Annelie," konečne prehovorí po dlhej chvíli. „Dokážeš si prepožičať každú výnimočnosť, ktorú si kedy videla na vlastné oči."

Vyrazí mi dych, ruky sa mi zaseknú v pohybe, všetko vo mne jednoducho zastane, keď sa tie slová vstrebajú. Zažmurkám raz, dvakrát, trikrát...

„Čože?!" zaškriekam.

„Deti narodené z dvojčiat sa rodia s dvoma výnimočnosťami, v tvojom prípade sú to vízie osudov ľudí, ktorí sú istým spôsobom spriaznení s tvojím a druhou schopnosťou je kopírovanie toho, čo dokážu ostatní. Oheň máš od Ermanna a zvyšné dve..." Preglgne. „Hádam, že tie pochádzajú od členov mojej rodiny, ktorých si mala to potešenie stretnúť."

„Chceš mi tým povedať, že toho môže byť viac?" spýtam sa. „Že zakaždým, keď niekoho iného uvidím predvádzať jeho výnimočnosť, stačí, aby som si zmyslela, že to chcem tiež a ono sa to stane?"

Prikývne. „Je to veľmi užitočná schopnosť, ale nesmie sa brať na ľahkú váhu. Oplývať toľkou mocou môže byť škodlivé, pre teba aj pre tvoje okolie, a keďže sa tvoje schopnosti dlhé roky potláčali, sú divokejšie, nenásytnejšie a ak sa ich nenaučíš kontrolovať, prinesú viac zla ako dobra."

„Znamená toto...kopírovanie, že môžem použiť tie druhé schopnosti na iných, ale nie na ich pravých používateľov?" zaujímam sa.

„Verím, že je to tak, áno."

To by vysvetľovalo, prečo som nemohla spáliť Ermanna v jeho žalári, oheň sa neotočí proti svojmu pánovi, a prečo som mohla Iseult potrestať všetkým okrem ľadu, ktorý právom patril jej.

„Mohol – Mohol by som ti pomôcť naučiť sa to, ak by si chcela," nadhodí Hector a v hlase má toľko úzkosti a neistoty, že je mi ho vlastne ľúto.

Rovnako váhavá ako som ja voči nemu, je aj on voči mne, uvedomuje si, že teraz nie je v práve a ak by som chcela, mohla by som ho vykopnúť a nenávidieť ho, mohla by som ho poslať preč a viem, že by sa nevrátil, kým by som ho o to sama nepožiadala. Áno, vravela som pravdu, že nejaký čas potrvá, kým ho začnem vnímať ako čo skutočne je, a možno pre mňa nikdy nebude otcom v rovnakom zmysel ako bol Evanth, ale to nič nemení na fakte, že je moja rodina. A keďže Iseult je poriadna mrcha, Ermann sa ma pokúša zabiť a sestra ma neznáša, je dosť pravdepodobne jediným pokrvným spojencom, ktorého mám.

Čiže som začula samú seba hovoriť: „To by som veľmi rada." 

Skôr taká flashbacková kapitola, ale aspoň konečne viete ako je možné, že má Annelie toľko schopností :) A čo poviete na Hectora, má podľa vás nejaký nekalý motív alebo je skutočne oddaný Annelie a chce pomôcť? Som zvedavá na vaše názory :)