Prechádzal som ulicou a uvažoval. Myšlienky sa motali do seba a nedávali zmysel. Čo sa to len dialo? Ackerman daj sa dokopy!

Pozrel som pred seba v nádeji, že konečne uvidím ulicu, na ktorej žijem. Namiesto toho som videl chlapca ako beží skrz dav ľudí... doslova. Akoby neexistoval. Prešiel cez každú osobu na ulici. Jeho hnedé vlasy sa mixovali s vetrom. Niekoho hľadal.

A potom jeho oči zastali na mne. Tie smaragdové oči, ktoré sa avšak neustále prelievali v zlaté. Úsmev sa neustále menil v úškrn až dokým som nežmurkol a chlapec sa nerozplynul.