Napriek tomu, že Vianoce milujem, na vianočné zázraky som nikdy neverila... No niečo na tom možno predsa len bude, a preto sa nemožné stalo možným a po sto rokoch sa ozývam s novou kapitolou ZO. Úprimne, neprekvapilo by ma, keby si ju prečítalo tak 5 ľudí alebo ak si nikto nebude pamätať, čo sa dialo v minulej časti - priznávam, tiež som mala menší WTF moment, keď som zapla Word, že idem prekladať 😅 Rada by som povedala, že toto znamená, že sa dokopem k častiam častejšie, no stále to nevidím ružovo, 2020 si na mne vyberá psychickú daň až do úplného konca, tak sa zdá... Ale zajtra sú Vianoce, čiže depkovať nejdem! A týmto chcem taktiež všetkým Vám zaželať krásne a požehnané sviatky, dúfam, že ich prežijete v pokoji a hlavne v zdraví, obklopení láskou a radosťou, ktorej tento rok potrebujeme skutočne viac než kedykoľvek inokedy. 💗🎄

P.S. Kapitola je všelijaká, ale ja som rada, že som ju vôbec skompletizovala... Tak mi to snáď prepáčite, že to nestojí za veľa... 

„Možno ťa to prekvapí, no Výnimoční neboli prvé nadprirodzené bytosti na tomto svete. Na úplnom začiatku, pri samom zrode všetkého, čo je známe aj neznáme, existovala len temnota. Zahaľovala všetko, no nebola to táto desivá prázdnota, v akej sa skrývajú príšery, ako si mnoho ľudí môže myslieť. Proste jestvovala, dlho predtým, než vznikli hviezdy – malé jamky v čiernom plátne, aby vpustili dnu svetlo. A tak sa stalo, že sa z tejto tmy zrodili tvory na jej obraz – na obraz tieňov, podľa ktorých dostali aj meno, Umbri. Medzi Výnimočnými začali byť neskôr známi ako Tieňochodci (Poznámka autorky: Kým niekto podotkne, že to znie úplne ako Tieňolovci, obhájim sa, že podobnosť názvov je čisto náhodný :D), pretože sa v tieňoch dokázali stratiť, presúvať sa v nich z miesta na miesto podobne ako sa Myron dokáže teleportovať.

Žili utiahnutí vo svojom vlastnom svete, v kráľovstve menom Veramar a nezaujímali sa o novú rasu, ktorá začala plniť zvyšné časti sveta – o ľudí. Nikto skutočne nevie odkiaľ sa vzali, ako určite vieš, vo svete smrteľníkov je najpopulárnejšia teória o tom, že ľudí stvoril Boh, no my, Výnimoční, o nich veľa legiend nemáme. Mnohí ich považujú za neutrálne bytosti – nie sú deťmi temnoty, ani svetla, skôr čosi medzi, možno stvorení rovnakým dielom z oboch.

Minimálne storočie boli Umbri jedinými tvormi s nadprirodzenými schopnosťami. No hoci neboli vo svojej podstate zlí, predsa len vzišli z temnoty a svetová rovnováha bola výrazne naklonené len do jednej strany. Preto bolo potrebné, aby vznikli aj tvory svetla – a to sme boli my, Výnimoční, obdarovaní svetlom a mágiou hviezd. Keďže legendu o našom vzniku už poznáš, vieš, že sme tiež dlho žili ukrytí medzi ľuďmi. Avšak, bolo len otázkou času, kým Umbri a Výnimoční stali tvárou v tvár – obaja nadpozemského pôvodu, a predsa takí rozdielni.

Svetlo a temnota – dva protichodné póly – takže je jasné, že začali bojovať o to, kto bude mať vo svete vládnuce postavenie. Nedokázali pochopiť svoju vzájomnú odlišnosť.

Bojovali dlho a krvavo, bez toho, aby ktorákoľvek zo strán získala jednoznačné víťazstvo. Isaiah, vodca Najvyšších v tom čase a kráľ Umbier, Katala, sa veľmi pokúšali nastoliť mier medzi svojimi národmi a zastaviť zbytočnému krviprelievaniu. Ibaže sa našli dvaja ľudia, ktorí si vzájomné spolunažívanie nedokázali predstaviť. Obaja boli generálmi – na strane Výnimočných stál Isaiahov brat, Sverre a na druhej, za Umbri, bojoval Alastar. Zakaždým, keď sa tí dvaja stretli na bojisku, všetci zastali a dívali sa, keďže obaja boli neľútostní a mimoriadne nadaní bojovníci a odmietali prijať porážku.

