Keďže je dnes taký pekný dátum (samé moje obľúbené čísla) prečo ho nespestriť novou kapitolou? :) Dopredu chcem aj oznámiť, že mi od pondelka začína druhý semester, čiže netuším, kedy sa k písaniu zase dostanem (hlavne teraz, keď tí blbci štrajkujú -_-), ale snáď sa mi systém alá kapitola do mesiaca podarí dodržať  :) 

 "Vieš, Asher, keď nie si celý hŕ nakopať mi zadok," vravela Annelie z druhej strany stola, „si tuším môj najobľúbenejší človek." Nedočkavo, s očami rozsvietenými ako malé dieťa, zabodla vidličku do svojej porcie čokoládového koláča a slastne zastonala, keď si sústo vložila do úst. Musel som sa odvrátiť a schmatol pohár s limonádou, aby som utíšil svrbenie v prstoch. Bol som rozpoltený, jedna moja časť bola viac než rada, že tam s nami vôbec sedí, smeje sa a vychutnáva si jedlo, zatiaľ čo tá druhá mala chuť schmatnúť ju za plecia a zatriasť ňou tak silno, že by sa jej otriasali kosti.

Už prešiel mesiac od nášho rozhovoru v jej izbe, keď sa mi priznala, že ku mne nemôže cítiť nič viac ako len priateľstvo a ja som predsa stále počul jej slová, tak jasne, ako keby mi ich práve v tom momente šepkala do ucha. Úprimne som netušil, čo to so mnou je, celý ten čas som si neprial nič iné, prial si, aby ona bola tou rozumnou – A keď boli moje prosby vyslyšané, nechcel som nič iné, než ju prinútiť zmeniť názor.

Potriasol som hlavou, aby som sa zbavil takýchto myšlienok a pokúsil sa umlčať tú časť svojho ja, ktoré mala chuť vytrhnúť Asherovi hrdlo, jednoducho preto, že si s ňou bol taký blízky, že mohol byť jej priateľom bez zbytočných drám.

„Čo vlastne oslavujeme?" spýtal sa Myron a ládoval do seba svoj vlastný zákusok – s pekanovými orechmi a maslovým krémom.

„Môj mladší brat, Finley, včera oslavoval narodeniny a mama sa stále len sťažovala, že má okolo seba toľko sladkého, tak som si povedal, že urobím radosť niekomu inému," pokrčil plecami Asher. Potom sa naklonil k Annelie a hravo ju potiahol za ucho. „Ako napríklad tuto mojej sušienke. Vyzerala si, že to potrebuješ."

V tom mal pravdu, čo ma len viac vytočilo. Všetci sme videli, že aj napriek tvrdeniam, že je v pohode a uzdravená, zdala sa...zničená. Líca mala prepadnuté, pleť sinavú a každé ráno, keď som sa s ňou v archíve stretával, aby sme začali hodinu, pod očami mala tmavé kruhy. Niežeby som sa tomu čudoval, zažila si toho naozaj veľa – takmer zomrela, skoro prišla o sestru skôr, ako ju vôbec mala, potom sa z ničoho nič objavil jej otec... A ak som sa nemýlil, stále sa jej nedarilo ovládať svoju moc.

Snažila sa to zakryť, sústrediť sa len na štúdium a dala si záležať, aby sa veľa usmievala, ale bolo mi jasné, že to nie je úprimné. Odkedy sme sa vrátili z Cantatisu, akosi nikto z nás nebol práve v najlepšej nálade, nie, kým o Ermannovi nebolo ani stopy. Navyše, tá situácia s Lynnette nám na šťastí tiež nepridávala...

Medzi rebrami ma čosi ostro bodlo a ja som sa nadurdene otočil na Thoru: „Čo?!"

„Budeš ten zákusok jesť, mimoň, alebo ho aj najďalej budeš žgrlošiť?" nevinne sa opýtala zízajúc na kus karamelovej torty, čo si našiel cestu na môj tanier.

„Keďže mi tak veľmi záleží na tvojom zdraví, drahá Thora, mal by som ti povedať, že už teraz ješ ako prasa," rypol som si. „Takže nechaj môj koláč na pokoji, nenažranec!"

„Lakomec," vypľula na mňa a zaútočila na sladkosťou svojou vidličkou.

Reagoval som inštinktívne, keď som vrazil vlastný príbor do cestu tomu jej a ich škrípavé stretnutie prilákalo pozornosť aj ostatných pri stole.

„No tak, no tak, decká, neubližujte si," zatiahol Asher a vstal. „Je dosť pre každého." Posunul škatuľu, ktorú so sebou priniesol bližšie k Thore, aby si mohla vziať ďalší zákusok a s posledným chladným pohľadom mojím smerom, stiahla svoju vidličku. Len čo nám Asher aj všetci ostatní prestali venovať pozornosť, naklonila sa ku mne a žmurkla.

