Teraz tu nie je taká tma, avšak ani nie také svetlo. Je tu jemne šero. Zrak mi kryje hmla. Počujem ako okolo mňa niekto chodí. Ja sa hýbať nemôžem. Akoby som bol uväznený. Pozeral som okolo do tej hmly. Niekedy v nej blikalo svetlo. Niekedy sa z nej ozval plač a vzlyky. Dúfal som, že to je len v mojej hlave. Že to je len strach zo samoty, ktorý som začínal pociťovať.

Odhodlal som sa pretnúť paru hmly prstami. Preplietla sa pomedzi moje prsty ako hodvábna látka. Obmotala si ma a zatočila mnou. Spadol som na zem a započul prasknutie. Prasknutie skla. Ležal som na zrkadle. Celé zrkadlo pokryla pavučina. Prasklina spôsobená mnou. Hmla ma uspávala a nútila zavrieť oči. Nechcel som. Stále som ho nevidel.

Pozrel som do prasklín podo mnou. Videl som tie oči plné bolesti. Zelené ako lesy a modré ako moria sveta. Bolesť a strach. Prsty chlapca sa dotýkali skla. Pomaly jazdil rukou dolu. Škriabol sa o prasklinu. Tekutina nebola rubínová ako krv. Bola čierna. Čierna krv a nie červená. Pozeral ako z jeho dlane pomaly kvapkajú čierne kvapky. Prstom sa dotkol skla a písal.

- Prečo ty sa zjavuješ?

Ja sa zjavujem. On nemizne? Alebo mizne? Netuším. Oprel som čelo a rozbité sklo. Oprel ho tiež. Keby som mohol cítiť jeho dych. Videl som len obláčik pary, ktorý vydýchol. Videl som ako ho niečo ubíja. Psychicky, duševne ubíja. Kým len je? Udrel som päsťou do zrkadla. Kúsky sa odlomili a ja som mohol vidieť kúsok látky. Látky jeho oblečenia. Prešiel som prstom po jemnej látke jeho mikiny.

Odtiahol sa. Krútil hlavou. Nesmiem zrkadlo rozbiť. To mi hovoril jeho pohľad. Prečo nie? Z čoho má ten strach? Zo smaragdových očí sa kotúľali slzy. Otváral a zatváral pery. Nič som nepočul. On mňa počuje, ja jeho nie.

,,Prečo to tak je?!"

Môj krik pohltili praskliny zrkadla. Vytreštil na mňa oči. Hmla ma začala pohĺcať. Vzala ma do svojich zubov a donútila otvoriť oči. Polnoc. Čas, kedy všetci spia. Prečo je to takto? Prečo ma počuje a ja neho nie?