Bola to práve ich krv, ktorá kropila zeme Hedgefortu, a ich nenávisť, ktorá zapríčinila zrod bytostí oveľa ohavnejších a krutejších než aké svet dovtedy poznal; zrod monštier a najväčších nepriateľov akých doteraz poznáme.

Nagasi.

Nagasi, ktorí vzišli z nevraživosti a zlosti, a krvi a všetkého zlého. Niektorí veria, že to bola vôľa Nebies ako zastaviť vojnu a potrestať obe rasy, ktoré v prvom rade nikdy nemali tak ľahko podľahnúť hriechom obyčajných smrteľníkov.

A tak sa stalo, že zaprisahaní nepriatelia boli prinútení k nechcenému spojenectvu a osud to zariadil tak, že dvaja obávaní generáli, ktorí sa tak zaryto neznášali, že vytvorili čosi také obludné, sa museli spoločne postaviť na čelo spojeneckej armády a zahubiť nagasi, ktorým zachutila nadprirodzená krv. Dvaja nepriatelia, z ktorých vznikli spojenci, z ktorých sa stali nerozluční priatelia.

Roky strávené v bitke proti spoločnému protivníkovi ich stmelili lepšie než čokoľvek iné. Predsa len, ich duše boli rovnakého nadpozemského charakteru a boli to práve oni dvaja, ktorí ukázali ostatným, že nezáleží na tom z čoho, alebo odkiaľ, pochádzajú, vždy išlo o to, ako sa s tým rozhodnú naložiť, čo zo seba vytvoria... Ich puto bolo ku koncu také silné, že keď Sverre zomrel, Alastar prišiel o kus seba samého. Nikdy sa nevrátil do Veramaru, namiesto toho sa usadil v Jistise, v domove svojho drahého priateľa, spoločne so svojou manželkou a synmi. Kolujú historky, že v žilách niektorých teda koluje krv Umbier spoločne s tou Výnimočnou..."

Odmlčal som sa, pretože už mi nestačil hlas, v hrdle som mal sucho a Annelie mi mlčky posunula svoju spoly dopitú šálku čaju. Netuším prečo som zvolil práve tento príbeh, keďže nie je práve dvakrát veselý, no už ako dieťa som ho mal neskutočne rád. Fascinoval ma, prišiel mi taký, no, skutočný, hoci mi rodičia neustále pripomínali, že ide len o obyčajnú legendu a nemal by som jej prikladať priveľkú dôveryhodnosť.

„Čo sa s Umbrami stalo?" nadhodila Annelie a mne neušlo, že sa jej do tváre vrátilo trochu farby a v očiach jej bolo vidieť, že je späť v prítomnosti. Príbeh ju jednoznačne zaujal.

„Ich kráľovstvo upadlo do chaosu. Niektorí chceli oživiť spor s Výnimočnými, iní chceli bojovať proti nagasi a zvyšok chcel proste ujsť pred ďalším masakrom a konečne žiť bez strachu o svoje životy. Katala, keďže chcel ochrániť, čo z jeho kráľovstva ostalo, sa utiahol do okolitých lesov a odmietal sa zapojiť do bojov. To bremeno prenechal Výnimočným, ktorí to Umbrám nedokázali zabudnúť. Vlastne to bolo aj jedným z dôvodov prečo Alastar ostal, už nebolo kam sa vrátiť a navyše, bol vojak, len stáť bokom a vzdať sa nemal v povahe.

Nakoniec sa Umbri rozptýlili do menších spolkov, mnoho z nich dostali a povraždili nagasi a ak by sa ich cesty náhodou skrížili s niekým z Výnimočných, preukázali im rovnakú milosť ako Umbri im, keď ich nechali samých napospas takému krvilačnému nepriateľovi. Teda žiadnu. Veramar zapečatili a dnes sú len obyčajným mýtom a príbehom, ktorý si decká rozprávajú pri táboráku."

Annelie zdvihla hlavu a zadívala sa na mňa. „A ty tomu veríš? Tiež si myslíš, že na tom nie je ani zrnko pravdy?"

„Úprimne, neviem," pokrčil som plecami. „Neexistuje žiadny hmatateľný dôkaz, že by niekedy jestvovali. Táto legenda je jediná, ktorá hovorí o tvoroch ako sú Umbri, dokonca ani v kronikách nie je o nich čo i len zmienka, nejestvujú žiadne záznamy o Tienistej vojne..."

