Ležal som na zrkadle. Z mojich zápästí stekala v tenkých potôčikoch krv. Krv stekala do prasklín zrkadla. On ležal podo mnou v zrkadle. Vyzeral tak zranene. Tak moc ublížene. Všimol som si, že praskliny vedú k jeho teraz odhaleným zápästiam. Moja krv sa spájala presne s nimi.

Pozrel som mu do očí. Iskrili. Bolestne iskrili. Iskrili ale aj inak. Len neviem ako.

Zrazu som zazrel ako mu z oka steká slza. Jedna, drobná slaná slza. A v tej chvíli som započul ako vzlykol. Počul som ako jeho hlas vzlykol. Ako jeho hrdlo vydalo zvuk. Neveril som.

Vysílene som sa zaprel o zrkadlo. Rukou som začal písať.

- Počul som

On len vyvalil oči rovnako ako ja. Žmurkal zbesilo. Otvoril ústa a začal rozprávať.

,,Prečo.... s...s...si.... si u...ublí.....žil?" jeho hlas bol slabý a pritom nádherný...

,,Pretože tie rany mi tiež patria..."