Prechádzal som večer mestom. Mieril som domov. Chcel som sa okamžite ponoriť do ríše snov. Hneď si ľahnúť a byť s mojimi myšlienkami - s chlapcom. Zrejme bol vymyslený. Ale aj tak... je to zvláštne.

Len čo som prišiel domov, ľahol som si a zaspal. Otvoril som oči a pozeral do odrazu v zrkadle - do svojho odrazu. Ale tentokrát bolo so mnou niečo zle. Moje oči. Žiarili zlatou farbou. Jedovatou zlatou.

A za mnou stál on. Nebol v zrkadle. Stál priamo za mnou. Prešiel ku mne. Z očí mu tiekli slzy. Ale usmieval sa. Pohladil ma po líci a žmurkol. Jedno jeho oko nabralo jedovato zlatú farbu.

,,Stále nerozumieš?"

Preniesol - ja som nechápal.