„Škoda, proti Ermannovi by sa nám zišla akákoľvek pomoc," zamrmlala a zakrúžila čajom v šálke.

S tým som mohol jedine súhlasiť, mať v zálohe bojovníkov, ktorí sa nepozorovane dokážu pohybovať v tieňoch a prekvapiť nepriateľa? Na nezaplatenie. No čosi mi hovorilo, že aj keby boli skutoční, po storočiach, čo sme pre nich nehli ani prstom – skôr naopak – prečo by nám chceli pomáhať?

„Cítiš sa lepšie?" zmenil som tému, hlavne preto, že som zomieral túžbou vedieť, či sa mi predsa len podarilo zmierniť jej obavy a nepokoj. Navonok som videl, že čaj zabral, ale vo vnútri? Na to treba viac než len bylinky.

Annelie mlčala, nepozerala sa na mňa a mne začínalo byť čím ďalej jasnejšie, že mi neodpovie na otázku. Pomaly položila šálku späť na stôl a zhlboka sa nadýchla, kým nazbierala dostatok guráže, aby vyhľadala môj pohľad a neuhla pred ním.

„Vieš, čo..." Odkašľala si a videl som na nej ako prehĺta emócie. Mal som chuť natiahnuť ruku a dotknúť sa jej – na povzbudenie, na znak opory. „Vieš, čo sa stalo s mojím strýkom Raidenom?"

Oh...Oh!

Raiden Sailend, jeho skon bol rovnako príšerný ako bol celý jeho život úžasný. Fallonov najstarší syn a dedič, mal ho nahradiť na poste Najvyššieho a všetci o ňom tvrdili, že je rovnako nadutý a arogantný ako jeho otec, a bol ľuďmi nenávidený v rovnakej miere ako bol nimi milovaný. Otec raz povedal, že by z neho bol sebecký vodca tak ako aj jeho otec pred ním, nebyť toho, že sa zamiloval do Kostanz. Bola od neho o dosť staršia a mama neraz spomínala, ako statočne sa Kostanz bránila jeho pokusom o dvorenie, aj svojim vzrastajúcim citom. Nechcela byť dôvodom prečo sa vzdá toho, k čomu bol vychovaný.

No rovnako ako toľko iných mužov v histórii, či už našej alebo tej ľudskej, láska ho zmenila. Nanešťastie preňho ho však jeho minulosť predsa len dobehla, alebo teda konkrétnejšie jeden muž, ktorého Raiden rád zosmiešňoval a týral, keď vyrastali. Za žiadnych okolností Ermannove činy neospravedlňujem, no zakaždým, keď si spomeniem čo mu Raiden a jeho kumpáni v detstve spôsobili, behá mi mráz po chrbte. Raiden tiež nebol svätý, no predsa si nezaslúžil zomrieť za takých hrozných okolností.

Prikývol som. „Musel som sa vkradnúť do zakázanej časti knižnice, aby som sa dopátral k jedinej existujúcej pôvodnej správe o jeho smrti. A myslím, že je na mieste priznať sa, že som ani týždeň potom nemohol spať." Čosi také je normálne, keď máte sotva desať a ste až priveľmi zvedaví pre vaše vlastné dobro.

„To Hector ho zabil."

Hlúpo som zažmurkal. Čože? Asi som jej len zle rozumel, musela sa pomýliť. Dokonca aj tá správa hovorila, že Raiden zomrel v dôsledku svojich mnohých zranení... Ale prečo by klamala? A stačil jediný pohľad na ňu – na jej pery pevne stisnuté do úzkej čiary, jej pomaly znovu červenejúce oči, kým sa snažila nerozplakať... Došlo mi, že si nevymýšľa a tá správa, ktorú som čítal, musela byť na Fallonovu žiadosť upravená. Určite sa snažil ututlať fakt, že mladší z jeho synov sa dopustil bratovraždy.

Oh, tak preto bol v nemilosti!

"Raiden on – on ho o to poprosil," povedala Annelie roztraseným hlasom. „Tak veľmi trpel... A Hector, on – on nechcel... ale on na tom trval... A mal toľko zlomených kostí, Renth. Oh, Nebesá, bol dolámaný úplne všade!"

Znovu sa začala triasť, pätami dlaní si pritláčala na oči ako keby sa zúfalo snažila vytesniť si ten výjav z hlavy, vymazať si ho z pamäti, aby už nikdy nemusela vidieť stav, v akom Ermann jej strýka zanechal. Strýka, ktorého jej otec nakoniec v nútenom skutku milosrdenstva zabil. Najdrahšie hviezdy! Kedy jej konečne jej vlastná rodina prestane spôsobovať toľké muky?