„Vyzeral si, že ho chceš roztrhať v zuboch," zašepkala.

Sakra, neuvedomil som si, že som až taký priehľadný! V poslednej dobe som sa necítil najlepšie, nočné mory boli späť, horšie ako kedykoľvek predtým, takže každá noc bola pre mňa skôr bojom než oddychom a hoci by som nikdy nebol schopný priznať to nahlas, Annelieino odmietnutie a Lynnina tichá domácnosť sa na mne podpísali. Viac som nemohol predstierať, že je mi to jedno, že som chladný ku všetkému, čo sa okolo mňa deje. Vtedy v lese ma Annelie prinútila vidieť moju chybu – že som spôsoboval presne to, čomu som sa snažil zabrániť.

Avšak, chýbalo mi, aký bol život jednoduchší, keď vo mne ľudia nedokázali vidieť.

Keďže už bol súmrak a v decembri noci vždy príde skoro, čoskoro sme našu malú partiu rozpustili. Asher odišiel s úklonom a úškrnom tak širokým, až som sa čudoval, že mu neroztrhlo líca a sľúbil Annelie, že sa zajtra vráti, aby jej znova mohol, ako to sama povedala, nakopať zadok. Seth sa potichu utiahol do svojej izby, rovnako tak môj brat a rodičia, akosi nikto z nás nemal veľmi náladu na rozhovor. Thora po mne vrhla veľavýznamný pohľad, keď okolo mňa prechádzala, naznačovala mi, že ak ju budem potrebovať, bude čakať v Renard.

Každý deň som trávil zamknutý v samote mojej izby, cítil som, ako mi dozvuky bolesti ťažia hruď, bolesť hlavy z myšlienok, ktoré mi neprestajne vírili v hlave mi pulzovala v spánkoch... Mal som pokušenie prijať Thorino pozvanie. Volala ma so sebou každý večer, aby som strávil nejaký čas aj mimo tohto chaosu a našiel svoje zabudnutie v poháriku alebo v úsmeve inej ženy. Problém však bol, že som vedel, čo chcem, vedel som, čiu tvár by tá neznáma mala v mojej mysli a potom by som bol len sám zo seba znechutený. Za to, že im klamem a hlavne, že klamem sám sebe. Teraz už ma nič nezachráni.

Rozhostilo ticho a Annelie zdvihla hlavu od svojho koláča, s ktorým sa hrala už aspoň pol hodinu, zdá sa, že tak rýchlo, ako svoj apetít našla ho aj stratila. Očami prebehla miestnosť a keď si uvedomila, že sme tam zostali sami dvaja, rýchlo vyskočila na nohy. Zatackala sa však na unavených nohách a zasyčala od bolesti, keď bokom narazila do hrany stola.

„Si –"

„V pohode, v pohode," odmávla ma, no do očí mi nepozrela. „Som len unavená."

„Aká bola hodina s Hectorom? Nejaký pokrok?"

„Polovica lesa skončila na triesky, tak čo myslíš?"

A to bolo všetko. Teda, mal by som skákať meter desať, keďže to bola najdlhšia konverzácia, akú sme sa ten mesiac viedli, ak sa nerátajú naše spoločné prednášky, kde sme spolu nútení sedieť v prázdnom archíve a prestierať, že necítime to napäté ticho a nemáme chuť jeden od druhého ujsť tak ďaleko, ako sa len dá. Snažil som sa, ak priateľstvo je to jediné, čo mi môže dať, tak nech, to však neznamená, že to nebolo... divné. Tak ako teraz.

Annelie si odkašľala. „Dobrú noc, Renth." Potom zmizla na chodbe, opierajúc sa o stenu pre stabilitu, aby sa náhodou po ceste nesklátila na podlahu.

So zavrčaním som sa odstrčil od stola, schmatol svoj tanier s nedotknutým koláčom a zabarikádoval sa v izbe. Shetani po mne vrhol ustarostený pohľad, no keď si uvedomil, že je to zase to isté, podráždene si povzdychol a odignoroval ma.

„Na, ty nevďačné psisko!" zasyčal som a otrčil mu tanier tak blízko, že si doňho skoro namočil ňufák. Oči sa mu v sekunde rozžiarili a ani na sekundu nezaváhal, keď sa do sladkosti pustil.