Načiahol som sa po ňu a prstami jej oblapil zápästia, a stiahol som jej ich z tváre. Kuchynský ostrovček nebol taký široký, čiže nás delilo len niekoľko centimetrov mramoru. Spočinula na mne svojím smutným pohľadom a v sekunde, čo sa naše oči stretli, prisahám, že dokonca aj moja prekliata duša sa k nej pokúsila natiahnuť a utešiť ju.

Pustil som jej zápästia a vzal jej tvár do dlaní. „Je dôležité, že to vieš, Annelie, že vidíš, čoho všetkého je Ermann schopný a prečo je také dôležité, aby sme ho raz a navždy zastavili. Skôr než to stihne spraviť niekomu ďalšiemu. Ale čo sa stalo Raidenovi nie je tvoja vina a tým, že si to budeš neustále prehrávať a mučiť sa ničomu nepomôžeš. Je mŕtvy a na určite lepšom mieste. Ermann ale nie, a to je jediné, čo by si si z toho sna mala pamätať."

Napriek svojmu zdravému úsudku sa mi zrýchlil pulz, keď prekryla moje dlane svojimi a pritisla si ich bližšie k lícam. Akoby potrebovala ten kontakt, potrebovala ma, aby som ju ukotvil v prítomnosti a ukázal jej ako zo seba striasť pozostatky nočnej mory. Všetko bude v poriadku. Pomôžem ti, sľubujem. Čím to je, že zakaždým, keď sa k nej dostanem takto blízko, zabúdam, prečo by som sa takto nemal cítiť?

„Ďakujem," zašepkala a preplietla si so mnou prsty, a vpíjala sa do mňa tými žiarivými, krásnymi očami. „Ďakujem ti."

Nerozmýšľal som – nedokázal som myslieť – nie keď sa na mňa takto dívala a moje biedne srdce už si viac nevládalo odopierať to, čo skutočne chcelo. Chcel som sa jej dotýkať ešte chvíľu dlhšie. Poslednýkrát – ešte poslednýkrát a potom za tým konečne urobím hrubú čiaru, budem len jej priateľom, bez ďalších naivných očakávaní a nádeje.

Palcom som jej jemne prešiel po líci, zastavil sa pod jej spodnou perou a potom po nej bruškom prsta poľahky prešiel. Zadrhol sa jej dych a ja som si až vtedy uvedomil, že som sa k nej nahol bližšie, najviac ako mi to ostrovček dovoľoval. A keďže to nebolo veľa, zastal som len zanedbateľný kúsok od jej jemných, sladkých pier.

A nebol by som sa zastavil vôbec, no prehovorila, zalapala moje meno: „Renth." a jej hlas znel tak zlomene a slabo a prosebne, že ma ihneď prinútil vytriezvieť.

Samozrejme, že ku mne necítila to isté, čo ja k nej a tým, že sa budem správať ako idiot, len zbytočne ohrozujem naše už aj tak vrtkavé spojenectvo a takzvané priateľstvo. Prosila ma, aby som to prestal kaziť, aby som to vzdal a pohol sa vpred. No nemohol som – nemohol som.

Pretože už od toho prvého momentu, čo sme sa na seba pozreli v tej knižnici, moja duša spoznala, kým je.

Odtiahol som sa a sňal jej ruky z tváre; až vtedy som si uvedomil, že ich už nezviera vo svojich a bolelo ma z toho srdce – moja hruď a vlastne aj celé telo – a pomyslel som si, že bolesť je bytosť sama o seba, parazit vo vašom vnútri, ktorého nijako nedokážete vypudiť. Nie až dokým vás celého nepohltí, kým z vás neostane len obyčajná prázdna schránka.

Odkašľal som si a vstal zo stoličky. „Dobrú noc, Annelie."

Nevrátil som sa však do svojej spálne. Namiesto toho som šiel spraviť niečo nanajvýš hlúpe. 

Úprimne, Umbri tam mali byť spomínané oveľa skôr, ale ZO si od začiatku proste robí, čo chce... A nerobte si starosti, ak sa vám všetky tie mená a názvy začnú pliesť, tieto nie sú nijako obzvlášť dôležité - stačí si pamätať koncept Umbier, keďže *žmurk, žmurk* sa k nim možno ešte vrátime 😉 Snáď sa aspoň trošku páčilo - aj keď si uvedomujem, že je to nanajvýš desná kapitola - a ešte raz šťastné a veselé!