Nechal som ho užiť si zákusok, ktorý nebol preňho práve najvhodnejší, viem, ale po všetkých tých mojich výlevoch a sprostých myšlienkach, ktoré musel celý mesiac počúvať, si zaslúžil odmenu. Odšuchtal som sa do rohu izby, odpratal sa do tieňov a sadol si s chrbtom pritisnutým k stene. Posteľ som viac nezniesol, zakaždým, keď som si do nej sadol, prenasledovali ma zlé sny a v moje snahe ujsť pred nimi som sa zamotal do perín, ktoré ma len viac dusili. Na zemi som si mohol dovoliť aspoň na chvíľu zavrieť oči, tvrdá drevená podlaha a chladná stena ma ukotvovali v prítomnosti. S povzdychom som nechal hlavu padnúť a želal si, aby keď sa preberiem, zistím, že toto všetko bola len nočná mora.

S trhnutím som sa prebudil, lapal som po dychu, čelo vlhké od potu, ale našťastie som sa stihol vytrhnúť zo spánku skôr, ako ma nočná mora stihla celkom opantať. Zažmurkal som a chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, čo ma to vlastne prinútilo zduriť sa zo sna. Shetani kvílil spod postele, kam sa schoval, aby zmiernil to príšerné burácanie zvonov ozývajúce sa z mesta. Vystrelil som na rovné nohy a zanadával, keď som na chvíľu zaspätkoval a potom vyletel cez dvere, takmer som pri tom zrámoval Annelie, ktoré vyšla zo svojej izby.

„Čo sa deje?!" dožadovala sa, oči rozšírené prekvapením a zmätkom.

„Veľmi dúfam, že to nie to, čo si myslím..." odvetil som. Existoval iba jeden dôvod prečo by rozozvučali zvony...

Schody som bral po dvoch, Annelie mi bola za pätami, neobťažovala si ani vziať kabát, keď sme vybehli von do mdlého svetla skorého rána. Zvonenie pokračovala s dunivým, ohlušujúcim hlukom, kým sme sa náhlili dole strmým kopcom a ako sme sa blížili k mestu, všimol som si siluety ľudí, ako zapĺňajú ulice, aby sa mohli pozrieť, čo sa deje.

Zastavil som na okraji chodníka z mačacích hláv a Annelie mi to napálila do chrbta s prekvapeným oompf. Zaryl som päty do zeme, aby som udržal rovnováhu a keď sa postavila vedľa mňa, strelila po mne otráveným pohľadom.

„Prečo –" Nedopovedala to, keď sa mestom rozľahol dusot viac ako tucta kopýt s jazdcami v úhľadných uniformách a chrbtami vystretými ako pravítko, aby ich bolo čo najlepšie vidieť.

Skenoval som tváre vojakov a stále tajne dúfal, že tam nie je, že sa napriek všetkému rozhodol zostať v Alddene, vo svojej ohromnej rezidencii, kde si mohol užívať svoje bohatstvo, slávu a ženy... No ľudia začali tlieskať a volať na slávu, keď uzreli svojich záchrancov, ktorí prišli strážiť ich domy pred Ermannom. A ani zvony nedokázali prehlušiť ich krik, keď so uvedomili, kto kráča na konci pochodu, jeho biely žrebec jasne viditeľný v záplave čiernych a hnedých... Ruku mal vztýčenú vo vzduchu, kýval obyvateľom Mervely, oslňoval ich svojím úsmevom...

Schytil som Annelie za rukáv a pokúšal sa odtiaľ nepozorovane vycúvať skôr, než si nás všimne. „Poďme, mali by sme –"

Za chrbtom mi zahrmotali podkovy, blížili sa a ja som sa ostro nadýchol, snažil sa prečistiť si myseľ, aby som mu nepovedal čosi štipľavé v sekunde, čo sa ocitneme tvárou v tvár. To by nebolo práve slušné.

„Pozrimeže koho to tu máme," zapriadol sacharínovým hlasom a ja som sa otočil. „Môj drahý synovec, prišiel si ma privítať?" Annelie stuhla, šok jasne vpísaný v tvári, kým si premeriavala muža sediaceho v sedle, možno sa snažila nájsť akékoľvek spoločné črty medzi ním a mojím otcom.

Prinútil som sa pozrieť mu do očí, no ani za nič pred ním neskloním hlavu, ako by sa asi patrilo. „Ulysses." 

Ak si Ulyssesa nepamätáte, nebudem vám to mať za zlé, tuším bol spomenutý len v jednej kapitole. Je to Elianov brat, Renthov strýko a prvotriedna osina v zadku, ale fakt ma ho baví písať! :D A musím povedať, že spolu s Ulyssesom prichádza niekto, kto ešte pekne zamieša karty ;)  Snáď sa časť páčila a dúfam, že sa vidíme o najneskôr o mesiac :)